Lex atentát a väzenie pre dlžníkov

Tento príspevok reaguje na návrh zákona (tzv. lex atentát), ktorý bol schválený Vládou SR a predložený do NR SR a ktorý by mal byť schválený v skrátenom legislatívnom konaní[1].

Okrem iného by mal lex atentát ako komplex zákonov meniť aj Trestný zákon a to tak, že má ambíciu vytvoriť novú skutkovú podstatu trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 Tr. zák.

Táto nová skutková podstata trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa nového § 348 ods. 1 písm. m) Tr. zák. má znieť:

Kto marí alebo podstatne sťažuje výkon rozhodnutia súdu alebo iného orgánu verenej moci tým, že bez vážneho dôvodu nesplní povinnosť zaplatiť pokutu alebo obdobnú sankciu peňažnej povahy uloženú rozhodnutím štátneho orgánu v malej výške, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Zákonodarca k vytvoreniu tejto novej skutkovej podstaty trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia iba stručne uvádza, že:

Navrhuje sa rozšírenie skutkových podstát trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia aj o stav, kedy je osobe právoplatne uložená povinnosť uhradiť pokutu, či inú formu peňažnej sankcie a osoba bez vážneho dôvodu túto povinnosť nesplatí. Dôvodom je snaha reagovať na prípady svojvoľného ignorovania ukladaných peňažných sankcií, ktorým sa podrýva autorita administratívneho trestania orgánmi štátu ako aj nedostatočný odstrašujúci efekt výkonu správneho rozhodnutia.

Návrh tohto nového trestného činu nie je postihovaním kriminality, ale umelým vytváraním kriminality

Návrh na zavedenie vyššie uvedeného trestného činu do Trestného zákona považujem za absolútne nepochopenie funkcie trestného práva. Štát chce fakticky zaviesť trestanie dlžníkov, ktorých veriteľom je štát, pretože dospel k záveru, že niektorí jedinci ignorujú peňažné sankcie, ktoré im boli uložené v priestupkovom, či inom konaní (napríklad daňovom).

Namiesto toho, aby štát vytvoril efektívny systém exekučného konania, ktoré umožní rýchle vymoženie uloženej peňažnej sankcie od dlžníka, pristúpil k tomu, že vymáhačom pohľadávok štátu sa stanú orgány činné v trestnom konaní, ktoré budú musieť rozsiahlo v dokazovaní objasňovať majetkové pomery dlžníka (teda rečou znakov skutkovej podstaty tohto nového trestného činu to, či dlžník nemal „vážny dôvod“ na to, že nezaplatil pokutu), teda budú vykonávať tú istú činnosť, ktorú by mali vykonávať exekútori (zisťovanie majetku dlžníka, jeho zaisťovanie na účely uspokojenia pohľadávky štátu a podobne).

V praxi to teda celé dopadne podobne, ako je to napríklad pri trestnom čine nezaplatenia dane, či poistného, pri ktorom daňové orgány a príjemcovia odvodov, namiesto toho, aby dlžníkov majetkovo „zničili“ prostredníctvom exekučného konania (výkonu rozhodnutia), ktoré majú k dispozícii, podávajú na dlžníkov trestné oznámenia a spoliehajú sa na to, že majetkové pomery dlžníka objasní polícia v dokazovaní a že sa dlžník „zľakne“ trestného konania a pohľadávku uhradí. Orgány činné v trestnom konaní budú zahltené vymáhaním pohľadávok štátu a nebudú mať reálnu možnosť, aby sa venovali objasňovaniu skutočnej kriminality.

Pozoruhodným je aj stanovenie znaku základnej skutkovej podstaty nového trestného činu, ktorý vyžaduje, aby nezaplatená pokuta bola v „malej výške“. Doposiaľ Trestný zákon poznal „malú škodu“, či „malý prospech“, respektíve „malý rozsah činu“ (§ 125 ods. 1 Tr. zák.), teraz to má byť aj „malá výška“.

Toto nie je postihovanie kriminality, teda závažných konaní, ale evidentné umelé vytváranie kriminality zo strany štátu a krok späť v snahe štátu pristupovať k trestnému právu ako k poslednej (krajnej) možnosti a aj to iba pri typovo najzávažnejších konaniach (ide o popretie trestného práva ako prostriedku ultima ratio). Podľa môjho názoru nie je možné vytvárať nové skutkové podstaty trestných činov len preto, že štát preukázal neschopnosť (či nechuť) riešiť konkrétne problémy cestou civilného, či správneho práva (napríklad problémy pri vymáhaní dlhov od neplatičov prostredníctvom exekučného konania).

