Pri príležitosti 112. výročia narodenia Gustáva Husáka som sa znovu zamyslel nad najvýznamnejšou osobnosťou 20. storočia. Vyšiel mi z toho práve Husák, čo som v skratke uviedol i v mojom poslednom príspevku pre Slovo – O vzťahoch Čechov, Moravanov a Slovákov bez ružových okuliarov.
Samozrejme. nik nie je bez chýb a pri hodnotení tej-ktorej osobnosti ide najmä o pomer pozitív a prípadných negatív. No a práve pozitíva u Gustáva Husáka výrazne prevažujú. Keďže na túto osobnosť sú rôzne názory, dovolím si v širšej súvislosti, nie však sucho len podľa historických faktov, vyjadriť svoj názor a komentár.
Mali sme tu anketu Najväčší Slovák, o čom bola?

Na Slovensku sa v roku 2019 uskutočnila v mnohom kontroverzná a zmätočná anketa „Najväčší Slovák“, ktorá mohla niesť skôr názov – Najznámejší či Najpopulárnejší Slovák. Táto ľudová anketa nemala žiadne jasné pravidlá. Azda celkom oprávnene ju vyhral Milan Rastislav Štefánik. Šiesty bol Alexander Dubček a siedmy Gustáv Husák. V prvej desiatke boli i postavy z dávnej histórie – náš hádam najväčší národný buditeľ a zakladateľ spisovnej slovenčiny Ľudovít Štúr (1815 – 1856), Cyril a Metod (roky 863 – 885), alebo dokonca zbojník Juraj Jánošík (1688 – 1713). Bol tam i hrdina atentátu na Heydricha Jozef Gabčík, športovec Peter Sagan aj speváčka Marika Gombitová. Pre nejasné kritéria nemala táto anketa žiadny význam a ani žiadnu reálnu výpovednú hodnotu. Bol to len pokus o popularizáciu osôb bez zásadnejšej zmysluplnej idey.
Ak by sa anketa Najväčší Slovák nebodaj konala v tomto čase, tak by sme sa, žiaľ, možno dočkali stavu, že by tam časť progresívnych občanov zaradila aj takých „hrdinov“ ako Ficov atentátnik a študentík, čo odmietol podať ruku prezidentovi Petrovi Pellegrinimu. A určite by tam bol aj niekto z LGBTI komunity. Našťastie, taká anketa sa nekoná.
Ako je to s postavením skutočných osobností
Ak chcem vyzdvihovať osobnosti, tak by to malo byť v konkrétnom historickom období a najlepšie z našej relatívne nedávnej minulosti, akou bolo 20. storočie. Tam celkom iste môže dominovať Milan Rastislav Štefánik, no je otázne, akým veľkým prínosom bol pre Slovensko, keď absolútnu väčšinu života prežil v zahraničí. Áno, mal mimoriadny podiel na propagácii Slovenska, jeho zviditeľnení a najmä na vzniku prvej ČSR, no na jej rozvoji sa už nestihol podieľať pre jeho tragický koniec v roku 1919.

Nesporne významnou osobnosťou bol aj Alexander Dubček. Bol srdcom i rozumom komunista a sociálna demokracia si ho len na sklonku jeho života prisvojila. Dubček bol známy ako predstaviteľ socializmu s ľudskou tvárou. Bol to výrazný a i skúsený ľavicový politik, no jeho Achillovou pätou bola, paradoxne, ľudskosť, ako i cit pre demokraciu a slobodu. Rast a rozlet jeho osobnosti zabrzdila na dvadsať rokov invázia vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR v roku 1968, keď mu nebolo umožnené politicky sa angažovať. Po novembri 1989 mal už pre naplnenie svojich ideálov a zámerov zúžený priestor. Funkcia prvého ponovembrového prezidenta mu nebola súdená, no stal sa predsedom Federálneho zhromaždenia ČSSR. Jeho kariéru, dielo a život definitívne ukončila tragická autonehoda na diaľnici pri Humpolci v roku 1992.
