Politico prináša komentár Jamie Dettmera pod názvom „Kladieme si dosť ťažkých otázok o Ukrajine?“[1], ktorý sa zamýšľa nad tým, či sa Západ v prípade Ukrajiny nechytil do podobnej informačnej pasce, ako v prípade vojny v Iraku. Vo vzťahu k americkým a britským tvrdeniam o irackých zbraniach hromadného ničenia v jej zárodku „vládla nedostatočná skepsa médií a alternatívne hlasy a nepríjemné otázky boli príliš často vytlačené.“ Podľa Dettmera sa zdá, „… že teraz nám hrozí zopakovanie tej istej chyby, pretože tých, ktorí spochybňujú súčasnú západnú stratégiu, príliš rýchlo označujeme za porazeneckých alebo ich obviňujeme z presadzovania ruskej propagandy.“ Rusko je agresorom a vojna, ktorú vedie, je beštiálna. Putin a jeho politika sú hrozbou pre demokraciu, ale otázkou, či neprehliadame „skepsu, ktorá je potrebná pri zvažovaní toho, či túto vojnu možno vyhrať – ako napríklad, môžu byť ruské sily vyhnané z 20 percent Ukrajiny, ktoré obsadili?“ Sú skutočne nespochybniteľné tvrdenia, že Ukrajina je prvou fázou širšieho ruského hlavného plánu na začatie pozemného útoku na NATO; že osudy Ukrajiny a Európy sú absolútne rovnaké; alebo že západné sankcie nevyhnutne zničia ruskú ekonomiku?
Všetko sú to závažné otázky a je potrebné počúvať argumenty, ale aj protiargumenty. Dettmer ako problém vid, že „…tieto protiargumenty v bežných západných publikáciách alebo na konferenciách na vysokej úrovni, ktoré spájajú západných a ukrajinských predstaviteľov, dostatočne nepočujeme.“ O vyhláseniach na podporu Ukrajiny, pokiaľ to bude potrebné, alebo o prihlásení k celkovému stanovenému cieľu – vrátiť Ukrajinu do jej hraníc z roku 1991 vrátane Krymu – sa reálne nediskutuje. „V súčasnosti len málo západných lídrov verejne naznačuje, že spôsob, akým sa veci vyvíjajú, je beznádejný, bez skutočného konca v nedohľadne a už nemôže týmto spôsobom pokračovať.“
Zriedkavou výnimkou, ktorá prehovorila v tomto duchu verejne, je nemecký kancelár Olaf Scholz. Počas svojej tohtotýždňovej návštevy Kazachstanu novinárom povedal, že je čas vážne premýšľať o rozhovoroch smerujúcich k ukončeniu vojny. „Rusko zaútočilo na Ukrajinu. Aj preto Nemecko, podobne ako mnohé iné krajiny sveta, podporuje Ukrajinu. Tak to je a zostane, aby sa krajina mohla brániť, chrániť svoju celistvosť a suverenitu. Ale je nám tiež jasné, že zároveň zostáva potrebné preskúmať možnosti otvorenia mierového vývoja.“
Podľa správ nemeckých médií Scholz pracuje na mierovom vzorci, ktorý by zahŕňal odstúpenie Ukrajiny od určitého územia, ale tieto úvahy zatiaľ nemajú širšiu ukrajinskú ani medzinárodnú podporu. Je ale čas, aby Západ začal rozmýšľať a pustil sa do ťažkej diskusie, „…či možno túto vojnu v maximálnom zmysle vyhrať? A ak áno, možno ju vyhrať so súčasným západným prístupom, pokiaľ ide o dodávky zbraní alebo pri zachovaní obmedzení používania rakiet dlhého doletu na Ukrajine? A ak Západ nie je pripravený urobiť oveľa viac, čo potom? Dlhotrvajúca vojna?“
Podobné otázky sa vynárajú aj na Ukrajine, či už vo vzťahu k väčšiemu ruskému potenciálu, alebo k rastúcemu nedostatku ukrajinských vojakov. Ako dlho ešte môže Ukrajina bojovať? Ukrajinci vyzývajú západné krajiny, aby si ujasnili, čo chcú, čo môžu dodať a do akej miery sa obávajú jadrovej eskalácie, pretože pokračujúca nejednoznačnosť je nespravodlivá voči mužom, ktorí umierajú v zákopoch.
Podobné otázky si musia klásť aj médiá a zodpovedať si otázku, či sympatie k Ukrajine neprinášajú aj prehliadanie vecí, ktoré sa nehodia. „Západ musí byť úprimný v tom, čo je možné a čo nie, a podľa toho formovať politiku. A kľúčovú úlohu zohrávajú médiá, ktoré kladú otázky, na ktoré naliehavo potrebujeme odpovede,“ končí svoj komentár Jamie Dettmer.
[1] https://www.politico.eu/article/ukraine-kyiv-un-security-council-washington-nato/
