Kedykoľvek sa spoza hraníc ozve povzdych alebo piskot nad povolebným smerovaním Slovenska, posivený svedok sa neubráni spomienke na List piatich bratských krajín trucovitým dubčekovcom. Čo vyplodil vtedajší poľský predseda vlády Wladyslaw Gomulka so svojimi hosťami, to dnešný poľský premiér Donald Tusk pred mikrofónmi a kamerami akoby našiel. A ukazuje sa, že kázeň z Varšavy nepovzbudila len vtedajších biľakovcov, ale aj ich následníkov.
Minulosť vystrčila rožky aj zo stanoviska Petra Weissa: „Symbolickým výrazom faktu, že Slovensko prestalo byť pre Česko partnerom prvoradej dôležitosti, je aj to, že na prijatie u prezidenta Petra Pavla zobral premiér Fiala iba poľského kolegu Tuska.“ (aktuality.sk, 1. 3. 2024) Ešteže nás bývalý predseda SDĽ, podpredseda NR SR a diplomat nechtiac pobavil! Veď nemohol predpokladať, že jeho sklamanie si mnohí vyložia tak, že Tuska prijal „až“ bývalý funkcionár základnej organizácie KSČ a špión Varšavskej zmluvy, zato Fica s Orbánom iba exprezident Miloš Zeman, ktorého „před Listopadem 89 komunisté pro jeho názory třikrát propustili z práce“. (WiKi.IDNES.cz, 21. 2. 2013) Akoby na pobavenie nestačilo len to, hneď na ďalší deň sme sa spoza oceánu dozvedeli, že „Austin (minister obrany USA – pozn. aut.) tiež ocenil odhodlanie a prínos Slovenska pre NATO, ako aj jeho úsilie o zaistenie bezpečnosti východného krídla NATO v tomto kritickom období“. (standard.sk, 2. 3. 2024) No prezidentke, opozícii a ich družobným médiám sa ako politicky výnosnejšia javila správa, že minister zahraničných vecí Juraj Blanár sa stretol s ruským rezortným partnerom Sergejom Lavrovom. „Je to odklon od Západu a pľuvanec obetiam ruskej agresie.“ (dennikn.sk, 2. 3. 2024) Nikoho z nich však nezabolel pľuvanec obetiam agresie v Afganistane, Iraku či Líbyi, ktorý tamojším vdovám, sirotám a mrzákom uštedril vysmiaty minister obrany Robert Kaliňák na fotografiách s americkým rezortným partnerom LIoydom Austinom. Našťastie Juraj Blanár v tom neostal sám. Donald Tusk „ostro kritizoval ministrov zahraničných vecí Slovenska a Maďarska za stretnutie so šéfom ruskej diplomacie na okraj diplomatického fóra v Turecku.“ (hnonline.sk, 4. 3. 2024) Teda na území jedného z najspoľahlivejších členských štátov NATO. Bodaj by posiveného svedka neprepadla otázka, dokedy rozhorlenému Tuskovi postačí Gomulkova podoba a či dunenie za ukrajinskou hranicou v ňom nezobudí generála Wojciecha Jaruzelského…
Deň po dni nás dobieha minulosť. Dávna i nedávna, napríklad aj tá v okupantských bagančiach v Iraku. Deň po dni sa zaplietame do každodennej reality. Do reality, z ktorej východisko mocní vyspelého a demokratického sveta uzreli vo vznešenejšom pomenovaní cenzúry. Ďalšie východisko nám ponúkol európsky komisár pre priemysel Thrierry Breton: „Európska komisia navrhne spôsoby, ako Európska únia môže posilniť svoj zbrojný priemysel, aby mohol prejsť na ,režim vojnovej ekonomiky‘. V súčasnom geopolitickom kontexte musí Európa prevziať väčšiu zodpovednosť za svoju vlastnú bezpečnosť bez ohľadu na výsledok volieb našich spojencov každé štyri roky.“ (Pravda.sk, 5. 3. 2024)
Keby na rozprávkovú výzvu v názve článku zaznela odpoveď: „Neotvoríme, neotvoríme, lebo ty nie si naša mamička!“, čo by urobila Európska únia? Rozbehla by sa k mediálnym kováčom, alebo by sa vrátila k sebe, kým sa z nej nestane kasárenský buzerplac? Isteže, s vyhradeným hracím kútikom na voľby.
Jedna odpoveď
Peter Weiss zjavne verí tomu, čo vyhlasuje. Akoby z jeho pohľadu neexistoval žiaden tieň pochybností. Je to zvláštne! Keď sa raz ako spoločnosť budeme musieť dohodnúť na niečom existenčne dôležitom – nedohodneme sa. Ako sme sa do tohto stavu dostali? Prirodzeným vývojom alebo cielenou prípravou?