Fico verzus Zelenskyj a „druhý energetický front“

Na konci roku 2024 sa medzi Slovenskom a Ukrajinou rozhorel spor v oblasti energetiky. Príčinou bolo rozhodnutie Ukrajiny od 1. januára 2025 zastaviť tranzit plynu z Ruska ďalej do Európy, vrátane územia SR. Tento krok môže v priebehu roku 2025 spôsobiť problémy najmä Slovensku, a preto sa premiér Robert Fico rozhodol presadzovať pokračovanie tranzitu plynu. Že to medzi Slovenskom a Ukrajinou vyvolá rozpory, bolo zrejmé, avšak úplne nevhodná  bola agresívna rétorika používaná v tejto diskusii, zvlášť zo strany Volodymyra Zelenského. Pritom najmä Ukrajina určite nepotrebuje vytvárať ďalšie konflikty so svojimi susedmi.   

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Spor Slovenska a Ukrajiny
Hrubý nevďak obdarovaného?
Cesta do Moskvy
Jazyk trestného práva v politike

Spor Slovenska a Ukrajiny

Je v záujme tak Slovenska, ako aj Ukrajiny usilovať sa o dobré susedské vzťahy, aj keď pri snahe o porozumenie nemusia byť záujmy dvoch susedov rovnaké. A presne to platí o tranzite plynu z Ruska, kde sa záujem Bratislavy odlišuje od záujmu Kyjeva. Premiér Fico pri celej diskusii argumentoval veľkými ekonomickými škodami, ktoré z ukončenia tranzitu pre Slovensko vzniknú. Plyn z iných zdrojov je drahší a krajina príde aj o tranzitné poplatky v sume asi 500 miliónov eur ročne. Slovensku tak kvôli krokom Ukrajiny vzniká ekonomická škoda a nič na tom nezmení ani možnosť dopravovať skvapalnený plyn z európskych prístavov. Ako je známe, na summite EÚ dňa 19. decembra 2024 sa o tejto téme uskutočnila tvrdá výmena názorov medzi Volodymyrom Zelenským a Robertom Ficom. Ukrajinský prezident slovenskému premiérovi navrhol, že „vybaví“ 500 miliónov eur zo zmrazených ruských aktív v EÚ, ak Slovensko zmení svoj odmietavý postoj k vstupu Ukrajiny do NATO. Nie je prekvapením, že Robert Fico takúto ponuku odmietol. Nejde len o jeho principiálny postoj, ale aj o skutočnosť, že ukrajinský prezident chcel rozdávať z „cudzieho“ a je veľmi otázne, či by svoj prísľub dokázal splniť. So sľubovanými kompenzáciami za rôzne dodávky našich zbraní máme svoje skúsenosti…

Navyše, pri rozdeľovaní zmrazeného ruského majetku si treba všimnúť, akí opatrní sú politici v EÚ, vrátane nemeckého kancelára. Vedia totiž, že podobný krok by im samým spôsobil značné škody a ohrozil stabilitu finančných trhov. V západných štátoch sa totiž nachádza mnoho finančných rezerv zo zvyšku sveta a dokonca aj SR umiestnila svoje zlato v Bank of England (stačí si spomenúť na diskusiu z roku 2019 pri pokuse o jeho návrat). V prípade ruských aktív by tak išlo o bezprecedentný zásah do vlastníckeho práva iného subjektu, čo by znamenalo nebezpečný precedens aj pre ďalšie krajiny, ktoré by si nemohli byť svojim vlastníctvom isté. Celý svet sleduje, čo sa so zmrazeným ruským majetkom stane a nebyť tejto globálnej pozornosti, štáty EÚ by si už ruské peniaze dávno rozdelili. Avšak aj keby Slovensko spomínaných 500 miliónov z ruských aktív nakoniec obdržalo, vznikol by ďalší problém – zodpovednosť za prisvojenie ruského majetku by sa dala pričítať práve nám, čo by mohlo viesť i k recipročným opatreniam voči slovenskému majetku v Rusku. Ten síce nie je nijako veľký, avšak jeho konfiškácia by bola tiež nepríjemná a viedla by k tomu, že Slovensko by sa dostalo do prvej línie sporu Západu a Ruska.

