Odvtedy, čo Fidel Castro a skupina odvážnych mladých Kubáncov zaútočili na kasárne Moncada na východe Kuby s cieľom zvrhnúť diktatúru Fulgencia Batistu, uplynulo 70 rokov. Napriek vojenskému neúspechu bol tento pokus katalyzátorom revolúcie, ktorá na Kube vládne už viac ako 63 rokov. Nová generácia revolucionárov dnes zápasí s výzvami uspokojovania potrieb kubánskeho ľudu rozvíjaním socialistického projektu v rámci globálnej ekonomiky poznačenej krízou. Robia to v podmienkach maximálneho tlaku Bidenovej administratívy.
Program globálnej hegemónie Spojených štátov amerických stále pôsobí proti úsiliu Kuby o nezávislosť a suverenitu, a to už od víťazstva revolúcie v roku 1959. V roku 1962 Kennedyho administratíva iniciovala proti Kube blokádu, s cieľom vyvolania hladovania a deprivácie 11 miliónov obyvateľov ostrova. Napriek najdlhšiemu embargu v modernej histórii sa Kubáncom podarilo vybudovať svetovo uznávané systémy verejného vzdelávania a zdravotníctva, ako aj inovatívny biotechnologický priemysel a zabezpečili svojim občanom vyššiu kvalitu života ako mnohé rozvojové krajiny.
Pritom USA za posledných šesť rokov zintenzívnili blokádu Kuby, počnúc bývalým prezidentom Donaldom Trumpom, ktorý zaviedol 243 nových sankcií , čím zvrátil proces normalizácie vzťahov, ktorý v roku 2014 inicioval bývalý prezident Barack Obama. Napriek predvolebným sľubom o vyváženejšom prístupe ku Kube prezident Joe Biden zosilnil tlak na krajinu.
V roku 2017 USA obvinili kubánsku vládu zo záhadných „zvukových útokov“ proti predstaviteľom svojho veľvyslanectva, čo sa neskôr ukázalo ako nepravdivé. Toto obvinenie však poslúžilo ako zámienka na zmrazenie vzťahov s Kubou, čo spôsobilo kolaps cestovného ruchu a viedlo k strate príjmov, keďže na ostrov prestalo cestovať viac ako 600 000 Američanov. Na základe Trumpových sankcií Western Union v roku 2020 zastavila operácie na Kube, čím zrušila peňažné úhrady. Americké veľvyslanectvo v Havane pozastavilo v roku 2017 vízové služby, čo vyvolalo najväčšiu vlnu nelegálnej migrácie od roku 1980.
Kubánska ekonomika značne utrpela touto blokádou, pričom HDP krajiny sa v roku 2019 znížil o ohromujúcich 15 percent a v roku 2020 o 11 percent, keďže vláda a ďalšie subjekty neboli schopné nakúpiť základné potreby pre bankové obmedzenia v dôsledku blokády. Keď v roku 2020 vypukla pandémia COVID-19, silný systém zdravotnej starostlivosti na Kube bol pod tlakom sankcií, pretože počet prípadov variantu Delta prudko vzrástol. Washington odmietal urobiť výnimku a ponúkal vakcíny vyrobené v USA až po tom, čo väčšina Kubáncov bola zaočkovaná domácimi vakcínami.
Bývalý prezident Trump počas svojho posledného týždňa v úrade v januári 2021 zaradil Kubu na zoznam štátnych sponzorov terorizmu, čím Kube takmer znemožnil zapojiť sa do bežných finančných transakcií potrebných pre obchod. Počas prvých 14 mesiacov prezidenta Bidena v úrade kubánska ekonomika stratila odhadovaných 6,35 miliardy dolárov, čo Kube bráni v zásadných investíciách do starnúcej energetickej siete alebo nákupu potravín a liekov. Aj pri ekonomickom poklese vláda trvá na svojom záväzku zabezpečovať zamestnanosť, no inflácia otriasla kubánskym pesom a devalvovala aj to, čo sa už považovalo za nízke mzdy. Zatiaľ čo tamojší prídelový systém zaisťoval každému dostatok na živobytie, bola to úroveň deprivácie, ktorú Kubánci nepociťovali od zvláštneho obdobia v 90. rokoch 20. storočia bez riešení v nedohľadne. Kubánska vláda sa preto obrátila na alternatívne cesty rastu a rozvoja.
V roku 2020 sa Kuba, aby uspokojila základné potreby vzhľadom na rastúci nedostatok tovarov, začala viac spoliehať na súkromný sektor. Keďže súkromný sektor by mal v roku 2023 v dovoze tovaru dosiahnuť 1 miliardy USD a od roku 2021 sa zaregistrovalo viac ako 8 000 malých a stredných podnikov, ekonomika pomaly rastie tempom 1,8 percenta. Vzostup súkromného sektora prináša nové výzvy pre každý socialistický projekt.
Kubánsky prezident Miguel Díaz-Canel vyjadril svoju víziu budúcnosti Kuby, pričom zdôraznil záväzok vlády poskytovať občanom základné služby, no zároveň prisľúbil zmeny v budúcnosti. Povedal, že sociálna spravodlivosť nie je len o blahobyte alebo rovnosti, ale aj o spravodlivom rozdelení príjmov, kde tí, ktorí prispievajú viac, zarábajú viac a tým, ktorí nie sú schopní prispievať, pomáha vláda.
Na tejto ceste stojí kubánska vláda pred neľahkou úlohou. Vzostup súkromného sektora síce zvýšil dodávky a poskytol veľmi potrebný tovar, no zároveň vytvára nové rozdiely v príjmoch, čo je v kontraste s historickým dôrazom Kuby na spravodlivé rozdeľovanie bohatstva. Navyše, ak sa novou politikou vlády podarí prinavrátiť ekonomický rast a efektívnejšie zabezpečiť potrebné dodávky cez súkromný sektor – v čase, keď je v tom štát v podstate zablokovaný – vytvorí sa nová sociálna protiváha k samotnému štátu. Táto meniaca sa dynamika bude definovať druhé a posledné funkčné obdobie Díaza-Canela vo funkcii prezidenta, keďže vláda bude riadiť rovnováhu medzi rastom súkromného sektora a udržiavaním socialistických princípov, ktoré sú základom identity Kuby.
Vedenie kubánskej revolúcie si doteraz uvedomovalo nevyhnutnosť vytvárania bohatstva a zároveň sa zaviazalo zabezpečiť, aby sa o výhody tohto bohatstva podelili všetci občania. Díaz-Canel trvá na tom, že vláda bude chrániť socialistický projekt – garantuje základné služby, niektoré zadarmo a iné za najnižšiu možnú cenu – a zároveň bude odolávať výzvam priateľov aj nepriateľov, aby sa pustili do akéhokoľvek veľkého privatizačného úsilia.
V priebehu rokov čelila Kuba značným ekonomickým a politickým problémom. Okrem ekonomickej blokády spôsobili prírodné katastrofy ako hurikán Ian škody za viac ako 1 miliardu dolárov a viac ako 100 000 rodín zostalo bez domova. Krízy vyvolané pandémiou COVID-19 postihli cestovný ruch, odvetvie číslo jeden v krajine.
Hoci západné vlády nikdy neprestávajú kritizovať Kubu z ekonomických aj politických dôvodov, mnohí na globálnom juhu ju naďalej podporujú ako príklad odolnosti a nezávislosti. Tvárou v tvár mnohým výzvam si Kuba zvolila cestu odporu a neustále sa prispôsobovala a inovovala tvárou v tvár nepriazni osudu, namiesto toho, aby podľahla vonkajším tlakom.
Uprostred výziev globálnej ekonomiky poznačenej krízou sa Kuba snaží udržať svoj socialistický projekt, uspokojiť potreby svojich obyvateľov a presadiť svoju nezávislosť. Napriek najdlhšiemu embargu v modernej histórii krajina urobila významný pokrok v oblasti verejného vzdelávania, zdravotnej starostlivosti a trvalo udržateľného rozvoja, čím prekonala mnohé vyspelé ekonomiky. Budúcnosť môže byť plná výziev, ale oddanosť Kuby svojmu ľudu a jej nezávislá cesta žiari ako maják nádeje vo svete, ktorý stále nedokáže odpovedať na mnohé dilemy ľudstva. Skutočne, to je dôvod, prečo odvážna misia Fidela Castra v kasárňach Moncada spred 70 rokov má naďalej taký vplyv na kubánsku predstavivosť. Napriek dočasným neúspechom Kubánci prežijú a žijú, aby mohli bojovať v ďalšom zápase.
Manolo De Los Santos je spoluvýkonným riaditeľom Ľudového fóra a výskumníkom v Tricontinental: Inštitút pre sociálny výskum. Naposledy sa podieľal na úprave Viviremos: Venezuela vs. Hybrid War (LeftWord Books/1804 Books, 2020) a Comrade of the Revolution: Selected Speeches of Fidela Castro (LeftWord Books/1804 Books, 2021).
Tento článok sprostredkoval Globetrotter.
Archívne foto: Jana Jurkovičová
