Pár postrehov k diskusii o vojenskom konflikte na Ukrajine

Inštitút ASA a Klub Nového slova ponúkli zaujímavú diskusiu Vladimíra Palka a Eduarda Šeba ml., moderovanú Martinom Muránskym, venovanú druhému roku vojnovému konfliktu na Ukrajine. Z môjho pohľadu je najzaujímavejším momentom úvodných vystúpení, ako aj diskusie základná metodologická schéma, implicitne obsiahnutá v stanoviskách aktérov, o ktorú sa fakticky celý rozhovor opieral. Jadrom uvedenej schémy je názor, že Rusko bolo k vojne vyprovokované, ale súčasne diskutéri danú vojnu odsudzujú.

Ilustračná snímka: www.wikimedia.commons

V. Palko svoj postoj upresňuje v tom zmysle, že ruskú špeciálnu vojenskú operáciu odsudzuje, pretože podľa katolíckej náuky Rusko nebolo v akútnom vojnovom ohrození, a preto nebolo správne na provokácie odpovedať vojensky. Následne V. Palko poukázal aj na fakt zvýšenej „emocionálnej“ úrovne obyvateľstva, čo sa prejavuje v diskusiách tak, že darmo poslucháčom vysvetľuje, že vojnu odsudzuje. Jeho racionálnu argumentáciu o tom, že ide o vyprovokovanú vojnu, počúvajúci automaticky zaraďujú k „putinovskému naratívu“ a obhajobe špeciálnej vojenskej operácie.

Jozef Migaš vo svojom diskusnom vystúpení označil túto schému uvažovania pre seba za ťažkú dilemu, s ktorou si sám nevie poradiť. Z jeho pohľadu spočíva dilema v tom, že na jednej strane je presvedčený, že vojna má vyprovokovaný charakter, ale na strane druhej je Rusko agresor, pretože porušil medzinárodné právo. Teda – na rozdiel od V. Palka – špeciálnu vojenskú operáciu odsudzuje, či je nútený odsudzovať nie preto, že je predčasná, ale preto, že porušuje medzinárodné právo.

Domnievam sa, že uvedený rozpor či určitá dvojkoľajnosť v hodnotení vojnového konfliktu na Ukrajine môže mať veľmi rozmanité príčiny. Pokiaľ sa však budeme držať len faktov a racionálneho, t. j. logického postupu v uvažovaní, v narábaní s danými faktmi a ostatné vplyvy sa budeme snažiť eliminovať, tak je uvedený dvojkoľajný pohľadu na ukrajinský konflikt výsledkom nedôsledného logického postupu.

Ak vychádzame z faktov, tak dnes už je viac ako nesporné to, že vojnový konflikt bol vyprovokovaný. Podľa V. Palka korene dnešného konfliktu siahajú do roku 2008, keď bolo prijaté rozhodnutie o vstupe Ukrajiny do NATO. Ak sa však držíme faktov, tak „provokácie“ Západu voči Rusku začali nesporne rozširovaním NATO k ruským hraniciam v roku 1999, prvou vlnou rozširovania a potom nasledovali ďalšie vlny rozširovania, až to dospelo do bodu, o ktorom Pápež František povedal, že NATO „šteká pri bránach Ruska“.

Postupné rozširovanie NATO bolo doplnené Majdanom 2014, alebo štátnym prevratom, ktorý pokračoval tzv. antiteroristickou operáciou alebo občianskou vojnou, vedenou nelegálnou vládou proti občanom Donbasu a Luhanska. Na občiansku vojnu nadviazali Minské dohody, o ktorých garanti  A. Merkelová a F. Holland vyhlásili, že ich podpísali len preto, aby kyjevská vláda dostala priestor na vojenské posilnenie. Namiesto realizácie Minských dohôd boli vybudované rozsiahle vojenské opevnenia pozdĺž hraníc Doneckej a Luhanskej republiky, CIA vybudovala svojich 12 výzvedno-diverzných základní pozdĺž ruskej hranice, budovala sa námorná základňa NATO a ukrajinská armáda sa prebudovávala podľa štandardov NATO.

