Vojny triumvirov

Lekcie z dávnej minulosti platia aj dnes

V dejinách jestvujú kratšie i dlhšie obdobia, keď čas a ľudské životy plynú akoby pomalšie a veci a udalosti, ktoré ich sprevádzajú, ostávajú pri zbežnom pohľade nemenné. Môže to byť len zdanie. Pod povrchom každodenných stereotypov to už vrie a gejzír môže kedykoľvek vytrysknúť a prekvapiť tých, ktorí sa nechali ukolísať doterajším vývojom. Jednou z takýchto dejinných erupcií s dôsledkami pre známu časť Európy s ťažiskom v Stredomorí a priamou nadväznosťou na priľahlé oblasti severnej Afriky, Malej Ázie a Blízkeho východu je obdobie známe z histórie ako „druhý triumvirát“, ktorým vyvrcholili občianske vojny v Ríme v období neskorej republiky. Táto forma ústavnej vlády bola zároveň režimom, a to veľmi striktným, v rýchlo sa meniacom prostredí, ktorému kultúrne dominovali helenizmus a čoraz viac i vojenské, organizačné a administratívne schopnosti Ríma. Z ich symbiózy vzišiel svet, ktorého stavebné prvky, materiálne aj abstraktné, sú v našich životoch prítomné i dnes. Pozrime sa spoločne, ako necelá poldruha dekáda ovplyvnila vývoj smerujúci k jeho vzniku a zároveň k postupnému utváraniu jednej z najrozvinutejších a najkomplexnejších civilizácií aké dejiny ľudstva poznajú.

Na mramorovej dlážke prázdnej budovy Kúrie nehybne leží telo posiate mnohými bodnými ranami. Pod sochou Pompeia, ktorá naň meravo hľadí. Po zotmení prídu otroci poslaní Calpurniou, aby pozostatky jej manžela priniesli do ich domu, z ktorého skoro ráno nič netušiac vykročil v ústrety svojmu osudu (15. marec 44 p.n.l., marcové Idy roku 710 od založenia Mesta). Caesar chodil na zasadnutia senátu bez osobnej stráže, panciera pod tógou alebo aspoň s dýkou skrytou v záhrení. To jeho protivníci omilostení po porážkach senátnej opozície pri gréckom Farsale (9. august 48 p.n.l.), severoafrickom Thapse (6. apríl 46 p.n.l.) a španielskej Munde (1. marec 45 p.n.l.) boli iné nátury. Teraz sa sami zľakli toho, čo vykonali, zaliezli do svojich domov a víl a zabarikádovali sa v nich. Nemali naplánované ani len „b“, tobôž „c“ a „d“ toho, čo malo nasledovať po „a“(tentáte) na, čuduj sa svete, obľúbeného doživotného diktátora, ktorého koniec prišiel skôr, ako sa nazdal. Domnievali sa, že ľud ich správanie pochopí a privíta. Veď ho práve oslobodili od tyrana.

Majú pravdu v tom, že ľudu to vôbec nie je jedno. No rozmýšľa úplne inak, ako si to Caesarovi vrahovia predstavovali. Kto ho živil lacným, v prípade núdze bezplatne prideľovaným obilím? Kto preň usporadúval verejné hostiny, hry a vojenské triumfy? Kto mu dával prácu pri budovaní a úprave Mesta a jeho širokého okolia? Udržiaval ulice, cesty a verejné priestranstvá v čistote a poriadku pred epidémiami ľahko sa šíriacimi v mase ľudí šplhajúcej sa počtom k miliónu. Informoval o rozhodnutiach senátu. Dbal, aby fungovalo, bezplatne, zásobovanie vodou udržiavanými akvaduktmi i čerstvými a lacnými potravinami dovážanými dennodenne z vidieka. Dohliadal, aby bolo uplatňovanie práva dostupné aj najzraniteľnejším. Činila tak vari „Republika“ rozhádaných a pyšných aristokratov, žiarlivo striehnucich na seba navzájom, aby ten druhý nemal a nebol viac nestarajúc sa o jednoduchých ľudí? Evidentne boli dve, možno i viac. Quot capita, tot sententiae. A kto je dnes vlastne „ľud“? Určite nie je ten istý ako pred storočím či štyrmi, z ktorého sa zrodil Rím, vládca sveta. Teraz je to už len masa, dav.

Caesarov triumf a Vercingetorixova poprava (v skutočnosti neverejná; 46 p.n.l.) v britskom historickom seriáli „Rím“ z produkcie HBO („Rome“, 2005 – 2007).

Nie! Bol to práve zbožštený – divus – Iulius, kto porazil Galov a ich územia pripojil k Rímu. Prešiel so svojimi légiami za Rýn, aby rozťahujúcim sa Germánom ukázal, kde je ich miesto a kto je tu pánom. Preplavil sa do ďalekej Británie vystrašiť tamojších Keltov, aby sekali dobrotu, nechali dobytú Galiu na pokoji a pochopili, že Rimania môžu do ich domovov prísť kedykoľvek sa im zachce. Jedného dňa tak aj urobia a ostrov bielych útesov a hmiel sa stane rímskou provinciou, jednou z mnohých. Svojim nepriateľom odpúšťal ceniac si životy občanov vrátane jednoduchých vojakov porazených armád v občianskej vojne s pompeiovcami. A teraz ho tí omilostení a vysoko postavení „(naj)lepší ľudia“ – optimates – podlo a zákerne zavraždili. Na pôde senátu, v ktorom zbrane nemali čo robiť, oháňajúc sa princípmi, ktorým prestávali veriť už aj oni sami. Čo očakávali? Sympatie a podporu?

Keď Marcus Antonius, Caesarova pravá ruka, pochopí, že sprisahanci nevedia čo a ako ďalej, ujme sa iniciatívy. Je druhým a momentálne jediným konzulom. Odvážny a aktívny jedinec je viac ako hlúčik tárajov silných len zdanlivo, a aj to len keď sú spolu. Ľud zvolá na fórum a prednesie reč, po ktorej je jasné, kde stojí on a odteraz už aj tí pred ním. Emóciami vybičovaný, extatický dav strhnutý Antoniovou úspornou i keď vzletnou a o to účinnejšou rétorikou prihadzuje do horiacej hranice s Caesarovým telom osobné veci, cennosti, drahé látky a predmety. Na stretnutí senátu Antonius atentátnikom navrhne, aby z Ríma v záujme vlastnej bezpečnosti odišli ponúkajúc im beztrestnosť, no trvá na tom, aby zákony a rozhodnutia prijaté za Caesarovej ústavnej diktatúry ostali v platnosti.

Senátorov sa opýta, či chcú spochybniť svoje mandáty a ohroziť vlastný majetok, za ktoré vďačia práve zavraždenému mužovi. „Poviete Caesarovým veteránom pribúdajúcim v Ríme na správy o jeho smrti každým dňom, aby vrátili pôdu, ktorú od neho dostali“? Sprisahanci si konečne uvedomia, ako sa veci majú a začnú mesto, nad ktorým sa vznáša Sullov tieň a obavy z proskripcií, opúšťať. Si na zozname nepriateľov štátu? Zomrieš na mieste spolu s tými, ktorí by ťa chceli schovávať alebo zachrániť. Tvoj majetok je švihnutím alebo bodnutím meča náš. Modli sa k bohom, aby ti na dvere nezabúchali tribúni, centurióni alebo radoví legionári. No môže to byť aj ktokoľvek iný, napríklad tvoj sused, ktorému na tebe alebo tvojich blízkych niečo vadí. Poslúchaj, alebo odstúp a zomri!

Napriek tomu, že mu zámery sčasti vychádzajú, Antonius je sklamaný. Pri verejnom čítaní Caesarovho závetu v senáte spolu s ostatnými zistí, že diktátor ustanovil za dediča Octavia, syna svojej netere Atie, dcéry Caesarovej mladšej sestry Iulie, adoptujúc ho za svojho. Pravdaže, nemôže mu odkázať funkciu a moc, tie nie sú podľa rímskeho práva dedičné, ale len meno a autoritu, ktoré sú s ním spojené a ktoré si musí nový Gaius Octavius Caesar (Thurinus, po adopcii Octavianus) svojím konaním vydobyť a potvrdiť. Rímsky ľud získava diktátorovým závetom prístup do záhrad prvého Rimana, odteraz sú verejnými. Každý občan presne stanovený finančný obnos, rovnako muži jeho légií. Niet pochýb, že Caesarova posledná vôľa je dláždením cesty pre jeho dediča prostredníctvom verejných sympatií prenesených naňho z poručiteľa.

Caesar nemal mužského potomka, ak zaň nerátame Ptolemaia XV. Caesariona, narodeného z krátkeho vzťahu s Kleopatrou VII. z macedónskej dynastie vládnucej Egyptu už takmer tri storočia od smrti Alexandra Veľkého po rozdelení jeho obrovskej ríše rozprestierajúcej sa v samom srdci Eurázie a spájajúcej Západ s Východom medzi jeho nástupcov (diadochov). Je však nemysliteľné, aby sa ich spoločný potomok, u ktorého Caesarovo otcovstvo navyše sprevádzajú pochybnosti (on sám ho do svojho závetu nezahrnul), mohol uchádzať o priazeň rímskych politických elít i rímskeho ľudu pohŕdajúcich upadajúcimi helenistickými monarchiami a Východom s jeho pasívnym prístupom k životu a mystériami, ktorým sú masy živých v podriadenom postavení ľahostajné.

Octavius sa o prastrýkovom závete dozvie počas štúdíí v ilýrskej Apollonii (južné Albánsko), kde je jeho tútorom Athenodorus z Tarzu. Aj keď je mladý a bez skúseností, v čase atentátu má len osemnásť rokov, v žilách mu prúdi krv caesarovského rodu. V Ríme, kde po vyhnaní etruských kráľov medzi sebou o politickú moc bojovali rodiny (familiae) patricijov, krvné puto, rodová (gens) a klanová (tribus) príslušnosť znamenajú najviac. Politická inteligencia a osobná ctižiadostivosť Gaia Octavia Caesara vynesú tam, kde sa pred ním v Ríme nedostal nik a málokto i po ňom. Teraz však stojí len na začiatku dlhej cesty. Na nímanda, ktorý prišiel do Ríma z nejakého zapadákova (Velitrae, dnešné Velletri), hľadia zvrchu senát i  Antonius.

