Propagandista vám nikdy nenaleje čistého vína, nedá sa to, nejdeto – bránia mu v tom ideologické pachute zapustené v jeho mysli, zámerné i nevedomé zamlčiavanie a prekrúcanie faktov, popieranie a skresľovanie reality tohto sveta. Usiluje sa vyzametať všetky smietky vo svojom zornom uhle, ktoré by mohli pošpiniť jeho vlastné pravdy, a „vyglančí“ si zrkadlo, aby najjasnejšie videl pochlebovačov navôkol. Platí to o všetkých spoločenských javoch, či už historických alebo súčasných, najnovšie napríklad i v súvislosti s práve uplynulým 106. výročím vzniku Česko-Slovenska: bola to najdemokratickejšia republika v Európe, vládla tu doslova idylka, ľudia a národy si žili ako bavlnke. Akoby sa v tejto „idylke“ nezatýkalo, nevraždilo, nehladovalo, nevládla tu cenzúra, akoby tu nebol jeden národ rovnejší ako ten druhý, akoby tu nejestvovalo úsilie asimilovať Slovákov do jednotného československého národa.
Súsošie obetí streľby žandárov do štrajkujúcich zemerobotníkov v Košútoch
25. mája 1931. Foto: Jozef Schwarz
Lenže tento propagandistický dym sa zaraz rozplynie, keď sa začnete šparchať v archívoch a študovať dokumenty týkajúce sa vrážd, násilia a zatýkania robotníkov počas štrajkov a hladových pochodov za masarykovskej demokracie (ideologický Ústav pamäti národa na tom nemá ani najmenší záujem). A študovať je ozaj čo! Len v materiáloch zo západného Slovenska som sa vŕtal vyše roka a zistil som, že v tom čase padlo po žandárskou guľkou nemálo mŕtvych. Pri podobných jubileách by sme nemali zabúdať ani na nich, rovnako ako oprávnene nezabúdame na obete komunistického režimu.
Rumanová 26. marec 1920
„Nový, Prantl a Zámečník, ku mne!“ zavelí vrchný strážmajster Jozef Žižka. „Prišiel rozkaz od hlavného slúžneho Munku z Hlohovca, treba zatknúť všetkých robotníckych dôverníkov. Báliš patrí medzi nich. Určite bude v konzume.“
Žandári sa napochytre vzdialili. V konzume Báliša nenašli. O niekoľko minút prichádzajú do konzumu Ján Báliš a Adalbert Volek.
„Pred chvíľou ťa tu hľadali četníci,“ povie hostinský Hudák, „trochu mali pod čapicou a vyzerali dosť podráždene.“
„Počkáme na nich tu,“ odvetil Báliš, „aby sme vedeli, čo majú za lubom.“
„Bude lepšie, keď budeme viacerí,“ ozve sa Volek, „pošlem malého Horníka po Ludvíka Podhradského a Augustína Šrámka.
O chvíľu boli obaja v hostinci. Vzápätí sa s rachotom rozleteli dvere. Tri postavy v žandárskych uniformách sa nahrnuli dnu.
„To je on,“ ukázal rukou Prantl.
„Počúvaj, Báliš,“ osopí sa Nový, „v mene zákona ťa zatýkam. Postav sa, odvedieme ťa do Nitry!“
„Báliša sa ani nedotknete!“ ozval sa Podhradský. „Nedáme si ho! Rozumeli ste?! Nedovolíme ho odviesť!“ Skočil k dverám, otvoril ich a skríkol: „Chlapi, poďte dnu, je zle!“
Do konzumu vbehli Tomáš Laboš, Gašpar Konopásek, Jozef Vivodík a Blažej Pagáč. Nový namieril pušku na robotníkov. Vivodík a Pagáč sa vrhli na pušky, začali s Novým zápasiť.
„Budem strieľať!“ kričal Nový. Vkročil do dverí vedúcich do hostinského izbietky. Vtom jeho puška dvakrát zajachtala, guľky zasiahli Konopáska rovno do brucha. Zrazu zarapčala aj Prantlova puška – guľka trafila Báliša do obličiek. Klesol ako podťatý. Konzumná miestnosť sa naplnila bolestnými vzdychmi. Boli dve popoludní. Konopásek ležal v agónii a Báliš ostro škrípal zubami.
