Nový propagačný plagát súboru sídliaceho vo Hviezdoslavovom divadle vyvolal množstvo reakcií. Jeho autori, resp. vedenie divadla ani neskrývajú, že nejde o propagáciu umenia, ale o politiku. Vysvetlenie šéfky súboru je kostrbaté, parafráza dobovo poznačených vitráží Janka Alexyho má vraj ľudí varovať, že minulé politické systémy (fašizmus a komunizmus, hoci poňaté v odlišnej podobe od svojich teoretických postulátov) sú hrozbou aj v blízkej budúcnosti. Netreba mať veľkú predstavivosť, aby sme si uvedomili, že sa tým myslí budúcnosť po septembrových voľbách. Kým súčasné tendencie v opernom divadle, reprezentované operou Impresario Dotcom Ľubice Čekovskej alebo réžiami Petra Konwitschneho, nastavujú zrkadlo súčasnej spoločnosti v globále, slovenskí činoherci sa pustili do boja za lepšiu spoločnosť na princípe straníckom, orientovanom na ideály tzv. liberálnej demokracie. Odhliadnuc od toho, že pojem liberalizmus je dnes skôr zneužívaný, než aby obsahovo zodpovedal svojmu pomenovaniu, pripomína mi to veľmi dávne obdobie, v ktorom herci plnili záväzky a prijímali rezolúcie proti skutočným či vymysleným nepriateľom vtedajšieho politického systému.
Fotozdroj: Facebook
Ale vráťme sa k plagátu. Podľa „slovenského“ vzoru, by plagát nejakého francúzskeho divadla mal obsahovať znázornenie gilotíny a štátneho znaku Petainovej profašistickej republiky vo Vichy a analogicky plagát vydaný Vatikánom k dejinám cirkvi, by mal znázorňovať mučiareň inkvizície a beštialitu križiackych vojen. Naši slovenskí liberáli aj týmto plagátom poukazujú, že prípadná zmena vlády na Slovensku povedie k jeho fašizácii alebo k návratu komunizmu (inšpirujúc sa pravdepodobne Čínou, lebo Rusko je dnes arcikapitalistické). Pritom dnešná slovenská politická ľavica je jediná, ktorá reálne vidí vo svojej blízkosti fašizmus, ktorý v abstraktnej podobe Slovensko už pár rokov v OSN odmieta odsúdiť, aby nenahnevalo štát na východ od nás, v ktorom sa jeho pohrobkovia oslavujú. Za dvanásť rokov vlády Smeru, v ktorých sa zaiste aj kradlo podobne ako v ostatných demokraciách, nedošlo k nijakej perzekúcii opozičných politikov, „úbohá“ vláda nemala ani denník, ktorý by obhajoval jej pozície a v zahraničí bola akceptovaná ako sociálno-demokratická alternatíva.
Načo potrebuje divadlo, aby si pritiahlo viac návštevníkov, robiť primitívnu politickú propagandu namiesto toho, aby ponúklo potenciálnym návštevníkom hody z dramatických hodnôt minulých i súčasných? Alebo k zoštíhlenému poslaniu divadla zredukovaného na zábavu treba pridať propagandistickú líniu v mene istých politických (nie však všeľudských) kritérií? Ani jedna z dvoch zástav na plagáte nás neidentifikuje ako Slovákov, ale ani ako ľudí s rozvinutou (hoci oneskorene) divadelnou kultúrou. Kultúra sa opäť stáva slúžkou politiky. Spomeňme si na film o osobnostiach slovenského divadla, alebo divadelné pásmo k výročiu SND, v ktorom sa nepopisujú kvality prvej slovenskej národnej opery Suchoňovej Krútňavy, ale tá sa spomína výlučne v súvislosti s ideologickým zásahom do diela z ideologických príčin. Ešte sme sa nedostali do fázy pálenia nepohodlných kníh a kádrových posudkov, no smerovanie k tomu je jasné. Možno by nebolo od veci parafrázovať slová zo slovenskej hymny: „Zastavte ich bratia, veď sa oni stratia.“
