Príťažlivosť protestu, romantizácia revolúcie a realita radikálnej politiky v kultúrnej hegemónii kapitalizmu
Plagáty zdobiace steny Edinburskej univerzity lákajú mladých ľudí do Revolučnej komunistickej strany. Komunistické, socialistické a ľavicové hnutia, strany a aktivity sú v univerzitných kampusoch populárne. Aura revolúcie, odporu a rozsiahleho protestu sú hlavným lákadlom pre tých, ktorí sa cítia odtrhnutí od súčasnej spoločnosti, sú nespokojní s naším existujúcim systémom alebo túžia po sebarealizácii. Tieto témy sú však často romantizované, zameriavajú sa na teoretizovanie, filozofovanie a konzumáciu alternatívnej kultúry alebo iné formy intelektuálnej reflexie. Hoci sú takéto ideologické základy rozvíjané na univerzitách dôležité, musíme si uvedomiť, že skutočná politika nie je vždy taká romantická, ako by sme si predstavovali.
V 21. storočí, najmä medzi mladými ľuďmi, sa demokracia často považuje za samozrejmosť. Najpálčivejšia otázka z histórie politiky a spoločnosti sa pritom vynára znovu a znovu: „Ako zabezpečíme, aby sa spoločnosť v budúcnosti nedostala do situácie, keď by relatívna hŕstka ľudí mohla nadmerne kontrolovať životy väčšiny populácie?“ V minulosti to bol vážny problém, no ani dnes nie sme na tom lepšie. Demokracie vyvolávajú túto situáciu opakovane, a preto existujú diskusie o reformách, ktoré by zachovali skutočnú podstatu demokracie, ktorá by bola vláda mnohých ľudí, nielen ich hŕstky.
Cieľom ľavicovej politiky je zabezpečiť čo najspravodlivejšiu, najrovnejšiu, a najdemokratickejšiu vládu a ľavicoví politici majú pravdepodobne tú najťažšiu prácu na svete. Aj napriek tomu, že ľavica celosvetovo disponuje najlepšími intelektuálmi, filozofmi a aktivistami, čo jej dáva nesmiernu výhodu a obrovské predpoklady pre úspech, nevidíme prevahu ľavicových vlád, či globálny socializmus. Cesta, po ktorej sa musíme uberať, je nesmierne ťažká; je plná hlbokých štrukturálnych zmien a neustáleho boja proti pevne zakoreneným záujmom najmocnejších skupín na svete; a proti kultúrnej hegemónii kapitalizmu.
Taliansky filozof a tajomník Talianskej komunistickej strany, Antonio Gramsci, v prvej polovici 20. storočia počas jeho väznenia zo strany talianskych fašistov oživil pojem „hegemónia“ (ktorý v minulosti znamenal vojenskú nadvládu), aby opísal, ako si spoločenské triedy udržiavajú moc skôr prostredníctvom kultúrnych noriem než silou. V našom modernom svete, kde je fyzická kontrola menej viditeľná, sa kultúrna hegemónia stáva kľúčovým nástrojom na udržanie moci. Táto kontrola je vykonávaná nenápadne prostredníctvom formovania kultúrnych noriem, hodnôt a praktík, ktorými sa ľudia denne riadia – cez médiá, populárnu kultúru, vzdelávanie, či na pracoviskách. Tieto normy a hodnoty nie sú náhodné – sú takticky a systematicky propagované a tvoria rámec našich spoločenských interakcií a vnímania.
Gramsciho odkaz nás vyzýva, aby sme sa zamysleli nad tým, kto tieto kultúrne normy určuje. Sú to dominantné triedy v spoločnosti, kapitalistické elity, ktoré formujú a neustále živia tieto hodnoty a ideály, aby si udržali svoje postavenie. Naratív vládnucej elity o svete presviedča ľudí, že existujúci spoločenský poriadok je jednoducho taký, aký má byť, a odrádza od nesúhlasu a akceptovania nerovnosti ako súčasti života. Preto sa tieto kultúrne prvky zdajú dané a nemenné. Kultúrna hegemónia tak nenápadne a pritom sofistikovane posilňuje status quo tým, že spoločenská štruktúra sa javí ako prirodzená súčasť sveta, a nie ako konštrukt, ktorý možno spochybniť a zmeniť, čo je kľúčové pre pochopenie toho, prečo môže byť dosiahnutie radikálnej spoločenskej zmeny také náročné.
Na to, aby sa naše ideály pretavili do reality, je nevyhnutná politická angažovanosť. Avšak radikálna ľavicová politika a jej zástancovia často strácajú svoju príťažlivosť medzi voličmi zameranými na estetiku protestu alebo revolúcie. Neuvedomujú si, že pod vplyvom kultúrnej hegemónie kapitálu zmena príde skôr pod rúškom normálnosti či všednosti, a nie nevyhnutne pompéznosti revolúcie. Reálna politika si vyžaduje kompromisy, a hoci ciele môžu byť radikálne, často sa dosahujú postupnými krokmi, ktoré nemusia mať takú veľkú odozvu ako samotná revolúcia. Politik sa musí venovať strategickým činnostiam, ako je komunikácia s tými, ktorí nemusia hneď súhlasiť s jeho cieľmi alebo im vonkoncom rozumieť. Ak cieľová skupina s podobnými radikálnymi názormi nie je dostatočne veľká, politici sa musia snažiť osloviť širšie publikum, aby získali podporu pre svoje ciele. To môže znamenať riziko straty autenticity, aspoň navonok a dočasne. Je to však cena, ktorú treba zaplatiť za realizáciu cieľov.
Ľudia, ktorí sú nadšení revolučnými myšlienkami, mnohokrát podľahnú ilúzii, že zmena príde okamžite a ľahko a bude taká príťažlivá a romantická, ako si predstavovali. V skutočnosti si však každá zmena vyžaduje dlhodobé úsilie, trpezlivosť a schopnosť prispôsobiť sa neustále sa meniacim podmienkam a kompromisom. Realita radikálnej ľavicovej politiky, prinajmenšom na Slovensku, ukazuje, že hoci mnohí ľudia, napríklad vysokoškolskí študenti, či nesmierne talentovaní intelektuálne zdatní jednotlivci, začínajú s veľkým nadšením a veľkými ambíciami, často končia sklamaní, pretože neboli pripravení na praktické výzvy a nevyhnutné kompromisy.
Kompromis neznamená vzdať sa ideálov alebo hodnotovú nekonzistentnosť, ale skôr triezvosť v myslení a v správaní, keďže čelíme obrovským silám, ktoré sú takmer neviditeľné, a berieme ich ako samozrejmosť. Akýkoľvek odklon od súčasného stavu sa stretáva s veľkým nepokojom a pochybnosťami, väčšina ľudí nechce vystúpiť zo svojej zóny pohodlia a niekedy ani nedokáže vidieť za horizont svojho sveta, postaveného na falošnom vedomí, ktoré neustále posilňujú médiá, vzdelávací systém a vzájomné interakcie. Radikálne zmeny sa teda nestretnú s veľkým pochopením. Preto ak chceme dosiahnuť zmenu a naplniť naše strategické ciele, musíme pochopiť, že toto sa môže stať iba postupne, sofistikovanou, a takmer neviditeľnou taktikou zmeny vedomia a uvedomenia u väčšiny populácie. Gramsci kritizoval mnohých takzvaných revolucionárov a mysliteľov, ktorí stavajú voz pred koňa. Sú zahľadení do predstáv o nevyhnutnosti komunistickej revolúcie na Západe. Čakajú, že kapitalizmus sa zničí sám, pričom im uniká skutočnosť, že rôzne metódy kultúrnej kontroly rozdeľujú obyvateľstvo do takej miery, že revolúcia sa nikdy nemusí uskutočniť.
Antonio Gramsci vo svojej teórii Kultúrnej hegemónie zdôrazňoval predovšetkým pre tých, ktorí volajú po revolúcii, že aby došlo k akejkoľvek zmysluplnej spoločenskej zmene, musia sa viesť a vyhrať dve vojny: najprv vojna o pozíciu, potom vojna o manévre. Vojna o pozíciu je proces prípravy pôdy na priame konfrontácie. Z politického a sociálneho hľadiska ide o budovanie pevných základov pre zmenu prostredníctvom úpravy dominantných kultúrnych a ideologických noriem. Ortodoxní marxisti jeho doby sa príliš sústredili na vojnu manévrov, ktorá bola skutočnou komunistickou revolúciou, ktorú chceli uskutočniť. Gramsci však tvrdí, že predtým, ako sa tak stane, je potrebné poraziť kultúrneho hegemóna v pozičnej vojne. Kľúčové je teda šírenie kontrahegemónie alebo alternatívneho svetonázoru, ktorý spochybňuje existujúci spoločenský poriadok. Táto alternatíva však musí byť rovnako realistická a „hegemonická“ ako dominantné normy.
Pamätajte si, že kultúrny hegemón ovláda tri veci: intelektuálov, vzdelanie a filozofiu spoločnosti. Cieľom každého, kto sa snaží o akúkoľvek spoločenskú zmenu, by podľa Gramsciho malo byť poskytnúť alternatívy vo všetkých týchto troch oblastiach. Mali by vytvoriť kontrakultúru, alternatívny súbor kultúrnych noriem a tabu, posilnený intelektuálmi, ktorých úlohou je aktívne spochybňovať status quo. Ľudia, ktorí majú moc šíriť tieto svetonázory a filozofie, sú „organickí intelektuáli“, (na rozdiel od „vládnucich intelektuálov“, ktorí sú iba pešiakmi a trúbami pre status quo) a ich úlohou je byť skeptickí voči existujúcemu poriadku vecí, poskytovať alternatívny spôsob vzdelávania, ktorý si berie príklad z vytvorenej kontrakultúry, a povzbudzovať priemerných občanov k politickej činnosti tým, že im poskytnú filozofický pohľad, ktorý zmení ich pohľad na seba samých a na to, ako zapadajú do sveta.
Preto by sme mali pochopiť, že revolučná zmena v spoločnosti si vyžaduje viac než len romantickú predstavu byť ikonou. Vyžaduje si praktické kroky, ktoré často vyzerajú menej hrdinsky a ikonicky, ale sú o to dôležitejšie. Skutočná zmena sa rodí z neustáleho úsilia, ochoty akceptovať zložitosť sveta a komplexnosť názorov a odhodlania pracovať na konkrétnych riešeniach, aj keď sa môžu zdať menej atraktívne ako veľké ideály. Aby sa jednotlivec alebo akákoľvek spoločenská inštitúcia prihovárala skupinám, ktoré sú v pozícii moci, v prospech vlastného záujmu, musí navonok v istej miere súhlasiť s tým, ako sú veci v súčasnosti usporiadané.
Ak je teda niekto napríklad politik alebo spoločenský komentátor, ktorý chce urobiť svet lepším, jediným spôsobom, ako bude vôbec schopný presadiť svoje posolstvo, je účasť na existujúcej kultúre a využívanie nástrojov, ktoré má k dispozícii. To je ideálna situácia pre kultúrnu hegemóniu a pre Gramsciho jeden z cieľov jej záverečnej fázy – dosiahnuť, aby sa hodnoty určitej kultúry zdali byť takou prirodzenou súčasťou a tak v súlade so „zdravým rozumom“, že ich príslušníci tejto kultúry už ani nespochybňujú; aby sa ľudia úplne zakorenili v tomto svete, v ktorom si zamieňajú realitu svojej kultúry za realitu vesmíru; myslieť si, že dôvodom, prečo veci zostávajú také, aké sú, je to, že ľudia zvažujú všetky svoje možnosti, chvíľu o nich premýšľajú a potom sa rozhodnú pre to najlepšie, a nie iba vyhovieť požiadavkám kultúrneho hegemóna, ktorý ich ovláda.
To by nás však nemalo odradiť od aktivizmu. Je veľmi dôležité uvedomiť si, že politické ideály, hoci sú motivujúce, musia byť pevne zakorenené v realite. Podľa Gramsciho mnohé pokusy o revolúciu v minulosti zlyhali práve preto, že ortodoxní marxisti, ktorí sa ju pokúšali zorganizovať, nerozumeli „zdravému rozumu“ robotníkov, ktorí potrebovali revolúciu uskutočniť. Títo robotníci sa videli a vidia svoje miesto vo svete výlučne z hľadiska ich vzťahu ku kapitalistickej ideológii. Jediný spôsob, ako zmeniť ich perspektívu natoľko, aby videli aj druhú stranu, by bola zásadná zmena ich filozofického nazerania na svet.
Preto je dôležité, aby sme sa pri zapájaní do politických a sociálnych aktivít vyhli dogmatizmu a nerealistickým očakávaniam. Musíme byť ochotní vidieť svet taký, aký je, rozumieť sile propagandy dominantného systému a kultúrnej hegemónie a pracovať na zlepšení sveta s týmto porozumením a trpezlivosťou.
Odkaz pre všetkých ľavičiarov, aktivistov, nádejných či súčasných radikálne ľavicových politikov, intelektuálov, či edukátorov teda znie:
Zaoberajte sa neustálym vzdelávaním a formovaním kultúrnej perspektívy, ktorá neodráža len jednostranný pohľad.
Vytvárajte silné a životaschopné alternatívy k dominantným kultúrnym vzorcom, ktoré budú zakorenené v realite a orientované na praktickú zmenu.
Nekonzumujte pasívne informácie a ideológie bez kritického myslenia.
Stávajte sa organickými intelektuálmi, ktorí neustále spochybňujú status quo a ponúkajú nové pohľady a riešenia, ktoré môžu skutočne ovplyvniť a zlepšiť spoločnosť.
Majte na pamäti, že zmena vyžaduje dlhodobé úsilie a nevyhnutné kompromisy, ktoré sú často menej viditeľné, ale kľúčové pre dosiahnutie udržateľného pokroku.
Buďte pripravení na dlhú a často náročnú cestu, na ktorej sa stretávate s neistotou a odporom, ale aj na možnosť dosiahnuť hlboké a trvalé zmeny.
Odvaha stáť za svojimi ideálmi a súčasne flexibilita v ich uplatňovaní a adaptácii na meniace sa podmienky sú základmi pre skutočný pokrok.
Nezabúdajte na dôležitosť budovania mostov medzi rôznymi skupinami a spoločenstvami, aby sa podarilo preklenúť kultúrne rozdiely a odpor, ktorý môže revolučné myšlienky spomaľovať.
Napokon, v každom úsilí o zmenu pamätajte na Gramsciho slová: predtým, ako môžeme uspieť vo vojne manévrov, musíme vyhrať vojnu pozícií. To znamená, že musíme efektívne ovplyvniť kultúrnu a intelektuálnu sféru spoločnosti, aby sme vytvorili pôdu, na ktorej môžu naše myšlienky rásť a prinášať ovocie.
Buďme trpezliví, zanietení a predovšetkým konzistentní vo svojom snažení o lepší svet. Naša kolektívna práca a odhodlanie sú nenahraditeľné pre budovanie spravodlivejšej spoločnosti.
Snímka: FB stránka autorky
