Do ankety Slova Vaša najlepšia kniha roka 2014 za zapojilo 34 účastníkov. Rebríček uvádza diela, ktoré okrem prvého miesta získali ešte hlas či hlasy na druhom a treťom mieste. Aj keď sme zostavili rebríček najodporúčanejších kníh, nešlo nám v ankete len oň. Preto uverejňujeme všetky anketové odpovede – v poradí, ako prišli v presvedčení, že anketa je najmä vzájomným odporúčaním autorov, čitateľov a priaznivcov Slova, čo by sme si mali prečítať. A niektoré odporúčania samé osebe sú malým literárnym dielkom, recenziou, úvahou či esejou, preto stojí za to sa do nich začítať.
Aj tento rok viacerí anketári umiestňovali knihy, ktoré ich najviac oslovili, bez ohľadu na to, kedy vyšli. Samozrejme, tieto knihy môžu byť pre ďalších čitateľov inšpiráciou, ale do bodovania sme ich zaradiť nemohli. Do úvahy sme nebrali ani knihy umiestnené na štvrtom mieste, prípadne ďalších miestach, keďže „úloha“ bola uviesť tri knihy. Problémom sa ukazuje aj to, že nemáme v ankete určené kategórie, možno v budúcnosti by sa dalo uvažovať aspoň na dvoma: beletria a spoločensko-vedná literatúra. Ale o tom, potom…
PORADIE A POČET HLASOV
1. miesto
Viktor Timura: Zamlčané dejiny, Pôvod a začiatky Slovenov-Slovákov, Eko-konzult, 2014. (3 prvé miesta, hlasy M. Záleta, J. Schwarz, P. Kanis)
2. miesto
Peter Dinuš, Ladislav Hohoš, Marek Hrubec a kol.: Revoluce nebo transformace. Revolúcia alebo transformácia. Veda, vydavateľstvo SAV, Filosofia, nakladatelství FÚ AV ČR, 2014. (2 prvé miesta, 1 druhé, 2 tretie, hlasy L. Perný, P. Daubner, Ľ. Blaha, L. Hohoš, A. a J. Lysí)
3. miesto
Slovo, editor Emil Polák: Nezopakovateľné rozhovory, CCW, 2014. (1 prvé miesto, 5 druhých miest, 2 tretie, hlasy M. Moravčíková, G. Rothmayerová, J. Rezník, M. Varsányiová, R. Slezák, A. a J. Lysí, P. Kanis, A. Piekov)
4. – 5. miesto
Oskar Krejčí : Sametová revoluce, Professional Publishing, Praha, 2014. (1 prvé miesto, 2 tretie, hlasy S. Buchta, J. Schwarz)
Peter Mišák: Rút, Ján Šindléry – TESFO, 2014. (1 prvé miesto, 1 tretie, hlasy H. Košková, J. Lomenčík)
6. miesto
Etela Farkašová: Vrstvenie času, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2014. (3 druhé miesta, hlasy H. Košková, J. Tazberík, A. Piekov)
7. – 8. miesto
Pavel Vilikovský: Letmý sneh, Slovart, 2014. (1 druhé miesto, 1 tretie, hlasy J. Špaček, J. Martiška)
Jón Gnarr: Ako som sa stal starostom Reykjavíku a chcel zmeniť svet, Artforum, 2014.(1 druhé miesto. 1 tretie, hlasy R. Michelko, P. Krákorník)
9. Noam Chomsky: Hnutí Occupy, Broken Books, 2014. (3 tretie miesta, hlasy P. Daubner, Ľ. Blaha, R. Michelko)
KNIHY, KTORÉ STE ODPORÚČALI
STANISLAV BUCHTA, sociológ
1. Oskar Krejčí: Sametová revoluce, Professional Publishing, Praha, 2014.
Autor, priamy účastník udalostí, ktoré viedli k zmene politického systému v Československu, analyzuje príčiny revolučných zmien, vrátane ich dôsledkov smerujúcich k súčasnosti. Dokumentuje a popisuje konkrétne udalosti týchto dní a s odstupom doby hodnotí vypätú emočnú atmosféru tejto doby a snaží sa o zovšeobecňujúci pohľad z druhej strane barikády. Zaujímavo hodnotí i ponovembrový vývoj a v záverečnej časti identifikuje niekoľko varovných zákonitostí ponovembrovej slobody a mravnosti
2. Jonas Jonasson: Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol, Ikar, 2013.
Priznám sa, že knihy označované ako súčasný „bestseller“ nečítam. K uvedenému titulu som sa dostal viac menej náhodou. Ľahké, úsmevné čítanie o veľmi nepravdepodobných udalostiach a o paradoxe v živote, ktoré sa dejú jednému človeku. Autor vytvára špecifickú a originálnu poetiku plnú irónie, absurdity a čierneho humoru.
3. Stefan Zweig: Svet včerajška. Spomienky Európana, Premedia, 2014.
Slávna autobiografia viedenského rodáka zachytáva spoločenské a politické zmeny od konca 19. storočia až do začiatok 40. rokov minulého storočia, keď autor spolu s manželkou spáchal v emigrácii samovraždu. Predstavuje svedectvo toho, ako sa predvojnová Európa vrhla do náručia zničujúcej prvej svetovej vojny a odniesla si z toho primálo poučenia, aby sa nevyhla ďalšiemu konfliktu. V knihe zachytil nielen nástup nacizmu, ale aj pulzujúci intelektuálny život či premeny morálky tejto doby.
HANA KOŠKOVÁ, poetka
V minulom roku sa na našom knižnom „trhu“ svojimi dielami prezentovali mnohí autori. Nie som kritička, aby som hodnotila, či úspešne, alebo nie. No ako čitateľka mám svoj názor. Najskôr by som začala tými, ktorých knižky nezanechali po ich prečítaní vo mne viditeľnejšiu stopu a nebudem sa k nim vracať. Je to napríklad knižka Jozefa Heribana Fagotista, ktorého nemiloval Boh. Aj keď je naša súčasnosť prešpikovaná násilím, podrazmi, úskokmi či nestabilitou, zdá sa, že spisovateľ nenašiel pri písaní ten správny kód, ktorý by čitateľa sugestívne vtiahol do jeho myšlienkových pochodov.
1. Viacej vo mne zarezonovala kniha Petra Krištúfka Ema a Smrtihlav, Artfórum 2014. Autor sa v príťažlivom dávkovaní vracia k neodbytným témam, vytvára v čitateľovi roviny predstavivosti, čo je sympatické. Protagonistu Šimona som si v súmraku vojny stotožnila tak trochu so svojím detstvom a osobnou históriou.
2. Aj spôsob písania Etely Farkašovej v jej knihe esejí Vrstvenie času, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2014, nechá asi v každom, a nie len vo mne , hlboký zážitok. Hlavne preto, že pre život jednotlivca je dôležité spoznať sa cez individuálnu pamäť, vnímať čas, ktorý je strážcom nášho konania. Autorkino poznanie sa dopĺňa s jej osobnou skúsenosťou, stotožňuje s vlastnou existenciou. Pre zrozumiteľnosť, jasnozrivosť a erudovanosť sa tak dobre jej knižka číta.
3. Dostala som sa aj k mnohým básnickým zbierkam. Sympaticky na mňa zapôsobila poézia Petra Mišáka prezentovaná knihou Rút a aj niektorí debutanti – Chudík, Džunková.
GUSTÁV MURÍN, biológ, spisovateľ, publicista
Za minulý rok sa mi podarilo prečítať do tridsať kníh a do dvojnásobku aspoň nahliadnuť. Nemusí to byť výber reprezentatívny, ale snáď zaujímavý. Najviac ma zaujali:
1. Kamil Peteraj a jeho „Art/forizmy, gregérie, texty, bon/mottá, poetizmy a iné“ pod názvom Milujte sa s láskou, Ikar, 2014. Je obdivuhodné, že taký úspešný textár sa nevzdal poézie a v rámci poézie sa nevzdal vymýšľania takých ľahkonohých text-íkov a myš-lienok, ktoré fakticky v dnešných médiách nemajú miesto a tak vlastne len zásluhou vydavateľstva Ikar z tej úrody jeho mysle môžeme aj my ostatní niečo mať. Len tak ďalej!
2. Verím, že málokto má u nás možnosť byť v takom priateľskom kontakte s tvorbou našich vojvodinských krajanov, ako sa to za tie roky podarilo mne. Takže rád pripomínam, že v minulom roku vyšla útla zbierka básní Tri bodky v dvoch vytiach… (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2014), od dlhoročného novinára a redaktora Martina Prebudilu zo Starej Pazovy, čo už pri krste vo (vďaka pánovi Ondrejovi Antovszkému „oživotvorenom“) Klube spisovateľov v Bratislave viedlo Prebudilovho krajana k alternácii názvu na „Tri bobky v dvoch ritiach“. No, chvalabohu, že sa na Dolnej zemi neberú tak vážne a dodávajú nám sviežu literatúru s južanským temperamentom. Mimochodom, Prebudilova novielka Rezervista bez rezervnej kože (vydavateľstvo KVS Ivana Krasa a vydavateľstvo ESA, 2000) nám približuje srbsko-chorvátsky konflikt z prvej ruky naozaj názorne, tiež odporúčam!
3. Ak som zdôraznil význam humoru v literárnej reflexii, tak to je práve to, čo nám tu na „rodnej postati“ veľmi chýba. Nemáme humoristickú literatúru a ani nevyhnutnú špetku humoru vo väčšine literárnych diel. Preto, ak sa chceme trochu veselšie nadýchnuť, musíme siahnuť po tvorbe najbližších susedov, Čechov. Tak sa mi dostala do rúk kniha Fenomén Bohdalka (nakladatel Sláfka), ktorú som si kúpil v novembri minulého roku na knižnom veľtrhu v Hradci Králové v pozoruhodnej tlačenici miestnych záujemcov. Kniha totiž vyšla už v roku 2011 a vydala ju autorka Slávka Kopecká, ktorá má na svedomí aj skutočne úžasne vtipné a múdre knihy o Jiřím Sovákovi. Učme sa úsmevu!
