Interpretácia proti interpretácii

Viacerí filozofi už dávnejšie postrehli, že človek je „interpretatívna bytosť”, že teda nemôže existovať bez interpretácií, takých či onakých. Jeden z týchto filozofov, Friedrich Nietzsche, dokonca radikálne tvrdil, že neexistujú pravdy, ale iba interpretácie, ktoré za pravdy vydávame a za ktoré ako za pravdy aj bojujeme. Interpretácie však nie sú len teoretické, akademické záležitosti. V politických kontextoch totiž nie sú vôbec nevinné, ale môžu viesť ku konfliktom a vojnám (napr. Hitlerova interpretácia toho, kto sú Židia, komunisti a Rómovia viedla k holokaustu atď.)

Interpretácia je – preložené z latinčiny do slovenčiny – „výklad”, ktorý má rôzne podoby, formy a funkcie. Je to vždy produkt ľudského intelektu, ktorý vytvárame za nejakým účelom, s nejakým cieľom, napríklad interpretujeme (vysvetľujeme) historické udalosti, politické dianie, právne normy alebo aj etické konanie ľudí atď. V každej interpretácii (výklade) sa okrem jej účelu (cieľa), ktorý sa môže rôzne maskovať, tak či onak prejavuje postoj autora (autorov), jeho (ich) motivácie, zámery (intencie), stratégie a ďalšie dôležité stránky ľudskej bytosti, zvlášť potreby, záujmy a hodnoty. Ide tu, samozrejme, o interpretácie vykonávané prostredníctvom reči a jazyka, o rôzne  „rečové” a „komunikatívne” akty, na ktoré nadväzujú a ktorými sa legitimizujú ďalšie reálne praktické akty. Každá interpretácia (výklad) je prejavom a výtvorom ľudského subjektu ako vedomej jazykovej a konajúcej bytosti. Všetky ľudské interpretácie sú „subjektívne” alebo nanajvýš  „intersubjektívne” – takými sú tie „spoločné” interpretácie, na ktorých sa zhodne viacero subjektov. Žiadne „objektívne” („mimoľudské”) interpretácie neexistujú.

Aj v prípade súčasného horúceho vojnového konfliktu, odohrávajúceho sa na území Ukrajiny, máme dve hlavné proti sebe stojace interpretácie (verzie), ktoré sú v pozadí praktických politických činov a propagandy oboch strán. Konkrétne ide o dve politické doktríny, ktoré zahŕňajú interpretácie nielen záujmov svojich nositeľov, ale aj protivníkov.

Prvá hovorí, že globálne ide o dôsledok imperiálnej rozpínavosti Ruska, dôkaz nedemokratickej (ba ešte horšie, diktátorskej) povahy ruského štátu, prejav iracionálnej (ba ešte horšie, patologickej) moci jeho prezidenta; o výsledok protizápadne orientovanej ruskej politiky, ba aj celkovo protizápadne a protikapitalisticky orientovanej ruskej kultúry a „civilizácie”, ktorú chce predstavovať. To má byť v súlade s globálnymi zámermi Ruska o svetovládu a nové rozdelenie vplyvu vo svete na úkor Západu, teda USA a Európy. Lokálne má byť ruská „špeciálna vojenská operácia” zameraná na likvidáciu Ukrajiny ako samostatného, ale nepriateľského štátu a na demonštráciu ruskej vojenskej i politickej moci, ktorá má odstrašiť, prípadne sa uplatniť aj voči ďalším nepriateľským štátom na západ od Ukrajiny. Súčasťou tejto interpretácie je „logický” a „akčný” doplnok: voči takejto agresii sa treba rozhodne postaviť všetkou silou, zastaviť ju a vojensky i politicky poraziť. Hrubej sile nemožno ustupovať a treba proti nej postaviť prinajmenšom rovnakú, ak nie ešte väčšiu hrubú silu. S agresorom sa nevyjednáva, agresor sa likviduje!

Druhá interpretácia hovorí, že globálne ide o dlhodobo pripravovaný koncentrovaný útok na Rusko ako jednu zo svetových veľmocí, v pozadí ktorého je pokračovanie nepriateľstva zo strany Západu na čele s inou svetovou veľmocou, USA, takisto usilujúcou o svetovládu. Konkrétnou provokáciou voči Rusku je v tomto prípade rozširovanie NATO na Východ za podpory EÚ s rafinovaným, ale zjavným využitím lokálnej pozície a situácie Ukrajiny na hraniciach s Ruskom. Protiruské nálady na strane Ukrajiny s ich dlhou históriou sa v tomto ako „rozbuška” majú globálne veľmi hodiť eskalácii západnej protiruskej hystérie. Takže „logickým” doplnkom tejto interpretácie je takisto záver: Dosť bolo nerešpektovania ruských záujmov, ide o „existenčné ohrozenie”, ktoré nemožno za žiadnu cenu pripustiť!

Je zrejmé, kto je subjektom, teda tvorcom a nositeľom, kto si osvojil a kto realizuje prvú interpretáciu. Tvorcom sú USA za asistencie Ukrajiny, realizátorom sú ich spojenci, predovšetkým EÚ vrátane Slovenska. Všetok nárok na pravdu a oprávnenosť má byť na ich strane. Táto interpretácia má byť výrazom záujmov jej aktérov bez ohľadu na globálnu bezpečnostnú situáciu a záujmy druhej strany, teda Ruska.

Subjektom druhej interpretácie je, samozrejme, Rusko, ktorého záujmy reflektuje, ale všetci jej zástancovia sú v tomto interpretačnom konflikte druhou stranou vydávaní za jeho agentov či dokonca konšpirátorov, teda tých, čo sa utajene sprisahali proti Západu. Napriek tomu, aj títo môžu byť presvedčení, že politická a historická pravda je na ich strane.

Je takisto zrejmé, ktorá z uvedených dvoch interpretácií je „väčšinová”, pretože ovládla „masy” vďaka masívnejšej a rafinovanejšej propagande. Iba dejiny ukážu, ktorá interpretácia nakoniec „vyhrá” ako „pravdivá”. Avšak iba za jednej-jedinej podmienky: ak totiž dejiny budú po tomto horúcom interpretačnom konflikte vôbec pokračovať! Pretože obe verzie v sebe nesú ostrú nukleárnu nálož, po explózii ktorej už nebudú žiadne dejiny a žiadne interpretácie! Súdny a kritický občan nech samostatne a slobodne uvažuje, ktorá z oboch verzí je „obranná” a ktorá „útočná”, ktorá šíri nenávisť a strach alebo ktorá by nebodaj mohla byť základom ukončenia vojny, no najmä ktorá z nich môže byť nukleárne výbušnejšia.