Prvý vydýchol naposledy o siedmej večer a druhý v nemocnici o jedenástej v noci. Hneď na druhý deň po streľbe odlifrovali robotníkov, ktorí bránili Báliša, na tri týždne do vyšetrovacej väzby. Chýbal iba Pagáč, ktorý sa niekde skryl. Nitrianska sedria odsúdila Augustína Šrámka na jeden mesiac väzenia a na 20 korún pokuty. Ostatní dostali tri týždne a 20 korún pokuty.
Hlohovec 17. august 1920
Niečo po ôsmej už smerujú hlúčiky poľnohospodárskych robotníkov z Bučian, Horných a Dolných Zeleníc i Siladíc do Hlohovca. Na námestí sa uskutoční o 9.00 hodine verejné zhromaždenie chudoby. Vo fabrikách aj na veľkostatkoch sa zastavila práca. Všetci idú demonštrovať za prepustenie svojho predáka Jozefa Bedeča z väzenia. Na balkóne obecného domu sa zjavuje 29-ročný robotnícky predák Viktor Sopúch. Reční: „Hanba dôstojníkom, vojakom, četníkom, ktorí zabudli, odkiaľ vyšli, kde majú svoje korene. Útočia proti svojim. Hanba im!“ Medzitým vydáva hlavný slúžny Bravený príkaz strážmajstrovi Antonínovi Sůvovi: „Ihneď zatknite Sopúcha za urážku armády!“ Sůva spolu s ďalšími dvoma žandármi vyjde na balkón obecného domu. „V mene zákona vás zatýkam!“ oznamuje mu.
„Prepustite Sopúcha!“ zaznieva zo stoviek hrdiel. Vojaci a žandári začínajú vyprázdňovať námestie násilím.
Sůva vyzýva demonštrujúcich, aby sa rozišli. Napokon sa rozhodne. „Páľ!“ zavelí.
Dvadsaťosemročný Ľudovít Petrikovič z Nitry beží smerom na nádražie. Guľka ho zasiahne priamo do brucha. Urobí ešte pár krokov a potom sa zosunie na zem. Po štvrťhodine zomiera.
Vráble 12. december 1920
Úrady vedeli, že po zatknutí robotníckych vodcov, no najmä Štefana Infnera, sa budú štrajkujúci búriť. Do Vrábeľ sústredili policajtov z okolitých staníc a ďalšie posily žandárov prišli zo Zlatých Moraviec a Levíc. Veľkostatkár Velecký, inak aj starosta mesta, bol v dome u advokáta Demina, z okna pozoroval, čo sa odohráva vonku. Štrajkujúci sa dali do pohybu smerom k mestu, kde striehol kordón vojakov a žandárov.
„Naposledy vás upozorňujem, aby ste sa rozišli!“ zakričal strážmajster František Hamáček.
Vtom sa za chrbtom policajtov zjavili demonštranti z Vrábeľ. Obe skupiny štrajkujúcich, ktoré prišli do mesta z protichodných strán, delilo od seba asi dvadsať metrov. A uprostred nich žandári s puškami.
Veľkostatkár Velecký vzal do rúk pušku, dvakrát provokatívne vystrelil z okna. Signál pre žandárov!
„Páľ!“ zavelil Hamáček.
Pušky zabrechali, po zemi tiekla krv robotníkov. Viliam Spöttle zo Žitavskej Novej Vsi bol na mieste mŕtvy, takisto Pavel Báťa z Beladíc. Smrteľne zranená je aj Mária Krištofová. Rozáliu Terényiovú-Štefunkovú zasiahla guľka do pravej ruky a do pľúc. Ďalších dvadsať ľudí sa k zraneniu ani nepriznáva, aby ich úrady neskôr za to nepotrestali.
Štrajk vo Vrábeľskom okrese sa skončil až 22. decembra 1920. Mocenský aparát dal do väzby 36 robotníkov, prepustili ich až 29. januára 1921. Nitrianska sedria odsúdila aktívnych účastníkov štrajku – Michala Hamara, Imricha Zichu a Jozefa Valacha – na šesť mesiacov žalára a 20 korún pokuty.
Nové Mesto nad Váhom 14. január 1922
Na náhrobnom kameni je vyryté: Dňa 14. júna 1922 bol zastrelený pri štrajku poľnohospodárskych robotníkov Jozef Psotný, 19-ročný.
Žandárska guľka ho trafila priamo do hlavy.
Ako sa to stalo?
