Veľká sociálno-politická zrážka vo Francúzsku pokračuje. Neoliberálna macronovská moc je zatiaľ presvedčená, že v nej vydrží a robí všetko preto, aby Francúzmi nenávidenú dôchodkovú reformu uviedla do života. Prejavuje sa aj deformovaná solidarita neoliberálneho globalistického kapitalizmu, v ktorom dnes chráni finančné kruhy a podporuje zbrojenie. Médiá hlavného prúdu sa o protestoch vyjadrujú opatrne a menej ako o iných témach, ktorými sa snažia zvýšiť svoju sledovanosť. Nečudo, lebo v tichosti (aj so skrývaným strachom) ich sledujú vládnuce neoliberálne kruhy v celej Európe, keď vo viacerých štátoch sa masívne protestuje a aj štrajkuje.
Prejavy nespokojnosti v ďalších veľkých štátoch Európy
Najväčšie obavy sú z nespokojnosti vo veľkých štátoch. V EÚ ide najmä o Nemecko, ktorým po viacerých štrajkoch v tomto roku 27. marca „zatriasli“ štrajky zamestnancov železničnej, lodnej, leteckej a mestskej hromadnej dopravy, požadujúcich vyššie mzdy v dôsledku vysokej inflácie. Štrajk sa označoval za jeden z najväčších v poslednom desaťročí. Doprava bola na mnohých miestach paralyzovaná, a to bol štrajk len v 7 zo 16 spolkových krajín. Išlo o Bádensko-Württembersko, Bavorsko, Dolné Sasko, Hesensko, Porýnie-Falcko, Sasko a Severné Porýnie-Vestfálsko. S výnimkou Saska to sú všetko „staré“ spolkové krajiny.
Nepokojná je aj Veľká Británia, kde odchod z EÚ nepriniesol sľubovaný zázračný skok v ekonomickom raste. Rôzne dlhé štrajky vo viacerých rezortoch prebiehajú už niekoľko mesiacov. Posledná veľká vlna bola 15. marca. Podľa médií sa na nej zúčastnilo státisíce zamestnancov, ktorí sú nespokojní s pracovnými podmienkami a nízkymi platmi. Išlo o učiteľov, zamestnancov verejnej správy, lekárov, vodičov londýnskeho metra, ale aj zamestnancov v BBC. Štrajky budú pokračovať. S britskou dôkladnosťou ich na apríl už ohlásili najmä železničiari, mladší lekári, skúšajúci v autoškolách (Agentúre pre riadenia a štandardy vozidiel). Prejavy sociálnej i politickej nespokojnosti sú aj v ďalších štátoch Európy. Aj o nich sa však médiá hlavného prúdu vyjadrujú málo a často z nich s úbohou trápnosťou vinia radikálov a proruské sily.
Macron s vládou predvádzajú za podpory časti médií politické svaly
Macronovská moc prehliada hnev protestujúcich. Časť médií ich označuje za radikálov a ultraľavičiarov a dokazuje, že bežní občania proti dôchodkovej reforme neprotestujú.
Nespokojnosť Francúzov zvýšilo televízne vystúpenie Emmanuela Macrona 22. marca. Vysielalo sa o 13.00, čo je pre takúto reláciu nezvyklý čas – hlavné politické programy sa vysielajú večer. Veľkú pozornosť vyvolalo video, na ktorom sa ukázalo, ako sa počas rozhovoru E. Macron snaží pod stolom dať si dole z ruky drahé luxusné hodinky (za 80 000 eur). Je to skôr na pobavenie, ale naznačuje to zvrátenú snahu vyvyšovať sa nad bežných ľudí, čo sa v časoch „multikrízy“ stáva dôvodom, zvyšujúcim ich hnev. Horšie však boli spupné slová o tom, že tlupa, na rozdiel od občanov, ktorých pozíciu vyjadrujú poslanci, nemá legitimitu. Vrcholom cynizmu sa stalo vyjadrenie pri inej príležitosti, že on sa o svoj rating nemusí zaujímať, lebo je už v druhom funkčnom období a o ďalšie zvolenie sa nemôže uchádzať.
Podľa niektorých názorov E. Macron prepadol velikášstvu a z toho dôvodu nie je ochotný v tejto otázke ustúpiť. Chce sa vraj ukázať ako silný vodca a vzor pre Európu. Cíti sa ak už nie priamo Napoleonom, tak aspoň Charlesom de Gaulleom (ten reagoval tvrdo na nepokoje v roku 1968). Jeho politický formát však zďaleka nedosahuje, a to najmä kvôli napojeniu na neoliberálne bankovníctvo.
