V chaose neoliberálnej globalizácie sa v posledných rokoch dostalo do politiky veľa „neštandardných“ osôb. Niektorým z nich sa podarilo dostať aj na najvyššie funkcie – na čelo štátov a vlád. Na prvý pohľad takéto osoby znamenajú akési oživenie politiky, kde je veľká formálnosť, neosobné strojené vystupovanie, faloš a pod., ktoré občana znechucujú až frustrujú. Zatiaľ sa však ukazuje, že tieto osoby, ktoré sa snažia vystupovať ináč ako tradiční politici, svojim „novým štýlom“ nedokážu vyriešiť to, čo sľúbili. Nakoniec prinášajú len ďalší – iný – chaos a politiku ešte viac komplikujú i znechucujú. Vystupujú zdanlivo ako autonómni politici, ale po čase sa menia na nervózne až hysterické figúrky, najmä, keď nie sú si isté podporou v strane (hnutí, koalícii a pod.) a v spoločnosti. Neraz sa neváhajú označovať za martýrov, ktorí sa stali obeťou „temných síl“ za snahu zmeniť pomery. Vo vzťahu k týmto osobám sú vrtkavé aj médiá, najmä bulvárne. Často sú ich „miláčikmi“, ale v prípade zlého zvrtnutia osudu sa premenia na „vyvrheľov“.
Ešte horšie pre politiku je, ak takéto osoby vytvoria okolo seba nejaký nový politický subjekt – stranu či hnutie. Vstupujú do neho najmä politicky dezorientované a zmanipulované osoby, neraz frustrované politikou a niekedy až fanaticky či sektársky presvedčené, že v novom spolku spasia spoločnosť. Votrú sa doň aj vypočítavci, ktorí vycítia šancu dostať sa k moci a peniazom. Nekorektne dodáme, že spravidla sa vytvorí zvláštna zmes osôb málo premýšľajúca, ale zištná a veľmi poslušná vodcovi, resp. závislá na ňom. Tieto organizácie nemusia byť príliš početné, ale sa zameriavajú na zisk čo najväčšieho počtu hlasov vo voľbách, pri čom využívajú chaos na politickej scéne, nespokojnosť voličov s existujúcimi stranami a pod. Avšak len časti „neštandardných“ politikov sa podarí vytvoriť subjekt, ktorý ich „vytiahne“ do parlamentu.
„Neštandardní“ politici sa objavujú aj v „zabehaných“, fungujúcich stranách. Spravidla sa vynoria v boji o vodcovstvo v časoch problémov a kríz, oslabenia pozície strany a pod. Stranu sa snažia presvedčiť o tom, že ju spasia, zmenia a privedú k novým úspechom. K základom ich pôsobenia patrí využívanie sociálnych sietí a mánia organizovania tlačových konferencií.
Vzhľadom na zložitosť, rozdrobenosť a chaotickosť v súčasnej politike strán, ktorá je výsledkom rôznych záujmov a tlakov (aj skrytými silami niekedy i zo zahraničia) „neštandardní“ politici pri moci však nevydržia dlho. Málokedy to je viac ako jedno volebné obdobie, neraz skončia ešte pred vypršaním mandátu.
Škandály s ním putujú oddávna
K typickým „neštandardným“ politikom súčasnosti patrí Boris Johnson. Vo funkcii predsedu vlády Veľkej Británie vydržal zhruba tri roky, keď predtým bol nielen poslancom Dolnej snemovne (od júna 2001), ale aj primátorom Londýna (od mája 2008 do mája 2016) a ministrom zahraničných vecí (od júla 2016 do júla 2018).
Predsedom vlády sa stal 24. júla 2019 po Therese Mayovej v zložitej situácii, ktorá sa v britskej politike vytvorila vzhľadom na rokovania o vystúpení z EÚ. Vo voľbách decembri 2019 doviedol Konzervatívnu stranu v predčasných voľbách k najvýraznejšiemu víťazstvu od roku 1987. Po krátkej vládnej kríze rezignoval 7. júla 2022, hoci mesiac predtým 6. júna prežil hlasovanie o nedôvere, ktoré iniciovali jeho spolustraníci konzervatívci. Funkciu v demisii bude vykonávať ešte celé leto. Meno nového vodcu Konzervatívnej strany, ktorá má dnes väčšinu v Dolnej snemovni a tak sa automaticky stane aj predsedom vlády, sa má zverejniť 5. septembra. Na to, aby B. Johnson pôsobenie vo funkcii nepredlžoval, bol silný tlak nielen zo strany opozičných labouristov, ale aj vo vnútri konzervatívcov.
Rezignácia B. Johnsona prišla relatívne neočakávane, ale schyľovalo sa k nej už dlhšie. Spoliehanie sa na „šťastnú hviezdu“, čo neraz patrí k výbave „neštandardných“ politikov, je naivné a ich politická popularita je vrtkavá. Kritika B. Johnsona vo funkcii predsedu vlády sa začala už v čase rozhovorov o vystúpení z EÚ, ktoré formálne skončili v decembri 2020. Tlaky na jeho odstúpenie zosilneli po afére „partygate“ (viacnásobné porušenie lockdownu počas pandémie v sídle vlády v rokoch 2020 a 2021), ktorá mediálne prepukla začiatkom tohto roku.
Nebudeme sa bližšie zaoberať podrobnosťami Johnsonovho odstúpenia, ktoré na niekoľko dní zaplnilo médiá, zhruba v duchu bonmotu, že každý zázrak trvá tri dni. Stručne k udalosti sme sa vyjadrili v príspevku „Johnson po sérii problémov náhle odstúpil“.
Už od čias, keď sa stal londýnskym primátorom, sa poukazovalo na jeho „klaunovský“ imidž, extravagantný výzor a správanie. Nechýbali ani hlasy, že kráľovstvu bude v zahraničí robiť hanbu. Jeho obrazu škodilo aj to, že viackrát bol obvinený z výmyslov a klamstiev. Ako perličku uvedieme, že pri ťažení za Brexit sa spolu s jedným z jeho iniciátorov Nigelom Farageom (ten sa však s B. Johnsonom pre jeho pôsobenie v čase pandémie rozišiel a v marci 2021 ohlásil odchod z politiky /možno si uvedomil, čo čaká kráľovstvo/) zaskveli výrokom, že ak Veľká Británia odíde z EÚ, ušetrí každý týždeň 350 miliónov libier. Brexit doteraz nie je úplne zavŕšený, lebo stále sú spory o protokole o Írsku a Severnom Írsku.
S Borisom Johnsonom putujú škandály už oddávna. Začali sa už pri jeho prvom pracovnom pôsobení v denníku The Times v roku 1987, odkiaľ ho prepustili pre použitie vymysleného citátu v jednom zo svojich článkov. Patrí k nemu aj porušovanie sľubov a ubezpečovaní, ako aj pohŕdanie „štandardnými“ pravidlami.
Podľa niektorých médií (napr. ITV News) sa v určitých kruhoch Konzervatívnej strany uvažovalo o odstavení B. Johnsona zhruba pol roka. Niekedy sa v tejto súvislosti spomínajú aktivity Rishiho Sunaka, ktorý sa uchádza o miesto nového vodcu konzervatívcov. Na začiatku roka 2022 sa o ňom špekulovalo ako o možnom nástupcovi predsedu vlády, aj keď pri hlasovaní o nedôvere B. Johnsona podržal. Popularita mu výrazne poklesla na jar po správach, že jeho manželka neplatila daň zo zahraničných príjmov.
Stručne k pôsobeniu na čele britskej vlády
Johnsonov politický pád mediálno-politická sféra prijala so značným uľahčením, pričom väčšina zdrojov ho hodnotila negatívne. Uvádzalo sa aj, že ide o jedného z najneúspešnejších britských predsedov vlád. Nástupca B. Johnsona na mieste primátora Londýna labourista Sadiq Khan nazval obdobie jeho vlády jednou z najhanebnejších politických ság v britských dejinách. Neraz sa síce poukazovalo na jeho obranu, že funkciu zastával v mimoriadne ťažkých časoch. Boli aj zdroje, najmä bulvárne, ktoré sa B. Johnsona aj po tom všetkom, čo „porobil“, zastávali.
Kriticky sa k B. Johnsonovi vyjadrili aj vo Francúzsku, ktoré má z viacerých dôvodov na neho ťažké srdce. Minister hospodárstva, financií a obnovy Bruno Le Maire povedal, že mu za ním vôbec nebude ľúto. Dodal, že koktail namiešaný z Brexitu a populizmu, nebol pre britských občanov prospešný.
V súvislosti s ťažkými časmi treba zdôrazniť, že konanie B. Johnsona veľmi málo zohľadňovalo potrebu špecifického riešenia problémov. Okrem ekonomických krokov ide aj o aktivity v súvislosti s udalosťami na Ukrajine od februára tohto roku. Stal sa jedným z najtvrdších predstaviteľov agresívnej rusofóbie a svojimi výrokmi i krokmi predbehol aj Washington. Považoval sa za hlavného ochrancu Ukrajiny a bol aj najaktívnejším vodcom štátov NATO pri presadzovaní jeho konfrontačného postupu voči Rusku. Chválil sa tým, že Veľká Británia bola prvým európskym štátom, ktorý začal dodávať zbrane Ukrajine. The Telegraph uviedol, že k odchodu B. Johnsona došlo vo veľmi nevhodnom čase a môže to uškodiť (rusofóbnej) politike Veľkej Británie voči Moskve.
Nového predsedu vlády očakáva mimoriadne ťažká úlohu, ako sa vyrovnať s hlbokou, mnohorozmernou krízou v kráľovstve, ktorá sa označuje za najväčšiu prinajmenšom od 70. rokov minulého storočia a jej riešenie bolo zanedbané. The Guardian, ktorý sa na adresu B. Johnsona dlhodobo vyjadruje kriticky, hodnotil stav britskej ekonomiky ako blízky ku krachu. V jednom z článkov uviedol, že chyba charakteru konkrétneho muža vyústila do poruchy v strane a veľmi poškodila celú krajinu.
Vzhľadom na to, že vláda Konzervatívnej strany bude pokračovať, neočakávajú sa dramatické zmeny v zahraničnej a bezpečnostnej politike. Predpokladá sa však, že sa zvýši pozornosť ekonomickým problémom, ktoré boli počas vlády B. Johnsona v tieni zahraničnej politiky, najmä vo vzťahu k Ukrajine. Podľa časti názorov v súvislosti so stavom politiky a ekonomiky nie sú vylúčené ani predčasné voľby (riadne by mali byť najneskôr 24. januára 2025).
Niečo o kandidátoch na nového britského predsedu vlády
Po odstúpení politika z vedúcej funkcie v štáte rastú ako huby po daždi diskusie na tému jeho nástupcu. Časť médií z rôznych dôvodov (nechýbajú medzi ani záujmy síl v pozadí a ich peňazí) sa snaží spôsob výberu nového vodcu ovplyvňovať. Ak proces výberu trvá dlhší čas – vo Veľkej Británii to teraz budú takmer dva mesiace – môžu médiá do neho zasiahnuť. K osvedčeným spôsobom manipulácie patrí najmä zverejňovanie rôznych prieskumov preferencií uchádzačov, ktoré sa niekedy vo väčších štátoch objavujú takmer denne. No a „bulvár“ sa preteká aj o to, kto zverejní väčšiu volovinu na adresu uchádzačov a občas niektorým z nich zavarí.
Politika B. Johnsona bola síce už dlhší čas kritizovaná, ale k jeho odstúpeniu došlo náhle a tak v Konzervatívnej strane nebol nikto, kto by ho ihneď nahradil. Ani mediálne sa zatiaľ neobjavil favorit či výrazne preferovaný politik na funkciu nového vodcu, čo sa však zakrátko môže zmeniť.
Oficiálne sa do prvého kola voľby dostalo 8 uchádzačov, ktorí získali potrebných 20 nominácii poslancov. Uskutoční sa niekoľko hlasovaní, pokiaľ sa počet kandidátov nezúži na dvoch.
Kandidátmi sú (uvádzame ich podľa priezviska v abecednom poradí):
– Kemi Badenochová (*1980) – narodila sa vo Veľkej Británii nigérijským rodičom. Detstvo prežila v Lagose (Nigéria) a žila aj v USA. Do Veľkej Británie sa vrátila vo svojich šestnástich rokoch. Od júna 2017 je poslankyňou Dolnej snemovne. Od júla 2019 zastávala viaceré miesta vo vládnych úradoch. 6. júla odstúpila z funkcie štátnej ministerky pre miestnu samosprávu, vieru a komunity.