Ten po zistení, že v rade čakajúcich na svoju príležitosť nie je prvý ani jediný, sa presunie na sever hľadajúc podporu v oboch Galiách, Predalpskej (severná Itália od Pádu po Alpy) i nedávno podmanenej Zaalpskej (dnešné Francúzsko a Benelux). Sú tam posádky Caesarových légií a kolónie ich veteránov. Takisto domáce komunity, ktoré sú Caesarovi zaviazané za svoj rozvoj a udelené privilégiá, niektoré aj za rímske občianstvo. Tu musí vystupovať ako Caesarov dedič a pomstiteľ on. Nech si chlapčisko ostane v Ríme. Zatiaľ.

Ak sa vo vojne propagánd predchádzajúcich ozajstným Antonius štylizuje ako Caesarov pomstiteľ, Cassius a Brutus, vodcovia novej senátnej opozície v exile, samých seba úprimne považujú za „Osloboditeľov“ od zvole tyrana – Liberatores. Utiahnu sa do bohatej Malej Ázie, ktorú Rím buď ovláda priamo alebo kontroluje cez klientske a závislé štáty až po Sýriu i ďalej. V postavení správcov tunajších rímskych provincií ustanovených senátom ešte pred Caesarovým zavraždením majú k dispozícii obrovské zdroje potrebné na vedenie vojny. Na bohaté a prekvitajúce mestá uvaľujú dodatočné dane a kontribúcie a budujú armádu z komunít rímskych občanov i z posádok rozmiestnených vo východných provinciách pripájajúc k nej oddiely spojencov.

Ak sa im to, čo si už nahonobili, zdá málo, ďalšie si zoberú násilím, Brutus od Lýkijčanov a Cassius od Rodosanov, doposiaľ verných spojencov Ríma, pripojac prekvitajúci ostrov k rímskym územiam. Nepomôže im ani to, že Cassius, podobne ako Caesar, tu kedysi študoval na tunajších vychýrených školách. Odídencov posilňuje nepretržitý prílev utečencov obávajúcich sa represálií a vybavovania si osobných účtov zo strany caesarovcov.

V Itálii sa medzitým rozhára ozbrojený konflikt medzi prívržencami Octaviana a Antonia do ktorého sa zamieša senát pod Cicerovým vedením. Aj keď Cassius s Brutom získavajú čas, vedia, že sa rozhodujúcemu stretu nevyhnú. Predstavujú kontinuitu s optimátmi Sullu, Caesarovho predchodcu vo funkcii diktátora. Ich protivníkmi je nová generácia mariovsko-caesarovských populárov, ktorí síce republikánske zriadenie ako také nespochybňujú a hlásia sa k nemu, no v podobe, v akej existovalo doposiaľ, ho považujú za prežité.

S postupom času sa vonkajšie rozdiely medzi oboma tábormi zotrú, ide už len o moc. Na strihu a farbe plášťa, ktorý ju prikrýva, nezáleží. Tí prví sú na vojnu čoskoro dobre pripravení. Ich vojsko má viac ako stotisíc výborne vycvičených a odhodlaných mužov a podporuje ho silná flotila vlastných i spojeneckých lodí. Na jar roku 42 pred naším letopočtom vyrazia Osloboditelia po mori i po súši do Macedónie (severného Grécka, nie dnešná RSM). Tu chcú vyčkať svojich protivníkov a rozdať si to s nimi o vládu nad rímskym svetom.

Octaviana a senát pod vedením Cicera, do špiku kostí oddaného republikána, spojí v Itálii odpor proti Antoniovi uzurpujúcemu si postavenie správcu galských provincií, z ktorých vyhnal guvernérov menovaných senátom. Cítiac sa dostatočne silný vyrazí na Rím. Na sedemstojedenáste výročie založenia Mesta (21. apríl 43. p.n.l.) ho pri Mutine (Modena) zastavia a porazia senátu lojálne légie. Počas obliehania mesta (Antoniom) a bojom pred ním padnú na strane víťazov obaja konzuli, Pansa a Hirtius, čím sa otvára cesta pre zvolenie nových. Bitka napriek tisíckam mŕtvych nerieši takmer nič, je zbytočná.

To „takmer“ spočíva v tom, že Antonius aj senát musia začať brať Octaviana vážne. Dedič Caesarovho mena dosiahne svoje a je vymenovaný za prvého konzula nahradiac Pansu, ktorý zahynul v boji. Neskorší historici ho chvália za osobnú udatnosť preukázanú aj tým, že pri Mutine nahradil padlého aquilifera (orlonosa) a v najväčšej trme-vrme niesol v boji hlavný odznak jednej z légií (Suetonius). Iní (Tacitus) ho zase podozrievajú, že Hirtia nasmeroval do najintenzívnejšieho boja prebiehajúceho v Antoniovom tábore úmyselne, aby zahynul.

Slabým bodom tejto úvahy je, že Octavianus bol prétorom a  Hirtius druhým konzulom, funkčne vyšším magistrátom. Po Mutine Octavianovi i  Antoniovi muži na svojich veliteľov naliehajú, aby sa zmierili. Skutočný nepriateľ zbiera sily na Východe, aby vypochodoval na Rím. Tretím do trojlístka amicióznych je Lepidus, bývalý veliteľ Caesarovej jazdy, lojálny a dobrý vojak bez politických kvalít. On je tým, kto pôsobí ako sprostredkovateľ vzniku spojeneckého zväzku a utlmovateľ napätia medzi Octavianom a Antoniom.

Traja najsilnejší muži Ríma sa stretnú pred zrakmi svojich vojsk na ostrovčeku uprostred rieky Lavinius neďaleko Mutiny v októbri. Počas trojdňových rokovaní si dohodnú spoločné ciele, na prvom mieste pomstenie Caesara a totálnu porážku Cassia s Brutom (Markom), ktorí sú aj s ďalšími spolupáchateľmi zodpovednými za Caesarovu smrť vyhlásení za nepriateľov ľudu (lex Pedia). Na konci novembra je oficiálne ustanovený triumvirát ako riadny, rímskym právom (lex Titia) a senátom i ľudovým zhromaždením (comitia tributa) uznaný kolegiátny orgán (triumviri rei publicae constituendae consulari potestate) s konzulskými právomocami svojich členov, ba ich aj presahujúcimi. Honosný názov v skratke stipuluje právomoci triumvirov riešiť ústavné otázky a problémy bez toho, aby ich rozhodnutia mohol zvrátiť senát i ďalšie ľudové zhromaždenie – comitia centuriata.

Práve v inštitucionalite a právnom ukotvení spočíva rozdiel medzi „triumvirátom“ z roku 60 pred naším letopočtom, ktorý bol len politickou alianciou rozhodujúcich osobností, Pompeia, Crassa a Caesara (v tomto poradí), a skutočným vytvoreným o sedemnásť rokov neskôr. Spojenectvo tých prvých triumvirátom z antických historikov nenazýval nik, názov „prvý triumvirát“ sa objavil až na konci stredoveku v dobe obnoveného záujmu o antiku. Nespochybniteľní, praví triumvirovia si navzájom dočasne rozdelia územia nachádzajúce sa pod ich kontrolou. Po porážke opozície a znovuovládnutí východných provincií si ich prerozdelia. Nateraz Antonius prevezme do správy ľudnaté a ekonomicky silné Galie okrem Narbonskej (južné Francúzsko), ktorá spolu s Hispániou pripadne Lepidovi. Octavianovi ostane Itália, severná Afrika, Korzika, Sardínia a Sicília, kde je však skutočným pánom Sextus Pompeius, druhý a posledný syn Pompeia Magna porazeného v občianskej vojne Caesarom. To všetko vo svete, ktorému vládnu Rimania. Aj keď sa rozhádajú, sú si seberovní a ostatní sa musia podriadiť. Verum autem Roma! (Je len Rím!).  

Sextus Pompeius kontroluje frekventované námorné trasy prechádzajúce centrálnou časťou Stredomoria. Hoci s  Caesarovou vraždou nemal nič spoločné, triumvirovia zahrnuli do zoznamu nepriateľov ľudu aj jeho. Bude Lepidovou úlohou dbať o to, aby Sextus ako prirodzený a potenciálne aktívny spojenec Osloboditeľov so svojou výborne vycvičenou a  početnou flotilou nenarúšal vojenské a zásobovacie transporty triumvirov smerujúce z ich námornej základne v Brundisiu (Brindisi) do Dyrrhachia (Drač) ležiaceho na opačnej strane Adriatického mora počas ťaženia proti Caesarovým vrahom.

Existencia triumvirátu je časovo ohraničená na dobu piatich rokov. Jeho členovia sú pánmi nad životom i smrťou rímskych občanov, ktorí sú zbavení práva odvolania sa voči ediktom a rozsudkom triumvirov (sine provocatione). Rímu a Rimanom vládne tyrania, oveľa horšia ako kráľovské obdobie, ktorým matky strašili malé deti nasávajúce ducha republikanizmu spolu s materinským mliekom.  

V meste sa naplno rozbehnú proskripcie, ktoré sa po Caesarovom zavraždení nekonali. Teraz, keď sú karty už rozdané a caesarovská strana disponuje tridsiatimi ôsmimi, podľa Appiana až štyridsiatimi tromi, légiami, dva razy i viac toľkými ako ich majú k dispozícii Osloboditelia, prepuknú v plnej sile a hrôze. Senát už nemá žiadne vojsko, ktoré by museli triumvirovia brať do úvahy. Jeho vojaci k nim prešli zlákaní platom, odmenami, prísľubmi koristi a budúceho pridelenia pôdy. Poslednú nádej senátu, Decima Bruta, obrancu Mutiny, jeho muži po bitke paradoxne (spolu s Octavianom boli víťazmi) opustili a on sám bol v Ilýrii na úteku k Osloboditeľom v prestrojení za Gala prezradený a na Antoniov rozkaz popravený.