Ostré škrípanie kolies a vzápätí vlak zastavuje. Vystupuje z neho muž a za ním dve ženy. Vtom položí strážmajster Jaroslav Sedlář ruku na plece Ondrejovi Bajdichovi, jednému z hlavných organizátorov štrajku: „V mene zákona vás zatýkam, vlezte späť do vlaku. pôjdete s nami do Trenčína!“
Štrajkujúcich robotníkov zatknutie Bajdicha poriadne nabrúsilo. Zo žandárskej stanice vyšlo dvadsať žandárov. Viedol ich hlavný strážmajster Bohumil Jakeš. Bolo niekoľko minút po desiatej večer. Žandári zastali pätnásť krokov od robotníckeho domu. Demonštranti mierili k žandárom.
„Rozíďte sa!“ rozkázal Jakeš.
Štrajkujúci sa ani nepohli.
„Na ruku zbraň! K lícu zbraň!“ zavelil Jakeš. Po chvíli dodal: „Páľ!“ Zarachotili štyri výstrely, vystrelil iba Jakeš a ďalší traja žandári, pretože ostatní rozkaz v hukote davu nepočuli.
Jozef Psotný, stojaci na schodoch robotníckeho domu, bol na mieste mŕtvy. Guľka mu vnikla do úst a vyšla temenom. Anna Petrášová padá mŕtvemu cez nohy. Strela ju zasiahla do členka. Podaktorí robotníci pomáhajú ťažko raneným: Štefana Vaculu zasiahli guľky do ľavého pleca a do lýtka, Štefan Šér má dostrieľané koleno, Ondreja Hrnčiara strelili do krku, bíreša Božku trafili do stehna, Karolovi Uhliarikovi vnikla guľka do nohy, Michala Pavlíka zasiahli do stehna a Zuzanu Vaculovú do nohy. Okrem nich utrpelo ďalších dvanásť ľudí ľahšie zranenia.
x x x
V súdnej sieni Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom vládne vzrušená atmosféra. Je nedeľa 24. júna 1923. Predseda senátu číta 33 obžalovaným rozsudok. Jedenásť z nich na čele s Bajdichom sa proti rozsudku odvolalo, ostatní ho prijali. Súd odvolania zamietol.
Trenčín 22. september 1924
Riaditeľ firmy Tiberghien & Fils Delerue rokuje vo svojej kancelárii so zástupcami robotníkov. Žiadajú ho, aby prijal naspäť 280 ľudí, ktorých z večera do rána vyhodil na ulicu, a zároveň všetkým zvýšil mzdy. K dohode neprišlo. Robotníci odpovedali ihneď štrajkom. O 13.00 hodine zastavili prácu a o 15.00 opustili v poriadku pracoviská. Štrajkovalo vyše 1 300 ľudí.
Streda 8. október 1924
Štrajk sa dlho ťahal, už sa prelomil do tretieho týždňa. Popoludnie bolo trochu uplakané. Robotníckym hliadkam to však neprekážalo. Povinnosti ich prinútili zabudnúť na rozmary počasia. Dávali po celom meste pozor, aby sa štrajkokazi nedostali do fabriky. Okolo tretej sa zhromaždilo niekoľko hliadok pred „tiberghienkou“, tu chceli prehovoriť tých, ktorí mali ísť z popoludňajšej zmeny. Zrazu sa na nich vyrútili z náprotivnej borovičkovej továrne žandári, hnali sa za štrajkujúcimi. Podarilo sa im chytiť osem ľudí. Ostatní utekali do Súdnej ulice pred bránu väznice. Žiadali prepustiť zatknutých robotníkov. Žandári sa medzitým zhromaždili pred väznicou. Znezrady zarachotili žandárske pušky.
„Ach, nestrieľajte!“ skríkne 52-ročný Matúš Drgo. Ostáva ležať v bezvedomí, po chvíli zomiera. Anna Súdna sa bolestivo chytá za ľavú nohu. Anna Šafranková zacíti ostrú bolesť v pravej nohe. Ondrejovi Chalúpkovi krváca pravé koleno a Mária Adamcová si drží pravé plece.
Trenčianska sedria 21. január 1925
Predseda senátu čítarozsudok: „Sedria odsudzuje obžalovaného Františka Švába na štyri mesiace, Ericha Beneša na osem mesiacov, Martina Gajdoša na štyri mesiace, Matildu Cikerlovú na štyri mesiace, Annu Šafrankovú na jeden mesiac, Katarínu Švábovú na jeden mesiac…“
Štátny zástupca i obžalovaní sa proti rozsudku odvolali. Tak sa spisy dostali na Súdnu tabuľu do Bratislavy. Tamojší senát na pojednávaní 29. apríla 1925 schválil oslobodzujúcu časť rozsudku trenčianskej sedrie pre dvoch obžalovaných, ostatným tresty zvýšil.
Trvalo takmer rok, kým úrady dali bodku za touto tragickou udalosťou. Ale pre robotníkov sa kalvária ešte neskončila – čakali na nich mesiace väzenia. Anna Šafranková napísala o milosť až prezidentovi republiky T. G. Masarykovi – všetko márne. Všetci bez výnimky si museli svoje „odsedieť“ a poplatiť peňažné pokuty aj súdne trovy.
Košúty 25. máj 1931
Veľkostatkári v Dioseckom panstve porušovali kolektívne zmluvy a vôbec nedbali na to, že mnoho rodín nemá čo do úst vložiť. Robotnícka trpezlivosť pretiekla – 19. mája 1931 vstúpilo 2 000 poľnohospodárskych robotníkov do štrajku. Vodcovia sa rozhodli, že zvolajú na turíčny pondelok verejné zhromaždenie do Košút.
Pred obecným domom zastavili dve nákladné autá. Spod celtovín vyskákali žandári s puškami a nastoknutými bodákmi. Štyridsať policajtov sa nahrnulo do dvora obecného domu. Viedol ich štábny kapitán Souček.
O tretej sa začali z kostola trúsiť ľudia, kroky sviatočne vyobliekaných chlapov smerovali pred Falkovu krčmu, kde sa vytvorilo viac skupiniek. Pod košatými korunami stromov stáli už robotníci z Dioseku, Vízkeletu, Kerťa a Čiernej Nekyje. Ani ženy nešli tentoraz z litánií domov. Z dvora obecného domu sa vyrútila svorka policajtov.
„V mene zákona vás žiadam, aby ste sa rozišli!“ ziapal nadporučík Jánošík.
Na chrbtoch zhromaždených sa roztancovali obušky.
„Rozíďte sa!“ kričí Jánošík. Zaštekali výstrely. Dav sa rozpŕchol na všetky strany. Na ceste ostáva ležať smrteľne ranený Štefan Thurzo, vedľa neho zomierajú Janko Gyevát a 24-ročný Alexander Žabka. Ťažko ranení sú Jozef Kugler, Jozef Popluhár, František Psota, Alžbeta Psotová a Július Rappand.
x x x
Spomenul som len kusé ukážky zo spracovaných príbehov. Ďalších sedem, pri ktorých tiekla robotnícka krv, neuvádzam. Na celom Slovensku takto zomrelo okolo deväťdesiat ľudí. Aj pod takéto tragédie sa podpísala prvá Česko-slovenská republika, ktorú v súčasnosti mnohí označujú za výklad demokracie. Nazdávam sa, že podobné výklady treba porozbíjať, zabiť klincami. Nie však tým spôsobom, že budeme na ne zabúdať a tváriť sa, že nejestvovali. Národ musí mať pamäť, no nie takú, že pri niektorých obdobiach bude trpieť amnéziou a niektoré bude do úmoru oživovať. Každému treba merať rovnakým metrom…
Mnohým našim propagandistom sa to nedobre číta či počúva… Nechyrujú o intelektuálskej odvahe a cti z tamtých čias, keď protestný manifest proti žandárskej streľbe a násiliu v Košútoch podpísalo 34 českých a slovenských spisovateľov a literárny kritik F. X. Šalda dokonca uverejnil túto báseň:
Košúty
Tiše, tiše. Pravda, střílelo se.
Radotín a Duchcov, Košúty.
Tiš, tiše! Žádný sten a vzdechy:
to jsou jenom
štace jedné maršruty.
Střílelo se dnes;
a zítra třebas přijdou:
Trenčín, Košice a Šurany.
Copak žandár za to může,
že mu vběhne psisko do rány?
Tiše, tiše! Ať je puška
o líc dobře opřena!
Tiše, tiše: ať je
rány dobře slyšet,
ať se z dálek vrátí
jednou ozvěna!
Práve pri takomto a podobných jubileách by sme sa mali hlbšie zamyslieť aj nad takým fenoménom, akým je tzv. demokracia v prvej Česko-slovenskej republike, ale aj v našej dnešnej spoločnosti!
