Hyeny chcú vojnu

Pred 110 rokmi, 28. júla 1914, vypukla svetová vojna, v ktorej zahynulo vyše 70 000 Slovákov (viac ako v druhej) a ktorá sa v rozpore s tým, čo vieme z učebníc, neskončila o štyri roky neskôr, ale odštartovala globálny konflikt, ktorý v rôznych obdobách trvá dodnes. 11. novembra 1918 totiž v skutočnosti nebola podpísaná ani kapitulácia, ani mierová zmluva, ale iba prímerie, ktoré trvalo dvadsať rokov… Neschopnosť vyriešiť skutočné príčiny konfliktu a jeho zjednodušenie na vinníka a obeť však zasialo nové pocity krivdy. Preto prvá svetová vojna nevyhnutne vyústila do druhej, druhá do studenej (niektorí hovoria tretej) a studená sa po roku 1989 už čoskoro preklopila do jej novej fázy, keď Západ urobil rovnakú chybu ako po roku 1918, vylúčil porazených z medzinárodného spoločenstva a nechal ich vyvíjať sa v izolácii na frustrovaných hráčov usilujúcich sa zmeniť pomer mocenských síl… A tak je na novú svetovú vojnu už dávno zamiesené a my nevieme vystúpiť z tohto začarovaného kruhu…

Aby sme pochopili, v akej nebezpečnej fáze vývoja svetových dejín sa nachádzame, musíme opustiť táraniny o novom Hitlerovi a novom Mníchove a vysvetliť si, čo sa vlastne stalo v lete 1914 a čo tomu predchádzalo, v čom sa vtedajšie udalosti ponášajú na tie dnešné… Významný historik Christopher Clark nazval protagonistov tej doby námesačníkmi, ktorí síce bdeli, ale nevideli a ktorí zostávali neuveriteľne slepí k hrôzam, do ktorých napokon uvrhli celý svet. Práve preto odmieta tradičné obvinenia vznášané voči jednému alebo dvom štátom a katastrofu z leta 1914 považuje za plod spoločne zdieľanej politickej kultúry. Prvej svetovej vojne predchádzali desaťročia stupňovania vzájomnej nedôvery v medzinárodných vzťahoch. Veľmoci voči sebe vysielali príliš nejednoznačné signály, čím stupňovali vzájomnú paranoju. Tá viedla k rastúcemu militarizmu a napokon k vytvoreniu antagonistických vojenských aliancií, ktorých záujmy na seba nevyhnutne narazili. Pred vznikom Trojspolku a Trojdohody bolo hlavným cieľom vojenských aliancií zvládať rivalitu medzi spojencami. Odteraz sa zmyslom týchto zväzkov stalo čeliť hrozbe súperiacej koalície. To bol zásadný zvrat v predohre k svetovej vojne. Podobnosť so Severoatlantickou alianciou a jej súpermi (predtým Varšavská zmluva, dnes Šanghajská organizácia spolupráce) nie je náhodná. Zastaraný systém kolektívnej obrany (vojenských aliancií) vedie preukázateľne k stupňovaniu konfliktov, a preto ich v 20. storočí nahradili vyspelejšie systémy kolektívnej bezpečnosti (OSN, OBSE), na ktorých budovanie a zdokonaľovanie však veľmoci rýchlo rezignovali.

Ďalší aspekt, ktorý uľahčil vojnu, bola prílišná koncentrácia výkonnej moci v rukách konštitučných monarchov. Nemecký cisár Viliam II., ruský cár Mikuláš II. a britský kráľ Juraj V. boli bratranci. Z tohto hľadiska vyzerá vypuknutie vojny v roku 1914 skôr ako vyvrcholenie dedičného rodinného sporu. Ale nemožno si v tejto súvislosti nevšimnúť, koľko moci dnes sústreďujú vo svojich rukách americký, ruský a čínsky prezident. Tradičná historiografia označuje za vinníkov vojny nemeckého a rakúsko-uhorského cisára. Minimálne v prípade Františka Jozefa I. to je neudržateľná téza. Náš cisár pán bol na tom v lete 1914 mentálne asi tak ako dnes Joe Biden. „Búrlivo kypiaci život našej doby vzácne dolieha k sluchu nášho cisára ako vzdialené šumenie. Už nerozumie nášmu času a čas ľahostajne plynie ďalej,“ napísal až príliš taktne v roku 1913 rakúsky politik Joseph Maria Baernreither. Kto teda poťahoval nitky v rakúsko-uhorskej zahraničnej politike?

Za hlavného strojcu blížiacej sa katastrofy treba považovať dlhoročného náčelníka generálneho štábu rakúsko-uhorskej armády, poľného maršala baróna Conrada von Hötzendorfa. Dokonca i v porovnaní s ostatnými vojenskými veliteľmi európskych krajín vystupoval ako nezvyčajne agresívny muž. Na všetky diplomatické nepríjemnosti poznal jedinú odpoveď: „Vojnu!!!“ Už v roku 1907 vyzýval k anexii Srbska, čo František Jozef I. rázne odmietol. Keď v roku 1911 dôrazne presadzoval vojnu proti Taliansku, minister zahraničných vecí stratil trpezlivosť a oficiálne protestoval u cisára. Paradoxne, až do svojho pádu po neúspechu ofenzívy na rieke Piave bol považovaný za vojenského génia. Hötzendorf, ktorý v mladosti v rokoch 1877 – 1879 slúžil v hodnosti nadporučíka v Košiciach, vydal po vojne päťzväzkové pamäti, v ktorých odmietol vinu za rozpútanie vojny a tvrdil, že bol iba „vojenským expertom“, že za rozhodnutia je zodpovedný cisársky dvor. Jeho desivá bilancia však hovorí za všetko. Z 8 miliónov mužov, ktorí bojovali pod jeho velením a ktorých často hnal do nezmyselných samovražedných krvavých kúpeľov, padlo viac ako 1,5 milióna a 2 milióny boli zmrzačené. On sám bol natoľko zbabelý, že sa na fronte medzi vojakmi neobjavoval.

Najdôslednejším a najvplyvnejším odporcom maršala von Hötzendorfa bol však následník habsburského trónu arcivojvoda František Ferdinand d´Este – človek, ktorého zavraždenie napokon vyústilo do globálneho konfliktu. Následník trónu bol presvedčený, že súčasná štrukturálna slabosť monarchie a nevyhnutnosť radikálnej reformy štátu úplne vylučujú zahraničnú politiku sústredenú na konfrontáciu. Jeho cieľom bolo oslabiť Maďarov a prebudovať monarchiu na federatívne „Spojené štáty rakúske“. O tomto pláne sa radil aj so slovenským politikom Milanom Hodžom.

Nebolo to prekvapujúce, pretože pred vypuknutím prvej svetovej vojny si želal rozpad monarchie len málokto. Docent Karlovej univerzity Edvard Beneš napísal v roku 1908 štúdiu „Rakúsky problém a česká otázka“, v ktorej vyjadril dôveru v budúcnosť habsburského súštátia: „Ľudia hovoria o rozpade Rakúska. Ja v neho vôbec neverím. Historické a hospodárske zväzky, ktoré vzájomne spájajú rakúske národy, sú príliš silné na to, aby k niečomu takému mohlo dôjsť.“ Andrej Hlinka vyjadril bezvýhradnú lojalitu habsburskej monarchii a osobitne „uhorskej vlasti“ ešte na začiatku vojny. Spomínaný Hodža tiež uvažoval prohabsbursky. Asi najdôležitejšie je však pochopiť, že väčšina Slovákov, ale aj iných národností vôbec neuvažovala o odtrhnutí od habsburskej monarchie. Odboj bol vecou úzkej skupiny vzdelancov. Keby sa v roku 1919 konalo referendum (tak ako to požadovalo vo Versailles Maďarsko), väčšina obyvateľov Slovenska by sa rozhodla pre zotrvanie v Uhorsku.

Napokon, neboli to len rodinné zväzky a iné emotívne väzby, ktoré ľudí pútali k stredoeurópskej monarchii. Ničiť taký vplyvný štát sa vo všeobecnosti považovalo za nerozumné. Najpresnejšie, takmer prorocky to vyjadril v roku 1891 knieža Karel Schwarzenberg, keď sa pýtal mladočeského nacionalistu Eduarda Grégra: „Ak vy a vaši stúpenci nenávidíte tento štát, čo urobíte so svojou krajinou, ktorá je príliš malá, aby mohla existovať sama osebe? Vydáte ju Nemecku alebo Rusku, pretože ak opustíte rakúsku úniu, nemáte vôbec na výber.“ Osudy našich krajín v 20. storočí mu čiastočne dali za pravdu.

Poznajúc hrôzostrašné výsledky prvej svetovej vojny je desivé, že v tom čase privítala väčšina ľudí vojnu s nadšením, vrátane slovenských politických síl. Každý si od nej niečo sľuboval a takmer každý predpokladal, že „do Vianoc sme doma“. Spočiatku nikto netušil ani len to, že konflikt prerastie do svetovej vojny. Prvé týždne sa v tlači písalo o „balkánskej vojne“. Všetci sa ventilovali na Srbsku. Už niekoľko hodín po atentáte na následníka trónu, v noci z 28. na 29. júna 1914 prepukli v samotnom Sarajeve protisrbské pogromy, za ktorými stáli bosnianski Chorváti. Zanechali za sebou niekoľko desiatok mŕtvych. Viedeň konšpiračne obvinila zo zorganizovania atentátu Srbské kráľovstvo, čo Belehrad dôrazne odmietol. Napriek tomu sa sprisahanecké teórie v tlači rýchlo šírili. Vplyvné bratislavské noviny Pressburger Zeitung napríklad napísali: „Je jasné, že zavraždenie následníka trónu je dielo veľkosrbského sprisahania, siahajúceho do Belehradu.“

Všetci aktéri filtrovali svetové dianie cez vlastné predstavy a záujmy, ktoré falošne vydávali za všeobecné zásady. Bolo len veľmi málo ľudí, ktorí varovali pred svetovou apokalypsou. Najznámejší z nich bol francúzsky socialistický politik Jean Jaurès. Ako presvedčený demokrat a pacifista sa staval tak proti kolonializmu ako aj proti vojne a naliehal na francúzsku vládu, aby jej zabránila a aby sa s Nemeckom dohodla. Pred 110 rokmi, 31. júla 1914, ho zavraždil nacionalista Raoul Villain. Dvoma výstrelmi umlčal 54-ročného vášnivého odporcu vojny, keď večeral v reštaurácii s priateľmi. Jaurès je vo Francúzsku niečo ako svätý muž, je to ikona a jeden z otcov európskej sociálnej demokracie. Dnes sa k nemu hlásia všetci, vyzdvihujú jeho politickú odolnosť a morálnu silu, vo svojich prejavoch ho často citovali aj také rozdielne osobnosti, ako bol ľavicový prezident Hollande a pravicový prezident Sarkozy. Pred sto rokmi ho umiestnili po boku najväčších velikánov do parížskeho Panteónu. Dnes má každé francúzske mestečko ulicu alebo námestie nesúce meno Jeana Jaurèsa. Povedzte mi, ako je potom možné, že dnešná európska sociálna demokracia trestá práve jeho dedičov a šliape po jeho mierovom odkaze, na ktorom bola vybudovaná…

Ale aj na Slovensku máme svetlú výnimku, ktorá v čase, keď všetci fanaticky hnali do vojny, vystríhala pred vojnovým besnením. Bol to v tom čase ešte málo známy 30-ročný bratislavský advokát a novinár, neskorší spoluzakladateľ Česko-slovenskej republiky, signatár Martinskej deklarácie, člen obnovenej Slovenskej národnej rady, poslanec Národného zhromaždenia, minister školstva a spravodlivosti, sociálnodemokratický politik Ivan Dérer. 24. júla 1914, len štyri dni pred vypuknutím globálneho konfliktu, uverejnil v týždenníku Národný hlásnik slávny článok „Hyeny chcú vojnu“, v ktorom zaznel výkrik, ktorý bolo počuť v celej monarchii:

„Páni naši, my vieme veľmi dobrý liek na všetky rany našej monarchie a vlasti. Od tohto lieku uzdraví sa všetko, čo je choré… Tento liek však nie je prelievanie nevinnej slovanskej krvi. Tento liek je: politika spravodlivosti. Preč s politikou útlaku! Nie vojnou chcieť zabezpečiť moc oligarchických pánov na ďalšie polstoročie! Nie! Budúcnosť našej vlasti je v spravodlivosti voči všetkým národom! Kľúč blaha a rozkvetu ríše je pozdvihnutie národov slovanských. Dajte Slovanom to, čo im je k holému životu potrebné a čo Nemci a Maďari už dávno majú. Pripusťte Slovanov tam, kde Nemci a Maďari už dávno zasadajú. Nie krv slovanská, ale kultúra a vzdelanosť slovanská spasí našu ríšu!“

Dérera okamžite zatkli (spolu s ním putoval do väzenia aj zodpovedný redaktor Národného hlásnika Jozef Gregor-Tajovský) a sfanatizované davy zareagovali na jeho článok tým, že roztĺkli okná jeho bytu na Suchom mýte. Na tom mieste by dnes mala byť pamätná tabuľa. Pomník človeku, ktorý v šialenstve vojnychtivých más rozpoznal nebezpečenstvo vojny a predvídal jej dôsledky. Pamätná tabuľa, ktorá by mala varovať všetky generácie, najmä tú súčasnú, pred podľahnutím militaristickým plánom, pred zjednodušeným pohľadom na svet, ktorý si od čias článku 231 Versailleskej zmluvy umýva ruky od spoluviny a hľadá zodpovednosť v tom druhom. Mier však nie je zastavenie paľby. Mier je spoločné budovanie civilizácie založenej na dialógu, rešpekte, porozumení a priateľstve medzi národmi. Dosiaľ sme svoju energiu venovali len porážke toho druhého. Je čas spoločne s bývalými nepriateľmi vytvoriť novú kultúru mieru a vzájomnej dôvery. To nás učí to strašné dlhé storočie, ktoré sa ešte stále neskončilo.

(Status na FB 28. júla 2024)