VILIAM JABLONICKÝ, kritik, publicista
1. Miroslav Daniš, Vladimír Matula: M. F. Rajevskij a Slováci v 19. storočí.
Monografia z edície FFUK, 2014, dokumentárne a interpretačne prináša 301 objavných listov Slovákov adresovaných vynikajúcej ruskej osobnosti dlho pôsobiacej vo Viedni. Sú medzi nimi aj početné listy Ľudovíta Štúra, čo je aj prvá veľká pocta k jeho tohoročnému 200. výročiu narodenia. Poodhaľujú okrem iného, ako zásoboval Rajevskij dielami o ruskej literatúre a dejinách nášho prvoradého mysliteľa, publicistu a politika, aby sa mohol vyjadrovať širšie k slovanským a európskym záležitostiam.
2. Anton Hruboň, Juraj Lepiš, Zuzana Tokárová (eds.): Slovensko v rokoch neslobody 1938 – 1989 II., Osobnosti známe – neznáme, ÚPN 2014.
Zborník prináša, mimo hagiograficky poňatého príspevku maďarského historika Isvána Janeka o Jánosovi Esterházym, s ktorým sa bude treba vyrovnať principiálne polemicky, viacero ďalších pozoruhodných portrétov nedocenených, ale aj rozporuplných osobností. Predovšetkým však objavné štúdie k najtragickejším momentom slovensko-poľských vzťahov, ktorých obeťami, vraždenými, vyhnanými, ale aj asimilovanými boli predovšetkým slovenskí obyvatelia obcí severného Spiša a hornej Oravy, objavne a vecne zdokumentované mladými slovenskými historikmi Jurajom Lepišom, Milicou Majeríkovou-Mollitorisovou, Eduardom Lainczom a Janou Sofkovou.
3. Ideové prvky národného príbehu v dlhom 19. storočí zostavovateliek Márie Kohútovej a Evy Frimmovej s početným autorským kolektívom, Historický ústav SAV, 2014.
Autori a autorky objavne skúmajú vývin národného povedomia na pozadí prehĺbených interpretácií cyrilo-metodskej a veľkomoravskej tradície, zároveň aj špecifickej úlohe mesta Nitra a Nitrianskeho biskupstva, na pozadí literárnych, kultúrnych a knižných vydaní a aktivít až v celej šírke vývinu slovenských dejín od prvopočiatkov do súčasnosti.
Z minuloročnej produkcie pridávam aj mimoriadny preklad memoárov Stefana Zweiga Svet včerajška, Premedia, 2014, od germanistu Ivana Cvrkala, ktorý vychádza už v druhom vydaní, prvé v roku 1994, ktorý sa neúprosne, ale aj literárne brilantne polemicky vyrovnával so všetkými masovými ideológiami 20. storočia, ako „bezbranný, bezmocný svedok nepredstaviteľného pádu ľudstva do barbarstva“, z výsostne humanistického a vrcholného európskeho kultúrneho snaženia v dobovej Viedni, Paríži, ale aj ešte antinacistickom Berlíne.
Na vyváženie dodám aj minuloročné oneskorené čítanie pamätí Mikuláša Šprinca K slobodným pobrežiam, ktoré prvýkrát vyšli v Scrantone, USA, 1949, na Slovensku v Matici slovenskej v upravenej podobe až 2004. Sú jedným z mimoriadnych a nedocenených svedectiev vynikajúceho publicistu, kultúrneho organizátora a básnika nielen doma, ale aj v exile, jedného z trojice dlho neprávom zaznávaných takzvaných pirátov krásy, spolu s Paľom Olivom a Jankom Silanom, ktorých minuloročnú storočnicu narodenia sme si takmer nepripomenuli!? Nie je to len svedectvo o trpkých povojnových intelektuálnych utečeneckých osudoch v západnej Európe, ale aj o nasávaní tamojších vrcholných kultúrnych hodnôt, predovšetkým v Taliansku a Ríme, rovnako o tvorivých ideách a vidinách, ktoré vízie o lepšej slovenskej budúcnosti alternatívne umelecky aj politicky formovali nielen na starom kontinente, ale aj v prostredí hlavného smeru slovenských vysťahovalcov – severnej Amerike.
LUKÁŠ PERNÝ, kulturológ, hudobník
1. Lukáš Luk: Záhada Považského bula, Petrus, 2013.
2. Gilles Lipovetsky: Hypermoderní doba. Od požitku k úzkosti, Prostor, 2013.
3. Peter Dinuš, Ladislav Hohoš, Marek Hrubec a kol.: Revoluce nebo transformace. Revolúcia alebo transformácia. Veda, vydavateľstvo SAV, Filosofia, nakladatelství FÚ AV ČR, 2014.
4. Minority v subsystéme kultúry. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Kulturologická spoločnosť v spolupráci s Katedrou kulturológie FF UKF v Nitre, 2014.
5. Erika Moravčíková: Vybrané megatrendy v súčasnej mediálnej zábave. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta, Katedra kulturológie, 2013.
PETER DAUBNER, politológ, filozof, štátny radca
1. Peter Dinuš, Ladislav Hohoš, Marek Hrubec a kol.: Revoluce nebo transformace. Revolúcia alebo transformácia. Veda, vydavateľstvo SAV, Filosofia, nakladatelství FÚ AV ČR, 2014.
Slovensko-česká kolektívna monografia našich popredných autorov z oblasti filozofie, politológie a sociológie je interdisciplinárnym, resp. transdisciplinárnym dielom, ktoré (kriticky) reflektuje a revitalizuje kategórie ako transformácia a revolúcia, plus (ne)možnosť presadenia (jednej z nich) v rámci súčasnej mocenskej konštelácie v globálnom meradle. Za mimoriadne atraktívne a prínosné považujem príspevky W. Robinsa, P. Dinuša, L. Hohoša a F. Novosáda.
2. Ľuboš Blaha a kol.: Európsky sociálny model – a čo ďalej? Veda, vydavateľstvo SAV, 2014.
Vedecká monografia, ktorej editorom je politológ a filozof Ľ. Blaha, je venovaná otázkam týkajúcim sa toho, čo možno v tej najvšeobecnejšej rovine nazvať vágnym a „mätúcim“ termínom – európsky sociálny model. Toto kolektívne dielo sa orientuje na aspekty sociálneho štátu (welfare state) v procese ekonomickej globalizácie, sociálnej dimenzii v rámci európskeho projektu integrácie, otázkam demokracie, ale aj širším súvislostiam európskeho sociálneho modelu. Čitateľovi by som odporučil najmä príspevky J. Beckera, J. Kellera, Ch. Schweigera, ale najmä vedecké texty Ľ. Blahu a M. Muránskeho.
Z kníh, ktoré uzreli svetlo sveta v roku 2014, by ľavicovo orientovanému čitateľovi nemali uniknúť nasledovné publikácie:
3. Noam Chomsky: Hnutí Occupy. Broken Books, 2014.
Noam Chomsky: Disident Západu. Karolinum, 2014.
Petr Kužel: Filosofie Louise Althussera. O filosofii, která chtěla změnit svět. Filosofia, nakladatelství FÚ AV ČR, 2014.
Michael Hauser: Kopat do žuly motykou. Rybka Publishers, 2014.
Ernesto Laclau a Chantal Mouffe: Hegemonie a socialistická strategie. Za radikálně demokratickou politiku. Karolinum, 2014.
Ellen Meiksinsová Woodová: Impérium kapitálu. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2014.
Zlatica Zudová-Lešková, Emil Voráček a kol.: Theory and Practice of the Welfare State in Europe in 20th Century. Historický ústav AV ČR, 2014.
Slavoj Žižek: Požadujme nemožné. Broken Books, 2014.
Thomas Piketty: Capital in the Twenty–First Century. Harvard University Press, 2014.
Arundhati Roy: Capitalism: A Ghost Story. Verso, 2014.
Nadya Tolokonnikova a Slavoj Žižek: Comradely Greetings: The Prison Letters of Nadya and Slavoj. Verso, 2014.
Ernesto Laclau: The Rhetorical Foundations of Society. Verso, 2014.
Slavoj Žižek: Absolute Recoil: Towards a New Foundation of Dialectical Materialism. Verso, 2014.
Wolfgang Streeck: Buying Time: The Delayed Crisis of Democratic Capitalism. Verso, 2014.
Noam Chomsky/Andre Vltchek: Západní terorismus. Broken Books, 2014.
JOZEF BANÁŠ, spisovateľ, politik, diplomat
1. Lev Nikolajevič Tolstoj: Vzkříšení, Omega, 2014.
Tolstoj je a bude pre mňa svojím hľadaním pravdy príkladom.
2. Noam Chomsky/Andre Vltschek: Západní terorismus, Broken Books, 2014.
Dialóg týchto odhaľovateľov mediálnej manipulácie je fascinujúci.
3. Peter Sasín: Triumf. Váš nový životný príbeh. NLP Akadémia, 2014.
Skvelá motivačná kniha od slovenského autora.
MARTA MORAVČÍKOVÁ, novinárka, publicistka
Slovenské:
1. Jaroslava Blažková: To decko je blázon, Vydavateľstvo Q111, 2014.
Spomienky rozmaznanej dcérušky, čo je podtitul knihy, sú sviežo stvárnené obrazy toho, čo sa naozaj stalo. Zrkadlí ich detské vnímanie neskreslené dospeláckym hodnotením a nepoznačené nijakým mentorovaním. Je to výnimočne harmonické skĺbenie pohľadu vtedajšieho dieťaťa s pohľadom dnešnej dospelej ženy. Autorka maľuje obrazy plné vecnej, necukríkovej intimity doširoka otvorenými očami vonkoncom nerozmaznanej, skôr nakrátko držanej dievčinky bez toho, aby ich poznačila spomienkovým sentimentom. Zato ich zdobí tichým, k rozmýšľaniu pozývajúcim humorom i hojnými jedno-dvojvetovými brilantnými metaforickými glosami.
Viac o knihe tu: http://postrehy.martam.sk/?art=blazko
2. Slovo, editor Emil Polák: Nezopakovateľné rozhovory, CCW, 2014.
Je to skvelý kultúrny počin. Uchovanie myšlienok osobností, ktoré dostali v Slove priestor v čase časopiseckého publikovania má táto kniha aj mimoriadnu hodnotu ako dokumentárny artefakt, ako svedectvo, ktoré nemožno poprieť.
3. – 4 Katarína Nádaská: Čím žila slovenská rodina. Rodinné zvyky, slávnosti a tradície v našej ľudovej culture, Fortuna Libri, 2014. Katarína Nádaská: Čary a veštby. Mágia v ľudovej kultúre Slovenska, Fortuna Libri, 2014.
Tieto dve knihy s ilustráciami Martina Kellenbergera by nemali chýbať v nijakej slovenskej rodine. Majú veľkú faktografickú hodnotu a aj formou spracovania predstavujú literatúru faktu na veľmi vysokej kvalitatívnej úrovni, mimoriadne čítavé a aj výtvarne a graficky znamenajú knižnú lahôdku.
…a mnohé iné 🙂
Klára Jarunková: Brat mlčanlivého Vlka.
Vyšla v novom vydaní a je rovnako skvostná, ako keď vyšla prvý raz.
Prekladové:
Maxim Gorkij: Detstvo. Preložil Ján Ferenčík. Doslov Valerij Kupka. Európa, 2014.
Kniha, ktorá sa do človeka už prvými vetami začne vpíjať, ako sa kvapky dažďa vpíjajú do skyprenej pôdy. Zvlažuje, hasí smäd, vlieva do človeka vášnivo pulzujúcu, často nelichotivú, ba hrôzyplnú, a predsa príťažlivú ozajstnosť. Zvlažuje farbistými, hlboko začierajúcimi obrazmi plnými nemilosrdného, a predsa čímsi nevysvetliteľným príťažlivého života. I krutej smrti. Aj nezmyselných, hrôzyplných smrtí. A hasí smäd po literatúre. Po skutočnej literatúre. Takej, akú na knižnom trhu zahltenom povrchným brakom, amatérskym bľabotaním, či na efekt vyrátaným manieristickým, dobe nadbiehajúcim balastom súčasníkov nachádzame zriedka. Hasí smäd po plnokrvnej, neplytkej literatúre.
Gorkého Detstvo sotva možno interpretovať na priestore stručnej glosy. Prinajmenšom preto nie, že by pri tom nebolo možné obsiahnuť množstvo myšlienok vyvolávajúcich doširoka i do hĺbky siahajúce asociácie ani neuveriteľné bohatstvo jazyka, ktoré nepreberným množstvom výrazov a ich nuáns až rozospievava čitateľovo vedomie. Gorkého Detstvo si skrátka treba prečítať. A nie iba raz.
Je to dielo, ktoré napísal dospelý muž, ale s nadhľadom dohlboka otvorených detských očí, uší a s úprimnou, nič nezakrývajúcou a nekamuflujúcou dušou. Gorkij hovorí o svojom detstve nemilosrdne otvorene, napriek tomu však nie kruto, ale s prenikavým a jasnozrivým hodnotiacim nábojom. Možno preto sa táto kniha do človeka vpíja ako dážď a s postupujúcim obrazmi ho zaplaví ako rieka až veľtok strhávajúci na najtemnejšie dno detských rokov spisovateľa, o ktorom A. P. Čechov napísal, že sa naňho nezabudne ani o tisíc rokov. Neuveriteľná slovná zásoba, fenomenálna pamäť a zmysel pre aj ten najminiatúrnejší detail v kontexte jeho vtedajšieho, teda detského myslenia, umožňuje to, čo v próze nebýva celkom bežné: knihu je počuť. Znie ako brilantne naštudovaná a zahraná symfónia. Veľkú zásluhu na tom, že ju ako hudbu počuť aj po slovensky, má preklad Jána Ferenčíka. Napriek tomu, že Detstvo excelentne preložil do bezchybnej slovenčiny, zachoval nielen jeho melodiku, ale aj priam počuteľnú melódiu ruštiny, čím umožnil preniknúť do knihy a doby, ktorú stvárňuje, ešte autentickejšie. V tomto súzvuku ladí aj zasvätený doslov Valerija Kupku pôsobiaci ako významná trojbodka: čitateľovi sa zažiada čítať ďalšie Gorkého diela. V rovnakom kontexte pôsobí aj elegantný prebal i grafická úprava, do akej knihu „obliekol“ Martin Vrabec, čím ju povýšil aj na malú grafickú chuťovku.
(Recenzia M. Moravčíkovej vyšla v Knižnej revue koncom r. 2014)
Cudzojazyčné:
Jiří Menzel: Rozmarná léta, Slovart CZ, 2013.
Kniha nádherná na pohľad (skvelá grafická úprava), bohatá na dokumentárny materiál. Číta sa na jeden hlt a hoci má vyše 400 strán, čitateľ si na poslednej vzdychne: škoda, že je už koniec.
ANTON KRET, dramaturg, teatrológ, prekladateľ, publicista
Ani ticho, ani dusno. Znova otriasla našou kultúrou neistota v určovaní druhov a žánrov v umení a v pomenúvaní hodnôt diel, v našom prípade v literatúre. Aha, už dávnejšie si naša kritika vynútila pomenovanie román pre dielo rýdzo monograficko-dokumentárne (Sedem dní do pohrebu), potom zistíte, že Anasoft vám ponúka celkom inakšie hodnotenia diel než kníhkupectvá, keď vykladajú tovar na pulty a namiesto najhodnotnejších prác vykladajú na popredné miesta produkciu najštedrejšie zaplatenú, hoci často najpotratovejšiu. A napokon, už ani literárna teória neprotestuje proti vnútrožánrovému mixovaniu diel pochádzajúcich z fantázie, teda vlastne z výmyselnícko-rozprávačského talentu, a diel šťastne či menej šťastne zhŕňajúcich fakty, udalosti a najčastejšie klebetnícke grcaniny duševne nedonosených indivíduí. Možno patrí medzi ne aj pisateľ týchto riadkov, ibaže, možno, v trošku posunutej pozícii. Sme v tom a stav je hrozivý. Veď aj v celkom novom románe cnostne sa tváriacej slovenskej spisovateľky som sa dostal k partiám, kde dáma, haliaca sa do slovnej bravúry a schovávajúc sa za neutralitu rozprávača, vychrlí zo seba niekoľko stovák situácií a najchúlostivejších skutkov dvoch živočíchov odlišného pohlavia. Akoby nič. Akoby prenikavý pohľad autorky pod pačvorky spálne. Zázrak: pochybné kresbičky, pomaľovánky a fotografie pornopriemyslu sa prešmykli aj do tých najpoctivejších sfér literatúry bez ujmy na počestnosti tvorcov, najmä však tvorkýň, lebo tie dnes reprezentujú slovenskú prózu div nie z deväťdesiatich percent. A tá profesionálna promiskuita! Vydavateľstvo, ktorého prvým účastinárom je priemerná osôbka „od fachu“, vydá knižku inej priemernej osôbky schovanej navyše za autoritu a navzájom si tak priateľsky pomohli k úspechu. Finančnému? A do tretice: knižkami rozhovorov s ľuďmi, ktorých poznáme buď ako dobrých umelcov alebo sa už ináč vyskytli vo vychytenom týždenníku istej televízie, bez čoho „ako keby ste v šoubiznise vôbec neboli“, nuž týmito knižkami sa nám radostne zapĺňajú naše knižné poličky s poslaním… s poslaním čoho? No predsa s poslaním ľahko a bez predstavivosti sklepkať dáky honorár. Lebo veľrozhovory na tému herečkinho intímneho života alebo hercovho „nákupu“ zmlúv skrze telesné výčnelky fitnesových muskulatúr nám budú o pár rokov na prd, keď sa ukáže, že veľkosť publikom milovanej osobnosti bola v čomsi celkom inom a to iné sa už nenávratne pominulo…
Nečítali ste to ešte a nie je to z dnes obľúbených literárnych druhov. Je to dráma. Napísal ju už takmer (nasilu) zabudnutý avantgardista v slovenskej dráme a prvý dôsledný a filozoficky sústredený divadelný autor dramatickej paródie ako stavu „smiech cez slzy“ Mikuláš Kočan. Hra sa volá (nemám zatiaľ súhlas na zverejnenie) a píše o dvoch po dualisticky existujúcich povahách. O dvoch našincoch nášho storočia, ba priam decénia, ktorí proti svojej vôli kladú po sebe teplučké kôpky pragmatickej lojálnosti a už samým týmto činom burcujú naše vnútro, ktoré nechce túto pravdu za nijakých okolností počuť, pripustiť, akceptovať. Hra je o pokojnom večere pred pádom Rímskej ríše, pred Waterloo, pred bitkou v Zálive. A pritom sa odohráva iba v nenápadnom činžiakovom byte kdesi v zanedbateľnej Bratislave. O jej významnosti svedčí prognostická veta o hrdinovi otcovi, ktorý sa pyšne prechádzal na svojom rovnako hrdinskom koni práve v predvečer najväčšej jeho prehratej bitky…
Apropo, kniha roka. Kto mal rád Jožka Bednárika, môže bližšie spoluprežiť chvíle s ním, s jeho talentom, manierami. S jeho prežívaním súkromia, víťazstiev a pádov. Tentoraz nejde o prostý súhrn otázok a odpovedí. Dobrá pozorovateľka záchvevov ľudskej duše a skúsená štylistka Andrea Coddingtonová napísala knižku Jozef Bednárik a vydal ju Ikar (2014) ako svoj reprezentatívny opus.
GABRIELA ROTHMAYEROVÁ, spisovateľka a publicistka
1. Claire Legendreová. Pravda a láska (Vérité et amour – nakladateľstvo Grasset Paríž, v českom preklade Michaly Markovej, Argo, 2014).
Autorka ponúka čitateľom pohľad na seba zvonka. Očami Francúzky, ktorá sa ocitne (ako manželka diplomata) v postkomunistickej Prahe. S neobyčajným zmyslom pre sebairóniu, humor až sarkazmus zaznamenáva príbeh súčasníkov, ktorí sa bez rozpakov udávajú, bez rozpakov klamú, bez rozpakov využívajú všetky možné aj nemožné podrazy voči sebe, bez rozpakov pracujú ako agenti. A veľkou láskou milujú všetci bez rozdielu Václava Havla a Pravdu a Lásku. Ľúbostný román, ktorý sa mení na politický thriller. Ako v každej dobrej literatúre, výpovednú hodnotu majú skutky, vytvárajúce charakter hrdinov. A ešte lepšie, ak sú v priamom protiklade so slovami, ktoré „hrdinovia“ pateticky prednášajú. Václavovi Havlovi z čias prednovembrových sa stalo to, čo Ježišovi Kristovi: aby si ho ľudia „skrotili“, a aby nebodaj nemuseli ísť jeho cestou strádania, tak ho až do zbláznenia vyznávajú, milujú, ctia… a robia presne opak toho, čo by robiť mali. Taký malý český (a slovenský) boľševizmus v modrom.
2. Rado Ondřejíček: Homo asapiens, Slovart, 2014.
Niekedy stačí dobre položiť otázku. V tejto knihe sú otázky ako ponorná rieka – a odpovede sa z nej vynárajú v podobe príbehu ľudí, ktorí žijú tak rýchlo, až nestíhajú žiť. Umelecký účinok románu o živote-neživote generácie homo asapiens je o to silnejší, že ho autor – predpokladám – ani sám tak nemyslel.
3. Slovo, editor Emil Polák: Nezopakovateľné rozhovory, CCW, 2014.
Rozhovory s už nežijúcimi osobnosťami – Egon Bondy, Peter Karvaš, Anton Rašla, Milan Čič, Ľubomír Lipták, Karol Kállay, Jozef Jablonický, Karol Rosenbaum, Pavel Dostál, Ladislav Ballek, Alfred Hrdlicka, Gore Vidal, Ján Lenčo, Helmut Zilk, Svetoslav Veigl, Egon Matzner, Vladimír Lokvenc, Tibor Husár, Arnošt Lustig, Matej Andráš – uverejnil týždenník Slovo a v prúde času je to ako čítanie jedného príbehu Slovenska, nazeraného z ľavého brehu. Po pätnástich rokoch sa rozhovory stali históriou, ale aj dokumentom o nás.
Petr Uhl: Dělal jsem co jsem považoval za správné, rozhovor se Zdenkem Pavelkou, Torst Praha, december 2013.
Doteraz som disent – odpadlíkov od režimu – poznala s rozprávania pravicových kritikov. Najdôležitejším pre mňa bol Milan Šimečka, z českej strany Václav Havel a Ludvík Vaculík, Petr Uhl sa na režim pozerá očami ľavicového intelektuála, a v tom je jedinečný a zdá sa, že aj ojedinelý. Práve preto mnohých irituje zľava aj sprava, ale to je asi jeho základná životná poloha: nikdy neplával s prúdom.
Alice Munroová: Příliš mnoho štěstí, Paseka, 2014.
Vlaňajšia nobelistka – aj v tejto, zatiaľ poslednej zbierke, má v každej poviedke zavinutý román. Ale ten si rozloží a zloží v mysli čitateľ, autorka je štedrá na príbeh, no veľmi úsporná až minuciózne skúpa na slová. Všetko je, ako má byť. Ako u Čechova, ale (podľa mňa) lepšie.
Verena Kast, Ingrid Riedel: Vybrané spisy C. G. Junga, Prostor, 2014.
V chaose je dobre poznať hĺbku ľudskej duše, Jungove prednášky sú dobrou príležitosťou.
JAROSLAV REZNÍK, básnik a spisovateľ
1. Drahoslav Machala: Slovenská vlastiveda II – Trenčianska župa, Matica slovenská, 2014.
Možno sa na prvý pohľad bude zdať, že túto knihu na prvom mieste uvádzam z pietnych príčin. Jej autor nám zomrel v prvý deň tohto roku a asi by nebol hoden svojho mena, keby sa aj okolo jeho pohrebu nerozkrútil nechutný škandál. Ale nie je to tak. Machalov II. diel Slovenskej vlastivedy – Trenčianska župa je už 6. zväzkom tohto monumentálneho diela a uzatvára doteraz vydané knižné zväzky. Ako viem z iných zdrojov, záverečný – diel (tuším, že Gemerská župa) je v tlači, autor ho stihol dokončiť. A tak tento posledný zväzok z tohto roku dávam na prvé miesto aj z hľadiska celého projektu. Je to projekt, ktorý vydáva za celú jednu inštitúciu. Ako autor viacerých vydaní koncepčne podobného diela viem, že je to galejnícka robota, ktorá si vyžaduje nielen štylistické nadanie, ale aj jasne premyslenú koncepciu a nekonečnú trpezlivosť.
2. Peter Štrelinger, Tomáš Winkler: Kto proti osudu, Matica slovenská, 2014.
Mám rád tento typ literatúry, ktorý približuje významné osobnosti našich dejín primárne z ich ľudskej podstaty. Ich osudy, ako osudy všetkých tvorivých ľudí, boli dramatické. Bojovali a borili sa s mocou o nezadateľné práva slovenského národa. A preto v našich dejinách zostali a zostávajú. Pochlebovači a služobníci cudzích záujmov, naopak – vždy upadnú do zabudnutia. Túto knihu zdôrazňujem aj preto, lebo konkrétnym činom dáva na pravú mieru jej autorstvo či spoluautorstvo, keď na prvom vydaní bol uvádzaný len Peter Štrelinger, lebo Tomáš Winkler bol autor nežiaduci. Pripomenúť treba, že toto vydanie nie je totožné s vydaním prvých dvoch zväzkov knihy z rokov 1976 a 1978, ale je podstatne rozšírené.
3. Slovo, editor Emil Polák: Nezopakovateľné rozhovory, CCW, 2014.
Sú to naozaj nezopakovateľné rozhovory s neopakovateľnými osobnosťami, z ktorých väčšinu som osobne poznal. Predstavujú intímny pohľad na rôzne etapy našich novodobých dejín a ako také sú aj nesmierne vzácnym materiálom pre ich čo najobjektívnejšie vnímanie a formulovanie. Nazdávam sa, že podobné zbierky rozhovorov by mohli knižne vzniknúť aj s ďalšími osobnosťami, ktorých dielo je už uzavreté a ktoré by mohli byť prevzaté aj z iných periodík ako len zo Slova. Pravdaže, nie z bulvárnych a, pravdaže, s osobnosťami, nie s dočasne peknými, ale trvale hlúpymi kráskami s potetovaným „nadritím“.
MONIKA VARSÁNYIOVÁ, novinárka, spisovateľka
1. Maxim Gorkij: Detstvo, Európa, 2014.
Bezpochyby velikán ruskej, ale aj svetovej literatúry sa tuším kdesi vyjadril, že nič ľudského mu nie je cudzie. Niet divu, keď ako chlapec zažil, prežil a okúsil všetko, čo sa v Nižnom Novgorode prežiť v tých časoch dalo. Napokon deti celého sveta vedia zniesť nepochopiteľne viac než dospelí. Ale táto knižka nie je o deťoch, ako Dickensov David Copperfield nie je iba o chlapcovi, ale o spoločnosti, v ktorej deti vyrastajú a od útleho veku sa zrážajú s krutou realitou, ktorú im pripravili dospelí. Na rozdiel od Dickensa, kde svetlo nádeje sa akosi nerysuje, malý Peškov musí priznať, že cez všetky „zhovädilé ničomnosti“ predsa len preráža víťazne to, čo je zdravé, čisté a tvorivé, človečenské. Dodnes (možno ani sama sebou) nepochopená ruská duša. Ničím nepokorená, zmierená so zlom v presvedčení, že s dobrým srdcom sa dá všetko na svete prekonať. Nielen pocit obdivu k prostej ruskej žene, Alexejovej starej materi, ale akási hlboká radosť sprevádza čitateľa riadkami napísanými pred najmenej sto rokmi a nezdá sa, že ubehlo toľko rokov. Spisovateľovo posolstvo si razí cestu aj cez oblúk storočia. Že nájde citlivé ucho? Uslzené oko? Hlavu v dlaniach a pohľad do stratena? To je neklamný dôkaz majstrovstva autora. Vynikajúci preklad Jána Ferenčíka.
2. Slovo, editor Emil Polák: Nezopakovateľné rozhovory, CCW, 2014.
Citlivý výber rozhovorov uverejnených na stránkach Slova na prelome dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia s osobnosťami spoločenského, politického, kultúrneho, vedeckého, i umeleckého života. Týždenne listujúc stránkami novín, alebo aj internetom, človeku unikne jednotiaca, spájajúca, nakoniec, aj logická súvzťažnosť, kvintesencia pôvodnej idey, ktorá stála pri kolíske Nového slova ako jedna zo sudičiek. Ale sústredené v jednej knihe, ako kytica lúčnych kvetov, voňajú rodnou zemou, prihovárajú sa jazykom starostlivej matky, prikázaniami otca. Všetky však majú na srdci osud Slovenska. Oprávnené obavy ľudí z oblastí, kde mohli vidieť z nadhľadu, kam sa vinie tá cesta, múdre rady, ako sa vyhnúť Margite a Besnej, lebo už cez ňu poniektorí aj plávali a odreli si uši, ale nezanevreli na ten náš divoký Váh!
Napriek formálnej fádnosti rozhovoru ako žánru podarilo sa editorovi zostaviť takmer komplexný obraz našich nádejí, sklamaní, stroskotaní i víťazstiev, Slovensko doslova na tanieri, so všetkými detailmi, peripetiami, zradami, podrazmi, sklamaniami, ale aj úspechmi, ako to už je nám prisúdené, vykúpenými odriekaním, utrpením, ponížením, pohŕdaním. Akoby nemali konca. Bez prikrášľovania, bez manipulácie s faktami, bez zámerov odviesť pozornosť, s úprimnou snahou prísť pravde na kĺb, pozrieť sa jej do očí, tak sú vedené rozhovory. Kde to dnes na Slovensku v médiách nájdeme?