Navyše, tento návrh na zavedenie novej skutkovej podstaty trestného činu nie je vôbec potrebný. Už teraz obsahuje Trestný zákon trestné činy, ktorými chráni pohľadávky veriteľov pred konaním dlžníkov, ktorí pred exekučným, či konkurzným konaním, respektíve aj počas nich vykonávajú rôzne dispozície so svojim majetkom s úmyslom, aby veriteľ nemohol uspokojiť svoju pohľadávku. Takéto konania sú v praxi bežne postihované ako trestný čin poškodzovania veriteľa. Z hľadiska trestného práva teda nemá byť trestným činom to, že niekto neuhradí peňažnú sankciu (tak ako to je navrhnuté zákonodarcom), pretože to sa má riešiť v exekučnom konaní, ktoré bolo práve na tento účel zákonodarcom vytvorené (prípadne je možné zmeniť napríklad priestupkový zákon a v ňom stanoviť sankciu za nezaplatenie peňažnej sankcie; napríklad odobratie vodičského oprávnenia, nutnosť vykonať práce pre obec a podobne) a len následné konanie dlžníka, ktorým sa cielene zbavuje svojho majetku by malo byť, tak ako je to doposiaľ, posúdené ako trestný čin.

Návrh tohto trestného činu výrazne pripomína návrh poslancov z roku 2016, ktorí vtedy navrhovali vytvoriť nový trestný čin s názvom „nezaplatenie faktúry“[2]. Aj tam išlo o pomerne absurdný nápad trestať dlžníkov.

Nie som zástancom vytvárania nových skutkových podstát trestných činov a to bez náležitého (riadneho) odôvodnenia prečo je zavedenie novej skutkovej podstaty nevyhnutné, prečo nepostačujú už existujúce skutkové podstaty trestných činov, či vôbec je trestnoprávny postih určitých konaní nevyhnutný a či prípadne nestačí len postih podľa mimotrestnej právnej úpravy. Odpoveď na tieto otázky je pritom nevyhnutná, nakoľko zákonodarca je pri tvorbe nových skutkových podstát trestných činov viazaný zásadou in dubio pro libertate, podľa ktorej musí zákonodarca vždy náležite zdôvodniť potrebu kriminalizácie určitého konania, pričom ak pretrvávajú pochybnosti o potrebe kriminalizácie je nutné od nej upustiť a dať prednosť netrestným opatreniam.

Som názoru, že predkladatelia návrhu zákona nedali na vyššie položené otázky adekvátnu odpoveď a dali sa uniesť riešením problému, ktoré naivne spolieha na všemocnosť trestného práva, pričom predkladaný návrh zákona vzbudzuje pochybnosti z hľadiska princípu in dubio pro libertate, či ultima rátio.

Trestné právo je už niekoľko rokov falošne považované (slovami bývalého sudcu Ústavného súdu ČR Jana Musila) za všeliek na všetky neduhy ľudstva a preto sa jeho intervencia stále a stále rozširuje na ďalšie oblasti a to často neadekvátne, čím dochádza k „prepínaniu“ trestnej represie. Možno badať tendenciu spraviť z trestného práva odpadkový kôš, do ktorého možno hodiť všetko, čo sa nevie „upratať“ cestou civilného, či správneho práva a spoliehať na to, že ak „dám všetko do trestu“ tak sa všetky problémy vyriešia. Ide o naivnú predstavu štátu, že vytvorením nového trestného činu „je to vybavené“ a že skončia určité protiprávne konania, ktoré má nový trestný čin postihovať.

Namiesto záveru možno v zhode s bývalým sudcom Ústavného súdu ČR Janom Musilom uzatvoriť, že tak ako sudca nesmie uložiť trest bez toho, aby bola preukázaná vina páchateľa, nesmie ani zákonodarca hroziť trestom, bez toho, aby preukázal jeho potrebnosť.

Namiesto záveru ešte pár poznámok k lex atentát.

Zo skupiny návrhov zákonov zaujmú aj zmeny v zákone o Policajnom zbore, kde sa navrhuje zavedenie oprávnenia policajta v priestupkovom konaní a to v znení:

Policajt je pri identifikácii osoby podozrivej zo spáchania priestupku prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby oprávnený s predchádzajúcim súhlasom prokurátora vyžadovať od právnických osôb a fyzických osôb, ktoré prevádzkujú elektronické komunikačné siete alebo poskytujú elektronické komunikačné služby, údaje potrebné na zistenie a identifikáciu zdroja komunikácie.“.

Toto je taktiež podivný návrh zmeny zákona. Prokurátor bude činný v priestupkovom konaní? Mení sa aj zákon o prokuratúre? Ak nie tak prečo? Budú súhlas vydávať prokurátori pôsobiaci v trestnej oblasti alebo prokurátori pôsobiaci v netrestnej oblasti? A ktorá prokuratúra bude príslušná na udelenie súhlasu? A tak by sa dalo pokračovať aj ďalej…

Zákonodarca by sa mal držať pravidla, že radšej nemať žiadny zákon, než mať zákon zlý.

