So záujmom som si prečítal príspevok M. Benkovského Marazmus a peripetie ľavice na Slovensku pokračujú. Mnohí čitatelia iste vedia, že na stránkach českých webových novín Argument už dlhšie beží diskusia posudzujúca ľavicové hnutie v Čechách. Diskusia na stránkach Argumentu, rovnako ako v prípade príspevku M. Benkovského, ukazuje na problém rozdrobenosti ľavice. V predloženom príspevku sa k danej téme vyjadrím aj ja.
Začal by som tým, že nech už si pod ľavicou prestavujeme akékoľvek politické hnutie, tak jeho rozdrobenosť je v prvom rade dôsledkom nejednotnosti v chápaní strategického politického cieľa hnutia, ako aj nejednotnosti v chápaní metód jeho realizácie.
V uvedenej súvislosti by som rád zacitoval vtipný komentár L. Zelinku, ktorý vo svojom príspevku na stránkach Argumentu Levice v množném čísle hovorí: „Kdo jasně vidí svůj cíl i cestu, jak se k němu dostat, má šanci stát se vůdčím politikem. Kdo vidí jenom cíle, ale cesty moc ne, může mu dělat ideologického tajemníka. Kdo naproti tomu „umí“ jen ty cesty a s cíli si nedělá starosti, může se stát „velrybářem“, „kasírtaškou“ nebo jak se těmhle zákulisním hráčům říká. A když někdo z toho vyjmenovaného neumí nic, stává se politologem.“
Zaujímavé na príspevku M. Benkovského, ako aj diskusie vedenej na stránkach Argumentu, je práve ten moment, že na jednej strane sa všade konštatuje rozdrobenosť ľavicového hnutia, ale temer nikto nevyzdvihuje potrebu hlbokej diskusie o strategickom cieli ľavice. Bez ujasnenia strategického cieľa nemôže vzniknúť skutočná organizačno-politická jednota hnutia. Každý politicky zorientovaný čitateľ iste chápe, že dosiahnutie jednoty v strategickom cieli nielen ľavice, ale akéhokoľvek politického hnutia je nutnou ideologickou alebo teoretickou podmienkou organizačnej a politickej jednoty hnutia.
Domnievam sa, že väčšina dnešných ľavičiarov v zásade chápe, že rozpad ľavicového hnutia v našich podmienkach je nutným dôsledkom pádu socializmu. L. Zelinka k tomuto bodu výstižne poznamenáva, že „… levice se po přelomových letech 1989/1990 „ztratila v lese“ a naivně se spolehla na to, že se z něj vymotá podle turistických značek, které jí tam namalovali její protivníci. No, nevymotala se dodnes.“ A nevymotala sa preto, že sa stále riadi novými a novým „turistickými“ značkami, ktoré jej kapitál so svojou armádou ideológov neustále podhadzuje pod nos.
Fakt, že ľavica dodnes nenašla svoju cestu, je nielen dôsledkom toho, že začala konať a dodnes koná podľa rôznych „turistických značiek, ktoré jej namaľovali protivníci“, ale aj dôsledkom toho, že doteraz nenašla odvahu alebo chuť sa vecne, marxisticky či komunisticky vyrovnať so svojím neúspechom pri budovaní socializmu. Namiesto toho, aby sa vrátila k pádu socializmu a dôsledne analyzovala príčiny jeho pádu, príčiny vlastného neúspechu, tak ostáva uväznená či už vo viere, že je potrebné vrátiť sa k pôvodnému socializmu alebo vo viere, že reálny socializmu nebol žiadnym socializmom a Marxov koncept bol pádom socializmu pochovaný. Preto je podľa tejto skupiny potrebné hľadať úplne novú, nemarxistickú formu spoločnosti, ktorá by mala prekonať kapitalizmus.
Doterajšie teoretické aktivity smerujúce k hľadaniu ciest k novej nekapitalistickej spoločnosti – obchádzaním Marxovej cesty revolučnej premeny kapitalistickej spoločnosti – zatiaľ dospeli len k rôznym verziám tzv. neomarxizmu. Zvláštnosťou neomarxizmu je však to, že hoci svojím názvom naznačuje, že ide o pozitívne rozvinutie Marxovej teórie na súčasné spoločenské podmienky, opak je pravdou.
Neomarxizmus je vo svojej podstate vzďaľovaním sa a opúšťaním Marxovej teórie historického materializmu, t. j. opúšťanie metodologických princípov dialektiky, triedneho pohľadu na spoločnosť, nutnosti triedneho boja, nutnosti odstránenia súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a jeho nahradenia spoločným vlastníctvom výrobných prostriedkov, ako aj princípu revolučnej premeny spoločnosti. Neomarxizmus tak nie je vo svojej podstate rozvinutím a uplatnením Marxovho konceptu na súčasne pomery, ale jednoducho protimarxistickým konceptom premeny buržoáznej spoločnosti.
Uvedenú súvislosť v našich podmienkach názorne dokresľuje práca Ľ. Blahu Späť k Marxovi (2012), ktorej nespornou pozitívnou zásluhou je to, že do slovenského verejného diskurzu opätovne vniesla záujem o Marxa a jeho práce. Negatívnou stránkou danej práce je to, že síce komplexne informovala čitateľa o západných interpretáciách Marxa, ale svojím názvom čitateľa vlastne zavádza. Alebo, povedané slovami L. Zelinu, poskytuje ľavičiarovi klamné „turistické značky“ v lese. Jej obsahom nie je návrat k Marxovmu konceptu historického materializmu v nových podmienkach. Naopak, svojím obsahom je fakticky len kritikou, vylepšovaním či odmietaním základných princípov Marxovej teórie historického materializmu. Teda práca svojím obsahom nie je návratom k Marxovi, ale odvrátením sa od neho.
Rozštiepenosť ľavicového hnutia na vyššie spomenuté dve skupiny nachádza v našich podmienkach aj svoju organizačnú podobu. Na jednej strane je to KSS, ktorá stále sníva o „zlatom socializme“ a na strane druhej sú to Socialisti.sk, ktorí tvrdia, že kapitalizmus je „nereformovateľný“ a je potrebné ho nahradiť iným systémom. V troch pilieroch, o ktoré sa Socialisti.sk opierajú – Socializmus a solidarita, Socializmus a ekológia a Socializmus a mier – však nenájdeme ani zmienku o tom, ako je potrebné konkrétne zmeniť jadro kapitalistického systému, t. j. systém súkromného podnikania tak, aby solidarita nahradila konkurenciu, aby sa neničila príroda a aby sa mohlo zabrániť vojne. Socialisti.sk svojím všeobecným programom poskytujú priestor rôzne orientovaným ľavičiarom a následne sa potom nemožno diviť tomu, že hnutie nie je politicky akcieschopné, pretože nemá dostatočne jasne a konkrétne stanovený svoj jednotný strategický cieľ.
Politika dnešnej Komunistickej strany Slovenska je v určitom zmysle pokračovaním nesprávnej politiky bývalej Komunistickej strany Československa, ktorej súčasťou bola aj Komunistická strana Slovenska. Ak bývalá Komunistická strana Slovenska ako súčasť Komunistickej strany Československa priviedla na Slovensku k zániku „len“ socializmus, tak dnešná KSS svojou politikou vedie k zániku aj samotnú stranu ako reprezentanta komunistického hnutia na Slovensku. Je dosť nepochopiteľné, na základe čoho sa vlastne KSS nazýva komunistickou stranou, keď ani po 32 rokoch nebola schopná dopracovať sa ku kritickej analýze pádu socializmu, ako aj k sebakritike, pretože na páde socializmu má svoj významný podiel. Svoj názov komunistickej strany odvodzuje fakticky len zo spomienok na svoju minulosť, ale jej dnešná politická činnosť, ako aj jej program názvu strany nezodpovedajú.
Ľavicové hnutie, ktoré sa na základe vedeckej, marxistickej analýzy nevyrovná s otázkou pádu socializmu, t. j. nevráti sa k svojim, ako sa dnes hovorí „autentickým“ koreňom, nevráti sa k vlastnému triednemu pohľadu na spoločnosť, ostane večne blúdiacim hnutím, pretože stále nové a nové turistické značky, ktorými sa v „lese“ riadi, nie sú výsledkom jeho vlastného poznania, ale sú mu neustále podsúvané jeho protivníkom, t. j. armádou ideológov platených kapitálom.
