Francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý sa zamotal do siete scestného mesiášsstva na neoliberálny spôsob, predčasnými parlamentnými voľbami uvrhol Francúzsko do chaosu, aký v Piatej republike (existuje od roku 1958) ešte nebol. Ďalší vývoj je ťažko predvídateľný. Nielen vyhlásenie predčasných volieb bolo prekvapujúce, ale aj ich výsledky sa stali takými.
Podarilo sa síce zabrániť získaniu parlamentnej väčšiny Rassemblement national (Národným združením – ďalej len RN), proti ktorému sa v druhom kole volieb spojil Nový ľudový front (ďalej len NĽF) s macronovskou koalíciou. Už na začiatku zdôrazníme, že bez rýchleho vytvorenia NĽF a jeho efektívneho fungovania macronovci proti RN nemali šancu. Neoliberáli však naďalej zostali zákernými i obmedzenými, keď napr. minister financií Bruno Le Maire, ktorý usilovne devastoval financie štátu podľa bruselsko-washingtonských odporúčaní, odmietal podporiť kandidátov hlavnej sily NĽF Nepokoreného Francúzska. Časť médií hlavného prúdu považuje Nepokorené Francúzsko za „hrozbu rovnakého rádu a kvality“ ako RN a E. Macrona za jeho „úspech“ príliš nechvália.
Mnohí zo stredovo pravicových politikov, ktorí sa desia akékoľvek iného názoru, ako je ich vlastný, však vydávajú výsledok volieb takmer za dôkaz geniality politiky E. Macrona. Ten bol pred druhým kolom volieb už v depresii a v blúznení strašil aj občianskou vojnou. Využil však možnosti špecifického dvojkolového systému francúzskych parlamentných volieb. To, že nakoniec zvíťazil NĽF, v ktorom sú ešte socialisti, komunisti a ľavicoví Zelení, je len dôkazom, že táto aliancia bola rozhodujúcou silou, ktorá zabránila RN získať parlamentnú väčšinu. Víťazstvo ľavice vedenej radikálmi je potešujúce, ale v súčasnej situácii vo Francúzsku málo platné.
Foto: Flickr /Jeanne Menjoulet
Z hľadiska politickej kultúry išlo o surovú intrigu, ktorá nakoniec skončila ďalším „úspechom“ macronizmu. To, že zvíťazil NĽF, bolo len výsledkom nereálneho pohľadu E. Macrona na situáciu v štáte. Z hľadiska zachovania jeho osobnej pozície sa, samozrejme, okrem ďalšej kopy hanby nič zlého nestalo, lebo splnil svoju víziu, zase raz poraziť RN. Akú však daň za to zaplatia Francúzi a ako sa to môže prejaviť v EÚ i širšie v medzinárodných vzťahoch, o tom pán prezident, ktorý chce zostať v kresle do konca svojho mandátu, v neoliberálnom duchu uvažovať nemôže…
V porovnaní s predošlými voľbami došlo k výraznému nárastu účasti na nich. V prvom kole to bolo 66,71 % (o 19,2 % viac ako v roku 2022) a v druhom 66,63 % (o 20,39 % viac ako v roku 2022). Ak však mechanicky porovnáme účasť na prvom a druhom kole, zostala zhruba rovnaká a vyzerá to tak, že volili asi tí istí. Ani tentokrát približne tretina voličov neprišla hlasovať, hoci situácia v štáte je veľmi napätá, spoločnosť polarizovaná a podľa výsledkov volieb v nej sú až tri politické tábory.
V rôznych zdrojoch sa uvádzajú trochu odlišné čísla o počte získaných kresiel. Podľa Politico, ktoré sa odvolávalo na zdroje ministerstva vnútra zo 7. júla, získal NĽF 188 kresiel (z toho Nepokorené Francúzsko 78, socialisti 65, zelení 33, komunisti 9). Macronovci (ktorých ktovie z akého manipulatívneho dôvodu často označujú za prezidentskú väčšinu, hoci tá už ani po voľbách v roku 2022 neexistovala) majú mať 161 miest. Za RN by malo byť 142 poslancov. Republikáni získali 48 kresiel, 38 miest pripadne iným poslancom.
Le Monde zo 7. júla uviedol pre NĽF 182, macronovcov 168, RN 143, republikánov 46, individuálnu pravicu 14, individuálnu ľavicu 13, individuálny stred 6 a regionálov 4 miesta. Jeden poslanec nebol nikam zaradený.
Napokon podľa webovej stránky franceinfo z 8. júla by mal mať NĽF 180, macronovci 163, RN 143 a republikáni a konzervatívci 66 kresiel. 25 miest získali nezávislí poslanci a poslanci z malých strán.
Prvé zasadnutie novozvoleného Národného zhromaždenia má byť 18. júla. Dovtedy by malo byť ukončené aj formovanie poslaneckých klubov, na vytvorenie ktorých treba najmenej 15 členov. Na ich základe sa počty zaradených poslancov v táboroch môžu ešte meniť.
Trochu ináč však vyzerajú čísla o tom, koľko hlasov v druhom kole získali tri hlavné tábory. Najviac, 37,1 % volilo RN, NĽF podporilo 26,3 % voličov a za macronovcov bolo 24,7 % hlasov. To do budúcnosti neveští nič dobré, lebo macronovský „úspech“ v tomto svetle vyzerá ináč. Za RN totiž hlasovalo o polovicu viac voličov ako za macronovcov.
Najhoršie je, že ani jeden z troch táborov nemá absolútnu väčšinu miest a teda nemôže zostaviť vlastnú vládu. A to komentáre ukazujú, že so skutočnými koaličnými vládami súčasné Francúzsko nemá skúsenosti. Jedine formálne možnou koalíciou je NĽF a macronovská aliancia. Avšak Jean-Luc Mélenchon, vodca Nepokoreného Francúzska pred druhým kolom volieb rezolútne vyhlásil, že do koalície s macronovcami nepôjde, a tak kýžených 289 poslancov to nebude. Podľa vyššie uvedených počtov by to mohlo byť od 272 do 278 miest a to by tam museli vstúpiť všetci ďalší poslanci NĽF, čo nie je pravdepodobné.
Druhou možnosťou je vytvorenie menšinovej vlády. Podľa francúzskych zvyklostí by na jej čele mal stáť nominant NĽF ako najsilnejšej koalície po voľbách. O post prejavil záujem J.-L. Mélenchon, ale na jeho kandidatúre údajne nie je zhoda ani v NĽF (a to si nevieme predstaviť zdesenie francúzskych neoliberálov, ale ani to, čo by to vyvolalo vo Washingtone, v Bruseli, či v niektorých hlavných mestách štátov EÚ, napr. v Prahe či Ríme). Očakáva sa, že do jedného týždňa NĽF oznámi meno svojho nominanta na post predsedu vlády.
Okrem týchto dvoch formálnych možností sa chaotický a zákerný neoliberálny Macron môže pokúsiť niečo vymyslieť, napr. na spôsob úradníckej vlády, alebo nejakého „ozlomkrkovského“ zlepenca a pod. A zdôvodniť to hrozbou pre štát alebo niečím podobným by nemalo byť veľkým problémom.
Podľa väčšiny komentárov sa Francúzsko ocitne v chaose, možno aj veľkom, prinajmenšom na jeden rok. Podľa ústavy sa ďalšie predčasné parlamentné voľby skôr konať nedajú. V týchto podmienkach nie je možné, aby E. Macron odstúpil, hoci ho k tomu niektoré sily vyzývajú, lebo to by znamenalo de facto i de iure kolaps štátu. Tak neslávne teda skončila vízia scestného mesiášsstva na neoliberálny spôsob a prezident svojím velikášstvom Francúzsku veľmi, veľmi uškodil.
Celkom na koniec nám v stručnom a politicky málo korektnom pohľade, žiaľ, nenapadá nič iné ako veľmi smutné a pesimistické konštatovanie s možnými nebezpečnými následkami, že ide o ďalší nezodpovedný krok pri chaotizácii upadajúceho Západu. Jeho politické a hospodárske elity sa však držia pri moci za každú cenu, ktorá je už dávnejšie privysoká. A macronovské mesiášstvo je len jednou z epizód, ktoré k tomu nepekne prispeli.
