Masové nepokoje v Andižane, ktoré dobová tlač označovala ako Andižanská vzbura, sa začali (a skončili) 13. mája 2005 po tom, čo skupina prívržencov extrémistického náboženského hnutia Akramija zaútočila na oddelenie milície (polície), kde získala ručné zbrane. Druhá skupina zaútočila na vojenské kasárne v centre mesta (s cieľom vyzbrojiť sa ľahkými zbraňami) a na miestnu väznicu, z ktorej oslobodili „svojich ľudí“.
Vozidlo, ktorým povstalci prerazili bránu miestnej väznice.
Predhistória č. 1
V rokoch 1881 – 1882 bola na území dnešného uzbeckého mesta Andižan postavená ruská vojenská pevnosť. V tej dobe to nebolo nič mimoriadne či dokonca exkluzívne. Podobné pevnosti Ruské impérium postavilo vo Fergane, v centre historického mesta Namangan, v Chudžande alebo v Taškente.
Tento historický fakt spomíname z dvoch dôvodov:
Prvým je, že okrem Andižanu tieto pevnosti – po splnení svojho poslania – zmizli (cielene, ako tá v Termeze v roku 2015, alebo ostatné pod vplyvom času) z povrchu zemského.
Tým druhým je, že andižanská pevnosť bola okrem mnohých udalostí na prelome 19. a 20. storočia aj svedkom tragických udalostí 13. mája 2005, ktoré dostali mediálny obraz ako nepokoje v Andižane.
Podrobnejšie na stránkach SLOVA o tejto komplikovanej udalosti (pokus o farebnú revolúciu vz.2005) bolo informované niekoľkokrát. Napríklad ide o materiál Petra Stupavského: Už je to rok – a nič…,[1] alebo spomienku Andižan – pätnásť rokov po.[2]
Pripomeňme tieto smutné udalosti, od ktorých už uplynulo dvadsať rokov a ktoré mali a majú, aj po takej dobe (+/- 7 360 dní a nocí) rôzne interpretácie.
Repetito est mater studiorum
Lenže stále platí táto pravda – Repetito est mater studiorum – takže v ten deň v uzbeckom meste Andižan na konci Ferganskej doliny (a na hranici s Kirgizskom) došlo skupinou ľudí, majúcich veľmi, ale veľmi blízko k radikálom z Islamského hnutia Uzbekistanu (infiltrovaného z Afganistanu) k silovému obsadeniu väznice v centre mesta spolu s obsadením niektorých vládnych budov a miestnych vojenských a policajných objektov.
Bezpečnostné opatrenia pred miestnou väznicou.
Počas týchto udalostí došlo k obetiam na ľudských životoch. V médiách sa uvádza, dodnes nespresnená, resp. neodmietnutá, informácia, že táto májová noc si oficiálne vyžiadala 187 obetí (neoficiálne 700).
Pravdou však je, že oficiálny Taškent dodnes nie je ochotný (pripravený) zverejniť úplný obraz udalostí v Andižane v máji 2005. Išlo totiž o kľúčovú udalosť dejín Uzbekistanu éry Islama Karimova.
Predhistória č.2
Pozrime sa ale na predhistóriu tohto pokusu v kontexte so Strednou Áziou. V máji 2005 bol v Kirgizsku povstaním zvrhnutý vtedajší prezident Askar Akajev (dodnes žijúci v exile v Ruskej federácii), ktorý bol (vtedy) pri moci, podobne ako (vtedy) Nursultan Nazarbajev v Kazachstane, Islam Karimov v Uzbekistane či Saparmurat Nijazov v Turkménsku od roku 1991, teda od ukončenia existencie Sovietskeho zväzu.
Pre poriadok, dnešný prezident Tadžikistanu Emomali Rachmon sa k prezidentovaniu dostal až po ukončení občianskej vojny v krajine v novembri 1992.
Preto strach z toho, čo sa udialo v máji 2005 v Andižane, sa rozlial po celej Strednej Ázii, keď sa ukázalo, že investície do neutralizácie islamskej opozície boli, po májovom Andižane, nesprávne investované.
Vypálená budova oblastného chokimiátu v Andižane.
Andižan a niektoré slovenské médiá
Pozrime sa na to, ako tento pokus, resp. udalosti v Andižane spomínali či reflektovali slovenské média.
V zásade sa možno s dobovým informovaním zhodnúť v tom, že režim I. Karimova naozaj v Andižane v máji 2005 zasiahol voči povstalcom tvrdo a nekompromisne.
Lenže nezabúdajme, že v tej dobe (ešte raz hovoríme o roku 2005) bola Ferganská dolina problémovým miestom Strednej Ázie. Miestom, kde sa aktivizovalo a fungovalo Islamské hnutie Uzbekistanu, kde Hizb-ut Tahrir presadzovalo svoje videnie sveta.
Miesto, kde bola funkčná skupina Akramija a na hranici s Afganistanom. Áno ide o ten Afganistan, kde už sa vtedy formovali podmienky k tomu, aby sa v lete 2021 skončila americká vojna (a jej prisluhovačov) proti Afganistanu, proti Talibanu potupným fiaskom Washingtonu a úplným víťazstvom Talibanu.
Spomenuté Islamské hnutie Uzbekistanu, operujúc vo Ferganskej doline a najmä v Andižane v tom čase tvrdilo, že treba vytvoriť Islamský kalifát (nielen v Strednej Ázii).
