Ako akademici, ale hlavne ako občania štátu s demokratickým zriadením považujeme slobodu prejavu za kľúčový pilier demokracie; za nástroj s transformačným potenciálom, ktorý môže zaručiť emancipáciu občanov. Obzvlášť alarmujúce je, ako túto slobodu a spolu s ňou aj našu demokraciu obmedzujeme pod zámienkou práve slobody a demokracie, ktoré sú vo veľkej miere v našej spoločnosti nepochopené alebo nesprávne prezentované. S ohľadom na nedávne udalosti, týkajúce sa Attilu Végha a Jasminy Alagič, ktorí prišli o spoluprácu s korporátnymi partnermi kvôli svojim politickým názorom, vidíme v týchto prípadoch príležitosť na analýzu a definíciu slobody prejavu v demokracii, a ilustrovanie prípadu ústupu demokracie a nástupu neofeudalizmu, ktorý sa zakráda do spoločnosti v korporátnych praktikách.
Attila Végh, boxer, známy aj na sociálnych sieťach, sa pred voľbami vyjadril, že bude voliť Petra Pellegriniho. O niekoľko dní neskôr nasledovala odpoveď zo slovenskej pobočky Renault, s ktorou spolupracoval, a to taká, že automobilka už s ním nechce spolupracovať, pretože športovec porušil zmluvu, v ktorej údajne korporátu sľúbil apolitickosť. Neskôr sa pridali aj spoločnosti Pierre Baguette a Heineken v mene značky Corgoň, ktoré taktiež svojvoľne ukončili spoluprácu s Véghom na základe „nekultivovanosti“ prejavu a komunikácie Attilu Végha a ich údajnej snahy zostať „apolitickí“. V tomto bode sa väčšina ľudí nad situáciou ďalej nezamýšľa a usudzuje, že ak boxer porušil zmluvu, ktorú podpísal, nie je o čom ďalej diskutovať. Málokto si však uvedomuje, že takáto zmluva by v demokratickom rámci nemala existovať.
Ústava SR (čl. 12, ods. 2) zaručuje základné práva a slobody „…všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.” Ďalej (čl. 12, ods. 4) zdôrazňuje, že „nikomu nemôže byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody”. Článok 26 následne definuje politické práva a slobody, medzi ktorými je na prvom mieste uvedená „sloboda prejavu a právo na informácie“. Nasledujúci odsek Ústavy SR (čl. 26, ods. 2) priznáva každému „právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu“. Právo politicky sa angažovať ústava obmedzuje iba sudcom, prokurátorom a príslušníkom ozbrojených síl a zborov. V tejto súvislosti je tiež potrebné pripomenúť, že koncept právneho štátu predpokladá konzistenciu ústavného a právneho systému. To znamená, že žiadna právna norma a dokonca ani súkromnoprávny vzťah ako pracovná zmluva alebo zmluva o spolupráci nemôžu byť v rozpore s ústavou.
Čo teda tieto prípady a reakcie na ne, ktoré sa ich snažia legitimizovať, či normalizovať, ukazujú? Nie je len nerešpektovanie práv zakotvených v ústave; je to tiež pohŕdanie demokraciou a slobodou prejavu, ktoré sú úzko prepojené.V žiadnej hodnovernej filozofickej diskusii by sme neprišli k záveru, že sloboda prejavu je absolútna a neobmedzená. Existujú prípady, keď určité výroky nie sú chránené právom na slobodu prejavu, napríklad výroky, ktoré ohrozujú niečí život, poškodzujú jeho dobré meno alebo povesť (trestný čin ohovárania) alebo mu priamo škodia (napr. keď viem, že ak na základe toho, čo poviem, bude niekomu hroziť nebezpečenstvo či smrť), ohrozujú národnú bezpečnosť alebo verejné zdravie.
Do týchto kategórii však nepatrí politický prejav v prípadoch uvedených vyššie. „Bez širokej garancie práva na slobodu prejavu chráneného nezávislými a nestrannými súdmi neexistuje slobodná krajina, neexistuje demokracia“, uvádza Európsky dohovor o ľudských právach. Toto všeobecné tvrdenie je nepopierateľné. Na jednej z filozofických rovín slobodu prejavu možno obhajovať na inštrumentálnom základe, že sloboda prejavu podporuje demokraciu alebo akékoľvek hodnoty, ktorým má demokracia slúžiť, ako napríklad pluralita názorov, ochrana proti zneužitiu moci, či spravodlivosť a dôstojnosť.
No sloboda prejavu však demokraciu nielen rešpektuje alebo podporuje; jej ďalšie rámcovanie spočíva v tom, že ju vlastne konštituuje. Ako hovorí John Rawls, jeden z najvýznamnejších filozofov 20. storočia a zástanca deliberatívnej demokracie: „Obmedzenie alebo potlačenie slobody politického prejavu… vždy znamená aspoň čiastočné pozastavenie demokracie.“ Podľa tohto názoru byť oddaný demokracii znamená byť oddaný slobode prejavu.