Gustáv Husák ako najväčšia slovenská osobnosť 20. storočia
Nasledujúce riadky sa nemusia páčiť všetkým čitateľom, keďže Gustáva Husáka viacerí historici a politici považujú za kontroverznú osobnosť. Dezinformátori a prekrúcači dejín vyzdvihujú najmä jeho negatívnu úlohu v čase normalizácie spoločnosti. Ja sa snažím o objektivizáciu faktov, o rešpektovanie názorov oboch oproti sebe stojacich táborov, ale opieram sa najmä o svoje vlastné skúsenosti a poznanie doby, v ktorej Husák pôsobil.

JUDr. Gustáv Husák nie je najpopulárnejšou osobou, je však nesporne najvýznamnejšou slovenskou osobnosťou 20. storočia. Gustáv Husák bol vzdelaný, demokratický, kultivovaný, skromný, pokrokovo orientovaný komunistický politik. Bol prvým a posledným slovenským prezidentom Česko-Slovenska. Bol i najdlhšie slúžiacim prezidentom v celej našej histórii Československa i samostatného Slovenska, keď vo funkcii pôsobil 14 rokov (1975 – 1989). K jeho erudovanosti a štátnickej vyspelosti sa žiaden z prezidentov pred ním a už vôbec nie po ňom ani len nepriblížil.
Husák patril k najvýznamnejším spoluorganizátorom Slovenského národného povstania (SNP) a po skončení druhej svetovej vojny sa zapojil do obnovy Slovenska a budovania základov novej spoločnosti. V rokoch 1946 –1950 pôsobil v Zbore povereníkov (v dnešnom ponímaní vláda SR) v rôznych funkciách a neskôr ako jeho predseda. Bol iniciátorom a spolutvorcom ústavného zákona o federatívnom usporiadaní Česko-Slovenska, bez ktorého by nebolo ani dnešného samostatného Slovenska.
Bol človekom, ktorý sa zaslúžil o sociálne vymoženosti občanov, o hospodárske vyrovnávanie Čiech a Slovenska. V 70, a v 80. rokoch došlo aj vďaka jeho politike k budovaniu významných podnikov v „hladových dolinách“, vodných a atómových elektrární, ďalších významných firiem, nemocníc, zdravotníckych zariadení, škôl, kultúrnych domov, športovísk, mostov a pod. Všetko to kapitalistická spoločnosť za 35 rokov nedokázala ani len udržiavať. Došlo k rozmachu bývania, keď sa stavalo priemerne 40-tisíc štátnych nájomných, družstevných a podnikových bytov ročne. Vďaka podmienkam na plnohodnotný život mladých ľudí došlo v rokoch 1970 až 1985 k populačnému boomu, pre ktorý sa zaužíval pojem „Husákove deti“. Možno preto so zodpovednosťou povedať: Husák bol slovenský štátnik, ktorého doteraz nik neprekonal.
O Gustávovi Husákovi hovoria jeho neprajníci ako o komunistickom normalizátorovi v rokoch 1970 až 1989, ale to je takmer jediné, čo mu vyčítajú. Hovoria to len historici, idúci po povrchu udalostí, antikomunisti a politici s čierno-bielym videním. Treba pripomenúť, že nebyť práve Husáka, ktorý zobral zodpovednosť za naše národy po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968, bolo by Československo skutočne a doslova okupované. Husák svojím konaním po roku 1970 predišiel možným represáliám zo strany prítomných vojsk. Došlo by k výraznému obmedzeniu práv slovenských štátnych orgánov a k získaniu kontroly a moci okupačných vojsk nad naším územím, či dokonca k ustanoveniu okupačnej správy spravujúcej naše územie.
Husák v súvislosti so svojou úlohou po vpáde vojsk a následnej normalizácii povedal: „Ja tento národ musím zachrániť, aj keby mi mali všetci napľuť do očí.“ Husák to aj dodržal, no nik o tom nehovorí, nik to nechce počuť a už vôbec nik to nechce priznať…
Gustáv Husák bol najvýznamnejším slovenským politikom v ČSSR. Prežil vzostupy aj pády; bol odsúdený za buržoázny nacionalizmus na doživotie najmä za jeho snahu o vyrovnanie hospodárskych rozdielov medzi obomi časťami povojnovej republiky. Nikdy sa nenechal zlomiť a neskôr bol rehabilitovaný. Napriek tomu zostal celý svoj život verný svojim pokrokovým komunistickým ideálom, neprezliekal kabáty ako mnohí dnešní politickí chameleóni. Bol to človek, ktorý miloval svoj ľud, človek ktorý sa zaslúžil nielen o ekonomický, ale aj morálny rozmach krajiny v časoch socializmu.