Predsedníčka vlády Élisabeth Bornová po týždňoch protestov proti dôchodkovej reforme akoby trochu zmäkla. V rozhovore pre agentúru AFP povedala, že začiatkom apríla (médiá hovoria o 5. apríli) sa chystá stretnúť s opozičnými lídrami. Je vraj prístupná aj rozhovorom s odborovými organizáciami.
Prezident s vládou sa stretli 27. marca na krízovom rokovaní. Žiadny náznak o možnom ústupku sa neobjavil. Prezident považuje za potrebné „naďalej podávať ruku odborom“. Predsedníčka vlády si vytýčila dva ciele: „upokojiť situáciu“ a „urýchliť reakcie na očakávanie Francúzov“. Ako to však chcú urobiť, nie je jasné. Hovorca vlády Olivier Véran upozornil, že o zákone o dôchodkovej reforme sa už nediskutuje, lebo je to minulosť.
Predstavitelia odborov sa nechali počuť, že protesty budú pokračovať. Od vlády chcú minimálne pozdržanie reformy a od jej predsedníčky v tomto smere očakávajú „veľký krok“.
Vláda čaká aj na verdikt Ústavného súdu o legitímnosti dôchodkovej reformy. Mal by byť známy 14. apríla. Má rozhodnúť aj tom, či sa uskutoční referendum o tejto otázke (na návrh skupiny opozičných poslancov).
Pokračujúce protesty vo Francúzsku – deviaty a desiaty deň mobilizácie
Ani potom, ako sa vláda rozhodla obísť Národné zhromaždenie pri hlasovaní o zákone o reforme a ustála dva pokusy o odvolanie, protesty neustávajú. Pokračovali 23. marca 9. dňom mobilizácie, keď sa protesty uskutočnili v 300 obciach po celom Francúzsku.
Ministerstvo vnútra odhadlo počet demonštrantov na 1, 089 milióna ľudí. Podľa odborov (CGT) sa na demonštráciách zúčastnilo 3,5 milióna osôb. Najväčšie demonštrácie boli v Paríži (s „rekordnou“ účasťou 800 000 ľudí), Bordeaux (demonštranti podpálili vchod do radnice) a Štrasburgu. Pokračovali aj štrajky a blokády podnikov, dopravných uzlov, škôl a pod.
Stupňovalo sa aj násilie a výtržnosti. Minister vnútra Gérald Darmanin na druhý deň uviedol, že bolo zranených 441 policajtov a žandárov a zadržaných bolo 457 demonštrantov. Francúzov strašil aj tým, že do Paríža prišlo 1 500 násilníkov, aby útočili na policajtov a verejné budovy. Médiá v podobnom duchu poukazujú na to, že medzi demonštrantmi je veľa ľudí s kapucňami v čiernych maskách. Označujú ich za príslušníkov ľavicovoradikálneho zoskupenia Black bloc (Čierny blok), ktoré sa vytvorilo ako reakcia na policajné násilie. Podľa polície má vraj ísť až o 1 200 osôb. Sú však názory, ktoré tieto osoby považujú len za násilníkov a chuligánov, „pripravujúcich sa“ na olympijské hry, ktoré majú byť v Paríži v roku 2024.
Kritika polície sa dotýka aj pôsobenia Brav-M (Les Brigades de répression des actions violentes motorisées). Sú to jednotky zložené z dvojíc motorkárov (aktuálne 92 posádok rozdelených do šiestich sekcií), ktoré vznikli na potláčanie protestov hnutia žltých viest. Pri protestoch zastrašujú ľudí, vyhrážajú sa im a používajú nadmernú silu. Organizuje sa petícia, požadujúca ich zrušenie, ktorú podpísalo už vyše 198 000 osôb. Ak získa viac ako 500 000 podpisov (a minimálne v 30 departmentoch), môže byť zaradená na program rokovania Národného zhromaždenia.
Po uliciach Paríža protestujúci ťahali aj maketu gilotíny, ktorou E. Macronovi ostentatívne predpovedali, že jeho osud môže mať podobný koniec ako bol osud Ľudovíta XIV. V Paríži dochádzalo k podpaľovaniu skládok odpadu, ktorý je stále na uliciach v dôsledku pokračujúceho štrajku smetiarov a zakladali sa aj iné požiare (bolo ich vraj okolo tisíc), k čomu dochádzalo aj v ďalších francúzskych mestách.
