Pred tromi dňami (5. 11. 2024 pozn. red.) som si povedal, že napíšem článok o tom, ako vidím situáciu v Sýrii. Je zrejmé, že ten článok je už neaktuálny, nakoľko jeho závery sa už naplnili.
Vo chvíli, keď Putin vyhlásil, že na to, aby sa Asadov režim udržal pri moci, by bolo nutné, aby vládne vojská neustupovali, ale bojovali… som bol presvedčený, že Asadove dni sú spočítané. Ale že sa tak stane až tak rýchlo, že ani nestihnem dopísať článok o tom, že jeho koniec je blízko… to ma prekvapilo.
Hra o to, ako bude štátoprávne vyzerať priestor Blízkeho východu je v plnom prúde. Izrael chce byť veľký, Turecko tiež, Saudi neplánujú priestor nechať Iránu a Katar si ide svoju veľkú hru napriek tomu, že územím je to jeden z najmenších hráčov regiónu.
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Apropo… pádom Asada v Sýrii končí posledný viac či menej sekulárny režim tohto regiónu. Po Iraku (kde pred americkou okupáciou vládla sekulárna strana Baas) a po Turecku (pred Erdoganovým prevratom tam držali moc relatívne sekulárne vlády podporované sekulárnou armádou) prišla na rad zmena režimu aj v Sýrii. Aj tam bola až doteraz pri moci vláda sekulárnej strany Baas, hoci reprezentovaná najmä osobou Baššára al-Asada.
V rámci historického okienka je určite namieste spomenúť aj osud relatívne (ešte raz… relatívne) demokratickej a sekulárnej vlády perzského Iránu až do jej nahradenia vládou šíitských klerikov. Briti i Američania by mohli rozprávať, ako k tomu prišlo – až kým sa im to nevymklo z rúk nástupom dnešnej faktickej teokracie.
Samozrejme, v tomto zozname zmien režimov regiónu Blízkeho východu a jeho okolia nemôžem nespomenúť aj pád sekulárnej socialistickej vlády Afganistanu. Tú totiž svojho času nechal úspešne rozvrátiť zvnútra Henry Kissinger tým, že tam poslal a zbraňami zasponzoroval moslimských fundamentalistov (samozrejme sunnitských). Boj proti Sovietskemu zväzu bol predsa dôležitejší, ako akékoľvek (vraj) hodnoty, ktoré chránili Spojené štáty americké vtedy, dnes i na večné časy a nikdy inak…
Že tento model zástupných vojen, ktoré vedie vláda Spojených štátov amerických proti svojim aktuálnym veľmocenským protihráčom, nie je zrovna dobrý model… nakoľko aj im sa to môže veľmi ľahko vypomstiť a vrátiť ako bumerang… je fakt, ktorý dnes málo-kto rozporuje. Napriek tomu do toho americké vlády chcú ísť a aj idú znovu a znovu. A to za podpory Veľkej Británie, Francúzska a všetkých ich pridružených satelitov.
Pred záverom ešte jedna poznámka. Aj na uvedených príkladoch je zrejmé, že ideologickú orientáciu vlády je možné do iných kultúrnych prostredí dosadiť silou, no nie je možné udržať ju tam dlhodobo, a vôbec nie večne, ak ju väčšina tamojších obyvateľov nechce a nie je ochotná za ňu bojovať (a umierať). Spomínate si na nedávny odchod amerických vojsk z Afganistanu? Koľkože tam ten ich ,,slobodno-demokratický” režim prežil? Bolo to vôbec 7 dní po stiahnutí ,,koaličných vojsk“? A ako dlho to trvalo, kým padol režim al-Asada po tom, čo ruské loďstvo zdvihlo kotvy a išlo vraj na cvičenie do Stredozemného mora? Boli to vôbec 3 dni?
Nuž, bude tak, ako si to tamojšie mocenské skupiny presadia. A ak ich režimy, resp. vlády budú chcieť prežiť dlhodobo, budú musieť nájsť mocných spojencov a dohodnúť sa na tom, ako to bude v tomto regióne fungovať. Aktuálni hráči, ktorí nikam neodchádzajú, sú najmä Izrael (+ Spoj. št. am.), Turecko, Irán a Saudská Arábia. Aký vplyv budú mať do budúcna Rusko a Čína, to je nateraz (podľa mňa) otázne. Ak by sa však niekto nadchýnal nad tým, že Rusi sú z hry… tak temer určite jasá predčasne. Zmluva o možnosti pôsobenia ruskej armády v Sýrii bola podpísaná iba nedávno (hoci práve odstavenou vládou al-Asada) a to na dobu dákych 50-tich rokov. Akýkoľvek nastupujúci režim sa s Rusmi bude musieť baviť, ako ďalej v tejto veci. Takže, s veľkými hráčmi sa bude musieť nejako dohodnúť každá skupina, ktorá Sýriu ovládne. Pochybujem, že Rusi by boli ochotní len tak sa zbaliť a odísť – ich základne v Sýrii sú jedinými prístavmi v priestore Stredozemného mora… Ledaže by išlo o dáku dohodu medzi Moskvou a Donaldom Trumpom. Niečo na spôsob výmeny Sýrie za Ukrajinu. Možné je dnes všetko.
Veľmocenským hrám nie je nikdy koniec. Majú iba rôzne dejstvá. A práve preto sa veľmi ľahko môže stať, že čo sa dnes niekomu javí ako veľké víťazstvo, môže sa v čase ukázať ako veľká strategická prehra. Obzvlášť prípad amerického ,,víťazstva“ v Afganistane (ako aj v Iraku) by nemal upadnúť do zabudnutia.
Podľa niektorých komentárov, ktoré som čítal… existujú ľudia, ktorí sa z pádu režimu al-Asada tešia. Najčastejšie z dôvodu ich proti-ruského presvedčenia. Hmm. Tak ja medzi týchto ľudí rozhodne nepatrím. Obzvlášť preto, že sledujem, čo chce byť alternatívou Asadovej vlády – a vyzerá to na mocenský nástup wahábistických sunnitov. Čiže ono to bude zlé alebo ešte horšie. A najhoršie to bude pre Kurdov (a aj Drúzov) – po nich pôjdu z každej strany. Smutný je aktuálny osud celého tohto regiónu.
