Po prevrate z 26. júla v Nigeri sa pozornosť sveta opäť zamerala na expanziu súkromných vojenských a bezpečnostných spoločností (SVBS) v celej Afrike. Po odstránení relatívne prozápadnej vlády noví nigerskí vojenskí vládcovia požiadali o pomoc ruskú SVBS pri obrane pred možnou vojenskou intervenciou Hospodárskeho spoločenstva západoafrických štátov (ECOWAS), pričom americký minister zahraničných vecí Antony Blinken varoval SVBS, aby sa nesnažili využiť nestabilitu.
Na kontinente poznačenom desaťročiami postkoloniálnych nepokojov SVBS neustále získavali vplyv, pričom sa zo svojej historickej úlohy žoldnierov vyvinuli v mocensky riadené spoločnosti. Keďže región Sahel naďalej zápasí s nestabilitou a konfliktmi, posilňovanie domácich aj zahraničných SVBS bude naďalej meniť bezpečnosť Afriky hlbokými a nepredvídateľnými spôsobmi.
Skúsenosti Afriky s SVBS siahajú do obdobia dekolonizácie po druhej svetovej vojne. Hoci žoldnieri boli v konfliktoch po stáročia neustále na vedľajšej koľaji, zle organizované skupiny súkromných osôb sa vynorili ako tieňoví spolupáchatelia koloniálnych mocností, pomáhali pri potláčaní rebélií a podnecovali nepokoje, pričom boli zahalené určitým stupňom nejednoznačnosti. Britský „Mad Mike“ Hoare a Francúz Bob Denard ilustrovali túto éru aktívnym zapojením do vojenských operácií, ktoré podkopávali suverenitu afrických štátov.
Koniec studenej vojny znamenal pre SVBS novú kapitolu. S miliónmi demobilizovaných vojakov hľadajúcich zamestnanie a s občianskymi konfliktmi na vzostupe začiatkom 90. rokov 20. stor. sa tieto jednotky rozvinuli do korporátnejších foriem. Juhoafrická SVBS Executive Outcomes (EO), ktorú založil v roku 1989 Eeben Barlow, sa preslávila prijatím zmlúv na ochranu energetickej infraštruktúry v Angole a na boj proti občianskej vojne v Sierra Leone.
Tlak juhoafrickej „po-apartheidovej“ vlády viedol v roku 1998 k rozpusteniu EO. Objavili sa však ďalšie SVBS, vrátane Sandline International, financované tiež podporovateľom EO Anthonym Buckinghamom a kanadským obchodníkom Rakeshom Saxenom, ktoré pomohli získať kontrolu nad právami na ťažbu nerastov v Sierra Leone. A potom, čo sa Washington počas vojen v Afganistane a Iraku začal výrazne opierať o SVBS, tabu ich využívania bolo prelomené.
SVBS, ktoré existujú v šedej právnej zóne, využili svoje strategické schopnosti na celom svete – ale nikde nie tak ako v Afrike. Krehké vládne inštitúcie, silné zločinecké a militantné skupiny, medzinárodný boj o moc a súťaž o ovládnutie prírodných zdrojov Afriky vytvorili prostredie, podporujúce rastúcu sieť SVBS. Na celom kontinente sa používajú na zabezpečenie energetických zariadení, vládnych budov a súkromnej infraštruktúry, na ochranu miestnych aktérov a zahraničného personálu a na poskytovanie policajného a vojenského výcviku, spravodajských informácií a aktívnej podpory vládam a korporátnym klientom.
Prostredníctvom subjektov, ako je kolosálna Wagnerova SVBS, Rusko našlo nekonvenčný a efektívny spôsob, ako presadiť vplyv v africkom bezpečnostnom prostredí. V regióne Sahel ruské SVBS zaplnili prázdnotu po odchode francúzskych vojenských síl a využili tiež miestne protifrancúzske nálady v posledných rokoch.
V neustále sa meniacej situácii Wagner ukazuje, ako nepriama projekcia moci Ruska umožňuje Kremľu mať podstatný vplyv bez nasadenia konvenčných vojenských síl. Predpokladá sa, že Wagnerove aktivity pokrývajú Mali, Sudán, Zimbabwe, Angolu, Madagaskar, Guiniu, Guineu-Bissau, Mozambik, Burkinu Faso, Čad, Stredoafrickú republiku a Demokratickú republiku Kongo. Ostatné ruské SVBS, napr. RSB Group, Moran Security a Patriot tiež pôsobia v celej Afrike.
V centre ruskej siete SVBS v Afrike je Jevgenij Prigožin, financujúci Wagnerovu skupinu. Ruský magnát oslavoval úspech prevratu v Nigeri a vyhlásil, že skupina je schopná zvládnuť situáciu, hoci ho ruská vláda odmietla podporiť. Napriek Prigožinovým dlhodobým sporom s ruskou armádou, ktoré vyvrcholili jeho povstaleckým pochodom smerom k Moskve, Prigožina nedávno videli na stretnutí s africkými hodnostármi na rusko-africkom summitu v Petrohrade.