– Suella Bravermanová (*1980) – narodila sa vo Veľkej Británii indickým rodičom. Od mája 2015 je poslankyňou Dolnej snemovne. Po krátkom pôsobení vo vládnych úradoch je od septembra 2021 generálnou prokurátorkou Anglicka a Walesu a zároveň generálnym advokátom pre Severné Írsko.
– Jeremy Hunt (*1966) – poslanec Dolnej snemovne od mája 2005. Zastával viaceré pozície vo vládnych úradoch ako aj v tieňovom kabinete konzervatívcov. Od júla 2018 (nastúpil po B. Johnsonovi) do júla 2019 bol ministrom zahraničia vo vláde T. Mayovej. V roku 2019 prehral v boji o vodcovstvo konzervatívcov v poslednom kole s B. Johnsonom. Jeho kandidatúru údajne finančne podporoval blízky spolupracovník saudskoarabského korunného princa Mohammada bin Salmána. Vo vláde B. Johnsona odmietol kreslo ministra obrany.
– Penny Mordauntová (*1973) – poslankyňa Dolnej snemovne od roku 2010. Od novembra 2017 zastávala viaceré pozície vo vládnych úradoch. Od mája 2019 do júla 2019 bola ministerkou obrany vo vláde T. Mayovej. Zaujímavosťou je, že je záložníčkou vo vojenskom námorníctve, kde má od júna 2021 hodnosť čestnej kapitánky.
– Rishi Sunak (*1980) – narodil sa vo Veľkej Británii indickým rodičom. Od mája 2015 je poslancom Dolnej snemovne. Od januára 2018 zastával viaceré pozície vo vládnych úradoch. Od februára 2020 bol ministrom financií vo vláde B. Johnsona a 5. júla odstúpil z funkcie.
– Liz Trussová (*1975) – poslankyňa Dolnej snemovne od mája 2010. Od septembra 2012 zastávala viaceré pozície vo vládnych úradoch za D. Camerona, T. Mayovej a B. Johnsona. Od septembra 2021 je ministerkou zahraničia. Voči jej pôsobeniu na funkciách boli viackrát výhrady najmä v čase, keď bola ministerkou spravodlivosti (júl 2016 – jún 2017). Viacerých slovných lapsusov sa dopustila aj ohľadne Ruska už vo funkcii ministerky zahraničia. Tiež sa považovala za možnú nástupkyňu B. Johnsona.
– Tom Tugendhat (*1973) – poslanec Dolnej snemovne od mája 2015. Ako jediný z uchádzačov nezastával pozície vo vládnych úradoch. Od júla 2017 je predsedom Výboru pre zahraničné veci Dolnej snemovne. V rokoch 2003 – 2013 slúžil v armáde (jeden čas bol príslušníkom Spravodajského zboru) a zúčastnil sa na vojnách v Iraku a Afganistane. Dosiahol hodnosť podplukovníka. Jeho matka i manželka sú Francúzky a má aj francúzske štátne občianstvo.
– Nadhim Zahawi (*1967) – pochádza z kurdskej rodiny z Iraku (narodil sa v Bagdade). Od svojich 11 rokov žije vo Veľkej Británii. V máji 2010 sa stal poslancom Dolnej snemovne. Od januára 2018 vykonával funkcie vo vládnych úradoch. 5. júla 2022 sa stal ministrom financií.
Doplníme, že z pôvodných 11 uchádzačov vypadli traja. Kvôli tomu, že nezískal potrebných 20 nominácii nepostúpil ďalej Sajid Javid (*1958), ktorý bol od júla 2019 do februára 2020 ministrom financií a od februára 2020 do 5. júla 2022 ministrom zdravotníctva a sociálnej starostlivosti vo vláde B. Johnsona. Od apríla 2018 do júla 2019 bol ministrom vnútra vo vláde T. Mayovej. Médiá uvádzajú, že je prvým britským politikom ázijského pôvodu (narodil sa vo Veľkej Británii v britsko-pakistanskej rodine), ktorý viedol jeden zo štyroch najdôležitejších vládnych úradov, kam sa zaraďuje okrem predsedu vlády, minister financií, minister zahraničia a minister vnútra.
