Toto leto sme svedkami extrémnych výkyvov počasia, spaľujúcich horúčav a s tým súvisiacich požiarov vo svete či tornádami a búrok s krúpami, ktoré sa neraz nevyhýbajú ani Slovensku. Počasie akoby charakterizovalo aj spoločenskú a politickú situáciu pred našimi predčasnými voľbami.
Máme tu všetko, len nie pokojné leto. Je to priamy dôsledok nezodpovedného rozhodnutia prezidentky Zuzany Čaputovej, ktorá nedodržala svoj vlastný sľub a požiadavku na uskutočnenie predčasných parlamentných volieb do konca júna a umožnila bývalej koalícii a vláde dezolátov oddialiť voľby až na 30. september 2023. Práve to vyvoláva permanentný politický boj medzi bývalými vládnymi stranami a opozíciou, ako i posilňovanie prezidentskej strany Progresívne Slovensko (PS). Nuž a o to v podstate išlo. Bývalé vládne strany sa teraz vyviňujú z toho, čo napáchali za viac ako tri roky chaotického a nekompetentného vládnutia. Znova drzo klamú občanom a sľubujú im hory-doly, všetko to, čo počas svojho vládnutia neurobili. Vraj tu bude namiesto chaosu poriadok, bude tu znovu demokracia a právny štát, budú pomáhať ľuďom a obhajovať ich záujmy. Namiesto vlády hochštaplerov zostavia vládu odborníkov, budú vraj bojovať proti korupcii, nuž a nadovšetko budú naďalej dodávať zbrane Ukrajine a najmä zbrojiť a zbrojiť. Občanom sa tak znovu vysmievajú do tváre a robia si z nich bláznov. Nie, ďakujeme!
Za tento stav a marazmus v spoločnosti nesie plnú politickú zodpovednosť prezidentka spolu s bývalou Matovičovo-Hegerovou vládou. Ešteže parlament nezasadá, a tak priama katastrofa zatiaľ občanom nehrozí.
Súvislosti pohnutého roku 1968, Novembra 1989 a dneška
Márne som dúfal, že v lete bude pokoj. Neuvážene som rátal s politickým útlmom aspoň do 21. augusta, keď naši rusofóbovia iste vytiahnu vpád Varšavskej zmluvy, ktorej sme boli, mimochodom, členom, rovnako ako sme teraz členom NATO. Vtedy sa to volalo bratská pomoc a podobalo sa to na článok päť Severoatlantickej zmluvy. Varšavská zmluva posilňovala svoje západné krídlo rovnako, ako teraz posilňuje NATO svoje východné krídlo. To však nikoho neospravedlňuje.
Napriek prísľubom USA o nerozširovaní NATO na východ a udržaní pomyselnej rovnováhy síl došlo krátko po roku 1989 k prijatiu všetkých bývalých socialistických krajín do Severoatlantickej aliancie, spolu s viacerými štátmi bývalého Sovietskeho zväzu a teraz i Fínska a pripraveného Švédska. Nuž a politickí dobrodruhovia, či skôr analfabeti sa čudujú, že ruský medveď sa bráni, cerí zuby a zaútočil na Ukrajinu.
Naši prozápadne orientovaní politici a mainstreamové média iste tiež zabudnú pripomenúť, že o okupácii Československa rozhodol s politbyrom vtedajší generálny tajomník ÚV KSSZ Leonid Iľjič Brežnev, ktorý sa narodil na Ukrajine a takmer 80 percent zasahujúcich sovietskych vojakov bolo Ukrajincov.
Môžeme len špekulovať, čo by bolo, keby na územie Československa nevstúpili v tom čase spojenecké armády. Súdny človek však vie odhadnúť, že by už vtedy došlo k politickému a ekonomickému prevratu ako v Novembri 1989, teda o viac ako 20 rokov skôr. Otázkou je len, či by to bolo pre náš národ prospešné, alebo nie. Keďže je to vec názoru, odpoveď nechám na čitateľa.
Aká to symbolika, aká náhodná súvislosť Ukrajiny z roku 1968 a týchto dní. To za to, čo nám vtedy urobili, im teraz pomáhame dodávkami zbraní?! V Mníchove v roku 1939 nás zradili vedy naši západní spojenci, v roku 1968 tiež naši východní spojenci, akú máme záruku, že nás najbližšie nezradí „náš“ nový veľký brat USA, aj s jeho, či „naším“ NATO?