Zatiaľ čo nigerská vláda zápasí so svojou situáciou, Wagner by mohol opäť pôsobiť ako zástupca Kremľa, ktorý by chránil záujmy Ruska vypĺňaním bezpečnostného vákua, ktoré zanechali zvrhnuté francúzske sily. Už teraz existujú obavy, že Niger môže zastaviť vývoz uránu, ktorého dodávky sú životne dôležité pre Francúzsko a EÚ, a vynútiť si pozornosť Západu voči vlastnej krajine. Ruské médiá kritizovali po jeho povstaní Prigožina a úradníci bagatelizovali štátne prepojenia na Wagnerove aktivity v Afrike. Pokračujúca úloha Prigožina v Afrike však naznačuje, že Kremeľ sa spolieha na „dym a zrkadlá“, aby zakryl svoje skutočné motivácie.
Okrem Ruska sa v bezpečnosti Afriky angažujú západné SVBS. Na rozdiel od ruských SVBS väčšina z nich nepôsobí na frontových líniách; primárne pôsobí na poli bezpečnostných a výcvikových úloh, hoci svoje pôsobenie koordinuje s oficiálnymi vojenskými kruhmi. Francúzska SVBS Secopex sa dostala na titulné stránky médií v roku 2011, keď bol jej zakladateľ počas revolúcie v Líbyi zabitý, a zostáva nejasné, aká bola tamojšia úloha SVBS.
Secopex sa angažoval aj v Stredoafrickej republike a Somálsku, zatiaľčo Corpguard (ktorý vytvoril tiež spoluzakladateľ Secopexu David Hornus) sa podieľal na výcviku armády Pobrežia Slonoviny.
Ďalšie francúzske SVBS, ako napríklad Agemira, sú aktívne v Demokratickej republike Kongo. Hoci je Agemira vo francúzskom vlastníctve, registrovaná je v Bulharsku, aby využila nedostatok regulácie a transparentnosti v krajine. Predpokladá sa, že britské Aegis Defense Services pracovali v 18 afrických krajinách, G4S, Erinys a Olive Group sú tiež aktívne aj v Afrike.
Americké SVBS sú aktívne na celom kontinente od roku 2000, pričom MPRI, CACI International a Academi (predtým známa ako Blackwater) patria medzi najpozoruhodnejšie. Iné, ako napríklad DynCorp, poskytli výcvik a logistickú podporu Libérii, Sudánu a Somálsku; Triple Canopy pôsobí v Nigeri. AdvanFort Co zase ponúka protipirátsku námornú ochranu vo východnej a západnej Afrike. Nemecké Xeless a Asgaard sú tiež aktívne v Afrike, pričom posledná z nich pôsobí v Sudáne, Líbyi, Mauretánii a Egypte.
SVBS čoraz viac začali pôsobiť v rovnakých konfliktných zónach. Somálsko, ktorému viac ako dve desaťročia chýbal funkčný štát, poskytlo rozvoju SVBS „úrodnú pôdu“. SVBS z USA, Spojeného kráľovstva, Číny, Spojených arabských emirátov a dokonca aj z Nórska pomohli Somálsku vycvičiť jeho oficiálne vládne sily a poskytnúť námornú ochranu pred pirátstvom a terorizmom a zabezpečiť stabilitu. Ale v Líbyi boli od roku 2011 v krajine SVBS z Ruska, Francúzska, Spojeného kráľovstva, USA, Turecka, Spojených arabských emirátov a ďalších, aby využili chaos a presadili svoje záujmy.
Turecká skupina SADAT, pôsobiaca v Líbyi, tiež podpísala dohody o výcviku afrických jednotiek a sama seba vníma ako moslimskú alternatívu SVBS pre krajiny s islamskou majoritou. Spoločnosť Black Shield Security Company so sídlom v Spojených arabských emirátoch bola v roku 2020 obvinená z toho, že sľubovala sudánskym občanom prácu dodávateľa bezpečnostných služieb, no namiesto toho ich poslala do konfliktných zón v Líbyi. Ďalšie SVBS Spojených arabských emirátov sú aktívne vo východnej Afrike vrátane Somálska. Čína podporila množstvo SBVS na zabezpečenie svojich projektov Pásma a cesty v Afrike. Izraelské SVBS realizujú v Afrike svoje vlastné operácie.
V roku 2014 začala nigérijská vláda najímať SVBS, aby pomohli poraziť povstanie Boko Haram. Jednu z nich, STTEP (Specialized Task, Training, Equipment, and Protection), založil tiež Barlow z EO. Zaznamenaný významný úspech jej pomohol získať dodatočné kontrakty. Medzi ďalšie moderné juhoafrické SVBS patria Osprey, Blackhawk a Dyck Advisory Group, z ktorých druhú najal Mozambik na boj proti militantom Al-Shabaab, ale OSN ju v roku 2020 obvinila z bezohľadného zabíjania civilistov.
Používanie SVBS v Afrike sa pravdepodobne rozšíri. Organizácie totiž často ponúkajú africkým vládam rýchly, relatívne lacný a na mieru prispôsobený spôsob zvládania kríz namiesto spoliehania na neefektívne štátne sily. SVBS tiež umožňujú medzinárodným spoločnostiam chrániť sa bez toho, aby sa spoliehali na fanfáry oficiálneho vojenského nasadenia prostredníctvom spolupráce s inou právnickou osobou.
Napriek tomu to vyvoláva otázky o suverenite, ktorá sa – odkedy africké krajiny získali nezávislosť – neustále porušuje a je to na kontinente opakujúci sa problém. Monopol na používanie mocenskej sily zo strany polície a vojenských inštitúcií štátov neustále narúšajú zločinci, militanti, cudzie krajiny a čoraz viac aj SVBS.
Nebezpečenstvo, že z bezpečnosti sa stane niečo, čo možno predať alebo kúpiť, je evidentné. Zahraničné spoločnosti a mocní miestni aktéri si môžu dovoliť bezpečnosť, pričom sa neriešia základné problémy nestability v krajinách alebo regiónoch. Okrem toho nestabilitu často využívajú vonkajšie sily vo svoj prospech. Mnoho Afričanov tiež nakoniec pracuje pre SVBO mimo kontinentu, pretože sú lacnejší ako regrúti z iných častí sveta.
Navyše, SVBS, vlády a spoločnosti, ktoré ich zamestnávajú, zostávajú do značnej miery mimo prísnejšej regulácie. Cieľom dokumentu z Montreux bolo presadzovať prísnejšie pravidlá pre SVBO, bol však kritizovaný za svoj obmedzený rozsah a nedostatok záväznosti. Ostatné krajiny vrátane piatich členov Bezpečnostnej rady OSN odmietli ratifikovať Medzinárodný dohovor OSN proti náboru, využívaniu, financovaniu a výcviku žoldnierov.
Kritika SVBS v Afrike rastie. Komisár Africkej únie pre politické záležitosti, mier a bezpečnosť Bankole Adeoye vo februári 2023 vyzval na „úplné vylúčenie žoldnierov z afrického kontinentu“. Africká únia si však najala americkú SVBS Bancroft Global, aby posúdila riziko, či somálske sily, ktoré vycvičil zakladateľ Blackwater Erik Prince, budú pokračovať v pôsobení v krajine.
Tieto organizácie stelesňujú globalizáciu. Aegis Defense Services získala kanadská spoločnosť GardaWorld v roku 2015, DynCorp kúpila spoločnosť Amentum v roku 2020. Academi a Triple Canopy sa zlúčili v roku 2014 a vytvorili Constellis Group; Triple Canopy formou outsourcingu prijala prácu od SVBS Defion International so sídlom v Peru. Erik Prince pomohol Číne prostredníctvom skupiny Frontier Services Group so sídlom v Hong Kongu vyškoliť jej vlastné SVBS na použitie v Afrike a inde. Spoločnosť Allied Universal medzitým v roku 2021 kúpila spoločnosť G4S a v súčasnoti je tretím najväčším súkromným zamestnávateľom v Severnej Amerike. Samotný Allied Universal je vo vlastníctve inštitucionálneho investora Caisse de depot et placement du Québec a súkromným majetkom firmy Warburg Pincus.
Mnohé SVBS poskytujú legitímnu a potrebnú bezpečnosť pre civilistov a vládnych úradníkov. Ale vzhľadom na širokú škálu motivácií, prostriedkov a metód toľkých SVBS na kontinente – a čoraz väčšmi aj na tých istých miestach – je pre africké vlády, lídrov a obyvateľstvo rozhodujúce, aby zvážili, do akej miery sú ochotní umožniť tejto rýchlo sa rozvíjajúcej globálnej sieti SVBS aj naďalej sa rozširovať na ich „vlastných dvoroch“.
Ilustračné snímky: www.wikimedia.commons
Tento článok sprostredkoval Globetrotter
John P. Ruehl je austrálsko-americký novinár žijúci vo Washingtone, DC. Je redaktorom Strategickej politiky a prispieva do niekoľkých ďalších publikácií o zahraničných vzťahoch. V decembri 2022 vyšla jeho kniha Budget Superpower: How Russia challenges the West with an Economy smaller than Texas (Rozpočtová superveľmoc: Ako Rusko vyzýva Západ s ekonomikou menšou ako Texas)