Autor JUDr. Peter Šamko je sudca Krajského súdu v Bratislave

(Text bol publikovaný na Právne listy 12. 6. 2024)

(Celkovo 275 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Jedna odpoveď

  1. K názorom autora, p. Šramka, ktoré sú iste zaujímavé, vydrené zložito, ale treba ich brať kriticky a rezervovane:

    1., Téma je to iste zaujímavá, ale i dosť zložitá. Spravidla a poväčšine v príliš zložitom právnom vyjadrovaní je (aj) „pes zakopaný“.
    2., Vy naznačujete, že právo je (vie byť) nefunkčné. Áno, súhlas, to je ale aj verejná pravda, ktorú vníma väčšina spoločnosti, ľudia z podnikateľského prostredia, rozumnejší občania, živnostníci a malé a stredné firmy. Veľké firmy dokážu lobovať. Majú na to (správne) „kontakty“ a peniaze, a takto „výsledok“ súdneho sporu v civilno-právnom konaní alebo trestného konania vedia (začasto) ovplyvniť (netvrdím, že vždy, nájdu sa aj poctiví sudcovia, potažmo aj poctiví prokurátori; je ich však skôr pomenej).
    3., Ale aj Vy Ste prispel svojou právnou akrobaciou a svojom Malou do Mlýna súčasného právneho chaosu a svojvôle (mimoiné) aj vo Vašej knihe o Podvode, že je len (prostým) „želaním“ veriteľa, aby dlžník použil peniaze z pôžičky (zdôrazňujem zmluvne dojednanej pôžičky !) na účel, o ktorom sa dlžník s veriteľom „dohodol“. Tým Ste (mimovoľne) prejavil nedôslednosť a liberálnu elasticitu k lapidárnemu pojatiu a definícii právneho záväzku v zmysle a podľa podľa § 494 Občianskeho zákonníka, čím Ste zmiatol aj chápanie dôslednosti kogentného ustanovenia § 493 ObčZ o (zákonnom) zákaze jednostranne z/meniť záväzkovo-právny vzťah (len) jednou zmluvnou stranou (poväčšine špekulatívnym dlžníkom), a ďalej to vedie k takej relativizácií, entrópii a erózii (rozkladu) chápania „prísnosti“ zákona, že potom vyšetrovatelia Policajného zboru (policajti) v trestnom konaní v štádiu tzv. Predprípravného konania (§ 196 Trestného poriadku) – vyšetrovania Podvodu podľa § 221 Trestného zákona – sú zmätení a dezorientovaní, a nevedia rozlíšiť presné (kritické) rozhranie medzi civilným a trestným právom. A to preto (aj) preto, že po r. 1989 došlo krkolomným vývojom k odľahčeniu „trestných znakov“. Naviac k tomu prispieva neoficiálne zrodená a šírená v útrobách mega-systému prokuratúry a s dopadom vplyvu aj na vyšetrovateľov PZ aj tzv. „Doktrína nekriminalizácie“, kde je špekulatívne a v krátkozrakosti operatívne a takticky sledovaného účelu prekrútene interpretovaná zásada ultima ratio (tresté právo až posledné). Ale kedy až posledné ?!? Vadnosťou a špekulatívnym protispoločenským zameraním tejto Doktríny je, že odľahčuje trestné znaky a stiera (presnú) hranicu medzi civilným právom (občianskym a obchodným) a trestným právom. Čo je „uvedie do omylu“ (zavádzanie, klamanie, lesť) podľa civilného práva a kde začína podľa trestného práva. V konečnom dôsledku (čo jej autori aj istotne sledovali) je, že idú v ústrety podvodníkom zneužívajúcich občiansko-právne vzťahy (napr, pôžičky) ako aj vzťahy v podnikaní. Realita je žiaľ taká, že Slovensko sa dopracovalo po r. 1989 vývojom k tomu, že žije v právnom marazme.
    Naviac k tomu prispel rok 2016, kde prišla novela procesného zákona v civilnom práve, zavedenie nového Civilného sporového poriadku, kde zásada materiálne pravdy ustúpila zásade formálnej pravdy, a súbežne aj novela Trestného poriadku a Zákona o prokuratúre, kde trestné konanie z troj-inštančnej štruktúry (z možnosťou sťažnosti na krajskú prokuratúru) sa táto zredukovala na dvojinštančnú (sťažnosť oznamovateľa/poškodeného na nezákonnosť postupu vo vyšetrovaní definitívne rieši okresná prokuratúra, a teda v podstate ten istý dozorujúci prokurátor), kde v prípade komplotu dozorujúci prokurátor a vyšetrovateľ PZ pod vplyvom diskrétneho lobizmu alebo korupcie, obeť trestného činu ťahá za kratší koniec. Tak taká je naša „slovenská spravodlivosť“.
    Takže Slovensko v súčasnosti (vôbec) nepotrebuje žiadne nové (a len horšie) zložité prešpekulované koncepcie reformy práva, ktoré nevedú k jeho reálnej a funkčnej náprave, ale ho ďalej len degradujú (znefunkčnievajú), ale potrebuje radikálnu modernizujúcu európsku reformu (najvhodnejšie) podľa konkrétneho vzoru práva Rakúska, Nemecka, Švajčiarska. Slovensko nemá kvalitatívne na to, nemá na to vhodné prajúce pomery, ani znalých a kurážnych právnych odborníkov s komplexnými právnym znalosťami (neproduktívnych komparzistov je dosť, ale na tých spoľah nemôže byť), aby si samo dotvorilo svoju legislatívu na aktuálne potreby svojej doby, svojich občanov, malých a stredných podnikateľov. (Bohatí sa vedia zariadiť vždy.)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter