Národno-bezpečnostní odborníci, ktorí pôsobia v Eisenhowerovej mediálnej sieti (Eisenhowermedianetwork – v skratke EMN), uverejnili v New York Times 16. mája otvorený list „The U.S. Should Be a Force for Peace in the World (USA by mali byť vo svete mierovou silou)“. List odvtedy prebrali webové stránky mnohých západných médií.
EMN je organizácia bývalých vojakov, príslušníkov spravodajských služieb, ako aj civilov, ktorí dlhé roky pôsobili v oblasti národnej bezpečnosti. Ponúkajú nezávislú a kritickú analýzu problémov národnej bezpečnosti, ktorá vychádza z mnohých rokov ich štúdia, štipendií a praktického pôsobenia v nej. Snažia sa osloviť široké mediálne i spoločenské prostredie. Zdôrazňujú, že sa zameriavajú na americký ľud, ktorý čoraz viac cíti, že dnešná zahraničná politika USA neprináša jemu ani svetu viac bezpečnosti.
Otvorený list podpísali 12 odborníci pôsobiaci v EMN na čele s riaditeľom Dennisom Fritzom a zástupcom riaditeľa Matthewom Hohom. Pridali sa k nim dve známe osobnosti. Ide o profesora Jeffreya Sachsa z Kolumbijskej univerzity v New Yorku a Jacka Matlocka, veľvyslanca USA v ZSSR v rokoch 1987 – 1991.
Opierajúc sa o argumenty z analýzy dlhšieho vývoja problému, signatári dôrazne požadujú urýchlené ukončenie rusko-ukrajinskej vojny. Obzvlášť vyzývajú prezidenta Bidena a Kongres, aby prostredníctvom diplomacie využili na to svoju moc. Konflikt hrozí „našou záhubou“ (rozumej USA), ak sa nepristúpi k dosiahnutiu diplomatickej dohody, ktorá zastaví zabíjanie.
O škandálnych pomeroch na slovenskej mediálnej scéne hlavného prúdu
V súvislosti s J. Sachsom je ešte pred rozborom obsahu listu a jeho súvislostí vhodné poukázať na škandálne pomery na slovenskej mediálnej scéne hlavného prúdu. Moderátorka Anna Žitná Lučaiová mala s profesorom 6. februára 2023 v relácii Tak takto?! rozhovor. Záznam rozhovoru, ktorý znepokojil rusofóbne kruhy na Slovensku, sa stiahol z archívu televízie, ale po krátkom čase sa vrátil späť. Neskôr Rada pre mediálne služby začala s televíziou správne konanie za to, že v relácii „mohlo dôjsť k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti programu aktuálnej publicistiky“. V pomerne rýchlom slede udalostí sa televízia s moderátorkou nakoniec „vzájomne dohodli na ukončení spolupráce“.
Mediálnu prestíž TA3, ktorá dáva neprimerane veľký priestor táraniu predstaviteľov moci vzniknutej po voľbách vo februári 2020, to iste nezvýšilo. Nedá sa uštipačne nepoznamenať, prečo majú v tejto televízií i iných elektronických médiách toľko priestoru nejaká Remišová, ktorá v NR SR zastupuje už len asi seba samu, či nejaký Šeliga, ktorý behá hore-dolu a nevie, do ktorej strany by prebehol. Možno to vysvetlí stará slovenská ľudová múdrosť „Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá“…
Z mediálnej slobody na Slovensku v podmienkach vytvorených hegero-matovičovládou podporovanou čaputovčinou je už dávno len prázdna fráza. Moc, ktorá sa v 21. storočí nielenže bojí iných ako vlastných názorov, ale ich aj bezohľadne potláča, nemôže byť ani dobrá, ani morálna a ani kompetentná. Dúfame, že vo voľbách na konci septembra, ktorých termín si moc vzniknutá po voľbách vo februári 2020, nechala podlo odhlasovať v NR SR, dostane to, čo si za svoju asociálnu a protinárodnú politiku zaslúži. Podľa prieskumu preferencií agentúry Polis na začiatku mája by strany bývalej štvorkoalície vo voľbách získali v NR SR spolu len 35 miest, čo je menej, ako by mal Smer-SDS.
Text listu obsahuje viaceré formulácie, ktoré sa na Slovensku považujú za proruskú propagandu, hoaxy a konšpirácie a ktoré ich lovcov možno opäť rozzúria. Označiť však J. Sachsa zo prorusky orientovaného, ako to po rozhovore s ním na TA3 urobili niektorí slovenskí novinári, je lokajské zúfalstvo, ktoré „vypotia“ len „experti“ s obmedzeným rozhľadom, aby sa zavďačili rusofóbnym kruhom. Nič iné, čo bezmedzne nepodporuje „veľkosť svetovládnych USA“ pre týchto „expertov“ totiž nie je prípustné.
Autori listu však zdôrazňujú, že sú nie iba národno-bezpečnostní odborníci, ale aj Američania. Dokážu slovenskí „experti“ pochopiť, že ani samotní Američania nie sú takým skalopevným blokom ľudí, ako to tvrdia emisári z Hviezdoslavovho námestia či sponzori predajných médií? Medzi Američanmi sú tiež takí, ktorí pociťujú obavy z toho, kam až môže doviesť svet zaslepená a nenávistná politika bidenovskej administratívy a jej lokajov.
Všeobecná charakteristika rusko-ukrajinskej vojny a jej nebezpečenstiev
Autori otvoreného listu používajú pojem rusko-ukrajinská vojna (budeme používať tento i ďalšie pojmy z listu) a považujú ju za katastrofu. Počty zabitých a zranených ľudí v nej idú do státisícov. Milióny osôb sa museli premiestniť a masovo emigrujú do zahraničia. Nielen ekonomická, ale aj environmentálna deštrukcia, ktoré vojna spôsobuje, sú nevyčísliteľné.
Upozorňuje sa na vážne nebezpečenstvo vojenskej eskalácie, ktorá by sa mohla vymknúť spod kontroly. Poukazuje sa na význam postupu, ktorý pred šesťdesiatimi rokmi sformuloval počas karibskej krízy prezident John F. Kennedy a považuje sa za kľúčový aj pre dnešné prežitie. Pri obrane vlastných životných záujmov nemôžu jadrové mocnosti siahnuť k takým krokom, ktoré privádzajú protivníka k voľbe medzi ponižujúcim ústupom alebo jadrovou vojnou.
Za bezprostrednú príčinu katastrofálnej vojny na Ukrajine sa považuje ruská invázia. Dodáva sa však, že rozšírenie NATO k ruským hraniciam vyvolalo obavy Moskvy a ruskí vodcovia to tvrdili 30 rokov. Nezvyklé na liste je, že viackrát sa poukazuje na to, že Rusko sa tým, čo robili USA a NATO už dlhší čas, mohlo cítiť skutočne ohrozené. Zároveň sa však ostro kritizuje aj konanie ruského prezidenta Vladimira Putina a ruská politika za kroky, ktoré viedli k tejto vojne.
Za leitmotív listu sa dá označiť konštatovanie, že k vojne viedol neúspech diplomacie (neochota uplatňovať ju). Existuje preto naliehavá potreba využitia diplomacie na ukončenie tejto vojny skôr, ako zničí Ukrajinu a ohrozí ľudstvo.
V ďalšom texte sa uvádzajú tri obsahovo hutné časti:
– potenciál mieru,
– aktivity USA a ruská invázia na Ukrajinu,
– pohľad na vojnu očami Ruska.
Potenciál mieru
V tejto pasáži možno označiť za výnimku, v súčasnom západnom pohľade nepoužívanú, širokú škálu príkladov o tom, že dnešnú geopolitickú úzkosť Ruska ovplyvňujú dejiny. Odvodzuje sa to od útokov švédskeho kráľa Karola XII. na Rusko a jeho bojov s cárom Petrom Veľkým na začiatku 18. storočia (skončili sa víťazstvom Rusov v bitke pri Poltave /dnes Ukrajina/ v júli 1709). Potom ide o dva najznámejšie, veľké, existenciu Ruska ohrozujúce útoky napoleonského Francúzska a hitlerovského Nemecka. A úplne nezvykle sa pripomína, že jednotky USA patrili medzi intervenčné sily, ktoré neúspešne zasiahli proti víťaznej sile v ruskej občianskej vojne (teda proti boľševikom v Sovietskom Rusku). Končí sa konštatovaním, že dnešné Rusko vníma rozširovanie NATO a jeho prítomnosť na svojich hraniciach ako priamu hrozbu.
V tomto kontexte sa zdôrazňuje, že k diplomacii patrí strategická empatia a snaha pochopiť protivníka. Napriek kultu sily v politike USA sa poukazuje na to, že takýto pohľad nie je slabosťou, ale múdrosťou. Odmieta sa myšlienka, že diplomati, ktorí hľadajú mier, si musia v tomto prípade zvoliť stranu – buď Rusko alebo Ukrajinu. V prospech diplomacie, v záujme ľudskosti a mieru, sa totiž musí voliť strana zdravého rozumu.
Prísľub Joea Bidena podporovať Ukrajinu „tak dlho, ako to bude potrebné“ sa považuje za povolenie presadzovať zle definované a v konečnom dôsledku nedosiahnuteľné ciele. Nemôže sa podporovať stratégia boja proti Rusku do posledného Ukrajinca. Hrozí to len rovnakou katastrofou ako rozhodnutie V. Putina začať inváziu a okupáciu.
Končí sa obhajobou skutočného, zmysluplného záväzku k diplomacii, ktorý povedie k okamžitému prímeriu a rokovaniam bez akýchkoľvek diskvalifikujúcich alebo zakazujúcich podmienok. Rusko-ukrajinskú vojnu vyvolali úmyselné provokácie a skončiť to môže len zámerná, premyslená diplomacia.
Aktivity USA a ruská invázia na Ukrajinu
Táto pasáž je najkratšia. Vychádza sa v nej z toho, že po rozpade ZSSR a konci studenej vojny vodcovia USA a západnej Európy ubezpečili sovietskych a potom ruských vodcov, že NATO sa nebude rozširovať smerom k ruským hraniciam.
Poukazuje sa na slová ministra zahraničných vecí USA James Bakera Michailovi Gorbačovovi 9. februára 1990: „Nebude žiadne rozšírenie… NATO ani o jeden palec na východ.“ Potvrdili to podobné ubezpečenia od iných amerických, ako aj od britských, nemeckých a francúzskych vodcov v celých deväťdesiatych rokoch.
Konštatuje sa, že od roku 2007 Rusko opakovane varovalo (myslí sa asi od prejavu V. Putina na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii), že ozbrojené sily NATO na ruských hraniciach sú netolerovateľné.
Pripustil sa aj odvážny záver, že rozmiestnenie ruských síl v Mexiku alebo Kanade by bolo dnes pre USA rovnako netolerovateľné, ako boli sovietske rakety na Kube v roku 1962. Pasáž sa uzaviera konštatovaním, že Rusko neskôr zdôrazňovalo, že rozšírenie NATO na Ukrajinu je obzvlášť provokatívne.
Pohľad na vojnu očami Ruska
Osobne túto pasáž, ktorá je najdlhšia, mimoriadne oceňujem, lebo dokazuje, že hoci títo odborníci Rusko považujú za nebezpečného protivníka, nemajú krvou podliate oči. Uznáva sa skúsenosť, že efektívne riešenia problémov sú výsledkom súperenia oboch strán bez nezmyselnej snahy o vzájomnú likvidáciu. Na súčasnú situáciu sa nezvykle pripúšťa aj potreba objektívneho rešpektovania záujmov i myslenia protivníka.
Zdôrazňuje sa, že pokus o pochopenie ruského pohľadu na túto vojnu neznamená schvaľovanie invázie a okupácie, ani toho, že Rusi nemali inú možnosť, len začať vojnu. Iné možnosti postupu, ako to robili, však mali aj USA a NATO.
Vychádza sa aj z toho, že Rusi dali už dávnejšie jasne najavo svoje červené čiary a dokazovali, že pri ich prekročení na svoju obranu použijú silu. Išlo o Gruzínsko a Sýriu. Najmä v roku 2014 (zabratie Krymu a podpora separatistov z Donbasu) Rusi ukázali, že obranu svojich záujmov myslia vážne. Príčina, prečo to vedenie USA a NATO nepochopilo, sa vidí v zmesi nekompetentnosti, arogancie a cynizmu.
Poukazuje sa aj na to, že po skončení studenej vojny diplomati, generáli a politici USA upozorňovali na nebezpečenstvá rozšírenia NATO k ruským hraniciam a zlomyseľného zasahovania do sféry ruského vplyvu. Uvádzajú sa príklady varovaní od bývalých ministrov obrany USA Williama Perryho (vo funkcii od februára 1994 do januára 1997) a Roberta Gatesa (od decembra 2006 do júna 2011) a rešpektovaných diplomatov, ako sú Henry Kissinger, George Kennan a Jack Matlock.
Pripomína sa, že v roku 1997 päťdesiat odborníkov USA na zahraničnú politiku tiež napísalo otvorený list prezidentovi Billovi Clintonovi, v ktorom mu odporúčalo nerozširovať NATO, pričom to označilo za politickú chybu historických rozmerov. Prezident to však ignoroval.
Za príklad arogancie a machiavelistických kalkulácií v rozhodovaní USA sa považuje aj odmietnutie varovaní Williama Burnsa (súčasného riaditeľa CIA), ktorý v roku 2008, keď bol veľvyslancom v Moskve, v depeši pre ministerku zahraničných vecí Condoleezzu Riceovú o rozširovaní NATO a Ukrajine napísal: „Ašpirácie Ukrajiny a Gruzínska v NATO sa dotýkajú nielen obnažených nervov v Rusku, ale vyvolávajú vážne obavy z dôsledkov pre stabilitu v regióne. Rusko vníma nielen obkľúčenie a snahu podkopať ruský vplyv v regióne, ale obáva sa aj nepredvídateľných a nekontrolovateľných dôsledkov, ktoré by vážne ovplyvnili ruské bezpečnostné záujmy. Experti nám hovoria, že Rusko sa obzvlášť obáva toho, že silné rozpory na Ukrajine v otázke členstva v NATO, pričom veľká časť etnicko-ruskej komunity je proti členstvu, by mohli viesť k veľkému rozkolu, ktorý by zahŕňal násilie alebo v najhoršom prípade občiansku vojnu. V takom prípade by sa Rusko muselo rozhodnúť, či zasiahne; rozhodnutie, ktorému Rusko nechce čeliť.“
Za dôvod, prečo USA napriek takýmto varovaniam pokračovali v rozširovaní NATO, sa považuje predovšetkým zisk z predaja zbraní. Neokonzervatívci a predstavitelia vojensko-priemyslového komplexu vytvorili výbor pre rozšírenie NATO. Len v rokoch 1996 až 1998 najväčší výrobcovia zbraní vynaložili 51 miliónov dolárov (v dnešných cenách by to bolo 94 miliónov) na lobovanie a ďalšie milióny na príspevky na kampaň. Vďaka tejto štedrosti sa rozšírenie NATO rýchlo stalo hotovou vecou, po ktorej výrobcovia zbraní z USA predali jeho novým členom zbrane za miliardy dolárov.
Na Ukrajinu USA doteraz poslali vojenské vybavenie a zbrane v hodnote 30 miliárd dolárov, pričom celková pomoc presiahla 100 miliárd dolárov (a pribúdajú ďalšie sľuby). Vojna, dodáva sa, sú aj čachre, ktoré sú pre vyvolených vysoko ziskové.
V tejto súvislosti sa poukazuje na to, že rozšírenie NATO je kľúčovou črtou agresívnej zahraničnej politiky USA, ktorú charakterizuje unilateralizmus, vedúci k zmenám režimov a preventívnym vojnám. Neúspešné vojny, naposledy v Iraku a Afganistane, priniesli zabíjanie a krutú realitu, ktorú si USA sami vytvorili. Rusko-ukrajinská vojna otvorila novú arénu konfrontácie a zabíjania. To, čo sa deje, nie je síce len zásluhou USA, no môže to byť aj ich skaza, pokiaľ nepristúpia k diplomacii, ktorá zastaví zabíjanie a zmierni napätie. List sa končí výzvou: Urobme z Ameriky mierovú silu vo svete.
Za uvedením signatárov je priložená aj časová os udalostí od roku 1990 do 24. februára 2022, keď „Rusko napadlo Ukrajinu a začala sa rusko-ukrajinská vojna“.
Záverom
Arogancia a pokrytectvo bidenovskej administratívy a jej lokajských spojencov sú na prvý pohľad nekonečné. Skrýva sa však za nimi predovšetkým strach zo straty ziskov tých, ktorí na rusko-ukrajinskej vojne profitujú – západného vojensko-priemyslového komplexu napojeného na nadnárodné finančné kruhy. A potom aj širšie, čo vlastne budú USA vo svoje zahraničnej a bezpečnostnej politike robiť, keď nebudú zasahovať do záležitostí iných štátov. Príde sa nielen o zisky, ale mnoho ľudí stratí aj prácu.
Mnohokrát dokázanou historickou skúsenosťou je, že násilie a nenávisť plodia len nové násilie a nenávisť. Jedným z nešťastí, ktoré v rusko-ukrajinskej vojne, okrem jej priamych účastníkov, decimuje EÚ (a v jej rámci i SR), je strata pudu jej sebazáchovy. Súčasné vedenie EÚ i väčšiny jej členských štátov ignorujú fakt, že vznikla ako mierový projekt. Spojiť fungovanie EÚ s víziou USA zraziť na kolená Rusko, je spojené s bumerangovým efektom – po čase sa to vráti a poriadne nás to môže udrieť.
Pri každej príležitosti treba preto zdôrazňovať, že jediným východiskom z ukrajinskej krízy je okamžité zastavenie bojov, začatie mierových rozhovorov a ukončenie dodávok zbraní na Ukrajinu. V súvislosti s tým treba oceniť aj význam výzvy signatárov otvoreného listu „USA by mali byť vo svete mierovou silou“. S výnimkou J. Sachsa ide o ľudí s dlhoročnou praxou na úradoch a vojenských základniach USA po celom svete, čo listu dodáva zvláštny význam. Dúfame, že odborníkov i iných síl s takýmto postojom bude pribúdať nielen v USA, ale aj inde.
Jedna odpoveď
Povzbudzujúco na mňa zapôsobila informácia o výzve národno-bezpečnostných odborníkov USA na ukončenie rusko-ukrajinskej vojny „USA by mali byť vo svete mierovou silou“ . Bez ohľadu na to, či nazveme vojnu rusko-ukrajinskoou, rusko-americkou alebo ešte inak, dôležité si je uvedomiť, že racionálne zmýšľajúci ľudia aj v USA odmietajú vojnu ako veľmi nezodpovedný, ľudské životy i životné prostredie ničiaci spôsob riešenia geopolitických konfliktov. A zároveň, ako hovorí výzva, upozorňujú na fatálne následky, ktoré by malo ďalšie vyostrovanie napätia a predlžovanie vojnového besnenia. Iste nehovorím len za seba, ak vyjadrujem nádej, že aj naši odborníci a všetci kompetentní sa budú inšpirovať heslom spomínanej výzvy a bude sa maximálne usilovať o to, aby sa Slovensko stalo (hoci len v Európe) jednou z hlavných mierových síl.