Izrael zavraždil generálneho tajomníka libanonského Hizballáhu – Hassana Nasralláha. Kto bol tento muž a prečo Aleida Guevara, dcéra veľkého medzinárodného bojovníka Che Guevaru, vyhlásila, že keby bol jej otec nažive, bojoval by po boku tohto muža?
Hassan Nasralláh. Foto: Wikimedia.org
Hassan Nasralláh, „Alseid“, ako ho volali jeho priaznivci, opúšťa odboj a život s masívnymi izraelskými bombami, ktoré 27. 9. 2024 otriasli Bejrútom a ktorých ozveny sa šírili po celom regióne. V rozhodujúcom okamihu pre Arabov Izrael zavraždí jedného zo svojich najvernejších nepriateľov a najdlhšie v konfrontácii s ním. Svoju cestu začal koncom sedemdesiatych rokov ako mladý Hassan, syn robotníka Abdula Karima Nasralláha, ktorý sa narodil v jednom z „pásov“ biedy okolo Bejrútu na území okupovanom Izraelom.
Ešte nemal osemnásť rokov, keď Izrael napadol južný Libanon a v rámci operácie Litani určil pohraničné pásmo, ktoré by chcel zopakovať aj dnes, o štyridsaťšesť rokov neskôr.
Mladý muž sa rýchlo pripojí k odboju, ktorý sa formuje a učí sa z palestínskeho odboja v Libanone, ktorý neskôr odíde z Libanonu v dôsledku izraelskej invázie do Bejrútu v roku 1980. Na území Libanonu vtedy operovali proti izraelskej okupácii komunisti z komunistickej strany Libanonu a zvyšky palestínskeho odboja, ktoré Libanon odmietli opustiť. Hizballáh prevzal vedenie pri vykonávaní extrémne silných útokov proti Izraelu a Spojených štátov amerických, vyzbrojené pevnou ideológiou, počas ktorých bolo pripravené prilákať tisíce členov pod zástavou odporu.
Nasralláh si bol vedomý nebezpečenstva toho, čo podnikal, keďže nahradil šejka Abbása Al-Moussawiho na čele strany, ktorý bol zabitý aj so svojou rodinou pri izraelskom nálete na jeho auto začiatkom roku 1992. V tom čase Libanončania uznávali tridsiatnika Hasana Nasralláha, podľa väčšiny odhadov vodcu najväčšej ozbrojenej odbojovej sily v Libanone a na Blízkom východe, s ohromujúcou charizmou a žiarou.
Nasralláh a jeho libanonský odboj kráčali po tŕnistej ceste, ktorá bola v 90. rokoch sprevádzaná rozsiahlymi izraelskými útokmi, a vyšiel z nej zakaždým silnejší a silnejší, až kým libanonský odpor, v ojedinelom arabskom prípade, nedokázal prinútiť izraelskú okupáciu odísť z Libanonu na jar 2000. Vtedy Nasralláh a odboj dosiahli vrchol svojej slávy, ktorá sa posilnila v roku 2006 vo vojne, počas ktorej Izrael nedokázal postúpiť ani o meter na území južného Libanonu.
Počas svojho života sa Nasralláh rozlúčil so svojimi súdruhmi v boji z Palestíny, Libanonu, Sýrie, Iraku a Iránu, ktorí si zvolili cestu odporu ako jediný spôsob boja národov proti okupácii, a s nimi sa vždy rozlúčil slovami: „Do skorého videnia, mučeníci.“
Hassan Nasralláh žil život, ktorý si vybral, a skončil s koncom, ktorý očakával. Dnes je Izrael hrdý na to, že atentátom si s týmto mužom vyrovnal svoj dlhý účet. Izraelčania ho zavraždil v čase, keď ich premiér prednášal z pódia Valného zhromaždenia OSN prejav s mapou v ruke, o ktorej tvrdil, že je mapou mieru, pokroku a prosperity pre národy Blízkeho východu, ale, samozrejme, bez Palestíny.
„Libanonský front sa nezastaví, kým sa nezastaví agresia Izraela proti Gaze.“ Táto veta bola poslednou vetou, ktorú Nasralláh vyslovil pred zavraždením. Slobodní ľudia sveta si ho budú pamätať ako muža, ktorý hovoril, v čase keď všetci mlčali, a konal v čase, keď všetci sa stiahli.
Hassan Nasralláh odchádza po tom, čo sa skončila jeho cesta odboja, počas ktorej ho regionálne a medzinárodné udalosti prinútili odbočiť doľava a doprava, ale jeho cieľom bola vždy Palestína. Isté je, že tej bude chýbať najviac. História zaznamenáva skutočnosť, že po každom odchádzajúcom bojovníkovi príde odvážnejší, a v každej hlave každého slobodného človeka sa vynorí myšlienka, ktorá nikdy neumiera.
Pokoj s tebou Hassan Nasralláh a česť Tvojej pamiatke!
(Status na FB 29. septembra 2024)