Takže tvrdá reakcia režimu I. Karimova mala svoju logiku a skôr za to treba Taškentu – s odstupom času – ďakovať, než ho kritizovať.
Neveríte? Na margo pokusu o expanziu cez islamský kalifát, čo bol pokus v Andižane, nasledujúca poznámka.
Pred pár dňami – 24. 4. 2025 – sa na stránkach českého portálu Parlamentní listy objavila utlmená analýza: „Vídeň: Migranti se třemi dětmi dostávají 50 tisíc eur ročně. Ve školách už je víc muslimů než křesťanů“.
V texte sa môžeme dočítať: „… podle aktuálního šetření vídeňské radní pro školství Bettiny Emmerlingová (NEOS) tvoří muslimové 41,2 % žáků základních a středních škol ve Vídni – poprvé v historii jsou tak největší náboženskou skupinou. Ještě před rokem byl jejich podíl 39,4 %, což ukazuje na setrvalý růst… naproti tomu křesťané představují 34,5 % žáků (z toho 17,5 % katolíků a 14,5 % pravoslavných)…necelá čtvrtina dětí (23 %) nemá žádné náboženské vyznání… tato čísla vyvolávají debaty nejen kvůli demografickým změnám, ale i kvůli sociálním trendům, které s nimi souvisejí… výzkumy ukazují, že muslimská mládež ve Vídni je nejen výrazně religióznější, ale také častěji zastává diskriminační postoje…“[3]
Aj proti tomuto bol nekompromisný zásah Taškentu voči ľuďom z Akramie, z Islamského hnutia Uzbekistanu a Hizb-ut Tahrir v Andižane 2005.
Brífing ministra vnútra Uzbekistanu Z. Almatova (v uniforme) na dvore policajnej stanice. Autor textu v pozadí.
K slovenským médiám, za všetky jedna vzorka – jedného slovenského denníka (ktorý nepísal pravdu vtedy a nepíše ju ani dnes…) a jeho nasledujúce nepravdivé tézy: „… Andižan navštívila delegácia západných diplomatov…, … vozili ich autobusmi a bránili akémukoľvek kontaktu s miestnymi obyvateľmi…“ Alebo, „.. .vyleštený Andižan ukázali diplomatom…“[4]
Takže k téze: „…Andižan navštívila delegácia západných diplomatov…“. Treba povedať len toľko, že som sa tohto tripu osobne zúčastnil a delegáciu veľvyslancov viedol vtedajší doyen CD zboru v Taškente, veľvyslanec Turkmenistanu Sultan Pirmuchamedov (†). V lietadle z Taškentu do Andižanu som sedel s novým veľvyslancom Gruzínska D. Zalkalianom (mal veľmi blízko k vtedy prezidentovi M. Saakašvilimu), ktorý vymenil veľvyslanca G. Abduševišviliho (a ten mal zasa veľmi blízko k exprezidentovi E. Ševardnadzemu). Cez uličku v lietadle sedel veľvyslanec Ukrajiny A. Kasianenko (veľmi slušný človek, akoby ani nie Ukrajinec) a veľvyslanec Bangladéšu G. Sarijer.
A mohol by som pokračovať ďalej, ale snáď toto stačí na to, aby bola téza: „… delegácia západných diplomatov…“ bola nielen odmietnutá, ale označená aj za vedomé klamstvo tohto denníka.[5]
Ďalej: „…. vozili ich autobusmi a bránili akémukoľvek kontaktu s miestnymi obyvateľmi…“ Áno, po meste sme sa vozili miniautobusmi (mali sme jazdiť na kolobežkách?), ale nikto nám – diplomatom, ktorí prileteli z Taškentu – nebránil komunikovať s miestnymi. Nakoniec priložené fotografie to potvrdzujú.
No a ostatná téza: „… vyleštený Andižan ukázali diplomatom…“. Autentické fotografie, ktoré vznikli v deň návštevy Andižanu hovoria o niečom inom.
Takže možno veriť uvedenému denníku dnes? SME na tej strane uvažovania, že rozhodne nie…!
Andižan 2005 a dnešok
Objektívne treba konštatovať, že dnešný Uzbekistan sa nesnaží nijako skrývať udalosti z roku 2005, ktoré boli kľúčovými nielen pre krajinu ako takú, ale viac-menej pre celú Strednú Áziu, o Centrálnej Ázii nehovoriac.
Lenže dvadsať rokov je dvadsať rokov…
(Autor je emeritný vysokoškolský učiteľ)
Foto: Archív autora
[1] Pozri: https://www.noveslovo.sk/node/16677
[2] Pozri: https://noveslovo.eu/archiv/andizan-patnast-rokov-po/#google_vignette
[3] Pozri: https://www.parlamentnilisty.cz/arena/monitor/Viden-Migranti-se-tremi-detmi-dostavaji-50-tisic-eur-rocne-Ve-skolach-uz-je-vic-muslimu-nez-krestanu-772873
[4] Čítajte viac: https://www.sme.sk/c/2224207/vylesteny-andizan-ukazali-diplomatom.html
[5] Bližšie pozri: JUZA, P. (2017): Terra O´zbekistan (1724 dní a nocí v Uzbekistane), PeIn, 2017, ISBN 978-80-972361-2-0, 379 strán;