Proskripčné zoznamy sú vyvesené všade, nastáva surová poľovačka na obete ako za Sullových čias na základe lex Valeria (82 p.n.l.), zákona prijatého na rozdiel od lex Pedia až dodatočne. Triumvirom padnú za obeť tri stovky senátorov a dve tisícky členov nižšej nobility, jazdcov (equites), no celkový počet zabitých tými, ktorí konajú v mene štátu a práva, ako si ho predstavujú vládcovia Ríma, je oveľa vyšší. Pomstu na vlastnej koži pocíti aj Cicero, ktorého zapísaniu do zoznamov proskribovaných sa Octavianus snažil zabrániť a rezignoval až po dvoch dňoch vyjednávania a nátlaku. Antonius vyhlásený po svojej porážke pri Mutine spolu s Lepidom na Cicerov návrh za nepriateľa ľudu, je nemilosrdný. Nie to jediná príčina jeho nenávisti, história ich vzájomných sporov siaha hlbšie do minulosti. Na túto chvíľu čakal dlho a nenechá si ju ujsť. Dohliadne na to, aby jeho politický rival a odporca neunikol svojmu osudu.

„Antonius, Lepidus a Octavius Caesar vyhlasujú proskripcie.“ Heinrich Leutemann, 1880. Zdroj: Wikimedia commons.

Antoniovi emisári obeť dostihnú v jej letnej vile pri Neapole, zabijú ju, odtnú jej hlavu i pravú ruku, ktorou majster rétoriky a latinského jazyka oddaný až do konca republike písal vybrúsené filipiky proti jej hrobárom. Pribijú ich na rečnícku tribúnu (rostra) na fóre pred Kúriou. Ešte predtým si pohľad na ne vychutná Antonius pri hodovaní. Príbehy proskribovaných v Appianovom podrobnom opise udalostí sú desivé. Popri hrôze vraždenia, ktoré zastihne aj nevinných, ako dôkaz pre vyplatenie odmeny slúžia hlavy obetí, zaznamenávajú hrdinstvo a sebaobetovanie sa tých, ktorí odmietli byť udavačmi členov vlastnej rodiny i cudzích ľudí, aby si zachránili život. Caesar, ten ozajstný, k proskripciám po svojom víťazstve nad senátnou opozíciou v občianskej vojne napriek nahováraniam svojho okolia nikdy nesiahol. Štastní tí, ktorým sa podarilo pred nimi uniknúť predtým, ako sa začali, a ešte šťastnejší tí, ktorým sa to podarilo počas nich.

Stíhaní i nevinní, čo je neraz to isté, utekajú z Ríma i ďalších italských miest, najmä tých, ktoré triumvirovia vyhlásili za otvorené vyrabovaniu zo strany svojich mužov, na všetky strany. Okrem severnej Afriky a Malej Ázie najmä k Sextovi Pompeiovi na Sicíliu, ktorý ich prijíma s otvorenou náručou. Počínanie triumvirov, ktorí zhabú obetiam majetok, aby mali prostriedky na vydržiavanie svojich armád a na vedenie vojny, je hodné opovrhnutia rovnako dnes ako v minulosti a na popularite im nepridáva. Ďalším benefitom proskripcií je vybavenie si osobných účtov s nepohodlnými a ich fyzická likvidácia. Na popredných miestach proskripčných zoznamov sa ocitli Lepidov brat Paulus, Antoniov strýko Lucius i Octavianov tútor Thoranius. Na jar roku 712 od založenia Mesta (42 p.n.l.) vraždenie ustane. Vojská triumvirov sú už tiež pripravené. Pochod na východ sa môže začať.  

Rímsky svet a Stredomorie po Caesarovej smrti. Zdroj: Wikipédia.

Caesarovci vyšlú prétora Norbana s ôsmimi légiami, aby sa preplavil do Macedónie a zistil, kde presne sa protivník nachádza a aké je rozloženie jeho síl. Presúvajúc sa po rímskej ceste Via Egnatia vedúcej z Itálie cez Macedóniu do Tesálie k Egejskému moru sa predvoj armády triumvirov priblíži k mestu Filippy založenému Filipom II. Macedónskym v roku narodenia  jeho syna Alexandra (356 p.n.l.).  Za Norbanom sa postupne preplavia Antonius s  Octavianom a dvadsiatimi légiami. Norbanus, ktorému sa najprv podarilo obsadiť priesmyky na prístupe k Filippám pred vojskom Osloboditeľov ustúpil, aby sa vyhol obkľúčeniu. Uprednostní čakanie na príchod hlavných síl. Obaja z triumvirov prítomní v mieste vojenských operácií, zanechajúc Lepida v Ríme, aby jedným okom dohliadal na poriadok a druhým sledoval Sexta Pompeia, velia početnejšej armáde, čo nemusí byť vždy výhoda. Zásobovanie ich vojska je nepravidelné a napokon úplne ohrozené.

Ďalšie lode s vojakmi a zásobami sú čoraz zriedkavejšie, základňu caesarovcov, Dyrrhachium, blokuje od mora Murcus, ku ktorému sa čoskoro so svojím loďstvom pridá Ahenobarbus. Na rozdiel od protivníka unaveného dlhým pochodom sú Cassiove a Brutove sily oddýchnuté a svieže, zásoby k nim prichádzajú pravidelne buď po súši z Ázie alebo cez prístav Neapolis ležiaci oproti ostrovu Thassos, ani nie pätnásť kilometrov od Filíp. Osloboditelia nechcú všetko vsadiť na jednu kartu, ale protivníka vyhladovať, oslabiť jeho bojovú morálku a poraziť za podmienok, ktoré vyhovujú im. Vybudujú dva veľké tábory, Cassius bližšie k moru na juhu a Brutus na sever od neho. Prvý je chránený z ľavej strany močiarmi, druhý na pravom krídle lesmi a bralami. Oba tábory sú spojené líniou opevnení. A čakajú. Leto je preč, doznievajú aj posledné slnečné septembrové dní. Ochladzuje sa a začína pršať.

Filippi (Phílippoi), dnešný pohľad na fórum v archeologickom parku zapísanom v zozname UNESCO.

Prvým z triumvirov, ktorý dorazí na bojisko, je Antonius so svojimi mužmi. Vybuduje svoj tábor oproti Cassiovmu, nasledovaný Octavianom, ktorý postaví svoj čeliac Brutovi. Caesarovci sú celkovo v nevýhodnej pozícii, ich protivník rozmiestnený a opevnený na miernej vyvýšenine má o ich manévroch a úmysloch výborný prehľad. Zošikujú sa pred svojimi tábormi ponúknuc Cassiovi s Brutom bitku. Tí zo svojich vyjdú tiež, no nemajú sa k nej. Im stačí čakať. Frontálny útok druhej strany by bol mrhaním vlastných síl. Jediné akcie odohrávajúce sa na planine oddeľujúcej protivníkov sú potýčky ľahkoodencov a jazdy. Antonius má plán. Rimania vedia zaobchádzať s rýľmi a krompáčmi nemenej dobre ako s mečmi. Jeho muži začnú po nociach kliesniť a spevňovať priechody cez močiar a stavať opevnenia v pravom uhle od svojich línií v snahe obísť Cassiov tábor. Ten na to po niekoľkých dňoch príde. Okamžite vydá rozkaz vztýčiť obranné valy a strážne veže paralelne s protivníkovými. Antonius viac nečaká. Keď nič iné, protivníka aspoň vytiahol z ulity. Neváha a zaútočí.   

Sily sú vyrovnané, po stotisíc mužoch na každej zo strán. Triumvirovia majú v devätnástich légiách o čosi viac ťažkoodencov, pretože nie všetky légie protivníkov, celkovo sedemnásť, sú na plných počtoch. Tí druhí majú viac jazdy a oddielov spojencov a stále čakajú na posily. Jazdecký kontingent Partov a egyptské oddiely vyslané Kleopatrou. Paradoxom je, že vo vojsku Osloboditeľov je mnoho mužov z bývalých Caesarových légií, dokonca kompletné, no nedezertujú. Cassius s Brutom im pred bojom vyplatili bohatú mzdu z plnej vojnovej pokladnice. Vernosť ich mužov však nie je len v tom. Vodcovia Osloboditeľov ich získali pre myšlienku obnovenia Republiky, ktorej najväčšou prekážkou sú triumvirovia posadnutí túžbou po moci a, ako ukázali proskripcie, neľútostným vraždením svojich odporcov. Hoci bojujú zúrivo, Antoniov tlak nevydržia  a začnú ustupovať k svojmu táboru.

Na opačnej strane sa takisto rozpúta boj. Brutovi muži vyprovokovaní posmeškami, ktorými ich častuje druhá strana, bez rozkazu zaútočia na Octavianove oddiely. Výsledkom dňa je Cassiova porážka a  Brutove víťazstvo. Druhý dokonca dobyje Octavianov tábor, no namiesto prenasledovania porazených sa jeho muži pustia do rabovania. Octavianus oslabený horúčkami a chorobou, ktorá ho kvári už týždne, si ledva zachráni život ukryjúc sa v lese. Meditým Cassius strácajúci v boji s Antoniovými mužmi pôdu pod nohami a napokon i vlastný tábor, dospeje k presvedčeniu, že bitka je stratená a nariadi svojmu prepustencovi, aby ho prebodol. Večer sa obe strany stiahnu na svoje pozície. V dobytom Cassiovom tábore nechá Antonius silnú posádku. Prvé skríženie zbraní neprežilo viac ako dvadsaťtisíc mužov, straty triumvirov sú v dôsledku panického ústupu Octavianových légií dvojnásobné. Brutus dá po bitke Cassia tajne pochovať na Thassose, aby pozostatky „Posledného Rimana“, ako ho nazve, neboli zneuctené zmrzačením a verejným vystavením. Miesto, kde bol Cassius pochovaný nie je známe dodnes.  

Prvá bitka pri Filippách, 3. október 42 p.n.l. Zdroj: Wikipédia.

Cassiovou predčasnou smrťou stratili Osloboditelia skúseného vojaka, ktorým intelektuál Brutus nie je. Darmo presviedča veliteľov svojich légií, že je potrebné pokračovať v pôvodnom pláne a triumvirov unaviť a vyhladovať. Nemá Cassiovu autoritu aj keď pridá odmeny. Jeho muži pod dojmom víťazstva nad Octavianom sa dožadujú pokračovania v boji a on sa nakoniec podvolí. O tri týždne po prvej bitke vyvedie svoje oddiely na pláň medzi tábormi triumvirov i svojím. Protivník nemôže uveriť toľkému šťastiu. Je takmer bez zásob a pitnej vody. Boj je tak či tak nevyhnutnosťou, no teraz sa šance minimálne vyrovnali. Inak by triumvirovia museli zaútočiť na opevnenia nepriateľov, čo by pre nich bezpochyby znamenalo veľké straty. Iba Jupiter s Herkulom vedia, ako by sa boj vyvinul. Možno ani oni nie.

Teraz zostáva jediné. Druhú stranu definitívne doraziť. Zámer sa im vydarí, Antoniovi muži i predtým zahanbené Octavianove légie s túžbou zmyť pohanu zmetú Brutove oddiely z bojiska. Za iných okolností by po prvom neúspechu padali hlavy, teraz na to nie je vhodná chvíľa. Naopak, Antonius v snahe motivovať svojich skleslých mužov im pred druhou bitkou oznámi, že každý z nich dostane navyše päťtisíc attických drachiem, centurióni, tribúni a legáti násobne vyššie, a smú, okrem hlavnej pokladnice protivníka, ktorá patrí štátu, vyrabovať jeho tábor.

Brutus sa s časťou svojho porazeného vojska dokáže od víťazov odpútať. Na druhý deň, po oboznámení sa s vlastnými stratami vidiac svoj tábor obsadený protivníkmi, sa rozhodne pre samovraždu. Na opakovaný rozkaz ho prebodne blízky člen jeho sprievodu. Ktovie, či sa k nemu pred druhou bitkou dostala správa, že v ten istý deň, keď Osloboditelia bojovali nerozhodne s triumvirmi a Cassius si dobrovoľne vzal život, ich loďstvo zastihlo na mori veľký konvoj transportných lodí s dvomi légiami a pomocnými oddielmi smerujúci z Itálie do Dyrrhachia a takmer celý ho zničilo a potopilo. „Ach, nešťastná cnosť, bola si len meno, a predsa som ťa uctieval ako skutočnú, no teraz sa zdá, že si len otrokyňou šťastia,“ sú podľa Appiana jeho posledné slová prevzaté s najväčšou pravdepodobnosťou z nezachovanej gréckej drámy.

Brutovi zostávajúci muži, štyri légie, ponúknu kapituláciu a víťazi ju prijmú. Po utrpených stratách budú vycvičených vojakov potrebovať ako soľ. Prízrak, ktorý sa Brutovi zjavil niekoľko mesiacov pred bitkou a znovu tesne pred ňou nakoniec Caesarových vrahov pri Filippách dostihne, tak, ako to sľúbil (podľa Plutarcha i v Shakespearovej dráme „Július Cézar“). Antonius zahalí Brutove telo do purpurového plášťa, prikáže ho spáliť na hranici a popol odoslať jeho rodine do Ríma. Octavianus má iný názor. Veď je jedným z vrahov jeho prastrýka a adoptívneho otca. Octavianovi vojaci odtnú mŕtvemu pred spálením hlavu. Majú rozkaz vystaviť ju na fóre oproti Caesarovej soche, čomu zabráni vyššia sila. V búrke, ktorá ich zastihne na lodi, hodia (z poverčivosti?) Brutovu hlavu do mora. Aspoň taká je oficálna verzia. Tak či onak, triumf oboch triumvirov je napriek ich vzájomnej animozite dokonalý.

Druhá bitka pri Filippách, 23. október 42 p.n.l. Zdroj: Wikipédia.

Antonius i Octavianus sú si dobre vedomí potreby dokončiť započaté. Stále sú na sebe závislí. V Malej Ázii a Sýrii zostali zvyšky Cassiových a Brutových podporovateľov, ich flotila je nedotknutá. Murcus so svojimi loďami sa síce odobral k Sextovi Pompeiovi, no Ahenobarbus vo východnom Stredomorí velí námornej sile, s ktorou treba počítať. Neskôr sa so stavom vecí zmieri a prejde k Antoniovi. Zatiaľ čo sa Octavianus vráti do Ríma, Antonius si zoberie na starosti východ. Predvolá si Kleopatru do Tarzu (dnes Mersin, južné Turecko), aby mu vysvetlila svoju podporu Caesarovým vrahom. Kráľovná Egypta a bývalá Caesarova milenka sa bráni šikovne. Popri argumentácii „čo iné mi zostávalo“ a „egyptské oddiely sa presúvali pomaly, aby do boja nezasiahli“ si táto vzdelaná, multilingválna a odtieňov politiky a diplomacie Orientu znalá dvadsaťosemročná matka dvoch detí o štrnásť rokov staršieho triumvira obtočí okolo prsta a odteraz sú pár.

Antonius zabudne na manželku Fulviu, ktorá ostala v Ríme a spolu so švagrom, Antoniovým bratom Luciom, sa pokúsili vyvolať vzburu proti Octavianovi. Konflikt nazvaný podľa mesta, v ktorom sa opevnili „perusijská vojna“ (Perusia, dnes Perugia), je len epizódou. Octavianus obom prepáči, nepotrebuje konflikt so silnejším Antoniom – zatiaľ – no mesto samotné vypáli do tla. Má iné problémy. Antoniovo meno má vo verejnosti stále silnejšiu ozvenu ako jeho a boj pri Filippách ju len znásobil. Octavianus sa usiluje o komunikáciu so Sextom Pompeiom, ktorý medzitým zabral Sardíniu a Korziku. No i pre neho je Antonius viac.  Najmä po správach o víťazstvách rímskych zbraní nad Partmi, ktorí, využívajúc rozpory medzi Rimanmi, prenikli až do Malej Ázie.   

Na správy o perusijskej vojne Antonius so svojím loďstvom a vojskom obľahne Brundisium, ktoré s piatimi légiami bráni Agrippa, Octavianov najlepší priateľ a jeho pravá ruka. Napokon sú to vojaci oboch strán, ktorí, podobne ako po Mutine, zabránia vzájomnému vraždeniu sa. Medzitým už Antonius vychladol, jeho priatelia z Ríma ho informovali, že iniciátorkou a vinníčkou konfliktu bola jeho manželka Fulvia. Octavianus s  Antoniom uzavrú v Brundisiu dohodu (40 p.n.l.), ktorou si vzájomné vzťahy upravia nanovo. Lepidovi, na jeho veľké sklamanie, ostane už len severná Afrika, Galie, Hispánie a Ilýria sú pridané k tomu, čo už Octavianus ovláda. Musí však zniesť stratu Sardínie a  Korziky, tie sú neskôr dohodou z Misena (39 p.n.l.) spolu s Peloponézom potvrdené v správe Sextovi Pompeiovi, ktorý na oplátku garantuje bezpečnosť transportov severoafrického a egyptského obilia do Itálie a Ríma.

Keď si Antonius vezme za manželku staršiu Octavianovu sestru Octaviu, ženu nemenej pozoruhodnú ako bola egyptská kráľovná, čím doplní predchádzajúci Octavianov politický sobáš so Scriboniou, švagrinou Sexta Pompeia, zdá sa, že k všeobecnému šťastiu a pokoju nič nechýba. Namiesto trojuholníka síce vznikol akýsi kosodĺžnik, avšak je len otázkou času, kedy jeho nasilu natiahnuté a preťažené strany skolabujú. Octavianus i Antonius sú priveľmi ctižiadostiví. V zápase o čas urobí, ako sa ukáže, viac chýb ten starší a doposiaľ aj viac rešpektovaný.  

Po návrate na východ uštedrí Antoniov vojvodca Ventidius vyzývavým Partom ťažké údery. Pri hore Gindarus v severnej Sýrii (38 p.n.l.) si na nich počká a rozdrví ich vojsko zabijúc  následníka kráľovského trónu Pakora. Nezachráni sa z neho takmer nik. Ventidius ešte pred bitkou na trase protivníkového predpokladaného ústupu totiž ukryl záložné oddiely, ktoré utekajúcich Partov prenasledujú a pobíjajú. Na správe o víťazstve sa Antonius vydá v ústrety víťaznému vojvodcovi a zahrnie ho poctami a odmenami. Pochopiteľne, bitkou pri Gindare Rím zmazal potupu, ktorú utrpel Crassovou porážkou pri Karrhách pred pätnástimi rokmi (53 p.n.l.). Napraviť škody, ktoré ňou pre Rím na Východe vznikli, sa chystal už Caesar, no bol  zavraždený. Octavianus nestojí bokom. Nebráni Ventidiovmu triumfálnemu pochodu Rímom aj keď ide o Antoniovho generála, bol by sám proti sebe. Rím na pomstu čakal príliš dlho. Pokiaľ ide o vojvodcu, pre bývalého pohoniča mulov a radového legionára to nebola zlá kariéra.

Ventidiove víťazstvo nad Partmi prináša Antoniovi uznanie a získava mu, použijúc moderný slovník, politické body. V porovnaní s ním ich Octavianus stráca. Pokúsil sa zobrať Sextovi Pompeiovi Korziku a Sardíniu, no bol pri Messane (Messina) porazený.  Na verejných miestach a sochách v Ríme sa objavujú posmešné epigramy, ktoré si z neho uťahujú. Octavianus sa nedá odradiť. Triumvirát je dohodou v Tarente (37 p.n.l.) predĺžený na dobu ďalších piatich rokov. Antonius sa vyberie do Arménie a severnej Mezopotámie prenasledujúc Médov a Partov, ktorí pred jeho početným vojskom sprvoti ustupujú lákajúc ho hlbšie do vnútrozemia. Pre Octaviana je to príhodný čas vybaviť si to s odbojnou enklávou na Sicílii raz a navždy. Agrippa, bez ktorého by nebolo budúceho Augusta, je rovnako schopný vojvodca ako lojálny priateľ. Zmení celú filozofiu námorného boja. Popri klasických trirémach buduje aj menšie a pohyblivejšie lode.

Na kampánskych jazerách neďaleko Neapola, chránený pred zrakmi Sextových špiónov a jeho prieskumných lodí, vytvorí výcvikový priestor pre veslárov i posádky svojej nanovo budovanej a vylepšenej flotily. Súčasťou taktického výcviku je drilovanie signalizácie a synchronizácie vlastných akcií. K „havranovi“ (corvus) známemu už z čias vojen s Kartágom o nadvládu nad západným Stredomorím, sklápaciemu mostíku, ktorý zmenil taranovanie na kontaktný boj, pridá novinku – harpax. Je to masívny viaczubec, ku ktorému je pripevnené silné lano. Po vystrelení zo špeciálne upraveného vrhacieho stroja sa zakosíli do protivníkovho plavidla, ktoré sa stane neovládateľným a je priťahované k vlastnej lodi. Laná sú v časti pripájajúcej sa k viaczubcu spevnené a chránené železnými úpletmi, takže protivník ich nedokáže preseknúť.  

V lete roku 36 pred naším letopočtom vyrazia Octavianus s Agrippom na Sicíliu. Ich flotilu posilní stodvadsať lodí zapožičaných Antoniom. Tomu Octavianus v rámci výmeny dohodnutej v Tarente pošle dvadsaťtisíc legionárov pre jeho východné ťaženie proti Partom. Agrippa porazí Sextove loďstvo pri Mylae, no Sextus úder vzápätí vráti pri Tauromeniu (Taormina). V boji, skôr pri vymanévrovaní jeho lodí Sextovými a ich rozbití sa o pobrežné skaly, je Octavianus zranený a má čo robiť, aby nepadol do zajatia. Posledná námorná bitka v sicílskej vojne (Bellum Siculum) sa odohrá pri Naulochu a Sextus je v nej rozhodujúcim spôsobom porazený. Keď sa dvanásť Lepidových légií zo severnej Afriky vylodí na juhu a západe Sicílie posilniac Octavianove a Agrippove, vie, že ďalší odpor je márny. S malým zvyškom svojej kedysi impozantnej flotily pozostávajúcej z tristo lodí unikne k západnému pobrežiu Malej Ázie. Tu je konfrontovaný jedným z Antoniových generálov a  bez súdu popravený.

K Sextovi Pompeiovi sa viaže príhoda, ktorá o ňom veľa napovedá. Počas rokovaní s Antoniom a Octavianom v Misene (39 p.n.l.) o ustanovení sfér vplyvu usporiadal na svojej lodi pri príležitosti uzatvorenia zmluvy slávnostný banket. Uprostred hodovania k nemu prišiel jeden z veliteľov jeho loďstva a spýtal sa ho, či sa namiesto potvrdenia panstva nad Sicíliou a ďalšími ostrovmi nechce stať vládcom celého rímskeho impéria v zrejmej narážke na to, že obaja triumvirovia mu boli v danej chvíli vydaní na milosť a nemilosť. Po chvíli uvažovania Sextus odpovedal: „Mal si to urobiť predtým, ako si sa ma na to opýtal. Teraz je už neskoro, nechcem porušiť dané slovo.“

Octavianus sicílskym ťažením skolí jednou ranou dve muchy. Lepidus v presvedčení, že vďaka svojej účasti na vojne proti Sextovi si môže klásť podmienky dožadujúc sa správy Hispánie i Galie, podpíli pod sebou konár. Už dávno mu nie je roveň. Jeho légie to chápu lepšie ako on a prejdú k Octavianovi, ktorý údajne v prestrojení sám prišiel do Lepidovho tábora, aby získal jeho mužov na svoju stranu. Jeho kolega je zbavený doterajšieho postavenia triumvira a poslaný do Itálie, kde svoj život vďaka Octavianovej blahosklonnosti dožije v luxuse a zároveň ponížení v postavení politicky insignifikantného najvyššieho veľkňaza (pontifex maximus) a radového senátora. So znovudobytim Sicílie pominuli ťažkosti so zásobovaním Itálie a Ríma, čo ľud ocení. Keď Antonius v Partii a počas ústupu cez Arméniu stratí tretinu svojej armády, verejná mienka sa začne prikláňať na Octavianovu stranu čoraz viac. Triumvirát a to, čo z neho ostalo, speje ku kríze.

Je potrebné sa na chvíľu zastaviť a pripomenúť veci, ktorých interpretačná ustálenosť sa čoraz viac vytráca. Mladšie generácie majú tendenciu vidieť a posudzovať historické dianie optikou dneška tak, ako sa im to páči. Štúdium pôvodných historických prameňov je vždy lepšie ako desať publikácií, ktoré na nich parazitujú neprinášajúc obsahovo nič nové, čo už nebolo povedané. Uprednostňujú hypotézy ovplyvnené špecifickými, subjektívne nastavenými naratívmi a náhľadmi na rasové, rodové, sexuálne a iné aspekty vtedajšieho spôsobu života. Treba povedať jasne. Ak bolo správanie sa jedincov v minulosti vnímané ako anomália prípadne deviácia vymykajúce sa dobovým normám spoločenského správania, tak boli ako také aj hodnotené a žiadny dodatočný, spätne pôsobiaci socio-behaviorálny a kulturologický facelift to nemôže retroaktívne zmeniť.

V histórii ako spoločenskovednej disciplíne, spolu s filozofiou najstaršej, má stále platiť „hor sa k prameňom“, známe ad fontes!  Je potrebné neprestajne si uvedomovať, že návratmi do minulosti vnímame a skúmame históriu žijúcu v časovej kapsule. Ak ju z nej chceme vybrať, vypitvať či zmeniť a vložiť späť, umŕtvujeme ju a zbavujeme jej hlavného zmyslu a poslania, ktorým je ponaučenie pre súčasníkov. Ak chceme históriu chápať, rešpektovať ju takú, aká je, musíme ísť my za ňou, nie ona za nami.

Empatia je preto pri štúdiu historických dejov a procesov nemenej dôležitá ako kritické a „takzvané kritické“ myslenie, ba ešte viac. V prípade antických dejín od ktorých nás delí prinajmenšom šesťdesiat generácií (v priemere dvadsaťpäť rokov na jednu) to platí mnohonásobne. Súčasný Hollywood, Disneyho štúdiá, rôzne internetové platformy, kde sa výklady histórie cez počet zhliadnutí primárne stávajú obchodným artiklom podsúvajúc svojmu publiku diskutabilné závery ako fakty (česť výnimkám), takisto sociálne siete a think-tanky financované vládami i pritajenými či hrdiacimi sa donormi a filantropmi, by sa nemali snažiť nahradiť hlasy zaznievajúce z minulosti. Jednoducho to nejde.        

Po návrate z Orientu kopí Antonius chybu za chybou. Manželku Octaviu, ktorá na správy o utrpenej porážke k nemu do Atén, kde spolu žili, privádza čerstvé oddiely, zásoby i peniaze, pošle preč. Neurazí tým len Octaviana, ale celý rímsky ľud. Octavia bola všeobecne známa ako cnostná a dobrotivá žena a verná manželka s  charitatívnymi aktivitami. Pre jej súcit a pomoc ju nemilovali len jednoduchí Rimania, ale aj Aténčania. V jej manželstve s Antoniom slúžiacom politickému účelu, korý musel schváliť senát, keďže medzi uplynulým a nastávajúcim sa vyžadovala minimálne desaťmesačná lehota (Octaviin prvý manžel zomrel necelý polrok predtým počas jej tehotenstva), sa okrem ich dvoch spoločných dcér a svojich troch detí z prvého manželstva starala aj o dve, ktoré mal Antonius s Fulviou. Jej zmierlivá povaha sa premietla do mediátorských schopností, keď Octaviana a  Antonia presvedčila, aby svoje spojenectvo predĺžili už spomenutou zmluvou v Tarente (37 p.n.l.) o ďalších päť rokov.  

Octavia Minor (66 – 11 p.n.l.), mladšia z dvoch Octavianových sestier
(oboch starších od neho), manželka Marka Antonia (40 – 33 p.n.l.). Zdroj: Wikipédia.

Hoci rímskej politike a militaristicky nastavenej spoločnosti dominovali jej silové, a teda mužské, aspekty, Mesto Rím – Urbs Roma (obe substantíva sú feminína) – bolo od dôb kráľovstva a republiky považované za matku rímskeho ľudu. Vražda rodičov a vlastizrada, obe vo svojej zavrhnutiahodnej podstate splývajúce v jedno, boli v Ríme odjakživa považované za najťažší zločin. Politika bola významne ovplyvnená pokrvnými, príbuzenskými a aliančnými zväzkami, medzi ktorými manželské boli prvoradé, pretože na rozdiel od rodičovských vytvárali novú (kognátsku) rodinu. Cnosť a materstvo žien boli Rimanmi cenené a oslavované nemenej ako pracovitosť a udatnosť mužov. Pokračovaním a rozvinutím tohoto chápania postavenia a úloh žien v rímskej spoločnosti bude aj udeľovanie titulu „matka vojenských táborov“ – mater castrorum – manželkám budúcich augustov a  cézarov, ktoré má zdôrazniť maternalistický aspekt vzťahu manželky prvého muža rímskeho štátu ako otca vlasti (pater patriae) k vojakom prenášajúc vzťah „matka – syn/synovia“ z  oblasti rodinných vzťahov do verejnej sféry. Rímske matky síce nebojujú na bojiskách, no rodia mužov, ktorí sa na nich zrážajú za svoju vlasť. Takáto je rímska predstava o vzťahu dvoch pohlaví, ktorá zo žien nerobí služobníčky mužov a ich hračky (matrimonium sine manu), ale rovnocenné partnerky a hrdé matky ich detí zodpovedné za rodinu. Čo je nemenej dôležité, nemení mužov na ženy a naopak. Salus patriae suprema lex! Blaho (salus) vlasti ako prosperita dosahovaná prostredníctvom celospoločenského konsenzu a svornosti (concordia) je pre Rimanov najvyšším zákonom a pre jeho vytváranie sú potrební obaja.  

Od tohoto momentu má úroveň vzťahov medzi ostávajúcimi triumvirmi klesajúcu tendenciu. Octavianova pozícia v Ríme významne vzrástla. Sexta už niet a  Lepidus je z politiky eliminovaný. Západné provincie sú pod plnou Octavianovou kontrolou, takisto aj senát, v ktorom počet jeho priaznivcov výrazne prevyšuje Antoniových. V Itálii i mimo nej sa začína nanovo rozbiehať život a rozvíjať obchod. Nespokojenci, tí budú vždy, odchádzajú na Východ, neskôr sa to obráti. Tunajší vládca vedie až príliš uvoľnený život. Svoje deti, či už v Alexandrii, Aténach alebo niekde inde počas častých presunov, vychováva spolu s  Kleopatrinými, ku ktorým pridali dve vlastné. Jeho vystupovanie na verejnosti ako Dionysos, rímsky Bacchus, je lichotením grécko-helénskej populácií Východu, ku ktorej má blízko, no v Ríme, od ktorého sa čoraz viac mentálne vzďaľuje, mu tento imidž na popularite nepridáva. Navyše štedro rozdáva z toho, čo nezískal on, ale rímski vojvodcovia pred ním brániac sa výčitkám povestnou replikou „veľkosť Ríma nespočíva v tom, čo berie, ale v tom, čo dáva“. Svojím spôsobom má pravdu, nie však v tomto momente a danom kontexte.

Antonius je plnokrvný muž, skúsený a odvážny vojak a  schopný administrátor. V psychologickej skratke sangvinik s charizmou. Od mladosti obľubuje veselú spoločnosť, v ktorej nesmú chýbať ženy, má rád víno, pocty, peniaze a luxus. Keď je to potrebné, dokáže viesť život radového legionára, čo mu prináša obľubu jeho mužov. Je nemenej veľkorysý ako neúprosný. Kleopatre údajne úplne podľahol, možno aj vďaka východným čarom (Plutarchos), čo moderní historici považujú za propagandu – aké to odporné slovo poplatné moderným časom a dnešnému spôsobu uvažovania a konania, nevyhnú sa mu ani inak vážení vedci transplantujúc ho do minulosti – spojenú s budovaním legitimity Augustovho principátu a nepoškvrneného obrazu juliovskej dynastie. Antonius nemá Octavianovu politickú prezieravosť, schopnosť odhadu momentu ani  trpezlivosť. V ich novšom dejinnom hodnotení a umeleckom stvárnení je zrejmá tendencia zostrovať rozdiely medzi obomi, čo má za následok, že sympatie čitateľov a diváckeho publika sú zvyčajne na strane ľudsky, hoci aj s chybami, pôsobiaceho Antonia v kontraste s chladným, vypočítavým a manipulatívnym Octavianom. Takýto portrét je mdlý a nepresný. Skutočný historický má oveľa viac farieb i odtieňov medzi nimi a mení sa podľa toho, ako naň dopadá svetlo alebo tieň.

Busta Marka Antonia (83 – 30 p.n.l.) vo Vatikánskych múzeách.
Zdroj: World History Encyclopaedia.

Pre Antonia akoby sa všetko odohrávalo v prítomnosti. Bol by skvelým renesančným kondotiérom, konkvistadorom, cestovateľom i dobrodruhom. Búrlivák. Dnes by bol rocková, filmová alebo športová hviezda s veľkou základňou fanúšikov a nejedným škandálom pridávajúcim mu na imidži. Bola by radosť s ním vyraziť na pánsku jazdu, ísť na futbal a na pivo. Nuda je to posledné, čo by vám pri ňom hrozilo. Skrátka, výborný kamarát. Octaviana by ste za nepriateľa nechceli. Ako priateľ je neokázalý a ozajstný, taký, ktorý nikdy neplytvá slovami, no povie vám pravdu do očí, poradí i pomôže. Žiaden z dní, ktoré ho približujú k budúcnosti, nezostane nevyužitý. Antonius je veľkolepý, Octavianus užitočný. Jeho pracovitosť do vysokého veku a zodpovednosť za štát sú príkladné. Vo vojnách neraz utrpel porážku, no nie je zbabelý, ba ani krutý, ako by sa mohlo zdať. Vie, kedy musí ísť osobným príkladom.

Je umením politika vedieť si vybrať vhodných ľudí a postaviť ich na správne miesta, aby mocenský systém ako celok fungoval tak, ako sa od neho žiada. Octavianus touto schopnosťou voľby a výberu disponuje. Ako vojvodca je podľa rímskych štandardov sotva priemerný, ako politik exceluje. Čím je starší, tým menej sa mieša do práce svojim generálom, a tí nemajú, až na výnimky, veľa práce. Musí žiť primerane dlho, aby dozrel a vydal ovocie. Ako budúci „architekt impéria“ je jeho urbanistom a hlavným projektantom. Realizáciu jednotlivých stavieb a voľnosť s tým spojenú prenecháva iným. Je majstrom vytvárania nielen vonkajšieho zdania názorovej plurality, ale aj skutočnej. Bojuje za republiku ako jej prvý občan až do okamihu, keď sa bez krviprelievania ako druhý z cézarov stane prvým z augustov, dokonca i po ňom.  

Symbolické „kľúče od kráľovstva“ mu jedného dňa na zlatom podnose prinesú senátori samotní, zhypnotizovaní jeho úspechmi pri spravovaní a budovaní štátu, ktorých je s jeho rastúcim vekom čoraz viac. Pritom na ich dosiahnutie nepotrebuje vojny. Parti mu vrátia rímske vojenské odznaky ukoristené pri Karrhách. Prijíma vyslancov s darmi a ponukou priateľstva vzdialených národov, o ktorých v Ríme počul málokto, no ony počuli o Ríme a jeho vládcovi. Taká veľká je prestíž štátu, ktorý vybudoval. Podľa dnešných kritérií je zamaskovaným a pretvarujúcim sa diktátorom. Medzi senátormi má mnoho skutočných priateľov a je z toho úprimne šťastný. V skutočnosti je svojím osobnostným založením ozajstným demokratickým politikom načúvajúcim iným a berúcim ich názory do úvahy. Z dnešných sa mu približuje len máloktorý.

Je skromný a šetrný v osobných nárokoch, na výstavbe Ríma a miest po celom impériu nešetrí. Psychológ neustále s prstami na pulze verejného diania a komunikačnými schopnosťami par excellence, ako si to vyžaduje daná situácia, žiadny táraj a mystifikátor žonglujúci s frázami a slovíčkami. Keď ide o všeobecný úžitok a prospech, nič mu nie je dosť dobré. Odpúšťa dane a rozdáva, nie bezhlavo, privilégiá. I tak po ňom zostane plná štátna pokladnica. Takisto mesto z mramoru nahrádzajúce to z kameňa (urbem lateritiam invenit, marmoream reliquit; Suetonius). Postupne sa stáva štátnikom s titulom otca vlasti, ktorý odmieta, až ho senát i obyvateľstvo postavia pred hotovú vec. Keď zomrie, ľudia v Ríme i provinciách trúchlia a nariekajú, nevedia si predstaviť svet po Octavianovi Augustovi. Zaznamenané sú aj prípady samovrážd.

Opäť propaganda? Dnešný prirodzene nedôverčivý človek tomu má problém uveriť, pred očami mu defilujú „ľudom milovaní“ vodcovia 20. storočia v sarkofágoch i mimo nich. A predsa, vylúčiť sa to nedá. Je pyšný len na jediné. Prirodzenú a nevynucovanú autoritu. Auctoritas, nie funkcie a tituly, je to, čo ho odlišuje od ostatných. Octavianov život je vo svojej kreatívnej a verejnoprospešnej časti potvrdením faktu, že mieru humánnosti a úžitku akejkoľvek vlády ovplyvňujú rozhodujúcim spôsobom ľudia, ich osobnostné kvality, slabosti a neresti, nie systém a inštitúcie, za ktoré a v ktorých sa skrývajú. Ak bol súčasníkmi „Štastným“ (Felix) nazývaný už Sulla, o koľko bol potom štastnejší Gaius Iulius Caesar Octavianus Augustus, Divi Filius, princeps et imperator?

Octavianus Augustus (nar. 63 p.n.l., triumvir 43 – 31 p.n.l., cisár 27 p.n.l. – 14 n.l.),
Kapitolské múzeá, Rím. Zdroj: Wikipédia.  

Od bitky pri Filippách uplynulo viac ako desaťročie a na obzore sa črtá ďalšia, ďalekosiahlymi dôsledkami ešte dôležitejšia konfrontácia medzi Východom a Západom. Prihliadať jej bude celý vtedajší svet, ktorého srdcom je Stredomorie, od Heraklových stĺpov po Eufrat a Níl ba i za nimi. Rozhodne totiž o jeho osude. Antoniovo vojsko sa na jar roku 31 pred naším letopočtom pohne do Grécka sprevádzané po Egejskom a  Adriatickom mori flotilou pozostávajúcou z ôsmich stoviek vojnových, transportných a zásobovacích lodí, medzi ktorými sú gigantické, s ôsmimi a desiatimi radmi veslárov, aby sa do nich vmestilo čo najviac vojakov a nákladu. Vrátane dvesto egyptských. Kleopatra nástojí, že bude Antonia na ťažení sprevádzať aj z  dôvodu obáv z možného stretnutia Antonia s  Octaviou, ktorá by mu možno vojnu so švagrom a Rímom vyhovorila.

Kleopatrina prítomnosť je tŕňom v oku vysokým rímskym dôstojníkom na čele s Canidiom, druhým najvyšším veliteľom. Slovami dneška, neustále do všetkého kafre. Antoniove légie na súši i mori sprevádzajú, či už ako spojenci alebo rukojemníci, panovníci podrobených a klientskych štátov a štátikov so svojimi oddielmi, záľaha služobníctva a otrokov starajúcich sa o pohodlie a zábavu svojich pánov. Každú chvíľu sú na programe oslavy a hostiny, až sa obyvateľstvo provincií, kadiaľ sa táto karavána presúva, pýta samé seba, aké budú tie po Antoniovom víťazstve nad Octavianom, keď už terajšie sú také grandiózne.

Antonius Octavianovu ponuku na rokovania, myslenú ako demonštrovanie úsilia o zachovanie mieru a vyhnutie sa občianskej vojne pred rímskou verejnosťou, s pohŕdaním odmietne. Opäť zlý krok. Octavianus s  Agrippom s perfekcionizmom im vlastným sú už dávno pripravení. Prvý číta v Antoniovi ako v otvorenej knihe. V Ríme a Itálii nechal Maecenasa (budúceho „mecenáša“) so zálohami, aby dbal o poriadok a bojovú morálku. Pre prípad, vo vojne jeden nikdy nevie. Nemajú až také veľké loďstvo ako Antonius s  Kleopatrou, „len“ dvestopäťdesiat lodí, no to ich je perfektne vycvičené, od veslárov oslobodených z otroctva s pevným platom po posádky. Toto je premyslený počet, ktorý vychádza z ovládateľnosti vlastných síl a komunikáciou s nimi na bojisku, v tomto prípade na mori. Väčšia masa lodí na malom priestore si viac zavadzia ako pomáha. Agrippa protivníka otestuje a porazí pri Patrae (dnes Patras).

Keď Antonius s  hlavnými silami dorazí k pobrežiu Macedónie ležiacemu oproti južnej Itálii s tristo bojovými loďmi, pošlú mu správu, že ho nechajú v pokoji sa vylodiť na italskej pôde, aby si to medzi sebou vybavili, ako sa na Rimanov patrí. A aby sa Antonius nebál pasce, stiahnu sa na vzdialenosť denného pochodu od pobrežia. Antonius návrh neprijme. Stále sa zmieta medzi dvomi alternatívami. Vybojovať rozhodujúcu bitku na mori, ako navrhuje Kleopatra a velitelia jej flotily, alebo na pevnine, ktorú podporujú rímski dôstojníci na čele s Canidiom. Nakoniec sa prikloní k prvej možnosti. Octavianus a Agrippa sa za ním vydajú cez more a zablokujú jeho flotilu pred Ambrackým zálivom.

Za úsvitu druhého septembrového dňa (31 p.n.l.) Octavianus so sprievodom na ceste zo svojho pozemného tábora k lodiam stretne muža poháňajúceho somára. Na otázku, ako sa volá, muž odpovedá. „Moje meno je Eutyches (Šťastný) a toto,“ ukážuc na somára, „je Nikon (Víťaz)“. Znamenia neklamú, boj dopadne podľa predpovede. Rovnako bitka pri Milvijskom moste pred bránami Ríma (28. október 312 n.l.) odohrávajúca sa údajne pod oblohou so znamením kríža a gréckym nápisom „v tomto znamení zvíťaz“ (en toúto níka), v ktorej Constantinus porazí Maxentia a kresťanstvo doterajších bohov Ríma. Teraz je však čas nastavený o tri storočia dozadu. Antoniove mohutné a neohrabané lode sú neustále napádané menšími a pohyblivejšími Agrippovými, ktorý sa od Sexta Pompeia naučil popri tom, čo už o námornom boji vedel, zvyšok. Dve, tri, štyri Octavianove a Agrippove sa zavesia na takéhoto obra uhýbajúc pred jeho taranom a spôsobujúc mu množstvo malých rán, z ktorých krváca.

Boj za povzbudzovania armád oboch protivníkov z pevniny trvá celý deň. Je to takmer ako športové zápolenie. Bez rozhodcov a s množstvom krvi. Nie je ani zďaleka rozhodnutý, keď Kleopatra stratí nervy a vydá svojim šesťdesiatim lodiam rozmiestneným v zálohe rozkaz preplávať medzi rozbitými líniami a strapcami bojujúcich plavidiel a  nabrať kurz na juh, k Peloponézu, a potom krížom cez Stredozemné more do Alexandrie. Paralyzovaný Antonius ju nasleduje. Rímsky historik Velleius Paterculus, sám vojak (narodil sa dvanásť rokov po bitke pri Aktiu, takže teoreticky mohol mať aj priame informácie od jej účastníkov), sucho konštatuje: „Antonius si radšej zvolil byť druhom kráľovnej na úteku ako svojich bojujúcich vojakov. Veliteľ, ktorého úlohou bolo byť prísnym voči dezertérom ,sa sám stal zbehom z vlastnej armády.“  

Rozmiestnenie námorných a pozemných síl bojujúcich strán
v bitke pri Aktiu (2. september 31 p.n.l.) Zdroj: Wikipédia.

Nech tí, ktorí kritizujú dobové záznamy o totálnom ovládaní Antonia Kleopatrou (a nielen o tom) ako propagandu druhej strany zmysluplne vysvetlia, prečo nechal hynúť svojich mužov bojujúcich za jeho vec, zatiaľ čo on sám presadol do pohyblivej liburny, aby dostihol ženu, ktorá ho „zničila a svojím konaním dosiahla to, že jeho deštrukcia bola úplná“  (Plutarchos). Možno politici pre takýto manažment vecí verejných nejaké vysvetlenia majú, profesionálni vojaci len jedno, aj to nie lichotivé. Vyslovil ho opäť Velleius Paterculus v opise bitky pri Aktiu slovami „bolo evidentné, že vojaci sa správali ako dobrý veliteľ zatiaľ čo ich veliteľ zohral úlohu zbabelého vojaka“. Boj sa končí so súmrakom, medzi horiacimi a potápajúcimi sa loďmi plávu v mori ranení muži oboch bojujúcich strán i tí, ktorí doňho skočili dobrovoľne, aby unikli pred požiarom stávajúc sa podľa Cassia Dia korisťou „morských príšer“ (žralokov). V ten deň ich zahynuli tisíce.

Antoniovi muži o úteku hlavného veliteľa nevedia a keď sa k nim dostanú prvé správy o ňom, nechcú im uveriť. Nazdávajú sa, že boj bude na druhý deň pokračovať. Antoniova nedotknutá pozemná armáda na pevnine, devätnásť légií – stotisíc mužov v porovnaní s osemdesiattisíc legionármi Octaviana a Agrippu – podporovaná dvanásťtisíc jazdcami, rovnako ako u protivníka, čaká na svojho veliteľa odmietajúc výzvy druhej strany, aby sa vzdala. Urobí tak, až keď ju opustia vyšší dôstojníci vrátane Canidia. Toho bude stáť tento krok život a na jeho stratu v Alexandrii ho neodsúdi Antonius, ale práve Octavianus. Za profesionálne zlyhanie. Po konečnej Antoniovej porážke nedá popraviť nikoho zo svojich teraz už bývalých nepriateľov. Ani Sosia, ktorý sa po rozkole zostávajúcich triumvirov pripojil k svojmu dlhoročnému druhovi a pri Aktiu velil ľavému krídlu Antoniovej flotily. Tým akoby Octavianus vyrovnal skóre v hre na veľkomyseľnosť, keď po prebehnutí Ahenobarba pred bitkou pri Aktiu z opačnej strany Antonius nielenže nepostihol prebehlíkových blízkych, ale poslal za ním jeho sprievod a majetok. Ahenobarbus bol jedným z mála, ktorí odmietali nazývať Kleopatru kráľovnou a vzdávať jej kráľovské pocty. Ona sama schopnosťou získavať si ľudí, mimo podplácania, nikdy neoplývala.

Antonius útekom od svojho vojska uprostred boja svetu predviedol, že nie je hoden svojich mužov a jeho muži zase svojou chrabrosťou a vernosťou, že si nezaslúžili mať takéhoto „mizerného“ (lat. miser – biedny, nešťastný, úbohý) veliteľa. Z vojvodcu, ktorý pomstil Caesarovu smrť pri Filippách idúc svojmu i  Octavianovmu vojsku príkladom, ostal pri Aktiu len jeho tieň. Nebol to momentálny kolaps, ale výsledok spôsobu života, ktorý Antonius odtrhnutý od Ríma viedol v posledných rokoch strácajúc postupne sám seba. Navonok prekvital, vo vnútri chradol. Aj preto bol v konečnom účtovaní cieľavedomý a  pracovitý Octavianus tým, kto v rozhodujúcom boji zvíťazil, a to oveľa ľahšie, ako azda očakával. Na počesť svojho triumfu dá na mieste, kde stretol muža s oslom, postaviť chrám so sochami oboch. Z vďaky k bohom, ktorí ich (možno) poslali, aby mu dali povzbudzujúce znamenie.  

Úplný záver prichádza na nasledujúci rok s Octavianom, jeho légiami a loďstvom pred bránami a prístavom Alexandrie. V poslednom vzopätí Antonius obráti predvoj jazdy nepriateľa vyslaný na prieskum pred bránami mesta na útek. Po boji príde aj s mladým dôstojníkom, ktorý sa v ňom vyznamenal, za kráľovnou pochváliť sa úspechom. Kleopatra mladíka obdaruje zlatou prilbou a drahocenným brnením. Ten v ten istý večer prejde k protivníkovi a spolu s ním aj ďalší. Pred zrážkou posledných lodí, ktoré má Antonius ešte k dispozícii, s Octavianovými, jeho veslári ako jeden muž zodvihnú veslá na znak, že nehodlajú bojovať. Antonius je sám. Spácha nepodarenú samovraždu a trpí. Dokoná v Kleopatrinom náručí.

Egyptská panovníčka sa vyhne potupnej úlohe hlavnej trofeje kráčajúcej v sprievode zajatcov pri Octavianovom triumfe v Ríme prelstiac posledného z triumvirov. Dal ju síce strážiť, aby si neublížila, a ona mu zahrala vopred pripravenú scénu ženy, ktorá túži po živote za každú cenu aj keď bola rozhodnutá inak. V danom okamihu vedela, že Egypt ako nezávislý štát, ktorému tri storočia vládla ptolemaiovská dynastia, končí a nebude mu dopriate byť ani len klientskym. Od profilu nešťastnej obete má ďaleko. Ak išlo o moc, nezastavila sa pred ničím. V záujme Egypta a vlastnej dynastie šikovne a cieľavedome využívala silu Ríma proti tým, ktorí stáli v ceste dosiahnutia jej ambicióznych cieľov, Rimanov samotných nevynímajúc.