Najnevhodnejšie na celom spore o tranzit plynu bolo ukrajinské vynášanie informácií z tajných rokovaní, a to formou agresívnych tlačových konferencií. Po rokovaní Európskeho summitu ukrajinský prezident 19. decembra 2024 atakoval premiéra Fica a vyhlásil, že je hanebné, keď niekto hovorí, že po zastavení tranzitu ruského zemného plynu cez Ukrajinu príde o zisky, pretože Ukrajina aj pre peniaze zarobené Ruskom na predaji tohto plynu prichádza o ľudské životy. Premiér Fico na to tiež reagoval tvrdo a uviedol, že existujú recipročné možnosti opatrení za zastavenie tranzitu plynu: „Ak to bude nevyhnutné, zastavíme dodávky elektrickej energie, ktoré Ukrajina nevyhnutne potrebuje pri výpadkoch siete. Alebo sa dohodneme na inom postupe.“ Na to sa opäť ozval Volodymyr Zelenskyj, keď obvinil Roberta Fica z otvorenia druhého energetického frontu proti Ukrajine. a to na pokyn ruského prezidenta Putina. Dokonca poučoval premiéra SR o tom, že podpora ruskej agresie je nemorálna, že Fico pripravuje Slovensko o 200 miliónov dolárov, ktoré Ukrajina platí a na záver znovu zopakoval urážlivé slová „príkazy Moskvy pre Fica“. Samozrejme, že SR ruskú agresiu nepodporuje, avšak ani o peniaze za elektrinu nepríde, pretože ju dokáže predať inde. Ukrajina dokáže navyše platiť len tým, čo dostane zo Západu a po nástupe Donalda Trumpa môže časť zdrojov vyschnúť.

Hrubý nevďak obdarovaného?

Nediplomatický spôsob, akým sa voči Slovensku vyjadroval ukrajinský prezident, je neprijateľný. Niet pochýb, že Volodymyr Zelenskyj sa ocitá v zložitej situácii a aj rokovania so SR boli pre neho nepríjemné, napriek tomu by však mal viac vážiť slová, zvlášť tie, že premiér SR plní pokyny Moskvy. To je totiž jazyk, akým komunikujú hulváti v médiách, a nie diplomatický jazyk, akým majú medzi sebou komunikovať vedúci predstavitelia štátov. Diplomatickú úroveň by mal Kyjev dodržiavať aj preto, lebo SR a aj Robert Fico osobne Ukrajine v minulosti opakovane pomáhali. Známa je úloha Roberta Fica pri zabezpečení reverzného toku plynu Ukrajine, pri ktorom konal v ostrom rozpore so záujmami Moskvy a ktoré si Vladimír Putin dodnes pamätá. Slovensko tiež po februári 2022 poskytlo Ukrajine masívnu pomoc v miliardách eur, vrátane mnohých konkrétnych darov zbrojnej techniky. Ako aj pomoc utečencom… A hoci sa na Slovensku v roku 2023 zmenili oficiálni predstavitelia, ide stále o ten istý subjekt darcu.

Keď teda Volodymyr Zelenskyj poučuje Slovensko o morálke, mal by si uvedomiť, že medzi SR a Ukrajinou sa vytvoril vzťah darcu a obdarovaného. Z daného vzťahu pritom vyplýva očakávanie na určité správanie obdarovaného voči darcovi. Ide nielen o morálny záväzok správať sa voči darcovi s primeranou úctou, ale tiež o právnu povinnosť. Medzi darcom a obdarovaným môžu existovať nezhody, dokonca aj zásadné, ale aj o tých sa dá diskutovať bez urážok a invektív. To, čo by si mala ukrajinská strana uvedomiť, je, že v prípade hrubého nevďaku a útokov na darcu v rozpore s dobrými mravmi sa darca môže domáhať vrátenia daru. Takto to platí pri darovacích zmluvách už tisícročia, platí to v právnom poriadku SR (§ 630 OZ) a na základe tisíce rokov platných princípov zmluvného práva sa to dá použiť i na medzinárodné zmluvy. Keby teda chcel byť premiér Fico voči Ukrajine skutočne tvrdý, mohol by urážky voči predstaviteľom SR, zvlášť výroky o „príkazoch Moskvy“, označiť za hrubý nevďakv rozpore s dobrými mravmi. Následne by mohol na uvedenom základe tvrdiť, že Kyjev porušil svoje povinnosti a žiadať vrátenie darov. Samozrejme, že Ukrajina by nič nevrátila, ale SR by zasa mohla zadržať určitú časť dodávok smerujúcich na Ukrajinu ako náhradu za dary, ktoré Ukrajine poskytla, a ktoré táto odmieta vrátiť. Samozrejme, existujú aj protiargumenty a celé by to zrejme viedlo k rôznym sporom a arbitrážam, ktorých výsledok by bol neistý…

