V pozadí fašizmu sa vždy skrýva zlyhanie revolúcie.
(Podľa Waltera Benjamina)
Fasces predstavuje zväzok dvanástich brezových prútov pripútaných k sekere, verejne sa tým demonštrovala moc rímskeho prokonzula vrátane udeľovania hrdelných trestov.
Definícia fašizmu je sporná celé storočie. V zásade ide o populistický režim založený na nespochybniteľnej a represívnej autorite. Pod populizmom sa rozumie široká podpora úzkej elity vládnucich na čele s charizmatickým vodcom. Už Platón vedel, že zlyhanie demokracie vyústi do tyranie. Fašistická kritika vládnucej politickej elity, ktorá často býva čiastočne opodstatnená, však vlastných stúpencov považuje za jediných spravodlivých a ten, kto nie je ich stúpencom, je nejakým spôsobom deprivovaný a diskriminovaný, nemá právo na vlastný názor (nálepka extrémizmu), v krajnom prípade sa mu upiera status humanity (podľudia a pod.).
Aristokrat (nielen pôvodom, ale aj zmýšľaním) Ortega y Gasset reagoval na nástup Mussoliniho: etatizmus je vyššia forma, ktorú nadobúda násilie a priama akcia, premenená na pravidlo. Fašizmus považuje za typické hnutie davového človeka. V roku 1930 vyjadril názor, že vtedajšie politické prevraty nie sú nič iné ako politická vláda davov. Súčasná populistická revolúcia bola vyvolaná odporom k depolitizácii, pričom je poznamenaná absenciou antikapitalistickej ľavicovej alternatívy; odpor voči nespravodlivej globalizácii sa maskuje prostredníctvom nacionalizmu.
Hrozbu fašizmu nemožno ignorovať, napreduje v súvislosti s progredujúcou krízou kapitalizmu, ktorá sa manifestovala rokom 2008 a jej ďalší ešte drastickejší výbuch sa dá očakávať. Nejde len o masy marginalizovaných a prebytočných ľudí, ale aj odpor väčšiny vrátane časti strednej triedy, ktorí sú postihnutí bezohľadnou demontážou výdobytkov sociálneho štátu. Sociológ W. Robinson varuje pred nástupom fašizmu 21.storočia, nakoľko explózia sociálnej nerovnosti z hľadiska vládnucich skupín vyžaduje organizovanú sociálnu kontrolu, aby predišli vzburám. Logika akumulácie a komodifikácie prenikla do každého aspektu sociálneho života. Ekonomická kríza vyvoláva krízu legitimizácie, ktorej musia čeliť dominantné skupiny. Neofašistické usporiadanie najagresívnejšie presadzujú tri sektory kapitálu: špekulatívny finančný kapitál, vojensko-priemyselný väzensko-bezpečnostný komplex, ťažobný a priemyselný komplex. Štát používa sofistikované donucovacie mechanizmy – od exklúzie a kriminalizácie vylúčených cez represívnu antiemigrantskú legislatívu, paramilitatný policajný dozor, mobilizáciu kultúrneho priemyslu a štátneho ideologického aparátu na dehumanizáciu obetí globálneho kapitalizmu; ideologické kampane na základe ohromnej moci kultúrnej hegemónie, ktoré majú drobným konzumom a útekom do fantázie viesť k pasivite, aby nedošlo ku kolektívnej mobilizácii a predkladaniu politických požiadaviek. Na rozdiel od fašizmu minulého storočia môže byť represia oveľa selektívnejšia a zákonná, takže masové internácie môžu nahradiť koncentračné tábory.
„Fašizmus 21.storočia je projekt, ktorý nedokáže – a ani nemusí – rozlišovať medzi pravdou a lžou.“
(Písané pre DAV DVA v roku 2020)