V dôsledku tohto vzrastu násilia bola presunutá na neskorší termín aj návšteva anglického kráľa Karola III., plánovaná na 26. marca, ktorá mala byť jeho prvou zahraničnou cestou. Dňa 29. januára pricestoval do Nemecka, čo imidžu macronovskej diplomacie neprospeje.
Desiaty deň mobilizácie sa uskutočnil 28. marca. Protestné akcie sa uskutočnili v 214 obciach. Policajné zdroje účasť na nich odhadli na 740 000 osôb. Odborári uviedli, že protestovali 2 milióny ľudí. Je to menej ako na predchádzajúcom dni mobilizácie, ale prejavy násilností pokračovali. Zadržali 201 demonštrantov.
Bolo nasadených 13 000 policajtov a žandárov (z toho 5 500 v Paríži). Zranenie utrpelo 175 policajtov. Celkom bolo od začiatku protestov zranených už vyše 1 000 policajtov.
Demonštrácie sprevádzajú aj štrajky a rôzne akcie odporu v doprave, priemysle a školách. Novým prvkom odborových aktivít bolo zavretie Múzea Louvre už 27. marca a v deň protestu aj Eiffelovej veže.
O niektorých problémoch, ktoré neoliberálna moc zámerne prehliada
Vývoj vo Francúzsku nastoľuje viacero zložitých, zamotaných otázok, ktorými sa neoliberálna moc a ju podporujúce médiá nechcú príliš zaoberať. Poukážeme len na niekoľko varovných momentov, ktoré vyžadujú oveľa hlbšie zamyslenie, ako je popis uskutočnených protestných akcií. Treba sa im však venovať, lebo spoločenských problémov pod neoliberálnym nátlakom je viac, ako je únosná hranica, hoci moc ich bagatelizuje a zakrýva.
V médiách sa objavili oficiálne výpočty, ktoré poukazujú na to, že reforma vo Francúzsku by mala priniesť do štátnej pokladnice 18 miliárd eur ročne. Výdavky spojené s pritvrdením politiky Európskej centrálnej banky však budú ročne 60 až 90 miliárd a na zbrojenie pôjde ročne 100 miliárd eur. Do desiatok miliárd eur pôjdu aj zvýšené náklady kvôli energetickej kríze, a to sa neuvádzajú škody, spôsobené protiruskými sankciami. Argument o nedostatku financií teda v prípade dôchodkovej reformy len neoliberálnym táraním.
Jedným z vážnych problémov sa stáva násilie, ktoré môže podľa niektorých názorov mať negatívny vplyv na množstvo protestujúcich. Časť ľudí sa na takýchto akciách z rôznych dôvodov nechce zúčastňovať. Poukazuje sa však aj na druhý problém, ktorý časť ľudí odradzuje od účasti na protestoch – je ním policajné násilie a brutalita.
Je tu aj nebezpečné ekonomické násilie, ktoré sa v neoliberálnej spoločnosti sofistikovane maskuje, ale hrozí veľkým výbuchom. Protesty sa môžu spustiť aj v iných procesoch, ako je len dôchodková reforma, či iný prvok sociálneho zabezpečenia.
Ortodoxný neoliberál má veľký strach z domino efektu. Neoliberálny svet má veľa prvkov, ktoré do seba zatiaľ celkom dobre zapadajú a sú právne, politicky (mocensky), ekonomicky i mediálne zaistené (nadiktované). Stavba tohto sveta je však aj napriek tomu nekonzistentná a chaotická. Hrozí, že ak niekde vypadne nejaký diel stavby, môže to mať ďalekosiahle následky. Zatiaľ sa spolieha na to, že odporcovia neoliberálov sú roztrieštení a nemajú silu na veľkú spoločnú akciu. Generálny štrajk nielen vo Francúzsku, ale aj v Nemecku či Veľkej Británii či v inom neoliberálnom štáte môže mať fatálne dôsledky, ktoré ešte viac „rozhádžu“ dnešný „multikrízový“ svet pod neoliberálnou taktovkou.
Záver
Početnosť protestov vo Francúzsku v 10. dni klesla; 11. deň mobilizácie sa chystá na 6. apríla. Uvidíme, čo všetko sa zomelie, ale iste toho bude veľa.
Opäť zakončíme neštandardne a politicky nekorektne tým, že arogantná macronovská moc si za presadzovanie zákerných neoliberálnych krokov nezaslúži nič iné, len poriadny politický a sociálny úder (kopanec). Ak by to Francúzom vyšlo, môžu ním silno zasiahnuť aj európsky i globálny (globalistický) neoliberalizmus.
Zdroj: Veci verejné