Demokracia nie je len o volení zástupcov a nemožno ju merať iba podľa volebnej účasti. Hlasovanie je len bodkou za širším procesom, ktorý je definovaný záväzkom otvorenej diskusie medzi slobodnými a rovnoprávnymi občanmi. Opäť sa teda dostávame ku právu slobodne sa vyjadrovať. Veľmi dôležitá je tu koncepcia verejnej sféry Jürgena Habermasa, v ktorej by sa jednotlivci mali slobodne zapájať do diskusie, a to bez rizika akéhokoľvek postihu. Stratégie, ktoré obmedzujú politické vyjadrovanie na základe záujmov podnikov, priamo podkopávajú túto verejnú sféru a redukujú ju na úroveň, ktorá nie je ničím viac než korporátnou neoliberálnou propagandou.
No a posledným z rozhodujúcich spôsobov, ako môže byť sloboda prejavu konštitutívnou súčasťou demokracie, je, ak slúži ako legitimizačná podmienka. Podľa Johna Stuarta Milla len v slobodnej diskusii sa môže nájsť to najvhodnejšie riešenie pre problémy v spoločnosti a bez procesu otvorenej verejnej diskusie chýba výsledkom demokratického rozhodovacieho procesu legitimita.
Takéto aktivity – či už úmyselné alebo neúmyselné (z neznalosti) porušovanie alebo obchádzanie ústavy – však evokujú niečo ešte znepokojujúcejšie. Možno v nich totiž vidieť aj návrat k jednému z hlavných motívov Vestfálskeho mieru, ktorým sa v roku 1648 skočila 30-ročná vojna: Zásade Cuius regio, eius religio (koho panstvo, toho náboženstvo) umožňujúcej panovníkovi alebo zemepánovi určovať vieru svojich poddaných. Inými slovami, držiteľ moci mal právo určiť, čo si jeho poddaní majú myslieť, resp. v čo môžu veriť a čo môžu verejne prezentovať. Priame či nepriame podmieňovanie zamestnaneckého vzťahu alebo spolupráce určitým politickým názorom alebo aspoň mlčaním má preto všetky znaky procesu označovaného ako refeudalizácia.
Týmto pojmom sa označujú zmeny prebiehajúce v mnohých oblastiach súčasnej spoločnosti, ktoré v rámci neoliberálnych reforiem opäť vytvárajú predmoderné sociálne formy, hierarchie a mocenské štruktúry. Jednou z kľúčových foriem hierarchického mocenského vzťahu charakteristického pre feudalizmus bol práve panský vzťah mocenského subjektu voči nemu nižšie postaveným, od neho závislým, teda fakticky poddaným subjektom, vyjadrený vo vyššie spomenutej zásade. A keďže každý zamestnanec je v pozícií závislého na ekonomicky vyššie postavenom subjekte (zamestnávateľovi), je potrebné takéto otvorené spochybňovanie politických práv zamestnancov, a tým aj základného občianskeho princípu rovnosti, považovať nielen za nebezpečný, ale v spoločnosti, ktorá sa považuje za demokratický právny štát, aj za neakceptovateľný jav.
Aktivity komerčných subjektov, ktoré spustili voči influencerom za to, že si dovolili verejne prezentovať svoj politický názor, teda prinajmenšom spochybňujú politické práva a slobody osôb, s ktorými tieto firmy a korporácie spolupracujú. Ak si podmienku politickej neangažovanosti, alebo dokonca angažovanosti len v prospech konkrétnych politických strán či kandidátov dali priamo do zmluvy, znamená to, že takéto zmluvy boli vedome koncipované v rozpore s Ústavou SR. A to je situácia, ktorú možno len ťažko akceptovať. Tu vidíme, že neoliberálny sklon k obmedzovaniu slobody prejavu odhaľuje paradox a poriadnu dávku pokrytectva zo strany liberálov k demokracii. Ich konanie opakovane naznačuje autoritárske sklony, čím podkopávajú samotné demokratické ideály, o ktorých tvrdia, že ich presadzujú. Ide pritom len o jeden z príkladov ich významného dvojitého metra v súčasnom politickom diskurze.
Každému uvedomelému občanovi musí byť teda jasné, že skandovaním pri obmedzovaní slobody prejavu alebo uplatňovaní konštitučného práva vyjadriť svoj politický názor nášho „nepriateľa“ si vlastne strieľame do vlastnej nohy. Je nesmierne dôležité, aby si obe strany politického spektra uvedomili, že ani jedna nemá patent na pravdu, ani na to, čo je správne a nesprávne. Názor, že jeden kandidát si založil kampaň na lžiach a druhý nie, v žiadnom prípade nelegitimizuje takýto precedens. Nemusíme tu relativizovať pravdu na to, aby sme mohli tento záver urobiť. Z pragmatického hľadiska však musíme uznať, že pravda v politike je skôr ako plastelína než ako krištáľ. Nemôžeme sa teda nechať ovládať hnevom alebo emóciami. Musíme v prvom rade dbať na naše demokratické práva a slobody, pretože tie sú našou jedinou zárukou objektívnosti, a teda spravodlivosti. Ak budeme systematicky aplikovať dvojitý meter v zákonoch aj v právach tak, ako sa nám to hodí, nikdy sa už nedovoláme spravodlivosti a nakoniec bude za kratší koniec ťahať nie náš „oponent“, ale my všetci. Všetci na tej istej potápajúcej sa lodi, do ktorej sme si sami urobili diery, kým sme po sebe strieľali.