Posledným krokom v „provokáciách“ bolo nesporne odmietanie ruských návrhov na riešenie jeho bezpečnosti, ktoré Ruská federácia predložila koncom roka 2021. Na základe uvedených faktov možno povedať, že „provokácie“ Západu proti Rusku sa začali fakticky prvou vlnou rozširovania NATO, t. j. v roku 1999.

Nie nadarmo som výraz „provokácia“ dal v súvislosti s krokmi USA a NATO do úvodzoviek. Výraz provokácia v istom zmysle zatieňuje podstatu krokov, ktoré realizoval Západ proti Rusku. Zatieňuje fakt, že s každým krokom provokácie pri Rusku sa neustále zvyšoval vojenský tlak na Rusko, neustále sa zvyšovala, stupňovala miera ohrozenia bezpečnosti Ruska. Výraz provokácia vytvára dojem, že po nejakej provokácii sa vzťahy medzi subjektmi akosi vracajú do normálu. Ale v „provokáciách“ Západu proti Rusku sa vzťahy len zdanlivo vracali do pôvodných stavov, ale objektívne dochádzalo k neustálemu nárastu napätia vo vzťahoch. A toto napätie nakoniec vyústilo do vojenskej akcie Ruska.

Z narastajúceho stupňa ohrozenia bezpečnosti Ruska, ako aj z nezáujmu USA a NATO o riešenie narastajúcej bezpečnostnej hrozby Ruska nevyhnutne plynie, že za danej nezmenenej politiky USA a NATO voči Rusku otázka nestála tak, či vojnový konflikt vypukne alebo nie, ale stála len tak, kedy tento konflikt vypukne.

To, že nerešpektovanie bezpečnostných záujmov Ruska nakoniec povedie k vojnovému konfliktu, tvrdili mnohí dávno pred jeho vypuknutím. V. Palko napríklad spomenul, že aj V. Klaus, ktorý sa zúčastnil na zasadnutí NATO, kde bolo prijaté rozhodnutie o začlenení Ukrajiny do NATO, konštatoval, že tento krok povedie k vojne s Ruskom. Aj sám V. Palko zdôraznil, že vo svojej činnosti upozorňoval na to, že jednostranné kroky Západu proti bezpečnosti Ruska smerujú k vojne.

Z vyššie uvedeného plynie, že stanovisko vyprovokovania vojnového konflikt na Ukrajine politikou Západu v sebe nutne obsahuje aj moment, že vojna je nutným dôsledkom politiky Západu.

Ak V. Palko tvrdí, že vojnu odsudzuje preto, že vypukla predčasne, lebo Rusko nebolo akútne ohrozené, tak jeho stanovisko v sebe obsahuje dva momenty. Na jednej strane samotné vojenské riešenie narastajúcej hrozby ruskej bezpečnosti neodsudzuje, považuje to za nutný výsledok narastajúcich provokácii Západu voči Rusku. Odsudzuje predčasnosť vojenskej akcie. Problém „predčasnosti“ konfliktu však nemôžeme reálne posúdiť, pretože nemáme  k dispozícii všetky tie fakty, o ktoré sa opieralo Rusko pri zahájení vojenskej operácie. V uvedenej súvislosti len poznamenám, že V. Putin vyjadril ľútosť nad tým, že špeciálnu vojenskú operáciu nezačalo Rusko skôr.

J. Migaš k danej otázke konštatoval, že ak by bol na mieste Putina, tak by robil všetko preto, aby sa vojenskému riešeniu vyhol. Na báze dnes už známych faktov, ako s Ruskom rokovali západné mocnosti, nie je jasné, čo mal V. Putin urobiť, aby západ začal rešpektovať jeho bezpečnostné záujmy.

Jadrom politiky suverénneho štátu musí byť v prvom rade obrana štátnych záujmov, a pokiaľ je to možné, tak ich obrana politickými prostriedkami. Ale pokiaľ to nie je možné, tak štátu na obranu vlastných bezpečnostných záujmov iné prostriedky ako vojenské neostávajú.

J. Migaš neuvažoval o tom, že ak by sa Rusko naďalej snažilo rokovať s USA a NATO, ktoré ho celé desaťročia vodili za nos, tak v snahe o politické uznanie svojich bezpečnostných záujmov by sa Rusko mohlo pokojne dostať do situácie, že USA a NATO by rokovania, tak ako to bolo doteraz, využili na ďalší rozvoj svojej vojenskej prítomnosti na Ukrajine, a to do takej miery, že by v určitom momente už Rusko nemuseli ani počúvať. Jednoducho povedané, vojenská prevaha USA a NATO na ruských hraniciach by Rusku bez veľkej vojny na vlastnom území už neumožnila obhajovať svoje bezpečnostné záujmy.

J. Migaš sa vo svojom vystúpení tiež posťažoval, že sa nevie vyrovnať s obhajobou názoru, že zo strany Ruska ide o „vyprovokovanú vojnu“, ale súčasne aj s faktom, že Rusko je aj „agresorom“, veď porušilo medzinárodné právo.

Z čisto pojmového hľadiska si uvedené pojmy celkom jasne odporujú. Pokiaľ je vojna vyprovokovaná, tak ten, čo k nej bol vyprovokovaný, nemôže byť súčasne agresorom. Pretože agresorovi ide o nové územia či rozširovanie svojej politickej moci, a nie o obhajobu svojich bezpečnostných záujmov. Agresorom je ten, čo provokuje a v danom prípade celkom jasne provokovali nielen USA a NATO, ale provokovala aj Ukrajina.

Provokovala nielen štátnym prevratom v prospech záujmov USA a NATO, ale aj upálením 48 prorusky orientovaných občanov v Odese, ktorí sa postavili proti štátnemu prevratu, provokovala svojou 8-ročnou vojnou proti Donbasu a Luhansku s prevažne ruským obyvateľstvom, oslavami banderovcov, ktorí aktívne spolupracovali s fašistami proti bývalému Sovietskemu zväzu, ako aj porušením svojho sľubu, ktorý Ukrajina prijala pri vzniku svojej samostatnosti, že nevstúpi do žiadneho vojenského bloku. Tento sľub porušila nielen tým, že svoje územie a armádu poskytla vojenským štruktúram NATO, ale aj tým, že požiadavku vstupu do NATO vložila do svojej ústavy.  

Mnohí bez hlbšej analýzy začínajú tým, že Rusko je agresor, pretože napadlo druhú krajinu. Ale ak nazrieme do Charty OSN, tak situácia vyzerá odlišne.

Hneď v prvom článku Charty sa píše, že zachovanie mieru a bezpečnosti si vyžaduje „robiť účinné kolektívne opatrenia, aby sa predišlo ohrozeniu mieru, odstránilo sa jeho ohrozenie a potlačil každý útočný čin alebo iné porušenie mieru.“

Ako máme z uvedeného pohľadu hodnotiť politiku USA, NATO, krajín EÚ a Ukrajiny po rozpade socialistického bloku, zameranú na neustále rozširovanie NATO až k samotným hraniciam Ruskej federácie? Boli to jasné kroky vytvárajúce hrozbu vojnového konfliktu, kroky smerujúce proti mieru.

Následne sa v druhom článku Charty hovorí o zásadách činnosti členov OSN a v 4. bode sa jasne požaduje, aby sa členovia OSN vystríhali vo svojich medzinárodných stykoch hrozby silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti iného štátu“.

Organizácia NATO, ako aj jej neustále rozširovanie k hraniciam Ruskej federácie, napriek jej politickým protestom bola a je jasnou „hrozbou sily“, proti územnej celistvosti a politickej nezávislosti Ruskej federácie. Existencia NATO, ako aj jeho rozširovanie jasne odporujú aj zásade „zvrchovanej rovnosti“členov OSN, ku ktorej patrí aj rovná bezpečnosť, ktorú však organizácia NATO porušuje.

Bezpečnosť svojich členov buduje na úkor bezpečnosti tých krajín, ktoré nie sú členmi NATO. NATO tak odporuje aj prijatým chartám OBSE v Paríži 1990, kde bola prijatá „Charta novej Európy“ a v Istanbule 1999, kde bola prijatá „Charta pre bezpečnú Európu“. V oboch sa deklaruje, že skupinová bezpečnosť krajín v rámci Európy porušuje princíp rovnej bezpečnosti všetkých krajín Európy.

Domnievam sa, že na vyššie uvedenom základe Rusko nie je agresorom, ale sa proti hrozbe sily, hrozbe použitia sily proti svojej územnej celistvosti a politickej nezávislosti bráni vojensky, pretože politické formy obrany vlastných záujmov neboli a stále nie sú krajinami USA, NATO a Ukrajinou rešpektované.

Na záver je potrebné zdôrazniť, že názor, ktorý z faktov vyvodzuje nutnosť vojenskej konfrontácie medzi USA, Severoatlantickou alianciou, Ukrajinou a Ruskom nie je obhajobou vojny, rovnako ako názor, ktorý tvrdí, že ak nerešpektuješ na železničnom priecestí signalizáciu „Stoj“, tak zrážka s vlakom je nutná, nie je obhajobou dopravnej nehody. Uznanie nutnosti vojenskej konfrontácie je len uznaním objektívnej skutočnosti videnej z pohľadu rozumu, opierajúceho sa o fakty.

Vojenskú konfrontáciu je nutné odsudzovať vždy a všade, ale ak sa vo vzťahu k vojne nepostupuje ďalej, totiž k racionálnemu poznaniu jej objektívnych príčin, ktorých odstránenie je nutné na zastavenie vojny, potom odsudzovanie vojny je fakticky len emotívnou či morálnou pózou, ktorá reálnemu riešeniu konfliktu nijako nepomôže.

(Celkovo 426 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

One thought on “Pár postrehov k diskusii o vojenskom konflikte na Ukrajine

  • 4. marca 2024 at 11:12
    Permalink

    Pozdravujem, pán Manda.

    S Vašim komentárom ku zmieňovanej prednáške súhlasím. Rád by som však ku tomu, čo ste napísali vo vyššie uvedenom komentári, doplnil, že ja som na poznámku Vladimíra Palka vo veci „odsudzovania ruskej vojny za jeho aktivitu na Ukrajine“ konštatoval, že s ním nesúhlasím. Uviedol som, že ak pán Palko hovorí, že predstavitelia Agresívneho Slovenska a ľudia s nimi sympatizujúci nám ponúkajú vo veci tejto vojny jej „morálne odsúdenie“, tak ja by som to označil inak – a to tak, že oni nám ponúkajú iba „morálny gýč“.

    Nemal som v úmysle namiesto spoločnej prednášky s pánom Palkom na tému zmieňovaného vojenského konfliktu zmeniť jej formát na dohadovanie sa medzi tým, čo si o tom myslím ja a čo si myslí on – takže som sa viackrát radšej nevyjadroval k podľa môjho názoru sporným konštatovaniam, ktoré považujem za nepresné alebo nelogické.

    Som toho názoru, že bez pochopenia príčin vzniku vojny a bez zmysluplných riešení je odsudzovanie ruskej vojenskej angažovanosti vo vojne proti Ukrajine (v roli zástupnej vojny s NATO ako celkom) nikam nevedúca floskula. A myslím si, že túto svoju názorovú pozíciu som si relatívne dôsledne držal po celý čas prednášky. Z tohto dôvodu som venoval veľa času aj úvodu, v ktorom som popisoval historické fakty ohľadne toho, ako asi vedúci predstavitelia ruského štátu môžu nazerať na spolužitie so západnými mocnosťami…

    Čiže za mňa asi takto.

    Prajem pekný deň.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter