Kedy bude mier? Odpoveď na túto životne dôležitú otázku sotvakto pozná, aj keď by sme ju naliehavo potrebovali poznať všetci. Teda okrem tých, čo chcú vojnu. Netreba vôbec pochybovať, že takí tu vždy boli a sú aj dnes medzi nami, ba dokonca v najvyšších politických kruhoch. Stačí sledovať, ako sa naokolo rozmohla vojnová rétorika a politické naratívy, zdôvodňujúce zvyšovanie zbrojenia, ba aj priamo rinčanie zbraňami. A všetky médiá hlavných prúdov, ale aj tie ostatné, nás držia v napätí a pohotovosti, niektoré aj v procese prípravy na to najhoršie. Strach a obavy z vojny nemôžu denno-denne neprenasledovať tých, ktorým záleží na živote a budúcnosti. Hoci značná časť obyvateľstva sa usiluje žiť „ako doteraz” alebo prekrývať akúkoľvek negativitu horúčkovitým užívaním si v duchu antického „carpe diem”. Napokon sú tu tí, čo v súvislosti s vojnou prežívajú dokonca emócie radosti a nadšenia.
Vychádzajme z toho, že vojna je pokračovanie politiky inými prostriedkami. A v politike ide o ciele. Cieľ je požadovaný výsledok a výsledok je naplnený cieľ. Každý politický subjekt má svoje ciele, na dosiahnutie ktorých hľadá alebo si vytvára prostriedky. Vojna bola a je v celých doterajších dejinách jedným z takýchto prostriedkov. Niektorí sa k vojnám uchyľovali a uchyľujú iba výnimočne, najmä v sebaobrane, pre iných to boli a sú štandardné metódy dosahovania takých politických cieľov, ako je dobýjanie cudzieho územia, ovládnutie iného etnika alebo štátu či nebodaj genocída. Celá logika takéhoto politického myslenia spočíva v tom, že vojna sa pre každý takýto subjekt môže skončiť iba dosiahnutím cieľa, resp. cieľov. Iba potom sa môže objaviť možnosť na ukončenie vojny – mier.
Ak teda chceme pochopiť vojnu (vrátane tej súčasnej na Ukrajine), mali by sme sa snažiť pochopiť ciele jej aktérov. Samozrejme, toto vôbec nie je jednoduchá úloha, pretože ciele nemusia byť raz a navždy dané a nemenné, alebo sa môžu rafinovane maskovať a tiež dezinterpretovať.
Okrem oprávnenosti či zdôvodnenosti cieľov je tu aj otázka ich reálnosti. Nie všetky politické ciele sú rovnako reálne, čo závisí práve od politickej sily ich subjektov, ako aj od sily a efektívnosti ich prostriedkov. Vždy však platí, že vojna je zrážkou rôznych politických cieľov, na dosiahnutie ktorých sa nasadzujú prostriedky, zamerané na prekonanie sily protivníka. Politická logika velí, že na dosiahnutie svojich cieľov musíme urobiť všetko, čo je potrebné a nemôžu nám v tom zabrániť ani prekážky, ktoré nám stoja v ceste. To je odhodlanie, vôľa alebo „nasadenie” politického subjektu na dosiahnutie cieľa. Vojnová logika zasa velí, že cieľ dosiahneme iba elimináciou (porážkou) protivníka, teda presadením svojich cieľov bez ohľadu na jeho ciele. Ak je pre politické víťazstvo potrebné vojenské víťazstvo, nemôžeme váhať, lebo dejiny súdia politikov aj podľa toho, či dosiahli svoje ciele (hoci prvoradé je to, aké sú to ciele). Nech je to akokoľvek, bolo by veľmi naivné myslieť si, že politici, ktorí sa rozhodli pre vojnu ako nástroj pre dosiahnutie svojich cieľov, budú schopní uvažovať o mieri inak ako o výsledku vyhranej vojny. Aby začali uvažovať o mieri inak, musel by buď zmeniť svoje ciele, alebo by ich k tomu muselo niečo (niekto) donútiť.
Rusko
Keďže ono začalo „špeciálnu vojenskú operáciu”, treba sa pýtať na ciele, ktorých má byť táto operácia prostriedkom. Rusko oficiálne deklarovalo: 1. demilitarizáciu a denacifickáciu Ukrajiny (ako suverénneho štátu, i keď suseda Ruska) a 2. ochranu ruského etnika. Na tieto ciele môžeme mať rôzne názory, možeme ich aj odmietnuť a označiť za zámienku či chybu. Ak ich však berieme ako fakt, tak Rusko do značnej miery druhý cieľ dosiahlo obsadením Donbasu a ďalších území a ich deklarovaným pripojením. Tento výsledok teraz bráni protiukrajinskej ofenzíve za ich spätné získanie. Prvý cieľ sa však ukazuje ako oveľa problematickejší a vojenskými prostriedkami iba veľmi málo pravdepodobne dosiahnuteľný, fakticky kontraproduktívny, pretože snaha oň dosiahla presný opak (super-militarizáciu Ukrajiny s podporou jej spojencov). Dosiahnutie tohto cieľa vojenskou cestou by bolo možné iba úplným vojenským obsadením Ukrajiny Ruskom a dosadením pro-ruskej bábkovej vlády, alebo vyhlásením neutrality Ukrajiny. Prvá alternatíva sa javí nereálne až absurdne, druhá nepravdepodobne alebo aspoň veľmi vzdialene. Za tejto situácie by sa mier mohol stať pre Rusko cieľom, ak by ustúpilo od svojho prvého politického cieľa, dosahovaného vojenskými prostriedkami a začalo by o ňom diplomaticky rokovať.
Ukrajina
Jej prvoradým logickým cieľom je, samozrejme, obrana proti vojenskej invázii, kým konečným cieľom obnova suverenity a územnej celistvosti spred 24. 2. 2022, či dokonca spred roka 2014 v prípade Krymu. Aj keď vždy existujú viaceré možnosti obrany, Ukrajina vsadila iba na jedinú kartu – vojenskú, riadiac sa starým presvedčením, že proti vojenskej sile treba postaviť zasa len vojenskú silu. Teda proti vojenským cieľom len vojenské ciele. A práve tým sa celá jej politika zmenila na vojnovú politiku s jej hlavným cieľom – vojenskou porážkou Ruska v podobe úplného vytlačenia ruskej armády zo svojho územia (vrátane Krymu). Tomuto cieľu podriadilo vedenie ukrajinského štátu všetko. Keďže od začiatku bolo jasné, že vlastnými silami ho nemôže dosiahnuť, zameralo sa na získanie vojenských prostriedkov zo zahraničia, predovšetkým z krajín NATO. Napriek tomu o reálnosti i racionálnosti dosiahnutia konečného cieľa Ukrajiny eskalujúcou vojenskou podporou zo strany NATO možno pochybovať minimálne preto, že takáto eskalácia v podobe otvorenej vojny medzi Ruskom a NATO reálne hrozí prerásť v globálny nukleárny konflikt. Za tejto situácie, pokiaľ Ukrajina nie je ochotná ustúpiť od vojenskej sily ako jediného nástroja dosiahnutia svojich strategických cieľov alebo nie je schopná modifikovať tieto ciele, nehrozí, že by sa mier stal jej cieľom.
Na obidvoch bojujúcich stranách – ruskej aj ukrajinskej – teda mier nefiguruje medzi ich politickými cieľmi, iba ak ako výsledok víťazstva jednej z nich a porážka druhej. V takom prípade by to bol zbraňami vynútený a nadiktovaný mier, ktorý by si vyžadoval ďalšie silné (zrejme aj vojenské, nielen politické) záruky. Skôr by išlo o prímerie, nevedno aké krehké.
Tento vojnový konflikt však už dávnejšie nie je vojenským konfliktom iba medzi dvoma stranami. Takým sa stal vo chvíli, keď Ukrajina začala dostávať (a požadovať) zbrane od iných štátov, združených v NATO. Vojenská podpora Ukrajiny fakticky znamená zatiaľ nevyhlásenú vojnu Rusku zo strany NATO, čo sa verbálne už viackrát deklarovalo prostredníctvom vyhlasovania sa za nepriateľov na oboch stranách. Je preto namieste otázka, aké sú politické ciele NATO?
NATO
Cieľom tejto „obrannej” aliancie v zmysle jej stanov je obrana členských krajín. Ukrajina nie je takou členskou krajinou, preto treba vôbec vysvetliť, ako mohlo dôjsť k aktívnemu vojenskému zapojeniu NATO do tohto vojnového konfliktu s Ruskom. Medzi cieľmi aliancie nič také nefigurovalo a nemohlo figurovať, dnes sa to však javí ako priorita celej politiky NATO. Tým sa nielen plne odhalil, ale aj potvrdil hlavný cieľ NATO, ktorý sa postupne ukazoval po roku 1990 v jeho rozširovaní na východ a prijímaní nových členských štátov strednej a východnej Európy. Týmto cieľom je „obrana” proti Rusku ako hlavnému nepriateľovi NATO. Všetko, čo slúži tomuto cieľu, teda akékoľvek oslabovanie či porážka Ruska na akomkoľvek poli, tým viac vojenskom, je v súlade s politikou NATO. To platí pre boj Ukrajiny, hoci aj ako nečlena aliancie, proti Rusku. Konkrétnym politickým cieľom NATO je členstvo Ukrajiny v tejto aliancii, ktorá už do jeho dosiahnutia investovala nebývalo obrovské vojenské prostriedky. Takže ani tu nemožno hovoriť o mieri ako o politickom cieli, iba ak znovu v dôsledku vojenského víťazstva NATO nad Ruskom. V súlade s tým sú aj politické ciele USA a EÚ, ktoré sa tým ani netaja.
Ako by teda bol možný mier za situácie, keď všetci hlavní aktéri konfliktu na Ukrajine majú iba vojnové politické ciele? A mier si predstavujú iba ako výsledok vyhranej vojny?
A čo Slovensko?
Aj keď sme priamym susedom Ukrajiny, naše národnoštátne politické ciele by nemali mať nič spoločné s akoukoľvek účasťou vo vojne, ktorú vedie náš sused so svojím iným susedom a ktorá nás priamo vojensky neohrozuje. Zahraničnopolitickými cieľmi Slovenska by určite mali byť mier, bezpečnosť a spolupráca so všetkými, čo majú takéto ciele a neohrozujú nás. Je tu však naše členstvo v NATO. Ak sa vojenská podpora Ukrajiny stala oficiálnou politikou NATO, a to dokonca „pokiaľ to bude potrebné” (čítaj: pokiaľ nezvíťazíme), so všetkými dôsledkami vrátane nukleárnej vojny (či už obmedzenej alebo globálnej), tak máme iba jedinú logickú mierovú možnosť – zvnútra ako člen aliancie kritizovať túto politiku ako iracionálnu, sebadeštruktívnu a globálne katastrofálnu.
Kvadratúra kruhu
Zrážka rôznych, aj protichodných cieľov je v politike bežná záležitosť. Patrí k politike. Riešenie protichodných cieľov vojnou však nie je bežná záležitosť. K politike patrí aj diplomacia a ďalšie nástroje riešenia problémov a konfliktov. Ak si to zosumarizujeme, tak:
1. Politickým cieľom Ruska je neutralita Ukrajiny kvôli vlastnej bezpečnosti.
2. Politickým cieľom Ukrajiny je členstvo v NATO kvôli vlastnej bezpečnosti.
3. Politickým cieľom NATO je „obrana pred Ruskom”.
4. Politickým cieľom Slovenska je mier, bezpečnosť a spolupráca so všetkými.
Mier teda bude možný napríklad za podmienok (koho v takom prípade zaujíma „cena” takého mieru?):
1. Ak zvíťazí niektorá z bojujúcich strán a porazí protivníka „na hlavu”.
2. Ak skrachujú všetky politické ciele všetkých bojujúcich strán, ktoré pochopia, že musia vymeniť armády za diplomatov.
3. Ak sa presadí mierová politika krajín, ako je Slovensko a ďalšie, ktoré nemajú politické ciele, o ktoré by usilovali vojenskými prostriedkami.
Bude potrebná priam neskutočná politická inteligencia a ohromná mierová vôľa na vyriešenie tejto politickej „kvadratúry kruhu”. Inak nad silami mieru zvíťazia sily vojny.