Mladej generácii treba pripomenúť, že za éry Gustáva Husáka, napriek tomu, že nedošlo k naplneniu vízií a nádejí na reformu československého socializmu, prežilo Slovensko veľmi významný hospodársky, vzdelanostný, sociálny a kultúrny rozvoj, uviedol o ňom v ankete Najväčší Slovák Jozef Hrdlička.
„Bol to človek vzdelaný, vedecky založený, múdry, bezprostredný. Demokratický, ale jeho demokratizmus bol taký, že začínal u sebadisciplíny. Nakoniec to bola predovšetkým kultúrnosť. Mne sa veľmi páčil, aby som bol úprimný,“ spomínal na Husáka po dvadsiatich rokoch pre ČT bývalý sovietsky líder Michail Gorbačov.
Po prevrate v novembri 1989 bol zástancom pokojných politických zmien, vymenoval prvú vládu národného porozumenia a sám odstúpil z funkcie prezidenta ČSSR. Ani jeho materská Komunistická strana nepochopila význam jeho osobnosti a v roku 1990 ho spolu s Petrom Colotkom, Jozefom Lenártom i Ignácom Janákom vylúčila z KSČ. Zomrel „politicky opustený“ vo veku 78 rokov 18. novembra 1991; pochovaný je v Bratislave-Dúbravke. Takto končia najväčšie osobnosti na Slovensku, takáto je naša vďaka…
Ako to vyzerá na Slovensku s osobnosťami v 21. storočí?
Máme za sebou necelé štvrťstoročie, no vyspelých osobností je pramálo. Vladimír Mečiar, ktorý má nesporné zásluhy na vzniku samostatného Slovenska, patrí skôr do storočia minulého, a to nielen časom svojho pôsobenia, ale i formami politickej aktivity. K významným osobnostiam patrili prezidenti ako Rudolf Schuster a Ivan Gašparovič, pravda, aj oni sú už viac-menej našou pozitívnou minulosťou.

Možno aj preto doteraz vyniká jediná osobnosť, a to politik a štátnik, štvornásobný premiér Robert Fico. Práve tomu, či sa to niekomu páči alebo nie, nesiahajú ostatní rýchlo kvasení politici ani po päty. Buď pôsobili oveľa kratšie, alebo nezanechali takmer žiadnu významnejšiu stopu. Približoval sa k nemu len Mikuláš Dzurinda, no i ten sa sám zdiskreditoval.
Robert Fico je viac ako 30 rokov v politike a na čele vlády takmer 15 rokov. Ľavicovej politike, chápaniu sociálnych problémov občanov a politickej práci sa naučil v Strane demokratickej ľavice (SDĽ). Mal a má vysokú popularitu i strategické uvažovanie, vďaka čomu strana pod jeho vedením päťkrát zvíťazila v parlamentných voľbách. R. Fico sa stal štyrikrát premiérom Slovenskej republiky. V tomto smere ho aj niekto v budúcnosti len veľmi ťažko prekoná.
Súčasní politici ako Michal Šimečka, Branislav Gröhling, Milan Majerský a už vôbec nie negatívne postavičky typu Igora Matoviča, Eduarda Hegera, či Jaroslava Naďa nemajú žiadnu šancu priblížiť sa k Ficovej osobnosti. Nemajú ju ani žiadni iní súčasní opoziční, ale ani žiadni koaliční politici.
Pravda, už niekoľko rokov dozrieva a zvyšuje svoju aktivitu i popularitu bývalý korunný princ Roberta Fica a súčasný prezident Peter Pellegrini. Ten je ešte pomerne mladý, a tak má isté šance stať sa ešte výraznejšou osobnosťou Slovenska.
Možno bude treba čakať niekoľko ďalších rokov či až desaťročí, pokiaľ na Slovensku vyzreje nová pokroková osobnosť.
