Myslenie a konanie politikov

Mnohí politici o sebe radi hovoria, že sú „pragmatici” (grécke slovo pragma znamená čin, konanie). Pod svojím politickým pragmatizmom rozumejú čo najpriamejšie sústredenie sa na riešenie reálnych či naliehavých problémov bez akejkoľvek zbytočnej ideologickej záťaže alebo nadbytočných teoretických analýz. Majú pravdu: politika je praktická činnosť, v ktorej ide o riešenie problémov, týkajúcich sa verejného života, veľkých skupín ľudí, národov a štátov, ba aj problémov vo vzťahoch medzi štátmi. Takýto pragmaticky mysliaci a konajúci politik je možno tým najlepším typom politika, pokiaľ jeho riešenia nie sú len krátkodobé a krátkozraké, konjunkturálne a oportunistické, inštrumentálne a utilitárne. Pragmatik je teda muž činu, človek, ktorý vie, že o veciach i riešeniach problémov rozhodujú činy, konanie.

Nie je však čin ako čin. O kvalite a hodnote činu rozhodujú, samozrejme, jeho výsledky, tie však závisia nielen od prostriedkov, aké aktér použije, ale aj od cieľov a celej myšlienkovej prípravy konania. Úspešné a efektívne konanie sa zakladá v mysli aktéra, v jeho plánoch a zámeroch, v koncepcii a projekcii celého konania. Zjednodušene povedané platí toto: konáme tak, ako myslíme. Ak myslíme múdro, konáme múdro. Ak myslíme hlúpo, konáme hlúpo.

Ilustračná snímka: www.pixabay.com

Politici sú praktici, ktorí musia konať, to však neznamená, že nepotrebujú myslieť. Ich myslenie je rovnako dôležité ako konanie. Napríklad dobrý pragmatický politik nemôže nevidieť súvislosti, nemôže v nich nemyslieť. A to nielen v strednodobých, ale aj dlhodobých; nielen taktických, ale aj strategických. Práve myslenie v súvislostiach odlišuje dobrého politika od zlého a dodáva jeho konaniu potrebnú kvalitu, efekt a zmysel. Tak, ako vo všetkých oblastiach, aj v politike závisí konanie aktérov nielen od okolností a situácie, ale v prvom rade od ich myslenia. Myslenie politika (a môžeme dodať, že popri tom aj cítenie) je kľúčové, pretože práve svojím myslením spracúva všetky okolnosti a situácie, v ktorých sa nachádza a v ktorých koná. Hĺbka a šírka myslenia je znakom osobnosti každého, no politikov zvlášť.

To, čo sa dnes manifestuje (česť ojedinelým výnimkám) v celej svetovej politike, je priam neuveriteľná bieda myslenia, a teda aj konania. Príklady a dôkazy toho nachádzame na každom kroku. Zvlášť nebezpečné sú v súvislosti s jedným z najväčších problémov súčasného sveta – vojnou na Ukrajine. Uveďme tri, vari najvypuklejšie, ktoré usvedčujú politikov z neschopnosti myslieť v súvislostiach (pokiaľ, pravda, nejde z ich strany o úmyselné zakrývanie či falšovanie súvislostí):
1. Rusko je agresorom, Ukrajina je obeťou.
2. Ukrajina má právo sa brániť, preto jej treba pomáhať.
3. Ukrajina musí vyhrať, Rusko musí prehrať.

Tieto tri tézy počúvame ako mantru zo všetkých strán z úst väčšiny západných aj domácich opozičných politikov, ako aj z médií, ktoré im slúžia. Nemôžeme apriórne vylúčiť, že mnohí z nich sú o týchto tézach skalopevne presvedčení ako o pravdivých, správnych a nevyvrátiteľných. Ba ako o direktívach pre politiku a stratégiu, o ktorých sa nielenže nepochybuje, ale ani nediskutuje. Každý, kto by o nich chcel vôbec diskutovať (nieto pochybovať), nemôže byť nikým iným, ako nepriateľom tých, čo tieto tézy absolútne nekriticky zastávajú. Takto (a podobne) sformulované tézy slúžia dokonca ako „poznávacie znamenie” na rozlišovanie jedných od druhých.

Je možné o týchto tézach rozumne premýšľať? Alebo ich len opakovať ako dogmy?

Pravdivosť tejto tézy uzná asi každý (s výnimkou Ruska). V tom však problém nespočíva. Ten spočíva v tom, že téza je vytrhnutá z kontextu a môže sa účelovo používať všade tam, kde ide o odsúdenie agresora a spoluúčasť s jeho obeťou. Všetci, ktorí nevedia alebo ich to nezaujíma, čo všetko predchádzalo ruskej vojenskej akcii 24. 2. 2022 minimálne od roku 2014 alebo už od roku 2008, či dokonca od rokov 1999 a 1989, jednoducho ignorujú podstatné súvislosti (vedome alebo nevedome). Každá akcia (čin) je nejakou reakciou (činom) na inú akciu (čin). Všetci, ktorí sú znalí veci, vedia, že ignorovanie podstatných súvislostí vedie k zlým záverom aj činom, a môže byť buď úmyselné (zámerom je napr. zakryť akcie, ktoré reakciu vyvolali), alebo neúmyselné (svedčiace o nekompetentnom myslení). Nehovoriac už o tom, že udalosti a súvislosti, o ktoré tu ide, sú dostatočne komplexné, teda zložité, preto každé zjednodušenie či opomenutie nejakého detailu má za následok neadekvátny obraz o situácii, ergo aj neadekvátne konanie. Poznanie súvislostí a ich zohľadnenie je legitímna požiadavka nie iba kvôli pochopeniu, ale aj kvôli hodnoteniu udalostí a následnému posúdeniu „viny” každého aktéra.

Pravdivosť tejto tézy uzná takisto asi každý (s výnimkou Ruska). Pokiaľ však táto obrana a pomoc nemajú byť živelné a bezhlavé, ale efektívne, otázok je tu hneď niekoľko. Aká obrana a aká pomoc? V akej podobe a v akom rozsahu? Formy pomoci a podpory sú a môžu byť rôzne, ale obrana proti vojenskej akcii je zasa len vojenská protiakcia. Ťažisko sa presúva do oblasti vojenstva a rozhodujúcimi aktérmi sa stávajú vojenskí experti. A keďže vojenské sily sú tu nástrojom politiky, je znova len na politikoch, nie na vojakoch, aby mysleli a rozhodovali, do akej miery tieto sily použijú. Nie vojaci, ale politici majú moc aj zodpovednosť usúdiť a rozhodnúť – berúc (alebo neberúc) do úvahy aj ďalšie faktory a súvislosti –, kam až s vojenskou silou zájdu alebo nezájdu. Tu rozhoduje politické myslenie najmä o cieľoch i nákladoch vojenskej akcie, ktorá je ich prostriedkom. Ak sa politici „hrajú na vojakov”, alebo ak politikov nahrádzajú vojaci, je to znova katastrofa najmä v politickom zmysle a v politickej realite. Napríklad ak politici stratia zo zreteľa, že politika je o niečom inom než len o vojne a zredukujú ju na vojnovú činnosť, hoci aj v mene obrany, výsledkom môže byť buď totálna sebažertva (do posledného vojaka), alebo smutne známe Pyrrhovo víťazstvo. V každom prípade však ide o kolaps politického myslenia i činu. Politické myslenie, ktoré neberie do úvahy všetky súvislosti vojenského konfliktu a forsíruje ho za akúkoľvek cenu, je veľmi obmedzené myslenie v zlom slova zmysle. Je sebadeštruktívne a neperspektívne, pretože nevie využiť celý arzenál politických prostriedkov, okrem vojenských, na svoju obranu. Už zdravý rozum vie, že hromadenie zbraní na ktorejkoľvek strane je len pokračovaním vojny vrátane ilúzie, že raz tie zbrane prevážia nad zbraňami druhej strany. Je to veľmi trápna ilúzia, nehodná tých politických „výšin”, z ktorých prichádza. 

Táto téza vychádza z prvých dvoch a tvrdí, že agresor musí byť potrestaný a obeť musí získať všetko späť. V tom je silný legalistický motív, ktorý dnes ovláda politické myslenie. Okrem toho je tu vyjadrená politická vôľa jednej strany konfliktu (pričom rovnaká existuje aj na druhej strane), odvolávajúca sa nielen na právo, ale aj na „historickú” spravodlivosť a pravdu, ktorá predsa nemôže byť na strane agresora, ale len na strane obete. Znovu, politická realita je oveľa zložitejšia, a ak to politické myslenie neberie do úvahy, zlyháva a robí chyby. Politický (ani vojenský) konflikt nie je ako športová súťaž, v ktorej niekto vyhrá a niekto prehrá, lebo naakumuluje či nenaakumuluje viac sily. Preto je namieste otázka, čo je to vyhrať či prehrať vojnu? Zlikvidovať armádu protivníka? Vyhnať ho zo svojho územia? Zničiť jeho centrum moci (vládu)? Vymazať ho z mapy sveta? To všetko sú ciele totálnej vojny, ktoré mohli fungovať v minulosti, ale sotva môžu fungovať dnes. Zvlášť ak v pozícii toho, kto má prehrať, je jedna zo svetových jadrových veľmocí.

Veľkou tragédiou myslenia a konania politikov dnes (česť nepočetným výnimkám) je posadnutosť nepriateľom a vojnou ako univerzálnym nástrojom riešenia problémov. Je to sploštené, zaslepené myslenie, ktoré zredukovalo politiku len na obranu jej aktérov silovými prostriedkami za akúkoľvek cenu. Arogantné myslenie, ktoré obnovilo imperiálny princíp Ovládnuť, alebo zničiť! Z arzenálu politických prostriedkov vylúčilo diplomaciu, rešpekt a mierové projekty. Mier sa stal neznámym a neželaným pojmom. Alebo tu chce niekto niekomu nahovoriť, že mier nastane až vtedy, keď sa budeme všetci pripravovať na vojnu?

(Celkovo 384 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

One thought on “Myslenie a konanie politikov

  • 29. februára 2024 at 9:56
    Permalink

    Precízne… Jadrné… Vecné… pravdivé slová MÚDREHO AČESTNÉHO ČLOVEKA, pedagóga, vedca, akých je, žiaľ, málo aj na jeho ALMA MATER.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter