Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Prečo si najmocnejšia krajina na planéte nedokáže presadiť svoju vôľu vo vzťahu k oveľa menšej a slabšej krajine, ktorú spustošili ekonomické sankcie a vojenské útoky? Najjednoduchším spôsobom, ako do určitej miery pochopiť problém Ameriky v iránskej vojne, je aplikácia teórie hier. Prezident Donald Trump sa rozhodol hrať s Iránom hru na „kurča“: predstavte si dvoch jazdcov, ktorí sa rútia priamo proti sebe. V týchto situáciách, ak sú stávky pre jednu stranu existenčné a pre druhú oveľa nižšie, strana s vyššími stávkami zvyčajne zvíťazí. Pre iránsky režim, ak prehrá, existuje veľká šanca, že skončí zvrhnutý a zmasakrovaný. Pre Trumpa by to bol zlý víkend v Mar-a-Lago. Dá sa ľahko pochopiť, prečo by Iránci boli ochotnejší zablokovať volant v tejto hre na kurča.
Existuje však širší dôvod, prečo je pre Spojené štáty také ťažké zvládnuť Irán; netýka sa iba Trumpa a tejto najnovšej zle koncipovanej vojny. Odkedy sa islamský režim ujal moci v Iráne, Amerika má na to dvojaký názor. Na jednej strane USA mali určité problémy, ktoré chceli vyriešiť: od vrátenia rukojemníkov až po jadrové limity. Na druhej strane chcú režim zvrhnúť, nie s ním iba rokovať. V týchto dvoch postojoch je napätie, ktoré sa prelína americkou zahraničnou politikou už takmer polstoročie. Chce Washington zmeniť určité smery politiky Iránu alebo chce zmeniť Irán?
Ak Washington rokuje s Teheránom, nevyhnutne nastane dávanie a branie, dôjde k ústupkom na oboch stranách a k určitému uvoľneniu nepriateľstva. Americká vláda svojou angažovanosťou udeľuje islamskej republike predovšetkým určitý stupeň legitimity, zaobchádza s ňou ako so serióznym rokovacím partnerom a akceptuje, že reprezentuje Irán na svetovej scéne. Takéto priaznivé prijatie však znepokojuje niektoré americké elity, ktoré majú pocit, že islamská republika je nelegitímna, že by nemala existovať a že jedinou politikou Washingtonu vo vzťahu k nej by malo byť jej zvrhnutie. Ako natruc však existujú veci, ktoré Washington chce a ktoré môže splniť iba Irán. Preto sa aj prezident Ronald Reagan ocitol v tajnom rokovaní s iránskymi mulláhmi*, zatiaľ čo ich verejne odsudzoval.
Napätie v Trumpovej politike voči Iránu vidíme takmer denne. Jeden príspevok na sociálnych sieťach hrozí zničením iránskej civilizácie a ukončením 47 rokov zla. Ďalší z toho istého dňa hovorí o pokroku dosiahnutom v rokovaniach s Iránom. Trump vstupuje do rokovaní a zdá sa byť optimistický ohľadom dohody s Iránom; medzi rundami začína vojnu s Teheránom a nalieha na Iráncov, aby zvrhli svoju vládu. O necelý týždeň neskôr opäť sľubuje, že ak Irán bude súhlasiť s jeho požiadavkami, čaká ho svetlá budúcnosť.
USA zaujímali podobne rozporuplný postoj voči Sovietskemu zväzu. Potom, čo komunisti prevzali kontrolu nad Ruskom v roku 1917, Washington prerušil (diplomatické – L. H.) vzťahy a dokonca sa režim s menším nasadením pokúsil zvrhnúť. Prezident Franklin D. Roosevelt takmer o 16 rokov neskôr uznal jeho existenciu a vymenil si s Moskvou veľvyslancov. Napätie sa znovu obnovilo po druhej svetovej vojne. V 70-tych rokoch minulého storočia politiku rokovaní Henryho Kissingera so Sovietskym zväzom US pravica pranierovala, pretože to vnímali ako posilnenie postavenia impéria zla. Kissingerova odpoveď vždy bola, že Amerika stojí v ideologickej opozícii vo vzťahu k Sovietskemu zväzu, lež má aj určité národné záujmy – ako napríklad kontrolu nad jadrovými zbraňami –, ktoré sa nedajú riešiť bez dohôd s Moskvou.
Kissingerov ekvivalent v iránskej debate predstavoval prezident Barack Obama. Obamova administratíva bola jedinou, ktorá sa mohla rozhodnúť. Rozhodla sa, že hoci USA môžu uprednostňovať iný režim v Iráne, musia sa s týmto režimom vysporiadať, aby sa vysporiadali s najväčším nebezpečenstvom pre národný záujem Ameriky; rovnako ako v prípade Sovietskeho zväzu išlo o jadrové zbrane. Iránska jadrová dohoda bola snahou zneškodniť jeden z najnebezpečnejších prvkov iránskej zahraničnej politiky. Uvedený zámer bol úspešný. Pre mnohých pravicových politikov však za cenu toho, že v istom zmysle legitimizovala režim. Trump teda stiahol USA z dohody, čo potom viedlo k diskreditácii prezidenta Hasana Rúháního a návratu zástancov tvrdej línie v Teheráne, ktorí nafúkli iránsky program obohacovania uránu. Toto Trumpa opäť priviedlo k rovnakej dileme. Uzatvorí dohodu alebo zaujme pozíciu?
V súčasnom štádiu je evidentné, že Trump chce dohodu. Ak však dohodu dosiahne, mohol by tým poskytnúť Islamskej republike to, o čo sa usiluje už 47 rokov: bezvýhradné prijatie aj od najzatvrdilejších elementov v USA. Pre Teherán ide o cenu hodnú mnohých ústupkov.
* moslimskí duchovní, učenci a znalci islamského práva šaría
Zdroj: https://www.washingtonpost.com/opinions/2026/05/08/why-united-states-struggles-negotiate-with-iran/
Preložil Ladislav Hohoš.
Poznámka redakcie
Fareed Zakaria patrí k popredným kritikom prezidenta Trumpa. Mal blízko k Bidenovej administratíve.
Dôvetok prekladateľa
Slávny futurológ Alvin Toffler zaviedol termín PowerShift. Doslovne posun moci, napísal o tom v roku 1990 celú knihu. Podstatné však je, že dve anglické slová spojil do jedného odborného termínu. Skúmal totiž premeny troch základných zdrojov moci, ako sú znalosti, bohatstvo a násilie. Predpovedal, že od počiatku 21.storočia budú dominovať znalosti (knowledge) nad ostatnými zdrojmi moci. Šarvátky, mišmaš, chaos v politike, čoho sme dnes svedkami, sú odrazom tejto tektoniky Posunu moci.
Zakaria pripomenul situáciu po druhej svetovej vojne. Na Jaltskej konferencii boli dohodnuté určité pravidlá, ktoré sa síce v plnom rozsahu neuplatnili, ale zabezpečovali určitý fungujúci svetový poriadok až do konca minulého storočia. Prezidentovi F. D. Rooseveltovi najviac záležalo na dohode o novom svetovom poriadku, jeho zámerom bolo založiť OSN, čo sa podarilo. Ako je známe, Churchill a Stalin sa dohodli na rozdelení sfér vplyvu v Európe. Vízia prezidenta Roosevelta však bola širšia, pripravoval pre Sovietsky zväz pôžičku na základe Lend-Lease Act (zákon o pôžičke a prenájme) v sume 10 miliárd USD. Bola to obrovská suma. Marshallov plán stál 13 miliárd. A Stalin, ako dnes vieme, spočiatku povojnovú pomoc očakával. V tomto prípade aj predčasná smrť FDR zohrala svoju úlohu, ďalej došlo k hrozbe atómovou zbraňou, rozdeleniu Nemecka a studenej vojne.
Možno dnes stojíme na podobnom rozhraní ako na konci druhej svetovej vojny. Hybridná vojna beží na plné obrátky. Podľa môjho názoru prezident Trump použil svoj vplyv a prinútil Zelenského akceptovať Moskvou navrhované prímerie, aby zabránil eskalácii. Odborník F.Zakaria potvrdzuje, že americký prezident chce ukončiť vojnu v Iráne. V Anchorage zrejme obaja prezidenti spolu hovorili okrem iného o ukončení vojny na Ukrajine. „Duch Anchorage“ (tento termín používajú západní komentátori) teda napriek zúrivému odporu warmongers (vojnychtivých) nie je mŕtvy a mohol by viesť k nastoleniu nejakého modus vivendi (zárodku NWO) v procese formovania polycentrického, resp. multipolárneho sveta.