Uvedený postup by však bol určite nevhodný vzhľadom na zúfalú situáciu Ukrajiny a treba zohľadniť i zložitú pozíciu Volodymyra Zelenského. Ten vie, že vojna sa nevyvíja v jeho prospech a čoskoro bude musieť skladať účty. Preto sa usiluje nájsť vinníka za vojenské neúspechy. Jedným z presvedčivých vysvetlení by sa mohla stať „dýka do chrbta“, ktorú voči Ukrajine použili Viktor Orbán a Robert Fico. Tento trend bolo cítiť aj v Zelenského novoročnom prejave: „Viem, že maďarský a slovenský národ sú v skutočnosti s nami, s Ukrajinou, s Ukrajincami, na strane pravdy. A mali by to priznať aj ich vlády.“ Ide o nevhodné vyjadrenie, keďže ukrajinský prezident nemá čo interpretovať vôľu slovenského alebo maďarského národa. Na to sú voľby a Viktor Orbán či Robert Fico sa na ich základe stali reprezentantmi svojich štátov. Pre porovnanie, skúsme si predstaviť, že by premiér SR v novoročnom prejave poučoval Kyjev, aké kompromisy smerom k Rusku chce urobiť ukrajinský národ – a že líder Ukrajiny by to mal priznať… Žiaľ, čím zložitejšia je situácia Ukrajiny, tým agresívnejšia je rétorika jej vedenia. S väčšinou susedov má už dnes veľmi chladné vzťahy, v roku 2024 však zašlo tak ďaleko, že pripravilo sankcie dokonca aj proti Gruzínsku, teda proti krajine, ktoré neudržiava s RF dokonca ani diplomatické vzťahy, len si z ekonomických dôvodov suverénne dovolila nezaviesť sankcie. Pochybne tiež vyznieva Zelenského kritika gruzínskych volieb, keďže na Ukrajine sa voľby 2024 neuskutočnili (i keď to sa dá vysvetliť vojnou).  

Cesta do Moskvy

Krokom, ktorý sa Ukrajine určite nepozdával, bola 22. decembra 2024 cesta Roberta Fica do Moskvy. Premiér Fico nepostupoval podľa želaní ukrajinskej vlády, ale spôsobom, ktorý považoval za najlepší pre ochranu záujmov Slovenska. SR pod jeho vedením naďalej zotrváva pri stanovisku, že ruská invázia na Ukrajinu bola protiprávna, voči Rusku naďalej uplatňuje mnoho sankcií, vykonáva však vlastnú zahraničnú politiku. Premiér dospel k záveru, že hoci sú vzájomné vzťahy SR a RF zložité, je legitímnym krokom začať rokovať o problémoch namiesto pasívneho vyčkávania. Preto sa 22. decembra 2024 rozhodol navštíviť Moskvu, aby tam rokoval o plyne, ako aj o možnostiach urovnania konfliktu v Európe. V súvislosti s cestou premiéra do Moskvy sa spomínalo, že návšteva súvisela s možnosťou mierových rokovaní v Bratislave. Objektívne to vyzerá tak, že pre organizáciu daných rokovaní majú iné štáty lepšie predpoklady, zvlášť Turecko, Robert Fico sa však stal hlasom, ktorý chce aktívne pracovať na mierovom riešení konfliktu. Žiaľ, o mieri a prímerí hovoria mnohí až príliš ľahkovážne – vraj stačí, aby Rusko odišlo z územia Ukrajiny. To je však približne tak realistické, ako keby niekto argumentoval, že nech Izrael opustí palestínske územia, vrátane východného Jeruzalema, ktoré už 58 rokov protiprávne okupuje a potom možno rokovať… V skutočnosti sa rozhovory o mieri obvykle vedú so stranami, ktoré sa vnímajú ako absolútne zlo – platilo to pri rokovaniach Egypta a Izraela, USA a Vietnamu, USA a Talibanu, atď.

Veľmi zaujímavým faktom bolo i to, že EK nekomentovala cestu premiéra SR do Moskvy. Treba to porovnať s pobúrením, ktoré vyvolala cesta Viktora Orbána v júli 2024. Tento fakt môže nasvedčovať, že aj v EÚ nastal posun v otázke rokovaní a konkrétnym politikom môže vyhovovať niekto, kto by dokázal navštíviť Moskvu a racionálne hovoriť o zložitých otázkach aj bez oficiálneho angažovania európskych orgánov. Samozrejme, na potvrdenie tejto tézy je ešte priskoro, ale keď o vojne na Ukrajine plánuje rozhovory s Moskvou Donald Trump, nie je na škodu, ak sa rozprávajú aj európski politici. Aktívne hľadanie ciest k mieru na Ukrajine však EÚ potrebuje aj z vnútorných dôvodov. Nejde len o ekonomické následky, ale aj zmenu charakteru režimu – pre európske hodnoty je vojna na Ukrajine devastujúca. Atmosféra vojny slúži na ospravedlnenie politík, ktoré by sa pred vojnou ospravedlniť nedali, napr. nevídané obmedzovanie slobody prejavu. Represia však nezostala len pri právach a slobodách jednotlivcov, posledným excesom bolo zrušenie volieb s „nesprávnym“ výsledkom v Rumunsku.