Z podobného dôvodu nepostúpil ani Rehman Chishti (*1978), poslanec Dolnej snemovne (od mája 2010), ktorý sa narodil v Pakistane.
Kandidatúry v prospech R. Sunaka sa vzdal Grant Shapps (*1968), poslanec Dolnej snemovne (od mája 2005). V minulosti zastával viacero funkcií vo vládnych úradoch i v strane.
Už pred niekoľkými dňami oznámil, že o miesto vodcu sa nebude uchádzať Ben Wallace (*1960), ktorý je od júla 2019 ministrom obrany Veľkej Británie. V prieskumoch mal najvyššie preferencie ako nový vodca konzervatívcov. Doplníme, že je absolventom vojenskej akadémie v Sandhurste a v rokoch 1991 – 1998 slúžil v Škótskej garde (patrí k piatim historickým plukom, ktoré od 17. storočia ochraňovali panovníka) a dosiahol hodnosť kapitána. Od mája 1999 do marca 2003 bol poslancom škótskeho parlamentu. Od mája 2005 je poslancom Dolnej snemovne. Od mája 2015 pôsobil vo viacerých vládnych úradoch. Pri výbere vodcu konzervatívcov v roku 2019 podporoval B. Johnsona.
Nebudeme analyzovať zloženie kandidátov. Zaujímavé by boli možno aj údaje o ich majetku, ale ich zostavenie opreté o spoľahlivé vzory by bolo veľmi náročné. Poukážeme len na to, že v konečnom zozname sú 4 ženy a až 5 uchádzačov má „nebritské“ rodinné korene.
Po zverejnení nominácií boli stávkovými kanceláriami ohlásení ako favoriti P. Mordauntová a R. Sunak. Vývoj volieb je pomerne rýchly a po dvoch kolách, ktoré sa uskutočnili 14. júla, vypadli traja kandidáti: S. Bravermanová, J. Hunt a N. Zahawi.
K sympatickým tradíciám britskej politiky patrí, že funkciu premiéra nemôže vykonávať človek z ulice, bez predchádzajúceho politického pôsobenia. Ako vidieť z prehľadu uchádzačov, pôsobili nielen ako poslanci, ale zastávali aj rôzne posty vo vládnych úradoch a vedia, o čom je vysoká politika. Je preto na zamyslenie, prečo kandidátov – absolútnych politických amatérov – na hlavy vlád a štátov v niektorých postsocialistických štátoch pretláčajú média, mimovládne organizácie a pod. Vzniká vážne podozrenie, že sú za tým skryté aj záujmy kruhov zo zahraničia, najmä z anglosaského sveta. Jedna vec je, ako funguje demokracia vo Veľkej Británii a druhá ako spôsoby demokracie podporuje v postsocialistických štátoch (ale aj inde vo svete), keď potrebuje povoľných spojencov.
Komu ďalšiemu zhasne „šťastná hviezda“?
Osud „neštandardného“ B. Johnsona je mementom aj pre ďalších podobných politikov, ktorí sa snažia zmeniť zabehané poriadky netradičnými spôsobmi. Aktuálne možno poukázať najmä na dva prípady.
Prvým je príbeh slovenskej bizarnej štvorkoalície, ktorej najväčším problémom je jej hlavný vodca. Je to nielen extravagantný a zlomyseľný človek a okrem škandálov ho sprevádzajú aj podvody. Pri porovnaní s B. Johnsonom táto koalícia, či už v osobe svojho hlavného vodcu alebo ďalších svojich figúrok, za dva roky vyprodukovala nespočítateľne viac afér a škandálov ako ten za 20 rokov. Okrem toho sa jej podarilo hrôzostrašným spôsobom rozvrátiť štát i spoločnosť, ruinovať ekonomiku a narušiť fungovanie práva. Symbolické je, že aj v štvorkoalícii je termín vyriešenia nového sporu v nej podobný ako v britskej politike – do začiatku septembra. Uvidíme, čo všetko sa za ten čas zomelie, ale sme skeptickí, lebo pri vyjadreniach a krokoch predstaviteľov štvorkoalície sa vzťahy v nej môžu niekoľkokrát narušiť, ale aj obnoviť, no v čoraz deformovanejšej podobe. Zopakujeme, že napriek marazmu, ktorý bude nová vláda po systematickom a zákernom rozvracaní štátu a spoločnosti musieť prekonať, treba aby sa bašovanie štvorkoalície skončilo čo najskôr. Každý deň, ba už aj každá hodina jej vlády Slovensku a jeho obyvateľom nesmierne škodí. Musí sa ešte, žiaľ, počítať aj s tým, že sa objavia ďalšie skryté problémy, ktoré štvorkoalícia podlo nastražila ako časované míny. Otázne je aj to, dokedy vonkajšie sily, ktoré podporujú chaos na Slovensku, budú spokojné s tým, čo robí štvorkoalícia. Problémov pribúda a síl a kapacít ubúda aj v kolektívnom Západe. Napriek scestným nádejam niektorých amerikanofilských predstaviteľov štvorkoalície Slovensko nie je jeho prioritou a na naše národné záujmy sa vôbec neprihliada.
Druhý prípad je komplikovanejší a súvisí s Ukrajinou. Ide o tabuizovanú tému, ktorá sa dnes má podávať oficiálne len v jednej podobe bez prihliadnutia na realitu. Vo vývoji tohto štátu však mnohé zdroje aj na Západe poukazujú kriticky na to, že od získania samostatnosti v roku 1991 je nesmierne protirečivý, málo prehľadný a znetvorený konaním jeho politických a hospodárskych elít. Treba sa preto širšie a objektívne zamyslieť nad tým, čo sa Ukrajine dnes skutočne deje. Faktom je, že zaútočilo Rusko, ale treba vidieť aj to, čo Ukrajina predtým roky za podpory kolektívneho Západu robila.
Súčasný ukrajinský prezident je skutočne „neštandardným“ politikom a nemal ani štipky skúsenosti v tejto brandži. Svoju rolu ako herec začal hrať svojským spôsobom. Pri hľadaní toho, čo skutočne dosiahol, je ťažké nájsť nejaké hmatateľné výsledky či dokonca prínos. Hovoriť o demokracii, spravodlivosti, poriadku a rozvoji v súvislosti s Ukrajinou možno len tak, že zavrieme oči a zapcháme si uši.
Boje na Ukrajine sú veľkou tragédiou a nemožno súhlasiť s tým, aby sa problémy dnes riešili násilnou, vojenskou cestou. Čo najskôr treba dosiahnuť zastavenie bojov, v ktorých hynú nevinní ľudia a dochádza k materiálnym škodám, ktoré sa budú prekonávať dlhé roky. Ide totiž aj o otázku budúcnosti – najmä ekonomickej stability – pomerne veľkého regiónu (kam patrí aj Slovensko). Varovné je, že ukrajinský prezident je tlačený (on zrejme nemá vlastný názor a hrá len podľa „scenárov“, ktoré mu predložia tí, čo držia jeho moc) do pokračovania bojov za každú cenu. Svoju rolu realizuje z formálneho hľadiska sugestívnym spôsobom a podľa západných médií hlavného prúdu sa stal vraj skutočným vojnovým vodcom bojujúceho národa. Otázka je, pokiaľ je jeho vystupovanie vrátane používaného kostýmu iba pózou „neštandardného“ politika a pokiaľ je reálne. Pri objektívnom hodnotení vojenské, ale aj politické a ekonomické, úspechy zatiaľ chýbajú, no všetko vraj ešte len príde. Treba však stále viac a viac podpory, najmä zbraní, ale aj peňazí.
Kolektívny Západ momentálne nepripúšťa diplomatické riešenie situácie, ale sám sa príliš zamotáva do chaosu šíreného z Washingtonu. Ako príklad možno uviesť vzťah k ruskému plynu. Najprv boli zbraňou Moskvy dodávky plynu, ktoré bolo treba prekaziť. Keď sa to začalo robiť, náhle sa to zmenilo na to, že zbraňou Moskvy bude práve prerušenie dodávok plynu. Dnes sa hľadajú cesty, ako obísť niektoré sankcie, ktoré sa v tejto oblasti vymysleli. No a Ukrajina ruský plyn využíva, ale iné štáty to nesmú robiť, lebo podľa Kyjeva tým pomáhajú Rusom v bojoch.
K najhorším veciam po nezmyselnom prilievaní ohňa do bojov na Ukrajine patrí, že v dôsledku sankcií vymýšľaných od buka do buka začína EÚ čoraz viac ekonomicky upadať. Ako najnovší príklad poslúži pokles eura na hodnotu dolára spred 20 rokov. Pre neoliberálnych ekonómov nič nie je veľkým problémom (azda okrem „zlej“ Číny a plánovanej ekonomiky) a iste sa nájdu takí, ktorí povedia, veď ide o bežný ekonomický proces a pokles kurzu meny má aj pozitívne dôsledky.
Chápeme nesmiernu komplikovanosť i chúlostivosť situácie, v ktorej sa nachádza ukrajinský prezident a že v nej musí niečo robiť. Spôsob riešenia problémov, ktorý presadzuje pod tlakom kolektívneho Západu sa však neukazuje ako účinný a treba sa zamyslieť aj nad jeho zmyslom a cieľom. Otáznym je aj spôsob, ako vyžaduje vojenskú, ekonomickú i politickú podporu a ako ju využíva. Bokom necháme viaceré neadekvátne výroky rôznych ukrajinských predstaviteľov na adresu tých, ktorí ihneď a na sto percent „nevybavili“ kyjevské požiadavky. Účinkovanie herca v tomto prípade Ukrajine (ale, žiaľ, ani EÚ) neprospieva, lebo treba reálne hodnotenie situácie a primeranú politiku a ekonomiku. Nadmerné dodávanie zbraní ani poskytovanie ekonomickej či finančnej podpory (ktoré sa zdá je aj na zakrytie zlého svedomia) problémy v konfliktoch nikdy účinne neriešilo a do budúcnosti prinášalo len ďalšie ťažkosti.
Záverom – čaká EÚ aj horúce politické leto?
V štátoch EÚ 14. júla odstúpili dvaja predsedovia vlád. V Estónsku po koaličných sporoch rezignovala Kaja Kallasová (*1977), ale bude pokračovať vo funkcii na čele novej koalície. V Taliansku podal demisiu Mario Draghi (*1947, od novembra 2011 do októbra 2019 predseda Európskej centrálnej banky) po tom, čo koaličné Hnutie piatich hviezd odmietlo v Senáte hlasovať za vládny protiinflačný balíček. Návrh nakoniec prešiel, ale predseda vlády sa rozhodol odstúpiť. Prezident Sergio Mattarella (*1941) však demisiu neprijal a odporučil M. Draghimu, aby sa obrátil na Poslaneckú snemovňu a v hlasovaní si overil, či jeho vláda disponuje parlamentnou väčšinou. Hlasovanie by sa malo uskutočniť 21. júla.
V Bulharsku vyslovil parlament nedôveru vláde 22. júna. Pokusy o zostavenie novej vlády stroskotávajú a ak sa to nepodarí na tretí pokus, hrozia Bulharsku už štvrté parlamentné voľby za poldruha roka.
Ak sa za mesiac rozhodnú podať demisiu traja predsedovia vlád v štátoch EÚ, matematicky to je síce len jedna devätina (11,11 %), ale možno to považovať za určitý znak nestability. Vo všetkých troch prípadoch ide o ekonomické príčiny, ale v Bulharsku, kde vyše roka pretrváva v rôznej podobe vládna kríza, pri tom obvinili zo zasahovania veľvyslankyňu RF Eleonoru Mitrofanovú (*1953). 4. júla odišlo z Bulharska 70 vypovedaných ruských diplomatov a zamestnancov veľvyslanectva, ktorí vraj pracovali proti záujmom Bulharska.
Doplníme, že demisia M. Draghiho znamená demisiu druhého predsedu vlády v štátoch G7. Poniektorí novinári v Taliansku, ale nielen tam, sa ironicky pýtajú, kto bude ďalší?
(Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave.)
Ilustrácie: Ľubomír Kotrha