12 Responses
Ja vam poviem kde teda problem zacal. Zacalo sa to KSBE. Kedy zapad nasluboval za to ze dostane lacny plyn zo vtedajsieho ZSSR, ze hranica sa v Europe nebudu menit. Dozadoval sa len jedneho, aby zapad mohol obranovat ludske prava. Socialisticke rezimy s tym suhlasili lebo ich pojem ludskych prav bol iny, ako na zapade. Suhlasili preto ze verili ze s lacnymplynom pride do socialistickych krajin taka zivotna uroven, ako na zapade. Na jednej strane prisla , napriklad velka vystavba rodinych domov a nie ziadne Havlove kralikarne. Na druhej strane vtedy uz vela komunistov nebolo spokojne zo zivotnou urovnou ktoru im poskytoval aj vdaka ich vysokym funkciam socializmus. Poskodovali po nemeckych mercedesoch, socialisticke embecky im smrdeli. Poskulovali po luxusnych dovolenkach z peknymi blondinkami, ako sa paradovali Zapadni Nemci. Vid. Jegor Gajdar syn znameho spisovatela Arkadija Gajdara a tak dalej. Potom vyuzili na poskodzovanie ludskych prav ludi ako Vaclav Havel.Ktory ukazal ako mu zalezi na ludskych pravach a pravde, ked hovoril o humanitnom bombardovani JuhoslavieKeby sa socialisticky tabor viac zomkol a pomohol by napriklad Alendovi, ako Castrovi mozno by vyvoj isiel inou cestou. V 60 rokoch sa socialisticke krajiny zaobisli bez zapadu. Preco ho zrazu potrebovali v 1970 tich rokoch, ze za predaj plyny a ziskanie lacnych penazi neali stagnovat, vsetko, kulturu, vedu, umenie. Vynimkou zostal len sport. Toto nech si sami sebe vysvetlia lavicovi politici> Lebo bez toho lavica patri na smetisko dejin. Keby sa socialisticke krajiny spojili este sinejsie a vsetky socialisticke krajiny by pomohli ZSSR budovat Bajkalsko Amursku Magistralu a odtial este dalej do Magadanu, Anadyru a dole na juh do Petropavlovsk-Kamcatsky az na mis Lopatka na juh Kamcatky a na sever Z Krasnojarska cez Lesosibirsk do Norilsk Salekhardu a Vorkuty a odtial az do Moskvy dnes by vstky dolezite miesta v Rusku boli spojene zeleznicou z MOskovou. Ako je mozne ze pocas BAM-u, boli pracovat mladeznici zo vsetkych sovietskych republik. A nebolo vtedy ani naznaku o nevrazivosti. Avsak okrem toho sa vystavby BAM-u zucastnili aj mladeznici z Madarska a NDR. Preco nie aj z CSSR, Bulharska, Polska. Ale preco nie aj z Vietnamu, Mongolska, Kuby atd… Kazda sovietska republika pocas vystavby BAM-u postavila svoju zeleznicnu stanicu, kde pouzili ich narodnu architekturu. Takto sa malo vytvarat tuhe priatelstvo. Miesto toho aj sudruhovia slintali a zavideli zapadu, uz im nestacilo embecko alebo Ladu, uz chceli Mercedes, alebo SAAB. Uz im nestacili dovolenky pri ciernom mori v Bulharsku. Uz ich cheli na Havajskych ostrovocha po kazdej strane s peknou blondinkou. A preto sa vztahy ktore sa vytvorili zacali rozvazovat a na zaciatku toho bolo KSBE a lacny rusky plyn putujuci na zapda, a koli nemu aj suhlas z kritikou o ludskych pravach.
Veľmi dobrý komentár, a o záveroch rád by som s autorom diskutoval, ak by aj on mal záujem, s úctou, Juraj (juraj.b.durove@gmail.com)
Rozbor dobrý, teraz ešte „ako ďalej ?“.
Podľa mňa v hospodárskom rozvoji ďalej, je potrebné ísť „podľa sedemročného plánu“, podľa našej sedemrocnice…
Do takejto témy (politického ľavičiarstva) treba určite vniesť aj ekonomický rozmer. Bez toho politické úvahy budú plávať len na povrchu toho, čo je podstata. Ešte stále platí (neprekovalo a nezmenilo sa), že ekonomika tvorí a predstavuje základňu ľudskej spoločnosti, a každá inovačná teória socializmu (vrátane kritiky tzv. reálneho socializmu v Československu v rr. 1948 -1989) sa nutne musí zaoberať a vyriešiť otázku (a to dosť jasne a v praktickej konkrétnosti) základného výrobného vzťahu – vzťahu vlastníctva výrobných prostriedkov. Teda vlastníctva podnikov (firiem) a ich ekonomicky produktívneho majetku. Ekonomicky produktívny majetok vytvárajú ľudia pracujúci v podnikoch (firmách) ich kolektívnou prácou. Karol Marx takto nastolil otázku a ďalej ju rozvinul, prečo potom podniky (s ich majetkom a ziskami) patria jednotlivcom (kapitalistom) ako ich súkromné vlastníctvo a nie sú (nestávajú sa) spoločným kolektívnym vlastníctvom tých ľudí, ktorí v každom podniku pracujú (ako jeden pracovný kolektív) a svojou spoločnou prácou vytvárajú ekonomické hodnoty , vrátane tvorby ziskov (?).
Reálny socializmus v ZSSR a aj v Československu si na túto vysoko dôležitú otázku vytvoril svoju (jasnú a konkrétnu) jednu odpoveď – štátne vlastníctvo výrobných prostriedkov, teda štátny monopol. A tento úzus ako postulát nikto (včas vývojom) nezmenil (ani Gorbačovská tzv. Perestrojka a Glasnosť) – až doviedol reálny socializmus k ekonomickej stagnácii, blokácii vývoja štruktúry a kvality tovarov a služieb, znižovaniu produktivity, rentability a efektivity, a k badateľnému zaostávaniu na ekonomikou tzv. Západu (kapitalistického sveta).
Treba však určite spomenúť, že v 60-tych rokoch v Československu prebehol určitý reformný pokus posunúť teóriu socializmu trochu ďalej dopredu („Tretia cesta“), zdemokratizovať, „odštátniť podniky a pretransformovať ich na kolektívnu formu vlastníctva (s viac adresnou zodpovednosťou na každom pracovnom kolektíve), zredukovať štátny plán na strategické komodity a v ostatnom uvoľniť trh. Ako je známe toto reformné úsilie skončilo v auguste 1968.
Súčasní politickí ľavičiari stoja pred otázkou, či A/ vedia riešiť ekonomiku a jej vzťahy nejakým originálnym socialistickým modelom a jasne a v konkrétnosti ho systémovo pomenovať a vysvetliť alebo B/ ani takú ambíciu, ani žiadnu predstavu (vedomostný potenciál) nemajú – a nevedia prekonať kapitalistický model súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov (a v takom prípade zostanú len ako málovýznamný element na periférii politického spektra ovládaného pomermi oligarchickej demokracie).
Vlado Spišský – súhlasím s Vami v tom, že jadrom ľavicového modelu nekapitalistickej spoločnosti musí byť ekonomický model jej fungovania. Rovnako súhlasím s tým, že model štátneho vlastníctva sa neosvedčil a to nie len v ekonomickej, ale ani politickej sfére života. V literatúre dnes jestvuje viacero modelov alebo konceptov, ako by to mohlo fungovať. Ale nesúhlasím celkom s Vaším argumentom, že základom by malo byť kolektívne vlastníctvo, tých ktorí tam pracujú. Ak by to tak bolo, tak by vznikol systém v rámci ktorého by nevznikol ekonomický systém vzájomnej kooperácie, ale systém konkurencie rovnaký aký je medzi medzi súkromnými podnikateľmi, ale konkurencia by bola medzi pracovnými kolektívmi. Súkromníka by vystriedal kolektívny „súkromný“ vlastník. Inak takýto model sme v reálnom socializme mali v družstvách, kde pôda patrila súkromným roľníkom, ale práca na nej bola organizovaná socialisticky a nie kapitalistický. Výsledok spoločnej práce patril družstvu. Keď Marx hovorí o spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov, tak to znamená, že o spoločnom vlastníctve môžu rozhodovať len všetci pracujúci spoločne a jeho praktické užívanie v záujme všetkých je prirodzene možné len tak, že pracovné kolektívy by dostávali do prenájmu, za stanovených podmienok užívanie daných výrobných prostriedkov. Takto by si vzájomne nekonkurovali, ale kooperovali na spoločnom pláne.
Oceňujem tému, aj jej spracovanie. Analýza skúsenosti naozaj absentuje. A je začiatkom, pri spracovaní, akéhokoľvek programu. Podmienkou dobrého, funkčného, programu je však aj reflexia historickej situácie, v ktorej nový program vzniká. Ide o racionálne očakávania vývoja civilizácie. Dôvody kolapsu socializmu majú objektívne i subjektívne príčiny. Z hľadiska ich dôležitosti uvádzam najmä obtiažnosť socialistickej transformácie v rozdelenom svete, so zdedenou ekonomickou prevahou Západu (neokolonializmus, kolonializmus, drancovanie a otrokárstvo). Otvorené nepriateľstvo, vnútilo socializmu charakter vojnového režimu, vynútené obmedzenia a regulácie. Subjektívne problémy, spôsobila predovšetkým rezignácia na vnútornú demokraciu, najmä vo vnútri politickej organizácie, strany. Formalizmus, nepotizmus, byrokratický centralizmus a iné boli len logickým dôsledkom. Únava zo studenej vojny a presadenie sa záujmov buržoázie (jej konzumné ambície) spôsobili nahradenie programu budovania komunizmu, konvergenciou a mytologizáciou štátneho kapitalizmu. Bez programu, salámovou metódou, na konci okorenené naivitou a samoľúbosťou (post?) sovietskych elít, sa sovietsky blok stal ľahkou korisťou historickej nenávisti (imperialistického) Západu.
Do nových zápasov o lepšiu budúcnosť, sme dostali veľmi potrebnú skúsenosť. Bude na ľavici, aby prečítala civilizačnú revolúciu, ktorá ničí a zničí architektúru elít, monetárneho systému a mocensky ovládaného trhu. S využitím AI je po ruke, efektívne plánovanie, výroba a distribúcia. Politický a sociálny odkaz veľkých revolúcií nakoniec neguje aj propagandistické krytie dekadentnej architektúry buržoáznej spoločnosti.
Jej vládcovia sú stále menšou kvapkou v mori humánnej populácie. Zničenie ich moci, nebude ľahké. Je však jedinou alternatívou prežitia.
Takže program ľavice je programom globálnym, má oporu v globálnom záujme. A strednej triede môže dlho trvať kým to pochopí, možno až tak dlho, že ju ako nadbytočnú skonzumujú zúfalé sebazáchovné pokusy oligarchie alebo hnev strádajúceho davu.
Som skeptik na to, že súčasná „Ľavica“ (myšlienkovo dezorientovaná a rozdrobená beztvará masa, a k tomu bez vodcov, ktoré by boli výraznými osobnosťami) má schopnosť nejako aktívne a rozumne „prečítať“ „civilizačnú revolúciu“. Nemá to „kto“ „prečítať“. Nie sú (absentujú) schopní vodcovia. Bez schopných a znalých vodcov (s kvalitným myslením) nie je žiadne (funkčné) hnutie. To platí tak pre Slovensko ako aj Európu. Schopnosť poznania vecí (gnozeológia) nie je vlastná málo vzdelaným ľuďom a bez riadiacich znalostí, ktoré je možné získať len z riadiacej práce na vyšších postoch v podnikoch (firmách) pôsobiacich na trhu alebo v štátnom (vládnom) sektore. SMER – SD a HLAS – SD nie sú „Ľavica“ (!). Len sa tak trochu maskujú, aby to vyzeralo akosi „proľudovo“. Sú to však politické strany založené ako súkromné politické korporátne organizácie (ekonomického charakteru) zarábajúce peniaze na politickej platforme. Z toho neomylne a v jednoznačnosti vyplýva, že sú to zoskupenia (skupiny) robiace biznis so štátom a s verejným sektorom (VÚC a väčšie mestá s významnejšími rozpočtami) – všade tam, kde sú zhromažďujú „peniaze“ z vybraných daní (kde sú k dispozícii „verejné zdroje“. Je to len bussiness. Politické reči okolo (toho, tejto ekonomickej podstaty) sú nutné maskujúce manévre aby sa zaistil politický úspech u občanov ako voličov a dosiahol sa mandát na vládnutie. Takouto stratégiou sa nič nemení na kapitalistických pomeroch, len sa kapitalistické pomery „zdieľajú“ a prosperitne využívajú (v skupinových súkromných záujmoch). To je politický „pragmatizmus“, ktorý vie dávať komerčné výsledky a nezaplieta sa s „ideológiou“ socializmu. Takí ľudia ako Ľuboš Bláha a podobní sú (slúžia) len ako politickí maskoti, aby to občas a mierne (ale v istej dištančnej vzdialenosti) pripomínalo „Ľavicu“ s nejakým akoby socialistickým podtextom. V skutočnosti tieto politické skupiny (zoskupenia) majú bližšie k politickej pravici, k domácim podnikateľom. Tak to začalo po r. 1989 cez Malú a Veľkú privatizáciu (zrod tzv. kapitálotvornej vrstvy), a tak to pokračuje aj ďalej v partnerskom obchodovaní so štátom a verejným sektorom. Týmto komentárom nekritizujem (nikoho a nič), len píšem, čo vnímam ako bolo po r. 1989 a ako sa to vyvíja doteraz. A určite nie som v tom sám.
Vážny problém je v tom, že bez rozpracovanej originálnej systémovej teórie nie je ideológia a bez ideológie nie je ako a čím jasne a presvedčivo osloviť pracujúce masy (ľudí práce). Ideológia bez toho, aby vedela ako inak a lepšie usporiadať ekonomické pomery (novodobej) ľudskej spoločnosti, t. j. vzťahy ekonomickej základne spoločnosti, nemá čo nové ľuďom povedať (čo by tu už nebolo). A vyriešiť novatívne vzťahy ekonomickej základne znamená predložiť (najprv) nové riešenie základného výrobného vzťahu (vlastníctva výrobných prostriedkov) a korelačného základného ekonomického zákona. Bez tohto rámca nových riešení sa nikto nikam ďalej nedostane.
Ľudí na Slovensku, ktorí ešte rozumejú, čo znamená pojem (kategória) základný výrobný vzťah a základná ekonomický zákon, ubúda, vytrácajú sa starnutím a odchodom na „druhý svet“ (ponechajúc tento svet v jeho „márnosti“). Mladé generácie sú vzdelávané tak, že tejto systematike nerozumejú a nemôžu lebo sa úmyselne a cieľavedomo obchádza (a pestujú sa plytké znalosti, t.j. nejde sa do hĺbky podstaty). Na našej politickej scéne Slovenska snáď len u Artura Bekmatova som si všimol, že ten mladý muž je k tomu najbližšie a má určitý výrazný politický talent (má schopnosť sa „odosobniť“ a „neegoisticky“ vnímať širší kontext objektívnej reality, čo mu dodáva autenticitu a dôveryhodnosť na verejnosti). Ale jedna lastovička leto nerobí.
Paródia: Nezverejňujte žiadne komentáre (!?!): Predsa nebudete riskovať, že niekto povie (napíše) o tej veci (téme) širšiu PRAVDU. Predsa nejde o pravdu (!?!). Ide o iné.
Chápem, že máte (svoj) dôvod pre ktorý ste nezverejnili aj môj komentár. No ale takto sa hra na „pravdu“ nikam neposunie (to dúfam je vám tiež jasné).
Ďakujem za publikovanie (aj) mojich 2-ch príspevkov z 26.09.2024 (ktoré som reklamoval tou vsuvkou „Paródie“ z 27.09.2024). To umožňuje pokračovať a tvoriť „diskúsiu“.
Tu ide o dva zásadné stavebné prvky, tvoriace systémovú podstatu (socializmu alebo modernej spravodlivejšej ľudskej spoločnosti, nech ju nazveme akokoľvek): I., o zadefinovanie základného výrobného vzťahu vlastníctva, a II., o zadefinovanie základného ekonomického zákona. Riešenie sa nachádza v oblasti filozófie (historického materializmu) a politickej ekonómie.
K. Marx používa k otázke (pojmu a kategórii) základného výrobného vzťahu pojem spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov ako (kvalitatívny) antipod súkromného kapitalistického vlastníctva. Ale za jeho doby (v polovici19. storočia a po nej, do 80 rokov) ani on už nedovidel ako by ďalej konkretizoval spoločenské (alebo spoločné) vlastníctvo výrobných prostriedkov do konkretizovanej formy alebo viacerých foriem, ktoré by exitovali a fungovali vedľa seba (popri sebe). A nedá sa mu to vyčítať. Prešiel čas asi 50 rokov (medzitým bujnel imperiálny kolonializmus a 1. svetová vojna) a v novej historickej situácii v revolučnom Rusku nový vodca, V. I. Lenin, v strete s potrebami praxe za jeho doby (1917 – 21) si otázku a problém riadenia domácej ekonomiky a národohospodárskych záležitostí modifikoval najprv do variácie vojenského komunizmu, popri tom prísľubu dania pôdy roľníkom, fabriky budú spravovať v nich pracujúci robotníci. Ale prax čoskoro ukazovala, je najjednoduchšie a funkčné riešenie (na istý potrebný čas/dobu) bude zaviesť štátne vlastníctvo a riadenie ekonomiky centrálnym plánovaním, nie trhom, aby sa zamedzilo liberálnemu chaosu (že každý si bude robiť po svojom, podľa svojich lepších alebo aj horších úvah alebo bude sa experimentovať čo koho napadne).
K systému štátneho monopolu tlačil aj (vonkajší) faktor prijatých zahraničných pôžičiek zo Západu a potrebou ich splácania podľa uzavretých zahraničných finančných kontraktov a ich splátkových kalendárov s úrokovým kupónom a doložkami možnosti bártrovania vývoznými komoditami na ktoré bol dopyt aj na Západe (napr. vývozom pšenice, ropy, zlato, diamanty, priemyselné kovy, a ďalšie). Ekonomické procesy bolo potrebné riadiť a nebolo iné východisko než použiť na to štát, štátny aparát a spracovať a nariadiť štátne plánovanie hospodárskej činnosti a rozvoja. v decembri 1922 bol založený nový (socialistický) typ štátu s názvom Zväz sovietskych socialistických republik (v skratke „ZSSR“). Aj známa dramatická kampaň konfiškovania pšenice na Ukrajine ale aj na ruskej čiernozemi (aj násilnými prostriedkami) bola ovplyvnená touto obchodno-ekonomickou situáciou a zahraničnými obchodnými vzťahmi nového štátu. Avšak prvá historická šanca na modernizačnú reformu základného výrobného vzťahu vznikla za vládnutia Chruščova (koncom 60 rokov) a potom aj za Brežneva (v 70-ch rokoch. Obe nevyužité.
A v tejto konzervativistickej (zaostalej, nemodernej) línii to pokračovalo aj za Gorbačova (Glasnosť a Perestrojka, ktoré síce od r. 1984 postupne uvoľnili tvrdosť a represívnosť spoločenskej atmosféry, ale k novým myšlienkam a trendom pre hospodársku prax to nedospelo) až to skončilo v r. 1989 – 90 rozpadom celého východného bloku pod vodcovstvom ZSSR.
A tak v ekonomickej teórii socializmu sa zostalo visieť na dileme: I., či základný výrobný vzťah vlastníctva sa má alebo nemá diverzifikovať na viacero (pluralitu) foriem, štátne vlastníctvo podnikov sa zachová v oblasti strategických sektorov a komodít (napr. energetika, železnice, cesty, vodné hospodárstvo, lesy, atď.), v oblasti výroby bežných komodít, spotrebných tovarov a služieb, potravín, odevov, obuvi, ale aj strojárenstva, stavebníctva a ďalších, sa štátne podniky transformujú na kolektívne formy vlastníctva, väčšie na akciové spoločnosti, menšie na družstva (alebo v analógii spoločnosti s ručením obmedzeným), umožní sa živnostenské podnikanie jednotlivcov; II.. či sa akceptuje (ako nový spoločensky úzus, nová Spoločenská zmluva), že základný ekonomický zákon socializmu nebude zákon centrálneho plánovitého sociálneho a ekonomického rozvoja (pôvodne 5-ročnice) alebo ním bude „zákon hodnoty“ (nie „zákon nadhodnoty“ !). A to je ten dôležitý a významný rozdiel, že sa „zákonu hodnoty“ prinavráti jeho pôvodná historická optimalizačná ekonomická funkcia v procesoch výroby, výmeny, spotreby a akumulácie zdrojov na budúci rozvoj (investície). Na tom skončil rok 1989 v Československu a vo Východnom bloku vedenom ZSSR. Odvtedy sa nijako a v ničom v oblasti teórie socializmu nepokročilo (alebo to nie je nijako na verejnosti známe, nikto nič nové nešíri). Abstrahujem sa od rôznych povrchných konceptov v štýle liberálneho neomarxizmu, ktoré sú naivné a s učením K. Marxa nemajú nič spoločné, nepoužívajú jeho „poznanie“ a metodológiu, patria skôr do materských škôlok a sú len lacným myšlienkovým tancovaním na povrchu hlbinnej systémovej podstaty, ktorú poodkryl a zadefinoval K. Marx – a na ktorú je užitočné a potrebné nadväzovať. Práve vývoj po r. 1989 a podnes preukazuje, že inde riešenia nejestvujú, i keby bolo iste dobré, keby existovali. V súčasnosti (v 21. storočí) je však o to zjavnejšie aké v intenzite zhubné je pre planétu Zem a pre život ľudí (koristnícke, drancujúce a devastačné) pôsobenie „zákona nadhodnoty“ ako základného ekonomického zákona kapitalizmu a kapitalistického trhu.
Jestvuje však aj (alternatívny) názor (vhodný zmieniť do diskusie), že kapitalizmus je vývojovo reformovateľný a zákon nadhodnoty je možné „spútať“ regulačnými opatreniami – a na to netreba revolúciu ani socializmus (ani inú novú spravodlivejšiu spoločnosť). Tiež tu máme aj teóriu konvergencie. Tieto (alternatívne) názory majú však jednu závažnú slabinu, ktorá je poznateľná empiricky aj pre obyčajných ľudí – že aj súčasná historická prax (v 21. storočí) viac preukazuje, že v takýchto pomeroch (stále a v jednoznačnosti) zotrváva a prevažuje, že sme všetci, celá spoločnosť aj s jej ekonomikou, nastavení viac na koristnícky než vyvažujúci systém a výsledkom je stále a neomylne drancovanie a škodenie životu na Zemi so spätnými negatívnymi dopadmi aj pre nás ľudí samých. Neustále a bezohľadné naháňanie ziskov (ako vonkajší prejav pôsobenia a absolutizácie zákona nadhodnoty) je tá cesta do Pekla po ktorej svorne ideme. Ľudstvo objektívne potrebuje (iné) riešenie svojej budúcnosti a udržateľnosti života na Zemi.
K otázke „konkurencie“. Tá je tiež dôležitá a povahou systémová. Netreba sa báť konkurencie. Je to jedna z hybných síl ekonomického rozvoja. Konkurenciu ani nie je možné dosť dobre eliminovať (regulačne zrušiť), lebo je svojim spôsobom prirodzená. Vždy jestvujú producenti , ktorí v danom čase ponúkajú (alebo môžu ponúknuť) kvalitnejší alebo inak lepší tovar alebo za lepšiu cenu (v pomere k úžitkovým vlastnostiam tovaru alebo služby). Predsa nebolo by správne ani zmysluplné, aby lepší producent nemohol „konkurovať“ horším. Chce sa vari zastaviť (prirodzený) vývoj v „ponuke“ tovarov a služieb?
Zákon hodnoty je koherentný s konkurenciou producentov na voľnom trhu. Je to „nepolitická“ úroveň (škála, rozmer) ekonomických vzťahov. Konkurencia spestruje trh, ponuku tovarov a služieb. Je skôr užitočná ako škodlivá.