V krajine sa konajú mimoriadne parlamentné a prezidentské voľby. Svet si ich všimol najmä po tom, ako zastrelili jedného z prezidentských kandidátov. Časť médií sa poponáhľala vysvetliť, že bezpečnostná situácia v krajine je zlá preto, lebo sem prenikajú drogové gangy zo susedných krajín. To je pekne manipulatívne.
V skutočnosti sa Ekvádoru dlhé roky nebývalo darilo, kým bol na čele ľavicový prezident Rafael Correa. V USA vzdelaný ekonóm bol tvrdým orieškom pre propagandu nadnárodných štruktúr, nebolo ho ľahko napádať ako neznalého, nezodpovedného populistu. Naopak, krajinu riadil opatrne, ale vyslovene ľavicovo, v prospech dovtedy zanedbávaných chudobných vrstiev. Ako rástlo hospodárstvo, tak rástla aj gramotnosť, zlepšovalo sa zdravotníctvo a podobne. Skončilo sa to tak, že po vypršaní jeho mandátov sa proti nemu postavila časť bohatých elít, dobre organizovaná Američanmi. Strana, ktorú založil, by vďaka jeho popularite ľahko vyhrala parlamentné voľby, ale protiprávne ju odmietli zaregistrovať. A zaregistrovali až päť dní pred voľbami, keď veľa obyvateľov nemalo šancu dozvedieť sa, ktorá zo strán je tá jeho.
v rokoch 2007 až 2017
prezident Ekvádoru.
Snímka: www.wikipedia.org
Samotného Correu začali rôznorodo kriminalizovať (ako sa o to cez spriaznené orgány snažili, už keď bol prezidentom). Ten ale ostáva presvedčeným stúpencom „ľavice 21. storočia“. Pravidelne sa vyjadruje k situácii v Latinskej Amerike, populárny je u ľavicovej inteligencie v mnohých jej krajinách.
USA jednoducho dlhodobo nemajú v láske prezidentov, ktorí môžu ohroziť ťažiarske spoločnosti a vôbec zaužívaný model vládnutia v „ich“ Latinskej Amerike.
A tak celé 20. storočie podporovali tie najnechutnejšie diktatúry v Hondurase, Dominikánskej republike, na Kube pred Castrom, v Salvadore, v Nicarague pred Ortegom, vo Venezuele. Podobne to dopadlo v Čile proti Allendemu. Od tých čias sa zmenilo to, že dnes sú prevraty mäkšie, koniec-koncov, aj veľká časť americkej verejnosti je politikou voči Latinskej Amerike znechutená. Ale aj keď sú mäkšie, rozhodne sú.
Akonáhle sa niekde objaví ľavicový prezident, ako Evo Morales v Bolívii alebo Lula v Brazílii, podporu dostanú elity, ktoré potom voči nim organizujú odstránenie z moci.
Na šťastie Lulu je Brazília pomerne silná krajina a jej elity, či už ľavicové alebo nie, sú voči USA všeobecne dosť kritické (samého ma pri služobnej ceste v Brazílii kedysi prekvapilo, ako sa predstavitelia priemyslu o USA vyjadrovali). Navyše jeho nástupca Bolsonaro nemal ďaleko od klinicky diagnostikovateľného blázna. Lula sa teda vrátil a USA sa dokonca snažia s ním aspoň navonok nejako spolupracovať. Ale má to zjavné limity. Napríklad pred pár dňami Lula oznámil vytváranie veľkých plánov na to, ako presne ochrániť amazonský prales pred ďalším klčovaním.
Za iných okolností by grandiózny zelený plán bol na stránkach svetovej tlače, hlásili by sa k nemu aktivisti a hollywoodske hviezdy. Ale keďže za snahou je ľavicový prezident Brazílie, nič také sa nedeje. (Ani len neponúkne nejaký mega kongres v Riu, kam by mohla priletieť polovica svetovej smotánky a o probléme mať pred kamerami dlhé prejavy. Ts.)
Pritom na rozdiel od, napríklad, východnej Európy, sú ideály a postupy ľavice v Južnej Amerike živé a ide o naozaj intenzívny boj. Medzi zaostalosťou a desivou chudobou niektorých vrstiev a okázalým životným štýlom tradičných „elitných“ rodín.
Všetky tie pokusy majú svoje odlišnosti. Inak je riadená Kuba, ktorá prežila napriek desaťročia uplatňovanému tvrdému embargu organizovanému USA (máloktorá krajina by niečo také dokázala zvládnuť). Inak Venezuela, čo je viac vojenský režim. A inak vyzerala ľudová demokracia Eva Moralesa.
Žiaden z tých režimov nie je dokonalý, majú plusy aj mínusy. Ale vonku sú prezentované najmä tie mínusy, alebo, ak sa nedajú, tak je o krajine a ľavicových vodcoch ticho – nikto do neba nechválil Correau či Moralesa, hoci boli na čele silných hospodárskych úspechov. A nikto dnes ani nespomína Venezuelu – napriek jeden čas vážnym problémom hospodársku krízu vcelku zvládli, tak už nie je veľmi o čom hovoriť.
Kuba je jasná, reakčná tlač rada zobrazuje embargom zničené mestá Kuby, pričom oveľa horšie obrázky, šialené slumy v neďalekej Dominikánskej republike, mimo turistických zón, alebo ošarpané mestá daňových rajov Karibiku, opäť, mimo oáz boháčov, akoby neexistovali.
No a keď majú médiá vysvetliť, prečo je dnes Ekvádor taký nestabilný, nespomenú tichý prevrat voči Correovi, ktorý tú stabilitu na dlhé roky zabezpečoval, ale zvalia to na drogové gangy z Kolumbie.
Tak sa robí propaganda.
(Status na FB 20. augusta 2023)