Vážne prešľapy prezidentky Zuzany Čaputovej
Počas celého prezidentského mandátu patria medzi najzávažnejšie prešľapy a politické pochybenia Zuzany Čaputovej dve zmarené referendá o možnosti predčasných volieb, čím zabránila ľudovému hlasovaniu ako najvyššej forme priamej demokracie. Druhou, ešte vážnejšou chybou, bolo jej vyvolávanie nenávisti a rozdeľovanie spoločnosti pri pandémii Covid-19, keď priamo podnecovala ľudí k odsudzovaniu a nenávistným prejavom voči neočkovaným, podporovala nezmyselné kroky Matovičovej vlády pri testovaní, očkovaní a obmedzovaní slobody občanov a demokracie. Robila tak pod zámienkou solidarity, slušnosti a zodpovednosti, no v skutočnosti šírila – minimálne však tolerovala – nenávisť a zlobu voči ľuďom, ktorí nezdieľajú jej hodnotové nastavenie, či presnejšie, mocenské a ekonomické záujmy západných veľmocí.
Nie mier , ale vojnová propaganda je charakteristická pre Zuzanu Čaputovú. Vrcholom jej nezodpovedného prístupu voči vlastnej krajine je však ignorácia akýchkoľvek mierových snáh o diplomatické riešenie vojnových konfliktov a priama propagácia vojny, čo je mimochodom trestným činom, ako i podpora zbrojenia a dodávok zbraní na Ukrajinu. Takéto názory a konkrétne činy eskalujú napätie a radikalizujú našu spoločnosť, pretože ožobračujú občanov Slovenska a ohrozujú náš mierový život.
Na summite NATO vo Vilniuse vraj prezidentka obhajovala naše národné záujmy. Aké, keď sama svojho času hovorila „nerozumiem tejto krajine“. Problém je v tom, že nešlo o naše slovenské záujmy, ale o záujmy cudzích mocností, predovšetkým USA. Naším záujmom predsa nie je ďalšie zvyšovanie výdavkov na zbrojenie, my potrebujeme zdroje na financovanie zdravotníctva, školstva a riešenia sociálnych problémov občanov. Vojna na Ukrajine nie je našou vojnou, nás nikto neohrozuje, pravda, okrem niektorých našich liberálnych a pravicových politikov.
Známe sú útoky na slobodu prejavu v prípade, ak občania majú iný ako proamerický názor na vojnu na Ukrajine, poznajúc historické a geopolitické súvislosti tejto vojny a hľadajúc jej príčinu a zároveň citlivo vnímajú neprehliadnuteľné mocenské snahy USA a NATO. Označuje ich za proruských propagandistov, dezolátov, konšpirátorov, či dokonca za nepriateľov štátu. Potláčanie slobody názorov je potláčaním demokracie, ale na tom prezidentke a jej podobným pramálo záleží. Vďaka takýmto názorom dochádza k prenasledovaniu ľudí, ktorí odsudzujú vojnu na Ukrajine a ktorí neochvejne stoja na strane mieru.
Je celkom možné, že za vojnové štvanie a bezhraničnú podporu USA si prezidentka Čaputová vyslúži aj poďakovanie v podobe zvolenia za generálnu tajomníčku NATO, veď cesta je pripravená a v septembri budúceho roku ju uvoľní aj Stoltenberg, ktorého voľbu členské štáty predvídavo oddialili.
Ak tu chceme mať policajný štát, tak len tak ďalej, pani prezidentka. Nebezpečný precedens nedávno spôsobila prezidentka Čaputová, keď jedným z jej posledných chorých počinov bolo odobratie poverenia ministrovi vnútra Ivanovi Šimkovi. Vďaka tomu zvíťazilo vydieranie polície nad demokraciou a posilnený bol policajný prezident Hamran a jeho inšpekcia PZ SR. Šimko prezidentke a ďalším manipulátorom zavadzal, musel odísť, aby hon na čarodejnice pokračoval, a aby bola šanca manipulovať výsledky predčasných volieb. Cesta je už voľná. Áno, manipulácia volieb môže byť realitou, pravda, nie vo volebných miestnostiach, ale oveľa sofistikovanejšími metódami, odskúšanými v rôznych krajinách sveta.
Áno, polícia má rozviazané ruky, pravda, ak koná voči opozícii. NAKA tak dostala certifikát na pokračovanie v prenasledovaní politických protivníkov bývalej vlády a PS. Matovičovo komando vedené jeho Hamranom môže konať. Kajúcnici budú naďalej v kurze a zvýši sa ich cena pri obviňovaní opozičných politikov, keď iné dôkazy často nie sú. Možno preto pripomenúť knihu spisovateľa Gustáva Murína Slovensko – raj kajúcnikov… Hamran, NAKA, kajúcnici nestratili politickú podporu, ale práve naopak, posilnili si svoje politické krytie. Po Matovičovi a Mikulcovi ich teraz kryje samotná prezidentka Čaputová.
Bude výsledkom volieb šanca na napredovanie Slovenska, alebo politický pat?
Viaceré predvolebné prieskumy naznačujú, že výsledky volieb nemusia priniesť upokojenie, ale práve naopak, môže prísť ku kolapsu, keď nebude žiadna strana schopná zostaviť jasnú vládnu väčšinu. Zatiaľ to vyzerá na víťazstvo Smeru – SSD, no začína mu šliapať na päty, čuduj sa svete, nič nerobiace Progresívne Slovensko, možno i vďaka manipulácii volebných prieskumov a naopak, Hlas – SD výrazne zaostáva, keď sa pohybuje len okolo 11 percent.
Smer – SSD, ako vieme, má nízky koaličný potenciál, keď podporu môže čakať len od Hlasu – SD, čo je však veľmi otázne, od problémovej Republiky, prípadne Sme rodina a od SNS, ak sa dostane do parlamentu. To môže zneužiť prezidentka Čaputová, od ktorej sa to dá očakávať a možno v druhej voľbe môže poveriť zostavením vlády jej stranu, teda PS. Je predpoklad, že s touto by išli všetky bývalé vládne strany, ktoré sa dostanú do parlamentu. Preto jazýčkom na váhach bude bez ohľadu na volebný výsledok strana Hlas – SD, ktorá sa však stále viac dištancuje od Smeru – SSD a nepriamo sa prikláňa k liberálnym a pravicovým stranám.
Predpovedať zloženie budúcej vlády je takmer nemožné, keď parlamentnú istotu majú len štyri strany (Smer – SSD, PS, Hlas – SD a Republika). Hlas – SD ešte stále lavíruje a je až päť strán v ohrození s preferenciami 4,6 až 6,5 percent, ako OĽaNO-KÚ-Za ľudí, Saska, KDH, Sme rodina a SNS. Pre spoločnosť sú dobrým signálom nízke preferencie Demokratov, Modrých s Mostom Híd i SĽNS, čo ich, predpokladám, vyradí z účasti v parlamente. Podobne je na tom i maďarská Aliancia, ktorá nedokázala zjednotiť voličov maďarskej národnosti, a tak sa v NR SR už opakovane pravdepodobne neobjaví, na čo upozornil nedávno dokonca aj maďarský premiér Viktor Orbán.
Peter Pellegrini a jeho Hlas – SD by sa mal rozhodnúť, či im po voľbách pôjde o stredoľavú vládu, alebo sa pridá k progresívcom, ktorí mu už teraz jednoznačne berú voličov. To, čo Hlasu – SD v jeho popularite najviac ubližuje, sú jeho nepriame väzby na PS, SaS, či ďalšie konzervatívne strany. Ak to Pellegrini občanom dostatočne a jednoznačne nevysvetlí, tak nech sa nečuduje, že padne možno aj pod 10 percent. Je to na ňom, akým smerom sa vydá.
Už dnes je jasné, že zostavenie vlády bude o veľkých kompromisoch a o umení možného, v čom má štátnik a trojnásobný premiér Robert Fico oproti iným politikom jednoznačne navrch. Skôr je však pravdepodobný povolebný pat, mimochodom, podobne to vyzerá po víkendových voľbách v Španielsku, keď žiadna zo strán nebude schopná získať vládnu väčšinu. Preto sa bude chaos a agónia na Slovensku ďalej predlžovať, bude nám vládnuť Ódorova úradnícka vláda bez kompetencií a takmer 70 percent občanov ohrozených chudobou bude ďalej čakať na riešenia svojich problémov.
Bolo by vhodné, aby si politici pred voľbami schladili hlavy
Mali by sme si pripomenúť také staré pravdy, ako Kto seje vietor, zožne búrku, či Kto ako žije, tak aj zhynie. Mnohí politici sa hrajú na „bohov“, robia si, čo chcú, obmedzujú ľudské práva a slobody, ale raz aj na nich dôjde. Netýka sa to len mafiánov a podvodníkov, ale i viacerých koaličných a čiastočne i opozičných politikov počnúc Zuzanou Čaputovou, Igorom Matovičom, Jaroslavom Naďom, Danielom Lipšicom, Eduardom Hegerom, Jánom Budajom, samozrejme i Mikulášom Dzurindom, až po Mikulca, Hamrana a ďalších, ktorí by tvorili, žiaľ, dlhý zoznam. Namiesto šírenia nenávisti a rozdeľovania spoločnosti, nadávania občanom a šírenia bludov by sa mali stiahnuť z verejného života a tíško sa modliť, aby sa na nich a ich činy čo najskôr zabudlo. Karma je totiž zdarma.
Občan nie je tak hlúpy a naivný, ako si títo pusipajtáši myslia. Mlčiaca väčšina, ktorá vznikla práve ich zásluhou, sa možno preberie. Jeho veličenstvo volič rozhodne o budúcnosti všetkých politikov a samozrejme, i o budúcnosti tej našej. Verme, že to bude rozhodnutie múdre a dá nám šancu na lepší život na našom krásnom Slovensku.
Ilustrácie: Ľubomír Kotrha