Jazyk trestného práva v politike

To, čo je na celej situácii zvlášť nebezpečné, je to, že v súvislosti so spormi o tranzit plynu a návštevou Roberta Fica v Moskve sa na Slovensku opäť používa iracionálny apokalyptický jazyk. Začalo sa hovoriť o vlastizrade, o kolaborantstve, o analógii návštevy Tisa u Hitlera, a pod. Toto je veľmi nebezpečný spôsob komunikácie, pretože napriek politickej zhode na tom, že Rusko porušilo medzinárodné právo, existuje viacero protichodných, ale legitímnych predstáv o ďalšom postupe. Na Slovensku existujú vzájomne si odporujúce názory, ako má naša zahraničná politika reagovať na vojnový konflikt a súvisiace problémy… Treba pritom uznať, že kroky Roberta Fica sú v súlade so želaniami (nielen) jeho voličov a pre cestu do Moskvy existuje podpora veľkej časti spoločnosti. Súčasne však existuje aj mnoho odporcov. Na daný vnútropolitický spor sa nemožno pozerať ako na boj absolútneho dobra a zla. Zvlášť nevhodné je nazývať Ficov politický postup vlastizradou. Ruská agresia z februára 2022 si zaslúži kritiku, ale nejde o slovenskú vojnu a otázka o ďalšom konaní SR by nemala byť predmetom hysterických reakcií.

Aktivisti, ktorí s politikou Roberta Fica a spol. nesúhlasia, môžu organizovať demonštrácie, kritizovať postoje vlády, argumentovať v prospech iných krokov, nemali by však používať ako nástroj politického boja trestné právo. Žiaľ, skupina aktivistov na cestu Roberta Fica do Moskvy zareagovala tým, že podala trestné oznámenie kvôli trestnému činu sabotáže (§ 317 TZ ). Na taký trestný čin by však museli byť splnené definičné znaky. Premiér by musel cestovať do Moskvy s úmyslom poškodiť ústavné zriadenie alebo obranyschopnosť SR a taký úmysel očividne nemal. Premiér tiež zjavne nezneužil funkciu, aby „maril alebo sťažoval plnenie dôležitej úlohy štátneho orgánu …“ alebo čosi zlé „spôsobil v činnosti takého orgánu…“. Jeho cesta nič nemení ani na zatýkacom rozkaze Medzinárodného trestného súdu (ICC) voči Vladimírovi Putinovi. Navyše, ak by cesta do Moskvy mala byť sabotážou kvôli právnym aktom ICC, tak ešte väčším problémom by mala byť zmluva medzi SR a Izraelom o nákupe protiraketového systému, ktorá „legitimizuje“ vládu Benjamina Netanyahua. Zdá sa, že pojem sabotáž aktivisti použili účelovo, a to preto, aby mohli odôvodniť tvrdenie o Ficovej vlastizrade – tá je trestným činom podľa § 311 TZ. Dopustiť sa jej však možno len vtedy, ak občan v spolupráci s cudzou mocou/činiteľom spácha trestný čin úkladov proti SR, záškodníctva, teroru alebo sabotáže.

Celkovo, po roku 2020 začala v SR silnieť snaha o kriminalizáciu politických oponentov a tento trend pretrváva dodnes. Voči samotnému Robertovi Ficovi sa začali viaceré trestné konania, všetky však absurdne zlyhali a neprišlo ani k podaniu obžaloby. Trestné právo by pritom nemalo byť nástrojom riešenia politických sporov a jeho nadužívanie vedie k nebezpečným následkom. Tí, ktorí nepoznajú mieru v podávaní trestných oznámení, by si mali uvedomiť, že existuje aj ďalší trestný čin, krivé obvinenie podľa § 345 TZ. Tiež si treba uvedomiť, že aktivistické trestné oznámenia  sotva povedú k želaným následkom v trestnom konaní, avšak sfanatizovaní ľudia vďaka nim nadobudnú presvedčenie, že musia zobrať spravodlivosť do vlastných rúk – a to je cesta k ďalšiemu atentátu na premiéra.