Európska únia rešpektuje inakosť, ale v starostlivej opatere mainstreamových médií tŕpne, či voliči v členských, kandidátskych a poškuľujúcich štátoch nezahlasujú inak, ako sa od nich žiada. Keď sa tak stane v parlamentných alebo prezidentských voľbách, dozvieme sa, že „prvé kolo prezidentských volieb v Rumunsku vyhral proruský kritik NATO Calin Georgescu. Agentúra Reuters výsledok označila za šokujúci a znamená ohrozenie pozície Rumunska ako neochvejného spojenca Ukrajiny, ktorá sa tretím rokom bráni ruskej agresii.“ (https://hnonline.sk, 25. 11. 2004)Výsledok prvého kola zároveň potvrdil rastúce pochybnosti o apolitickosti prieskumných agentúr. Jeho neželaný víťaz získal 22, 9 percenta, hoci prieskumy mu predpovedali okolo 8 percent. Posivenému svedkovi sa žiada pripomenúť, že Rumunsko ako člen Varšavskej zmluvy dokázalo odmietnuť účasť na bratskej pomoci Československu v roku 1968, zato ako člen NATO sa hrdí jednou z najväčších amerických základní v Európe.
Vyspelú a demokratickú Európu znepokojili aj parlamentné voľby v Gruzínsku, kde situáciu zachraňovala prezidentka. Vyzývala verejnosť na protesty – ako inak, proti nečistému priebehu volieb –, odkazovala predstaviteľom významných štátov EÚ, aby neuznali novú vládu, apelovala na domáci Ústavný súd, aby zrušil výsledok všeľudového hlasovania… Brusel do posledného okamihu tŕpol pri prezidentských voľbách v Moldavsku. Našťastie zabrali voličské hlasy zo zahraničia.
V prezidentských voľbách sa bohvieako nevyznamenalo ani Slovensko. „Americký denník The New York Times (NYT) píše, že vo voľbách zvíťazil proruský kandidát, ktorý sa stavia proti poskytovaniu vojenskej a finančnej pomoci Ukrajine. Pellegriniho protikandidáta Ivana Korčoka opisuje NYT ako verného zástancu pomoci Ukrajine a kritika premiéra Fica. BBC opisuje porazeného Korčoka ako prozápadného politika.“ (TASR, 7. 4. 2024)
EÚ namiesto toho, aby sa obzrela, či neželaných víťazov volieb neprodukuje svojím konaním, pokračuje v prehlbovaní geopolitickej priepasti. Jej vyjadrenia sa čoraz väčšmi podobajú vojenským povelom a sprevádza ich zrážanie podpätkov. „Európska komisia spúšťa výzvu na predkladanie návrhov v rámci Nástroja na prepájanie Európy, ktorý poskytuje 790 miliónov eur. Vojenská agresia Ruska proti Ukrajine potvrdila, že musíme pokračovať v zlepšovaní dopravnej infraštruktúry, ako sú cesty, mosty a železnice, aby sa našim ozbrojeným silám a ich technike uľahčil pohyb v rámci Únie.“ (TASR, 3. 5. 2023) Posivený svedok sa preto len pousmial, keď nám minister obrany Robert Kaliňák so zväzáckym nadšením a ako vlastný nápad predostrel, že jeho rezort finančne zabezpečí výstavbu dôležitého diaľničného úseku a vojenskej nemocnice v Prešove…
Nedávno sme sa dočítali, že „NATO tlačí na svojich členov, aby dobudovali vojenský Schengen.“ (https://euractiv.sk, 2. 2. 2024) „K podpore vojenskej mobility v Európe sa intenzívne hlási aj Slovenská republika.“ (Tamtiež, 25. 9. 2019) Vládu Roberta Fica/Petra Pellegriniho možno presvedčilo stanovisko Európskej komisie: „Uľahčením vojenskej mobility v rámci EÚ dokážeme účinnejšie predchádzať krízam, efektívnejšie nasadzovať naše misie a rýchlejšie reagovať na prípadné výzvy.“ (Tamtiež, 29. 3. 2018)
Kto však občanovi – lebo také niečo ešte jestvuje – garantuje, že tá „naša misia a výzva“ nebude zavše len zásterkou bratskej pomoci po nebezpečnom výsledku volieb na akomkoľvek krídle NATO?