Jej cieľom bolo zanechanie dedičstva, nadvládu nad východným Stredomorím, synovi Caesarionovi, v čom jej Antonius výdatne pomáhal. V jeho predstave usporiadania pomerov po Octavianovej porážke však mal na čele rímskeho štátu stáť po ňom jeho syn Antyllus, ktorého mal s Fulviou. Riman s Rimankou. Caesarionov Egypt, akokoľvek veľký, mohol byť len „priateľom“ Ríma, teda jeho vazalom. Zoznam Kleopatriných politických rivalov vrátane jej sestry Arsinoe, ktorých dala zavraždiť v Egypte i mimo neho, je dlhý. V nejednom prípade bol vykonávateľom jej prianí Antonius. Podľa rímskeho príslovia je žiaduce „chrániť slabosť žien, nie ich prefíkanosť“. Kleopatra sa pustila do hry s príliš vysokými stávkami využívajúc, v snahe držať krok s partnermi, oboje. Následky boli fatálne.   

Kleopatra (70/69 – 30 p.n.l.) podľa portrétu
objaveného v rímskej vile v Herculaneu. Zdroj: Wikipédia.

Octavianus využije čas v Alexandrii na obhliadku mauzólea Alexandra Veľkého s  jeho zabalzamovaným telom. Na úslužnú otázku sprievodcov, či si chce pozrieť aj hroby ptolemaiovských panovníkov, odpovie. „Mojím želaním bolo vidieť kráľa, nie mŕtvoly.“ (Suetonius). Kleopatra VII., Bohyňa Milujúca Otca (Theá Filopátor) zíde dobrovoľne zo sveta uštipnutá hadom, ktorého jej v košíku na figy prepašovalo verné služobníctvo. Octavianus nechá pár spoločne pochovať v hrobke, ktorú si kráľovná nechala stavať hneď potom, keď ako sedemnásťročná s Caesarovou pomocou nastúpila na egyptský trón.

Onedlho princeps dá Antylla popraviť. Nič osobné, len politická nevyhnutnosť. Do nebezpečnej pozície dediča politickej moci postavil syna jeho otec. Ďalším šiestim Antoniovým potomkom, z toho troch mužským, jedného z manželstva s Fulviou a ďalšími dvomi zo vzťahu s egyptskou kráľovnou, neublíži. Vychová ich Octavia. Vyhasnúť však musí ešte jeden mladý život. S Caesarionom zahynie macedónsky bazileús a posledný faraón Egypta v jednom. Krajiny, ktorej pyramíd sa bál čas už vtedy, keď bol Rím malou osadou pri Tiberi. Najbližších šesť storočí bude rímskou provinciou a sýpkou s obilím. Čože je to proti tridsiatim, ktoré už má za sebou.

Hra je na konci. Umenie diplomatickej komunikácie a pretvárky na samom vrchole. Za úsmevmi a postupne gradujúcim dialógom sa skrýva smrť.  

Týmto sa končí jedno historické obdobie, epopeja, no nekončia sa dejiny. Po polstoročí občianskych vojen sa séria erupcií vrcholiaca v rokoch 44 – 30 pred naším letopočtom zastavila a svet sa upokojil. Rímsky svet, do ktorého sa premietali vnútorné boje rímskych politických elít a ktorý pred Octavianom nemal presne vytýčené hranice. Medzi ovládnutými územiami spravovanými ako provincie získané víťazstvom (pro-vincere) aj v nich ostávali enklávy, kde sa rímska moc ešte neuchytila naplno a vplyv Ríma ich nevyplnil. Bolo tomu tak v severnej Afrike, Hispánii, na Balkáne i v Malej Ázii. Augustovou aklamáciou (princeps a imperátor, 1. január 27 p.n.l.) sa to zmení, z rímskeho sveta sa stáva do vnútra i navonok integrovaný štát. Imperium Romanum.

Má presne vytýčené hranice, ktoré strážia légie umiestnené v stálych táboroch. Na mieste viacerých z nich vzniknú mestá a metropoly, ktoré existujú aj dnes. V tomto priestore žijú etniká, z ktorých sa dlhým a komplexným vývojovým procesom, romanizáciou, stávajú Rimania. Ovplyvnení sú ním aj tí, ktorí stoja bokom alebo sa pridajú či prídu neskôr. Vojny, Rímu neraz vnútené, neprestávajú, avšak teritoriálna expanzia sa zastavila už dávnejšie. Právo a  poriadok majú prednosť. Rodiaca sa civilizácia šliape po jednotlivcoch, ktorí jej stoja v danom momente v ceste, aby z nej mohli mať úžitok ďalšie generácie. Taký je kolobeh dejín a rímske nie sú výnimkou.  

Augustovým ideálom a politickým programom však nie sú ďalšie výboje, ale Pax Romana, rímsky mier a pokoj v ríši i za jej hranicami. Atlantický oceán, Rýn, Dunaj, Eufrat a Červené more majú byť prirodzenými limitmi prosperujúceho štátu, ktorý po štyridsiatich dvoch rokoch vlády zanechá svojim nástupcom (14 n.l.). Niektorí z nich ju ešte viac rozšíria, iní sa budú snažiť udržať jej územia pod vládou Ríma a neskôr aj Konštantínopolu tak dlho, ako sa bude dať. S postupom času sa z pevninskej masy zvanej Európa, v mýtických a klasických časoch obmedzenej len na východný Balkán, začnú vynárať kontúry nástupníckych štátov postupne zanikajúcej Rímskej ríše i úplne nových entít existujúcich mimo jej fyzický rámec, nie tak civilizačno-kultúrny dosah, transformujúcich sa na úsvite novoveku do národných i mnohonárodných.   

Konštatovať, že jediným dedičom Ríma je Západ, by bolo zužujúce, nepravdivé. Aj keď sú to najmä jeho panovníci a vládcovia, ktorí k nemu vzhliadali a vzhliadajú ako k jednotiacemu politickému ideálu. Karolingovci aj Ottónovci, Habsburgovci i Napoleon, Anglosasi britskí a transatlantickí. Rovnako súčasná Európska únia s nevolenými, anonymnými úradníkmi správajúcimi sa ako správcovia provincií, takisto impérium bankárov a vládcov nad peniazmi s dubióznymi hodnotami a morálkou, ktorá je všetkým okrem toho, čím má byť. Na rozdiel od antiky, stredoveku a donedávna aj moderných dejín, sa architekti dnešného cielene vyvolávaného chaosu pri budovaní svojho impéria, ktoré s rímskym nemá nič spoločné, skrývajú za fasádu ideológie konzumu, kúpených politikov, bezpohlavných inštitúcií a agresívnych médií deformujúcich realitu čoby ich nástrojov. Tma im vskutku pristane.

V Ríme videli a vidia vonkajší lesk vyberajúc si z neho jediné – osobnú moc za každú cenu. Nevedia alebo odmietajú pripustiť, že jeho ozajstným dejinným poslaním, ktoré si vo svojich počiatkoch ani sám neuvedomoval, bolo vybudovanie a rozšírenie civilizácie, univerzálnej a vo svojej jednote i rozmanitosti jedinečnej. Takej, ktorá mala svoju dôstojnosť (dignitas) ako celok a spolu s ňou aj tí, ktorí ju vytvárali. Stále môže byť inšpiráciou pre súčasnú a tie, ktoré prídu po nej. Za predpokladu, že ich hlavným cieľom bude spájať, a nie rozdeľovať.  

Rímska ríša v období svojho najväčšieho územného rozšírenia
za vlády Marka Ulpia Traiana (nar. 53 n.l., cisár 98 – 117 n.l). Zdroj: Wikipédia.

Hraná doku-dráma v latinskom a  gréckom jazyku s komentármi a vstupmi vedeckých autorít zobrazujúca udalosti od vzniku triumvirátu po jeho zánik.

Poznámka

Článok sa opiera o rímske a grécke pramene, predovšetkým o diela Plutarcha, Appiana, Suetonia, Velleia Patercula a Cassia Dia, a ich výkladu spôsobom res ipsa loquitur (vec hovorí sama za seba). Autor sa vedome vyhol ich konfrontovaniu s názormi, hodnoteniami a závermi klasických a moderných vedeckých autorít zaoberajúcich sa daným obdobím, E. Gibbona, T. Mommsena, R. Symea, A. Goldsworthyho a N. A. Maškina menujúc aspoň niektorých. Skúmané obdobie neanalyzuje, ale popisuje so snahou oživiť ho pred očami čitateľov.

V popredí jeho záujmu sú konkrétne historické postavy a ich interakcie. Cieľom článku je priblížiť dobu, v ktorej tieto osobnosti žili spolu s ich konaním záujemcom o antické dejiny a  rímske zvlášť. Tomu je prispôsobená syntaktická stavba využívajúca kontrast dlhých súvetí a  krátkych viet vrátane jednoslovných, časté pasíva, príčastia, vytýčené vetné členy a  prístavky so snahou o zachovanie vetného rytmu a dôrazu približujúcich sa štruktúre klasických latinských textov. Pri latinských osobných menách a ich skloňovaní ponecháva autor, až na malé výnimky, ich pôvodný prepis. „Východ“ s veľkým písmenom na začiatku slova referuje k teritóriu (Oriens), s malým naznačuje svetovú stranu prípadne smer. Pripojené ilustrácie, mapy a  audiovizuálne záznamy pochádzajú z verejných domén.

Výsledné úsilie môže byť zľahčujúco vnímané ako „historické okienko“, prípadne školometské cvičenie z klasických štúdií uzavretých samých do seba. Cieľom bolo iné. Ponúknuť čitateľovi podobnosť dejov známych z histórie s dnešnými prostredníctvom empatie a duchovného mosta spájajúceho vzdialenú minulosť s dneškom. Keď sa dá tento priestor preklenúť vo vzťahu k nedávnym dejinám národné nevynímajúc, môže sa to podariť aj pri dávno minulých. A ak divák sprítomnených dejov dokáže v texte na prvom mieste vidieť konkrétnych ľudí čeliacich situáciám, do ktorých ich priviedol život kladúc si otázku „ako by som sa zachoval/a ja?“, potom sa autorov zámer naplnil.

Článok odráža jeho pohľad na zobrazované udalosti. Za celkovú hodnovernosť ich podania, popri úskaliach subjektívnosti, ktorým sa nedokáže vyhnúť azda nik, nesie pred laickou i odbornou verejnosťou morálnu zodpovednosť. Ak príliš podľahol „propagande“ antických autorov, nech sú mu jeho rešpekt a obdiv ku grécko-rímskej civilizácii „poľahčujúcou okolnosťou“.

(Celkovo 453 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter