Opäť sa hrá „študentskou kartou“…

Medzi aktuálnymi informáciami v televíznom vysielaní som pred chvíľou zachytil stručnú informáciu, že študenti žurnalistiky troch univerzít zvolali na piatok 15. marca 2024 míting na podporu RTVS.

Fantastické! Dostal som tak odpoveď na kruciálnu otázku v poslednom odstavci môjho rozpísaného komentára do aprílového vydania mesačníka EP k aktuálnej situácii v RTVS: „Poznáte krutú pravdu o slovenskej mediálnej scéne? A tá je, že vymeniť Ľuboša Machaja, Miroslavu Zemkovú, Máriu Hlucháňovu, Martu Jančkárovú, Mareka Makaru, Michala Havrana, Veroniku Cifrovú-Ostrihoňovú či Tibora Macáka v Berlíne nie je žiaden problém. Márne však z pamäte lovím, kde sa momentálne nachádza ´zásobník´ skúsených, vzdelaných, odhodlaných a čestných profesionálnych novinárov, ktorí by nahradili stovku moderátorov, redaktorov, reportérov a editorov, pôsobiacich v spravodajstve i v aktuálnej publicistike verejnoprávnych médií? Tých, ktorí už pred rokmi – spolu s mainstreamom a komerčnými médiami – zabili a pochovali slovenskú žurnalistiku, spreneverili sa slobode slova aj demokracii. Tých, ktorí sa napriek tomu (alebo práve preto) 13.marca 2024, spolu s vyše 600 ostatnými kolegami v RTVS, podpísali pod výzvu moderátora Miroslava Frindta, trasúceho sa o svoju stoličku a príjmy?“

Nie som včerajší, aby som si myslel, že absolventi súčasných katedier žurnalistiky a rôznych mediálnych škôl či kurzov môžu – ako v bábkovom divadle – len tak lusknutím prstov nahradiť ošúchané, obité a vypĺznuté maňušky, marionety či javajky. Kvalitný televízny profesionál rastie a dozrieva dlhé roky.

Všetko so všetkým súvisí…

V tom „čude medzi ZOO a cintorínom“ si pamätám (aj som zažil na vlastnej koži) kadečo… Obviňovanie, udávanie a vyhadzovanie kolegov z práce (1970 + 1990), „revolučný“ míting všetkých zamestnancov v závodnej jedálni (1990), koncentračný tábor dzurindovského vedenia na 28. poschodí BTP (1999), „vypúšťanie rybníka“ – teda Rybníčkovo hromadné prepúšťanie 1 125 zamestnancov (2003), pokus o privatizáciu programového okruhu STV2 a výškovej budovy (2003), osobne poznám jednodňového ústredného (1989) aj ročného generálneho riaditeľa (2007). A do detailov poznám i odvrátenie bankrotu inštitúcie, ktorý televízii v Mlynskej doline hrozil po dlhom 11-ročnom súdnom spore, ak by prehrala v obchodnej kauze „Štúdio Beta“ (2009). Áno, v prípade neúspechu musela by STV súkromnému žalobcovi vyplatiť sumu 3,7 miliardy SKK (v prepočte 122 817 499,83 eur)! Namiesto ocenenia úspešného manažérskeho rozhodnutia, namiesto mimoriadnych dotácií na vyrovnanie starých dlhov, prišla o rok posledná kapitola histórie Slovenskej televízie. Patrí do nej bleskové prijatie účelového zákona Radičovej vlády na politické ovládnutie verejnoprávnych médií na Slovensku. Vrátane likvidácie posledného generálneho riaditeľa STV, jeho manažmentu i Rady STV. Aj za cenu porušenia ústavy, ľudských a občianskych práv, profesionálnych práv novinára i práv verejného funkcionára v zmysle osobitného Ústavného zákona č. 357/2004 Z.z. (december 2010).  

Tak veru, milí študenti, ktorí sa chystáte na podporu terajšieho machajovského mačkopsa. Ak by vás vyučujúci boli poctivo a profesionálne pripravovali na novinárske remeslo, vedeli by ste čítať, počúvať aj sledovať weby či televízne vysielanie s porozumením. Chápali by ste, že takmer všetkému obsahu slovenského mainstreamu môžete veriť len tak na 1 až 10 %. Ostatné je balast, propagandistický naratív či aktivistický zápal. Viem, pohodlnejšie je dnes – v rámci novinárskeho „umenia“ – zvládať jedinú zručnosť rešeršistu: CTRL+C a vzápätí CTRL+V. Je to jednoduché a pohodlné. Netreba rozmýšľať, vyhľadávať tipy na reportáže, stretávať a rozprávať sa s ľuďmi, polemizovať s odlišnými názormi, overovať podsúvané i prisúvané informácie, či hľadať pravdu.

Frindtova výzva

V súvislosti s chystanou zákonnou úpravou fungovania Slovenskej televízie a rozhlasu (STaR), v snahe štvrtej Ficovej vlády navrátiť v roku 2024 do vysielania televízie a rozhlasu verejnoprávnosť a posilniť kontrolu nad verejnými financiami zo štátneho rozpočtu SR, sa vo vyhlásení zamestnancov RTVS okrem iného píše: „Praktickým dôsledkom navrhnutých zmien môže byť nástroj na politické ovládnutie RTVS pre akúkoľvek vládnu moc. Pritom slobodné a nezávislé verejnoprávne médiá majú slúžiť všetkým občanom Slovenska, nie mocenským ambíciám ktorýchkoľvek strán.“ Pravda pravdúca. No prečo potom signatári aktuálnej výzvy dopustili minimálne od jari 2018 úplné politické ovládnutie verejnoprávnych médií pravicovými a liberálnymi stranami (SaS, SDKÚ, OĽaNO, Sme rodina, Za ľudí, PS a KDH)? A prečože spravodajci a publicisti verejnoprávnych médií neslúžia všetkým občanom Slovenska? Lebo slepo a poslušne plnia odporúčania, rady, inštrukcie i príkazy „poslov“ z think-tankov a „nosičov vody“ z vybraných kozmopolitných politických centrál? Lebo tie mali a majú mocenské ambície, ktoré si doposiaľ vo vysielaní RTVS realizujú. Ako je možné, že v dnešnej RTVS panuje kontrolovaná selekcia blížiaca sa cenzúre, neprípustnosť odlišného názoru v profilových diskusiách aktuálnej publicistiky, platnosť starostlivo vytvorených „black listov“ s neželanými respondentmi a hosťami v štúdiách? Dôkazov toho sú tisíce – vo vlastnom archíve RTVS aj tiež v sťažnostiach, kritike či v pripomienkach i podnetoch bývalých koncesionárov a terajších divákov, doručených vedeniu či Rade RTVS.

Kto a ako bojuje za Machaja?

Zaujímavá, ba až dojemná je skutočnosť, ktorou sa „únoscovia“ RTVS vlastne sami usvedčujú, že politicky ovládli verejnoprávne médiá. Ešte sa nič neudialo, ešte sa len návrh novej právnej úpravy posunul z ministerstva kultúry do medzirezortného pripomienkového konania, no generálny riaditeľ RTVS Ľuboš Machaj (so svojou preplácanou poradkyňou Zemkovou) spustili zo zákopov v Mlynskej doline aj z bastióna na streche Obrátenej pyramídy ťažkú delostreleckú paľbu. Bránia silou mocou svoje pozície. Nie uznávané a žiadané hodnoty plurality, slobody slova, vyváženosti, nezávislosti či demokracie. Iba hodnoty svojich kšeftov a politických záujmov mecenášov. Generálny riaditeľ Ľuboš Machaj, podľa vyjadrenia podpredsedu vlády SR Tomáša Tarabu nemá – ako vrcholový manažér –dôveru súčasnej vlády, aby mohol hospodáriť a spravovať obrovský koláč verejných financií priamo zo štátneho rozpočtu (155 212 007 eur).

Paradoxne, za RTVS bojujú v jednom šíku aktivisti všetkých súkromných mainstreamových redakcií, červených denníkov a „žlťáckej“ tlače, čo objektívnemu pozorovateľovi potvrdzuje koordináciu s politickou opozíciou a liberálnymi kruhmi doma aj v zahraničí. Zaujímavo do verejného diskurzu, plného lží, demagógie, obviňovania a osočovania vládnej koalície (snažiacej sa presadiť zmeny v RTVS), prispel komentátor denníka Štandard Marek Maďarič. Vo svojej poznámke „Čo treba dodať k RTVS“ pripomína bývalý minister kultúry (do leta 2010) verejnosti to, čo nikto z angažovaných aktivistov nechce ani len počuť: „V roku 2010, za vlády Ivety Radičovej, hlasmi vtedajšej koalície, čiže aj strán ako SaS a KDH, sa udialo v princípe to isté. Vtedy sa zlúčením STV a SRo  dosiahlo skrátenie funkčného obdobia vtedajšieho riaditeľa STV. Tiež sa zmenil spôsob jeho voľby a táto kompetencia prešla z Rady na parlament. Dnes sa navrhuje opak. Vtedy sa za účelom zvolenia novej generálnej riaditeľky RTVS Miloslavy Zemkovej takpovediac hýbali krabice. Dnes sa zahýbalo názvom inštitúcie. Mimochodom, týmto spôsobom ovládnutia verejnoprávnych médií sa posunul do funkcie štatutárneho zástupcu RTVS aj Ľuboš Machaj, ktorý dnes hovorí o ovládnutí RTVS.“

K otázkam patria i odpovede

Úprimne by ma zaujímalo, koľko z tých protestujúcich študentov žurnalistiky z troch univerzít aj koľko z tých desiatok bezočivých novinárov, ktorí sa dnes (14. 3. 2024) na TB ministerstva kultúry chovali neprofesionálne a škandalózne, naozaj pozná pomery a praktiky vo verejnoprávnych médiách na Slovensku? Koľko z nich skutočne pravidelne pozerá a vie nestranne zhodnotiť vysielanie spravodajstva či aktuálnej publicistiky RTVS? Machajovci sa bránia, že RTVS má v prieskumoch dlhodobo najobjektívnejšie spravodajstvo. Ak je na Slovensku z rebríčka 46-tich štátov sveta 27 % najnižšia dôvera obyvateľstva k médiám (prieskum Reuters) a  keď v prieskum agentúry MEDIAN SK označil spravodajstvo verejnoprávnej televízie za najobjektívnejšie len 24,5% opýtaných, tak aká je to dôvera? Ľudová slovesnosť tomu hovorí „byť jednookým kráľom medzi slepými“.

Vlastne to asi ani nie je už rozhodujúce. V dnešnej sfanatizovanej atmosfére pripravovaného slovenského Majdanu sa jeho organizátorom – po pochopení ukrajinskej reality – hodí každá zástupná téma, každá zámienka i vhodná príležitosť na rozpútanie občianskych nepokojov a protivládnych protestov.

Ozaj a kto z tých terajších protestujúcich študentov vie, ako hlúpo naleteli ich predkovia i vtedajší politici opozície v auguste a v septembri 1998, keď pod heslom „Zachráňte Markízu“ utekali nadšene do Záhorskej Bystrice? A ako hlúpo sa potom cítili (aj vyzerali), keď pochopili, že poslúžili len ako neplatený komparz pri obchodnom spore firmy Mariána Kočnera Gamatex proti Pavlovi Ruskovi o ovládnutie televízie Markíza. Obchodný spor bol spolitizovaný a netreba pripomínať, kde sú dnes obaja hlavní aktéri. Ale to je zrejme podobnosť len čisto náhodná…

(Úvodné ilustračné foto: Gustáv Murín)