Vo vzťahu k vojne na Ukrajine sa často objavujú rôzne odkazy na poučenia z histórie. Najčastejšie je to, že agresorovi sa neustupuje, ako tomu bolo pred vypuknutím II. svetovej vojny, kde ústupky Nemecku nezastavili jeho agresiu. Toto prirovnanie sa často používa vo vzťahu k Rusku, ktorému by sa nemalo ustupovať a nemalo by sa súhlasiť s akýmikoľvek územnými zmenami v jeho prospech, ktoré získalo vojnou na úkor Ukrajiny. Podľa týchto názorov by to len potvrdilo Rusku správnosť jeho postupu a Rusko by pokračovalo vo svojej agresívnej politike aj voči iným krajinám. Vo vzťahu k vojne na Ukrajine sa ale dajú nájsť aj iné prirovnania a historické poučenia.
To prvé sa týka už spomenutej obavy z pokračujúcej ruskej agresie aj na iné krajiny, ktorú by priniesol ruský úspech na Ukrajine, dosiahnutý nielen vojensky, ale aj ako výsledok nejakého kompromisu. Rusko je v tomto prístupe prezentované ako agresívny štát v samej svojej podstate a každý ústupok by túto agresivitu len podporil. Toto ponímanie problému pripomína „teóriu domina“, ktorú zastávala americká administratíva najmä na odôvodenie vojny vo Vietname. Prezident Eisenhower použil príklad padajúcich kociek domina: „Máte pripravený rad domina, zhodíte prvé a to padne na ďalšie a je isté, že aj to posledné spadne veľmi rýchlo.“[1] Teória domina tvrdila, že ak by padol Južný Vietnam, potom by bol na rade Laos, Thajsko, Barma, a to by priviedlo komunistov až k prahu Indie a dokonca aj Japonska. Túto účelovú teóriu prax nepotvrdila. Vietnamskí komunisti vojnu vyhrali, pod svojím vedením krajinu zjednotili a k žiadnemu dominovému efektu nedošlo. Dnes je medzi Vietnamom s Spojenými štátmi „komplexné strategické partnerstvo“.[2] Toto historické prirovnanie poukazuje na to, že nie každá teória, ktorá je oficiálna a mainstreamom šírená musí byť platná a pravdivá. Tvrdenie o akejsi imanentnej agresivite Ruska a jeho záujme útočiť na ďalšie a ďalšie krajiny je samozrejme možné, ale rovnako nepodložené ako predstavy o dominovom efekte vo Vietname.
Aj druhé historické prirovnanie sa týka Vietnamskej vojny. Podobne ako vo vojne na Ukrajine, bol vo vojne vo Vietname oficiálne pripustený a deklarovaný jediný prijateľný výsledok -–víťazstvo. Lenže v roku 1971 sa dostala na verejnosť tajná správa ministerstva obrany o politickej a vojenskej angažovanosti USA vo Vietname v rokoch 1945 až 1967, ktorá získala neoficiálny názov „Pentagon Papers“[3] a ukázalo sa, že všetko je inak. Správa bola dokončená v roku 1969 a mala celkom 7000 strán. Jej časti začali postupne uverejňovať New York Times. Správa odhalila, že oficiálne miesta o vojne klamali nie len verejnosť, ale aj Kongres a vedeli, že sa táto vojna nedá vyhrať. Pentagon Papers odhalili, že Spojené štáty rozšírili vojnu o bombardovanie Kambodže a Laosu, pobrežné nálety na Severný Vietnam a útoky námornej pechoty, pričom o žiadnom z týchto krokov nebola verejnosť informovaná. Taktiež sa ukázalo, že administratívy Trumana, Eisenhowera, Kennedyho a Johnsona zavádzali verejnosť, pokiaľ ide o ich zámery. Sabotovali mierové rozhovory, zvýšili vojnové úsilie napriek verejne deklarovanému opaku a podobne. Americký historik Kevin M. Lerner napísal: „Táto štúdia bola vysoko klasifikovaná, pretože príbeh, ktorý rozprávala, nebol ten istý príbeh, ktorý administratíva prezidenta Lyndona Johnsona povedala verejnosti, spravodajským organizáciám alebo dokonca Kongresu. Namiesto toho noviny ukázali, že vláda systematicky klamala.“[4] Toto historické poučenie je o tom, že oficiálne vyhlásenia nemusia byť nutne pravdivé a odrážať reálny stav vecí a skutočné zámery. Časté tvrdenia, že vojna na Ukrajine má len jediné možné riešenie, a tým je ukrajinské víťazstvo, je morálne opodstatnené, čo ale neznamená že je reálne jediné možné. Novozvolený Európsky parlament vo svojej prvej prijatej rezolúcii vyjadril podporu Ukrajine, až „pokiaľ to bude potrebné na zabezpečenie víťazstva Ukrajiny“[5], nie je ale zrejmé, či máme jednotné ponímanie tohto víťazstva.
Posledné poučenie sa týka Kórejskej vojny, ktorá sa odohrávala v rokoch 1950 – 1953. Vojna mala dramatický priebeh a pomer síl dával len malé predpoklady na vojenské riešenie. Jedným z hlavných sľubov prezidentskej kampane Dwighta Eisenhowera bolo jej ukončenie a v júli 1953 sa podarilo uzatvoriť krehké prímerie. Jeho minister zahraničných vecí John Foster Dulles mu odporučál zrušiť prímerie „a spráskať Čínu ako psa, nech celá Ázia vidí, akú máme jasnú prevahu“[6] Eisenhower bol ale vojak, ktorý na vlastnej koži zažil II. svetovú vojnu a do Kórey sa osobne vydal. Po troch dňoch rokovaní a oboznámení sa s celou situáciou prímerie potvrdil a uznal, že vojna sa skončila patom. „Dospel k záveru, že nová ofenzíva by si vyžiadala veľa životov a niesla by so sebou riziko rozsiahlejšieho konfliktu s neistým výsledkom,“[7] uvádza americký historik Stephen Kinzer.
Kórejská vojna nie je medzinárodno-právne ani dnes ukončená a stále je v stave prímeria. Agresor v tomto prípade nebol porazený a obete tohto zbytočného konfliktu a ich rodiny nedostali žiadne zadosťučinenie potrestaním jeho strojcov. Skutočnosťou súčasne je, že toto nedokonalé a morálne pochybné prímerie túto vojnu zastavilo a tým zastavilo aj zomieranie ďalších ľudí. Pre tých, ktorí sa takto vyhli smrti je to určite pozitívny výsledok a je oprávnené sa pýtať, či by obdobný prístup nebol aplikovateľný aj v prípade vojny na Ukrajine. Nie kvôli spravodlivosti alebo morálke, ale preto, aby sa zabránilo ďalšiemu zabíjaniu a vytvoril sa tak priestor pre hľadanie riešenia. Z prístupu prezidenta Eisenhowera je možné vziať si poučenie, že aj zlé prímerie môže byť cestou k ukončeniu vojny a najmä cestou k záchrane ľudských životov.
Foto: Pexels.com
[1] https://www.history.com/topics/cold-war/domino-theory
[2] https://www.state.gov/on-the-first-u-s-vietnam-comprehensive-strategic-partnership-economic-dialogue/
[3] https://www.airandspaceforces.com/article/0207pentagon/
[4] https://theconversation.com/the-new-york-times-worried-that-publishing-the-pentagon-papers-would-destroy-the-newspaper-and-the-reputation-of-the-us-208143
[5] https://www.europarl.europa.eu/doceo/document/B-10-2024-0007_SK.html
[6]/6 Stephen Kinzer – Bratři, s.146, ISBN 978-80-87950-29-6