Namiesto záveru aktuálna poznámka
Lídri celej opozície sa po prvýkrát spojili, samozrejme, ako vždy nie za niečo, ale proti niekomu. Šimečka, Gröhling, Majerský, Remišová, Galko, Šipoš a z úzadia Matovič s Naďom, ktorým chýba základné politické a strategické myslenie, podávajú návrh na vyslovenie nedôvery štátnikovi, aký tu dlho nebol a nebude, Robertovi Ficovi, a tým i vláde SR. Sú bez šance na úspech. Nechápu, že odvolávaním Fica a vlády si strelili do vlastnej nohy. Premiér Fico to víta ako príležitosť zosmiešniť opozíciu pred celým národom a rozniesť ju na kopytách. Jeho odvolávanie bude jeho triumfálnym víťazstvom.
Politický stratég a excelentný štátnik Robert Fico si urobí v koalícii poriadok sám, a vtedy, keď to uzná za vhodné. Nenechá si radiť a už vôbec nie diktovať progresívno-liberálnou opozíciou. Pád vlády preto ani náhodou nehrozí, no jej rekonštrukcia je na stole. Lídri SNS Andrej Danko a Hlasu SD Matúš Šutaj Eštok si sami nedokážu poradiť s rebelmi a upratať vo svojich poslaneckých kluboch, a preto treba zreálniť politické pomery v parlamente, otvoriť koaličnú zmluvu a pristúpiť k prehodnoteniu počtu ministerstiev pre jednotlivé koaličné strany.
Nuž, ale nedozreté osôbky, tváriace sa ako politici, to ťažko pochopia. Občania tak budú mať novú zábavku a presvedčia sa o totálnej neschopnosti opozície, ktorá pre súčasnú vládu nie je žiadnou alternatívou.
Snímky: www.wikimedia.commons
3 Odpovede
Dobrý deň,
či sa to páči a či nie, chýba mi medzi spomenutými politickými osobnosťami Slovenska p. Ján Čarnogurský.
Neprehliadnuteľný štýlom svojich vyhlásení
a nemennosťou svojich postojov.
Veľká škoda pre Slovensko, že v počiatkoch budovania štátu nenašli spoločnú reč
s p. Vladimírom Mečiarom.
To si myslím aj ja už od 90-tych rokov. Hoci nie som naivný a viem (chápem dôvody), prečo uvedení dvaja páni nemohli nájsť spoločnú reč. Niektoré priekopy sú príliš hlboké. A dnes je situácia na rozvadenom Slovensku ešte horšia ako za éry pánov Mečiara a Čarnogurského, ktorých si vážim. Nepochybne sa obaja zapísali do dejín slovenskej štátnosti.
Pán Benkovský,
bol som párkrát na rokovanich, keď prišiel p. Husák, či p. Dubček za mojimi profesormi konzultovať ekonomické problémy v roku 1968. Dnes mám 88 rokov.
Začnem dielom prof. V. Pavlendu, môjho učiteľa a to dielom Ekonomické základy socialistického riešenia národnostnej otázky v ČSSR
Obsah
Predslov
Prvá kapitola Východisková interpretácia problému
I. Teória ekonomického riešenia národnostnej otázky v socialistických podmienkach
II. Hlavné hľadiská medzioblastného vývoja v československých podmienkach
III. Jednotná socialistická ekonomika a národnostná otázka
Druhá kapitola Teoreticko-metodologická expozícia problému medzioblastného ekonomického vyrovnávania
I. Hlavné atribúty medzioblastného ekonomického vyrovnávania
II. Meranie (miery, ukazovatele) medzioblastného ekonomického vyrovnávania
III. Meranie (miery, ukazovatele) národohospodárskej efektívnosti medzioblastného ekonomického vyrovnávania
Prehľad najdôležitejších údajov o rozvoji Slovenska v československej socialistickej ekonomike
Táto časť obsahuje spolu 43 tabuliek, ktoré zväčša spracovali asistenti a odborní asistenti a ja som bol jeden z nich. Mnoho tabuliek je aj v texte knihy. Na s. 27 uvádza účasť predstaviteľov slovenského národa v orgánoch celoštátneho riadenia. Bieda. Na Ministerstve spravodlivosti nepracoval ani jeden Slovák.