Neopakovateľnosť rozhovorov je v ich tónine. Vo vernosti odkazu povstaleckého Hnusákovho Nového slova, vo vysokej novinárskej erudícii a v láske k vlasti. V barinách súčasnej mediálnej sféry jav oblažujúci, povznášajúci a radostný.
3. Dominik Dán: Nevinným sa neodpúšťa, Slovart, 2014.
Táto, myslím, devätnásta kniha Dominika Dána, už nie je dôležitá ani svojou fabulou. Aspoň pre mňa nie, lebo tento autor nech píše o čomkoľvek, o ktoromkoľvek kriminalistickom prípade, vždy uspokojí môj smäd po dobrom slove a po relaxe v podobe vytrženia z účinku slov. Tlstý Váňa môže bez prestania jesť manželkou nabalené hurky, klobásy, vajíčka či šaláty kúpené v bufete, Burger čítať noviny, Hanzel čistiť pištoľ, Kuky zalievať kvetiny, nech je to otrepané, Dán dokáže vždy znova a znova v tejto stereotypnej scéne človeka rozosmiať do sĺz svojou trefnosťou. Je radosť čítať jeho texty. Nie je to Johanides, ako zvyknú poznamenať literárni kritici, ani Vilikovský, ale ruku na srdce, koľko Johanidesových Súkromí sme kto prečítali? Dominik Dán asi sám tiež tvorí s radosťou, však o policajtoch to bez radosti nejde. Aj oni sú len ľudia. Otcovia rodín, manželia, synovia. A tí naši! Žiaden Maigret, Columbo, Carella, Kojak, detektiv Klubíčko či komisár Rex! Krausz a Chosé však pokojne môžu konkurovať svetu, aj tým, že sú iba obyčajní chlapi, ktorí sa otáčajú za každou minisukňou, často navštevujú Jumba, aby spláchli pach surovostí. Ale o to nejde. Oni majú tu čo robiť, robia to so zápalom, s vervou, s presvedčením, že zlo treba potláčať. Dominik Dán je narodený pod šťastnou hviezdou. Môže písať donekonečna. Lebo písať vie, má background životom prežitý a má srdce na pravom mieste. Necifruje, nečaruje so slovami na vlnách symbolov, či metafor, až človeka zmátoží. Je prostý, je priamy, otvorený, úprimný a spisovateľ taký má byť. Nie zahľadený do svojich exaltovaných svetabôľov, pechoriaci sa vo svojom malom chorom svete, Vymýšľajúci zložité sujety ešte zložitejších vzťahov, aby upútal pozornosť rovnako zakomplexovaných. Dominik Dán sa na nič nehrá. Ukazuje nám náš svet v jeho pravej podobe. Tvrdej, neúprosnej, krutej. Ale zároveň dodáva, že on s tým nesúhlasí. A pokračuje. Dúfam, že ešte dlho…
MIROSLAV BRÜCK, básnik
1. Ivan Štrpka: Básne III., KK Bagala a Modrý Peter, 2014.
Súborné vydanie tretieho zväzku básnického diela Ivana Štrpku obsahuje zbierky Rovinsko, juhozápad. Smrť matky, Majster Mu a ženské hlasy, 25 básní, Hlasy a iné básne. Osamelý bežec Ivan Štrpka odkrýva víziu premenlivého sveta so strhujúcou obraznosťou. Väčšina básní evokuje dlhometrážny filmový dokument s rýchlymi prestrihmi a významovými posunmi. Prítomné texty predstavujú v rámci modernej slovenskej poézie absolútnu hodnotovú stupnicu.
2. Ruská avantgarda, zostavil Valerij Kupka, Slovart , 2014. Neprehliadnuteľná a graficky pútavo dotvorená knižka mapuje podnetné literárne smery, ktoré ovplyvnili vývin európskej poézie. Chlebnikov, Majakovskij, Pasternak, Jesenin, Charms a ďalších 25 autorov je predstavených prostredníctvom svojich básní, manifestov, kresieb a erudovaných medailónov, ktoré približujú umelecký život v búrlivých časoch porevolučného Ruska.
3. Ivan Blatný: Stará bydliště, Druhé město, Brno, 2014.
Nenahraditeľný básnik, vymazaný z literárnych dejín sa po roku 1989 aj zásluhou Martina Reinera prinavrátil medzi velikánov českej poézie. Z každého verša vanie bolestné poznanie osamelého jedinca v zložitej existencii emigranta. Blatný disponoval obdivuhodnou pamäťou popretkávanou nemiznúcim smútkom za domovom, ktorý sa rozplynul v anglickej hmle.
ĽUBOŠ BLAHA, poslanec NR SR, filozof, politológ
1. Slavoj Žižek: Požadujme nemožné. Broken Books, 2014.
Takpovediac ľavicový common-sense. Žižek prekvapuje svojou umiernenosťou, realizmom a triezvym hodnotením aktuálnych politických udalostí. Občas sklame, občas nadchne, prevažne však jeho názory inšpirujú a potvrdzujú ľavicové inštinkty čitateľa. Ide o živú knihu rozhovorov, čiže je to ľahko čitateľné, oddychové a dá sa zhltnúť za dva večery. Rozhodne odporúčam.
2. Peter Dinuš, Ladislav Hohoš, Marek Hrubec a kol.: Revoluce nebo transformace. Revolúcia alebo transformácia. Veda, vydavateľstvo SAV, Filosofia, nakladatelství FÚ AV ČR, 2014.
Kniha, ktorú som mal možnosť ako jeden z hostí uvádzať na jej prezentácii, a už vtedy som mohol skonštatovať, že jej autormi sú prenikaví filozofi a spoločenskí vedci, ktorí ma neprestanú inšpirovať. Nehovorím len o osobnostiach česko-slovenskej intelektuálnej ľavice, vrátane mojich priateľov Ladislava Hohoša či Marka Hrubca, ale aj o takých svetových kapacitách, ako William Robinson a ďalší. Výborná kniha, náročnejšia, no stojí za to.
3. Noam Chomsky: Hnutí Occupy, Broken Books, 2014.
Mal som možnosť túto knihu Chomského prečítať už pred dvoma rokmi, keď vyšla v angličtine, dodnes ju mám vystavenú v NR SR v kancelárii. Hnutie Occupy bolo veľkou nádejou a Chomsky ho vystavil svojej progresívnej analýze, čím mu dodal ešte zaujímavejší cveng. Ako prakticky každá Chomského kniha, aj táto je mimoriadne objavná, strhujúca a inšpiratívna.
4. Thomas Piketty: Capital in the Twenty-First Century. Belknap Press, 2014.
Priebežne ju čítam už niekoľko mesiacov, ide o náročný a rozvláčny odborný ekonomický text, v ktorom si však nájde svoje aj filozof či politológ. Najmä pasáže o nerovnosti, prerozdelení či o limitoch ekonomického hlavného prúdu sú veľmi presvedčivé. Kniha zaujala aj neoliberálny The Economist a celkovo hlavný prúd ekonómov: je na to dôvod, keďže Piketty nezasahuje za horizonty ekonomickej „vierouky“ súčasnosti a preto je ako kuriozita akceptovateľný aj neoliberálmi. Ale napriek tomu je jeho kniha v mnohom veľmi progresívna a radikálna: nechcem však knihu úplne hodnotiť, kým ju nedočítam. Onedlho by mala vyjsť aj v slovenskom preklade. Každopádne, zaujala.
5. Lukáš Perný: Hudobná kontrakultúra na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia v kulturologickej perspektíve, Katedra kulturológie FF UKF Nitra, 2014.
Lukášovu prvotinu som mal možnosť „krstiť“ a osobitne jej držím palce. Téme je výborná: rok 1968 a cele hnutie radikálnej študentskej mládeže, ktoré prinieslo libertariánske socialistické hodnoty v plnej sile, formovalo moje intelektuálne dospievanie a Lukáš ponúka výborný prehľad aj vášnivé komentáre. Je skvelé, že na Slovensku vyrastá nová generácia mladých ľavicových autorov. Len tak ďalej!
IGOR DANIŠ, publicista
Rok 2014 bol hlavne o Rusku a preto som vybral ruské knihy a o Rusku.
1. Maxim Gorkij: Život Klima Samgina.
Písal som o ňom cez leto v Britských listoch. Spolu s Linkou č. 2 od Lubomíra Martínka – tiež som o nej písal v Britských listoch –, ktorá vyšla pred takmer 30 rokmi a neskôr v r. 1992 a Zmizení svaté Barbory (Odeon, 2000) od Jorge Amada – o Brazílii, spoločnosti, politike, naturalizme –, boli pre mňa najcennejšie romány z literárneho hľadiska v minulom roku.
2. Michail Gorbačov: Môj život, Ottovo nakladateľstvo, 2013.
Kniha nielen o samotnom Gorbačovovi, ale aj ruskej spoločnosti v minulom storočí, o Moskve aj o vidieku. Gorbačov podáva nielen pohľad na vývoj svojej kariéry a zavedie nás do zákulisia ÚV KSSZ, ale aj o jeho vzťahu k Andropovovi, Brežnevovi a Ligačovovi, ale tiež o práci Krasnodarskom kraji, o tom, že z politiky už takmer odišiel a náhoda mu v tom ešte strednom veku zabránila, o jeho boji a nepriateľstve voči príkazovému systému ekonomiky a spoločnosti, o pučoch v roku 1991, o boji o zachovanie demokratického zväzu republík, o tom, že Ustinov si viedol v Afganistane svoju súkromnú vojnu (a mnoho generálov asi ešte paralelne svoje ďalšie súkromné vojny – podobne ako tomu bolo neskôr v Čečensku), mocichtivom, zradnom a úskočnom Jeľcinovi, o referendách za zachovanie zväzu, o postoji Ukrajiny. Javlinskij ešte na konci roku podával do parlamentu návrh na fungovanie novej konfederácie – neskôr analogický návrh podávali Mečiar s Kováčom českej strane (inak tá podobnosť s vývojom v ČSFR je zarážajúca). Ako povedal neskôr Kravčuk, radšej by si dal dnes odseknúť ruku, ktorou podpísal Belovežskú dohodu o ukončení Sovietskeho zväzu vo Viskuli ležiacom dnes blízko bielorusko-poľských hraníc. Mal ich nechať Gorbačov zatknúť? Prečo dnes ľudia vinia Gorbačova za niečo, čo nespôsobil, čo spôsobil Jeľcin?
3. Ľudmila Ulická: Zelený stan, Slovart, 2012.
Kniha populárnej a prekladanej ruskej spisovateľky o ruskej šedej zóne a disente v Moskve v druhej polovici minulého storočia. Román nie je z literárneho hľadiska originálny, skôr viac než konvenčný, reportážny, ale podáva nazrieť do zákutia neoficiálnej ruskej spoločnosti. Ulická, profesiou chemička, bola 10 rokov nezamestnaná v ZSSR, až potom dostala prácu v divadle.
Film: Leviatan režiséra Andreja Zviangiceva. Ruský film o násilí, arogancii, korupcii, moci v zapadnutom regióne. Tiež film o bezmocnosti priemerného človeka s existenciálnym nádychom.
MICHAL ZÁLETA, novinár, spisovateľ
1. Viktor Timura: Zamlčané dejiny, Eko-konzult, 2014
2. Mikuláš Kočan: Pípeť, Matica slovenská, 2013
3. Petra Hůlová, Macocha, Torst, 2014
JÚLIUS KRAJČÍ, novinár, dôchodca
Musia byť tri? Nestačila by jedna? Stretol som sa v minulom roku s viacerými knihami, avšak jedna ma oslovila najviac.
Matej Valuch: Univerzita samoty, Tatran, 2014.
Uvádzam doslovne jej posledné riadky: „Milí vyšetrovatelia v Iráne… Ak niekedy budete čítať túto knihu, vedzte, že vám ďakujem. Ďakujem, že ste ma 23. augusta 2012 zadržali!
Aj preto je dobré, že som tam bol od noci 23. augusta 2012 do večera 6. februára 2013.“
No videl to svet niekedy, aby nevinne väznený takto ďakoval svojim väzniteľom? Štyridsať dní ho držali v samotke a pri vypočúvaniach mu vraveli, že vedia, že je nevinný, no napriek tomu ho tam držali. Iba raz mu dovolili telefonicky hovoriť s rodinou, nesmel však prezradiť, kde sa nachádza, iba sa akosi ospravedlniť za to, že nedodržal sľub a z cesty sa nevrátil tak, ako mal. Po dňoch samotky nasledovali dni väznenia v celách s inými uväznenými – dovedna 166 dní (ak viem dobre rátať). Prečo ho teda väznili, keď vedeli o jeho nevine? Autor knihy na túto otázku priamu odpoveď nenachádza. A ja sa nazdávam, že sa stal obeťou systému, aký vládne v práci tajných služieb, nie iba tej iránskej. Ak už dostanú niekoho do rúk, aj toho nevinného, nepustia ho len tak ľahko z klietky. Pravdepodobne dúfajú, že by sa im takýmto spôsobom – držaním nevinného – mohlo podariť nalákať a dolapiť niekoho, kto by si to naozaj zaslúžil. A prečo naozaj ďakuje? Sám to vysvetľuje v jednej kapitole. Za iných okolností sa jeho cesta do tejto krajiny mohla skončiť oveľa horšie, ako sa skončila. Veď mu to aj naznačili. Spojil sa s ním človek, ktorého nikdy nevidel, ale nahovoril ho na spoluprácu (internetovú). Tvrdili mu, že to nebol ten, za ktorého sa vydával, ani jeho meno nebolo pravé, ale bol to podľa nich agent CIA. Štyridsať dní samotky nazval univerzitou, ktorá ho naučila, ako má správnejšie vnímať, hodnotiť sám seba, a predovšetkým sa osobne zlepšiť, ak sa to dá povedať takto zjednodušene. A zlepšiť svoje vzťahy s okolím, s inými ľuďmi, vrátane príbuzných. No a po tých dňoch samotky boli dni ďalšieho „školenia“ na prípadoch spoluväzňov, s ktorými sa tu stretol. Nuž je tu na mieste to poďakovanie? Ja však ďakujem pisateľovi, že som si jeho knihu mohol prečítať a samozrejme aj vydavateľstvu Tatran, ktoré ju poslalo na knižné pulty.
JOZEF ŠPAČEK, spisovateľ, publicista, pedagóg
1. Romain Puértolas: Podivuhodná cesta fakíra, který uvízl ve skříni z IKEY, Argo, 2014.
Humoru nie je nikdy dosť. Po Švédovi J. Jonassonovi a jeho storočnom starčekovi prichádza francúzsky autor s románom, kde sa stretávajú dva svety, dve kultúry – európska a indická, z čoho vzniklo skvelé čítanie, plné uletených nápadov a tiež situačného i slovného humoru. Vítané občerstvenie, známe tiež zo slovenského prekladu.
2. Pavel Vilikovský: Letmý sneh, Slovart, 2014.
Próza o neľútostnom odoberaní ľudskej pamäti chorobou, ktorá akoby v súčasnej dobe naberala na dychu. Zároveň ide o hľadanie identity, o zmysel identity človeka v dlhoročnom partnerskom vzťahu, v ktorom sa jeho ženská súčasť ocitne v krutej pasci nepamäti.
3. Haruki Murakami: Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania, Slovart, 2014. Ďalší román dlhoročného nominanta na Nobelovu cenu má v sebe nádych hlbokého tajomstva, ktoré sa nevytratí ani z posledných slov tejto prózy. Murakami začleňuje svojich hrdinov do japonského prostredia, v ktorom sú jeho hrdinovia ovplyvňovaní v hlbokej miere aj nejaponskou kultúrou a tradíciami, z čoho vzniká ďalšia výrazná rovina príťažlivosti textu.
MARIÁN SEKERÁK, politológ
1. Erik Pajtinka, Peter Rosputinsk (eds.): Diplomacia v ére globalizácie II. Aktuálne otázky teórie a praxe diplomacie. Pamiko, 2014.
Kolektív piatich slovenských a jedného českého autora v minulom roku publikoval mimoriadne kvalitnú a pútavú kolektívnu monografiu venovanú aktuálnym problémom diplomatickej teórie a praxe. Čitateľská verejnosť má možnosť sa oboznámiť s celým spektrom rôznorodých a zaujímavých tém: s diplomatickou službou EÚ, niektorými aspektmi medzinárodného konzulárneho práva, ekonomickou diplomaciou a jej využívaním na príklade Českej republiky, diplomatickým pôsobením Svätej stolice v rámci OSN i najnovšou formou diplomacie, t. j. jej využitím v informačných a komunikačných technológiách. Hoci je dielo určené predovšetkým odbornej verejnosti (kariérnym diplomatom, politikom, štátnym zamestnancom, akademickým pracovníkom a študentom), nepochybne zaujme aj širšie publikum.
2. Peter Kulašik, Karolina Tichá (eds.): Bariéry a paradoxy demokracie. Vysoká škola evropských a regionálních studií České Budejovice, 2014.
Kolektívna monografia širokého okruhu autorov a autoriek zo Slovenska a Českej republiky ponúka prehľad najnovších výsledkov bádania na poli výskumu fenoménu demokracie. Čitatelia a čitateľky v knihe nájdu veľké množstvo rôznorodých a pozoruhodných príspevkov, ktoré sú prehľadne rozčlenené do troch obsiahlych kapitol. Práve heterogenita textov a pestrosť štýlov ponúka každému, kto dielo zoberie do rúk, možnosť objasniť si mnohokrát tajomné zákutia demokracie a nájsť odpoveď (či odpovede) na kruciálne otázky, ktoré súčasnú spoločnosť v súvislosti s demokraciou sužujú.
3. Ľubomír Lupták a kolektív: Neoliberalismus a marginalita: Studie z českého reálkapitalismu. Brno: Doplněk, 2013.
Pozoruhodná kniha s vročením 2013 vyšla začiatkom minulého roka vo vydavateľstve Doplněk v Brne. Opäť ide o kolektívnu monografiu slovenských a českých autorov a autoriek, ktorá fascinujúcim spôsobom napomáha pochopiť a uchopiť fenomén neoliberalizmu, ktorý predstavuje (pre niekoho bohužiaľ, pre istú menšiu skupinu osôb našťastie) dominantný ekonomický systém súčasného sveta. Dielo má interdisciplinárny charakter a nielenže otvára mnohé závažné témy, ale hľadá a ponúka aj zmysluplné a rozumné odpovede. Jedna z viacerých recenzií na toto dielo vyšla nedávno v českom Sociologickom časopise: http://sreview.soc.cas.cz/uploads/474b8122d7fec7a87dc3dcb61b56608c654acbc5_14-5-09recenze22.indd-2.pdf
RUDOLF SLEZÁK, autor Slova
1. Gabriel Garciá Márquez: Láska za čias cholery, Odeon 2011.
Dlhý čas som v kníhkupectvách túto knihu obchádzal, až som ju v roku 2014 dostal do daru. Všetkých nás vtedy, 17. apríla 2014, zarmútila správa, že zomrel jej autor. Mať doma túto knihu a neprečítať si ju, považoval som za neúctu a ľahostajnosť k človeku, ktorý ma už toľkokrát zaujal svojím talentom a svojimi príbehmi. Ani tentoraz to nebola strata času stráviť niekoľko hodín nad príbehom, ktorý ponúkol svetu. Aj keď si neviem predstaviť v dnešných časoch človeka, ktorý by dokázal tak ako Florentino Ariza viac ako pol storočia snívať iba o svojej tvrdohlavej láske Femine Dozovej, ktorá ho celý čas iba urážala, ponižovala a ignorovala. Až na staré kolená sa tento zamilovaný poloblázon dočkal vďaky od svojej starej lásky. Stalo sa tak počas plavby paroloďou, keď už bol riaditeľom Karibskej riečnej paroplavby. Mohol si teda dovoliť takýto výlet. Cestou naspäť dokonca nebrali žiadnych iných cestujúcich na palubu, žiaden náklad ani poštu, len aby si čo najviac mohli vychutnávať sami seba a plavbu po dlhej trati. Ak by čitateľa nezaujal tento príbeh, možno by spozornel, keď autor začal popisovať, ako to v tých časoch chodilo v Karibiku na podobných plavidlách. Ak chcel majiteľ ušetriť alebo neplatiť dane z nákladu, vyvesil na lodi žltú zástavu. Znamenalo to, že na lodi vypukla nejaká epidémia, mor alebo iná nákaza. Loď vtedy nikto nezastavoval, nekontroloval, išla do „karantény“. Dialo sa vlastne už veľmi dávno to, čo sa deje i dnes. V Karibiku miznú aj naďalej obrovské nezdanené peniaze v tzv. schránkových firmách a nikto nič nekontroluje. Akoby sa aj nad nimi vznášala ochranná ruka „karantény“ a svet sa tomu iba prizerá. Možno aj iným už napadlo, či by sa medzi daňové úniky nemali zaratúvať aj rôzne úľavy na daniach pre europoslancov a pracovníkov Európskeho parlamentu, o akých bežný občan ani len nesníva. Vari aj nad nimi vlaje žltá zástava, oznamujúca svetu, že sú v akejsi nedotknuteľnej „karanténe“?
2. Slovo, editor Emil Polák: Nezopakovateľné rozhovory, CCW, 2014.
Milan Kundera vo svojej knihe Nesmrteľnosť zaradil medzi najslávnejších svetových žurnalistov Hemingwaya, Orwela a Egona E. Kischa. Rovnaký obdiv však vyslovil aj žurnalistke Oriane Falacciovej, ktorá svojho času, v rokoch 1969 – 1972, uverejňovala v talianskych novinách Europeo rozhovory s najslávnejšími politikmi sveta. To neboli iba obyčajné rozhovory, to boli priam súboje, napísal o nej. Kladenie otázok a trvanie na odpovediach, bolo jej najsilnejšou stránkou. Okrem toho spomenul ešte aj žurnalistov C. Bersteina a B. Woodwarda, ktorí svojimi neľútostnými otázkami prinútili amerického prezidenta Nixona klamať a potom s hanbou odísť z Bieleho domu. Kniha Nezopakovateľné rozhovory mi pripomenula nielen slávu a moc žurnalistiky a žurnalistov, ale aj ich užitočnosť. Ak by nám títo ľudia nepripomínali niektoré osobnosti a udalosti z nášho života, jednoducho by sa nám vytratili z pamäti. Opustíte školu, a už niet nikoho, kto by nám to pripomínal a veľmi často to treba pripomínať aj našej politickej elite.
Kniha Nezopakovateľné rozhovory je aj o kladení otázok. Žurnalisti Martin Krno, Gabika Rothmayerová, Miro Procházka… ich kládli tak, aby zaujali verejnosť a ešte aj po rokoch nám pripomínali, kto bol napr. Egon Bondy, Anton Rašla, Milan Čič, Matej Andráš… Teraz ich tu máme všetkých pekne pokope, všetkých, ktorých poznáme a pamätáme si zo stránok Slova, vďaka tomuto časopisu. Možno nebude až tak od veci, ak k tomuto hodnoteniu pridám ešte zopár riadkov, na adresu tohto periodika. Myslím si, že jeho tvorcovia správne pochopili, že tento ľavicový časopis chcú čítať aj obyčajní ľudia, robotníci, predavači, šoféri, železničiari, dôchodcovia… Týchto ľudí nezaujímajú vysoko odborné a zložité ekonomické, literárne, politické alebo sociologické teórie a štúdie, ale chcú odpovede na to, koľko budú platiť za elektrinu a plyn, o koľko sa budú valorizovať dôchodky, aká bude minimálna mzda…, ktorá vláda bude sociálnejšia. A ešte niečo, prečo čítam Slovo a podobnú literatúru. Nemám rád literátov, ani žurnalistov, ktorí ma podľa toho, aké noviny si kupujem, aké knihy čítam a koho volím…. považujú za druho- alebo treťotriedneho občana. Pripomínajú mi arogantných privatizérov, ktorí sprivatizovali našu ekonomiku a teraz by chceli sprivatizovať aj myslenie ľudí.
3. Ernest Hemingway: Zelené pahorky africké, Ikar 2015.
Rozpisovať sa o tomto spisovateľovi a jeho tvorbe by nemalo zmysel. Všetko sa už povedalo a napísalo v množstve kníh a podrobných literárnych rozboroch a štúdiách. Vieme o ňom, že už ako mladík písal do novín v Kansas City, kde presnoril všetky kúty v meste, opísal každého, koho stretol na ulici, na úrade alebo v nejakej inej inštitúcii, nikomu nedal pokoj. Počas vojny sa presúval z bojiska do nemocnice pre zranených, zo zákopu do zákopu, len aby vyhľadal nejaký príbeh, ktorý by zaujal čitateľa. Aby vydal svedectvo aj o tom, aká strašná bola občianska vojna vo Španielsku a potom tá veľká svetová. Nedivím sa preto, že je znova a znova vydávaný, že ešte stále má svojich čitateľov, že vydavatelia sa neboja podnikateľského rizika pri vydávaní jeho kníh. Preto sa nečudujem, že znova vyšli v Ikare jeho Zelené pahorky africké. Nemusel som si túto knihu kupovať, pretože ju mám ešte z roku 1968, keď vyšla v Odeone, stačilo si v nej znova zalistovať. Vtedy s nimi vyšli aj prózy Mít a nemít a Pátá kolona. Vtedy aj dnes mal Hemingway vďačných čitateľov, ale aj kritikov. Sám by som, ak by to bolo čo i len trocha možné, vstúpil do deja a spýtal sa ho, kde sa v ňom berie toľká vášeň, taká krvilačnosť zabíjať v Afrike vzácne zvieratá, alebo ako mu môže chutiť v tropických horúčavách také množstvo alkoholu. Veď piť alkohol na horúcom slnku je pre normálneho človeka čosi nechutné. V tejto knihe, ale aj v iných knihách tiekol alkohol potokom a pokiaľ viem, Hemingway neurobil bez alkoholu a svojej „poľnej flaše“ ani krok. Čo by to však bola za kniha, ak by v čitateľovi nevyvolala chuť vstúpiť do deja a aspoň v duchu sa „porozprávať“ s autorom alebo s niektorým z jeho hrdinov. Prípadne si s ním i trocha popiť, nie však pod horúcim africkým slnkom.
LADISLAV VOLKO, prezident Slovenského centra PEN
Keďže považujem výrok „história – matka múdrosti“ za opodstatnený, rád sa vraciam k stále aktuálnym publikáciám, ktoré majú čo povedať súčasníkom. Takým je podľa mňa Manifest komunistickej strany K. Marxa a F. Engelsa.
Zo súčasnej slovenskej poézie ma oslovilo viac básnikov, ale najmä traja autori, ktorých sa vždy rád prečítam:
1. Dezider Banga: Krčiažky so živou vodou, Obč. združenie Luludi, 2014, a jeho skorší výber z tvorby: Slniečkové deti, Le Khamoreskere Čhavora, (Obč. združenie Luludi, 2012). D. Banga patrí k výnimočným zjavom slovenskej poézie. Jeho verše sú plné imaginatívnosti a krásy odchádzajúcich chvíľ rómskej kultúry. Keďže výber z tvorby vyšiel v slovenčine a rómštine, je jedinečnou inšpiráciou pre obe komunity.
2. Rád sa vraciam k neznámej výbornej autorke Anne Amadine, ktorá vydala, ak sa nemýlim, dávnejšie iba dve zbierky, ale jej Ťažké krídla (Petrus, 2004) sú vždy plné krásnych a múdrych meditácii o svete, v ktorom nám prišlo žiť.
3. A do tretice, z domáceho dvora. Slovenské centrum PEN pravidelne každý rok vydáva v spolupráci s vydavateľstvom Skalná ruža Juraja Kuniaka dvojjazyčne – po slovensky s anglickým prekladom z dielne Johna Minahanea zbierku poézie domáceho autora. Pri príležitosti 25. výročia SC PEN vyšla zbierka Krajina diamantov – Land of Diamonds Erika Ondreičku, 2014. Autora nie je potrebné zvlášť prestavovať. Patrí k stáliciam nášho poetického neba.
LADISLAV HOHOŠ, filozof, futurológ
1. Peter Dinuš, Ladislav Hohoš, Marek Hrubec a kol.: Revoluce nebo transformace. Revolúcia alebo transformácia. Veda, vydavateľstvo SAV, Filosofia, nakladatelství FÚ AV ČR, 2014.
Kniha vyšla pri príležitosti štvrťstoročia od roku prevratov – 1989. Obsahuje príspevky slovenských, českých a amerických autorov, ktorí spolupracujú na platforme Centra globálních studií FÚ AV ČR a UK Praha. Kniha sa pokúša priblížiť tému sociálnych zmien – postupných a rýchlych, dramatických i plynulých. Ide o revolučnú transformáciu a transformačnú revolúciu, ako sa navzájom prelínajú. Zámerom autorov je načrtnúť možné budúce vývojové trajektórie, aby sme sa vyhli ďalšej svetovej vojne a pádu do barbarstva.
2. Christopher Clark, Náměsičníci, BB/art, 2014.
Vynikajúce historické dielo napísane esejistickým štýlom detailne analyzuje vypuknutie prvej svetovej vojny. Rozhodujúcim faktorom udalostí boli rýchle zmeny medzinárodného systému. Protagonistov (politické elity) charakterizoval ako námesačníkov, ktorí síce bdeli, ale nevideli, napriek tomu, že ich prenasledovali zlé sny, zostávali slepými ohľadom hrôz, do ktorých napokon uvrhli svet. Toto čo do rozsahu monumentálne dielo vyšlo k 100. výročiu tejto vojny, aby sme sa zamysleli nad analógiami so súčasnou situáciou.
3. David Stuckler, Sanjay Basu, Ekonomika života a smrti, Proč úsporná opatření zabíjejí, Recese, ropočtové boje a politika života a smrti, Emitos, 2014.
Autori chcú ukázať, ako zásadne ovplyvňujú politické a ekonomické opatrenia vynútené v období finančných kríz zdravie a každodenný život. Pomýlené rozhodnutia vedú ku vzniku skutočných sociálnych epidémií. Po rozpade Sovietskeho zväzu došlo k obrovskej humanitárnej katastrofe. Pritom existuje alternatívny prístup, investície do verejného zdravotníctva, do sociálneho zabezpečenia, do podpory programov pre nezamestnaných a dôchodcov a do podpory bývania. Tieto opatrenia sú efektívne, lebo zvyšujú zdravie obyvateľstva a pritom nevylučujú ekonomický rast; verejné blaho nemusí byť obetované fiškálnej rovnováhe.
JOZEF SCHWARZ, sociológ
Moje knihy roka 2014: mám ich viacero až mnoho. Som ohraničovaný tohtoročným vročením a ja rád kupujem knihy na trhoviskách a iných blšiakoch. Mnohé z nich sú pre mňa knihy roka, ale čas ich zrodu nespĺňa štvrtý rok druhého desaťročia 21. storočia…
A teraz správne odpovede:
1. Viktor Timura: Zamlčané dejiny, Pôvod a začiatky Slovenov-Slovákov, Eko-konzult 2014.
Je to ťažká literatúra. Hmotou aj obsahom. Je to čítanie na dlhú trať. Ale aj letmé listovanie a začítanie sa kde-tu podáva množstvo zaujímavých informácii – odkiaľ ideme, kto sme. Odpoveď na otázku, kam ideme, je však už na nás.
2. Ján Palárik: Zmiernie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch, Slovenská samospráva 6. obvodu (Terezín) v Budapešti, 2014.
Samozrejme, je to starina. Vyzdvihol som ju na piedestál knihy roka z viacerých dôvodov. Predovšetkým je súčasťou sady štyroch najznámejších Palárikových hier (ešte Drotár, Inkognito a Lžidimitrij). Knihy sú obojstranné, to znamená z jednej strany slovenská pôvodina, z druhej maďarský preklad. Tak sa slovenský text dostáva k maďarskému čitateľovi. Po ďalšie – kniha je obohatená o štúdie, v tejto je to Palárik v Pešti. A neposledne, kniha vyšla vo vynikajúcom a kvalitnom polygrafickom spracovaní. Najväčšiu zásluhu na jej vydaní má pán Ladislav Petro, budapeštiansky Slovák.
3. Oskar Krejčí: Sametova revoluce, Professional Publishing, 2014.
Nie je to prostý výpočet sledu udalostí, je to „pravdivé zjavenie“ osudu, ktorému sme neunikli a za ktorý si môžeme. Nedočiahli sme na pravý hodváb, kašmír či soboliu kožušinu. Jednoducho viac ako na zamat sme vtedy nemali. Skutočne objektívne zhodnotenie subjektívneho účastníka.
ROMAN MICHELKO, politológ, publicista, vydavateľ
1. Jaroslav Kmenta: Kmotr Mrázek 1 – 3 a Svědek na zabití, JKM, 2013 a 2010.
V minulom roku ma asi najviac zaujala trilógia, resp. tertralógia z pera českého novinára Jaroslava Kmenta, ako aj jeho ďalšia kniha, ktorá na trilógiu voľne nadväzuje. Kniha, resp. knihy mali obnovené vydanie vzhľadom na to, že sa do kín dostal film inšpirovaný životom a pôsobením kmotra Mrázka. Najzásadnejší prínos tetralógie je v tom, že veľmi otvorene popisuje, z akého étosu sa rodil dnešný kapitalizmus. Ako sa z vekslákov stali ctihodní podnikatelia. Veľmi plasticky a realisticky je popísaná doba divokého kapitalistického Klondiku, plná úverových podvodov, bielych koní, nástupu inojazyčných mafií, prepierania špinavých peňazí v privatizácii, či podvodu storočia zvaného kupónová privatizácia. Tieto knihy nastavili zrkadlo hlbokému a pevnému prerastaniu politickej moci a ekonomického podsvetia. Pri čítaní tohto opusu si človek naplno uvedomí, v akom zvrhlom systéme to žije a z akých paideí sa zrodil. S cynizmom sebe vlastným to nakoniec dnes priznáva duchovný otec kupónovej privatizácie, vtedy námestník ministra financií Dušan Tříska, ktorý bol aktívny zástanca koncepcie rozdelenia majetku formou „privatizácie pri zhasnutom svetle“. Druhá časť tejto trilógie obsahuje spis Krakatice, v ktorom sú odpočúvania čelných politikov, lobistov a spomínaných „tiežpodnikateľov“. Pohľad do nepekných útrob nášho (stredoeurópskeho) politicko-ekonomického zázemia by mal pôsobiť katarzne. Otázne je, či sa to podarilo. Faktom ostáva, že viacerí aktéri spisu – Íčko (Ivan Langer), Téčko (Vlastimil Tlustý) či šéfporadca Miloša Zemana Miroslav Šlouf už v politike nie sú.
2. Jón Gnarr: Ako som sa stal starostom Reykjavíku a chcel zmeniť svet, Artforum, 2014.
Zdá sa, že najzaujímavejšie a najinšpiratívnejšie modely riešenia globálnych problémov sa často zrodia na periférii. Spôsob, akým sa Islanďania vyrovnali so svojimi skompromitovanými a skorumpovanými politickými a ekonomickými elitami, mi bol vždy sympatický a hodný nielen obdivu, ale aj štúdia. Preto som veľmi rád siahol po knihe bývalého komika, ktorý v čase islandskej revolúcie založil Najlepšiu stranu (to bol jej názov) a vyhral s ňou komunálne voľby v hlavnom meste. Jeho duchaplné rozprávanie je nielen veľmi zábavné, ale aj inšpirujúce, preto knihu vrelo odporúčam.
3. Noam Chomsky: Hnutí Occupy, Broken Books, 2014.
Priznám sa, že Chomsky je autor, na diela ktorého vždy čakám a vždy si ich rád prečítam. Aj tento knižný opus zachytáva jeho prednášky a vystúpenia v médiách či medzi ľuďmi. Okrem mnohých problémov, ktoré tradične nastoľuje, ma zaujal diskusiou, ktorá práve v USA prebieha a ktorej cieľom je prijatie nového dodatku ústavy, v ktorom by korporácie nepožívali takú ochranu, akú majú dnes. Tento problém je v Európe málo známy, a preto je ťažko reprodukovateľný a práve táto kniha ma uviedla do problematiky.
PETER KRÁKORNÍK, spolupracovník Slova
1. Thomas Piketty: Capital in the Twenty-First Century, The Belknap Press, 2014.
2. Béla Grünwald, Michal Mudroň: Horný vidiek / Felvidék. Polemika Bélu Grünwalda a Michala Mudroňa o slovenskej identite, Kalligram, 2014.
3. Jón Gnarr: Ako som sa stal starostom Reykjavíku a chcel zmeniť svet, Artforum, 2014.
JÁN MARTIŠKA, čitateľ Slova
1. Veronika Šikulová: Medzerový plod, Slovart, 2014.
Takto vie písať iba neprekonateľná Veronika, vďaka, nádherne ľudské.
2. Veronika Šikulová: Freska v dome, LIC, 2014.
Nezabudnuteľné, majstrovské dielo, nadlho ma ovplyvnilo, poučilo, poľudštilo
3. Pavel Vilikovský: Letmý sneh, Slovart, 2014.
IPPOLIT KIRILOVICH, bloger Slova
1. Peter Milčák, Marián Milčák: Ako sa číta báseň, Modrý Peter, 2013.
Ak chcete vedieť ako svoje diela interpretujú sami básnici, prípadne porovnať svoje interpretácie s tými autorskými, prečítajte si túto knihu. Zistíte tiež, že nie len pri písaní svojho diela má každý autor svoj osobitý štýl, ale aj samotné osvetlenie významu sa líši od básnika k básnikovi a stáva sa tak malým originálnym literárnym dielom. A ak si nejakú báseň vysvetlíte po svojom, úplne rozdielne ako autor, váš výklad nemusí byť automaticky nesprávny, pretože sloboda básne je v tom, že sa môže každému človeku prihovoriť iným významom.
2. Michel Houellebecq: Zostať nažive a iné texty, Inaque, 2014.
tomuto autorovi, ktorý na seba v súčasnosti vo Francúzku púta pozornosť svojím posledným románom aj v súvislosti s udalosťami v redakcii časopisu Charlie Hebdo, vyšla u nás zbierka esejí, ktoré majú všetko, čo sa patrí: vtip či skôr satiru, nekonvenčný pohľad na svet, svojské myslenie, podnetné názory, ale hlavne sú kvalitnou súčasnou literatúrou, ktorá – aj keď je to ošúchaná fráza – núti k mysleniu. A to je veľmi pozitívna vec – najmä v dnešnej dobe.
3. Zygmund Myłoszewski: Zrnko pravdy, Host, 2014.
O tom, že kvalitná detektívka nemusí byť zákonite zo Škandinávie, vás presvedčí táto kniha. Dielo je dôkazom, že napínavý a inteligentný kriminálny román môže vzniknúť aj v stredoeurópskom priestore. Je príjemné nechať sa uniesť atmosférou malebného poľského mestečka, ktoré však má svoje špinavé tajomstvá.
MATEJ IVANČÍK, doktorand
1. Petr Kužel: Filosofie Louise Althussera. O filosofii, která chtěla změnit svět, Filosofia, 2014.
Mimoriadne prínosný titul o práci jedného z najvýznamnejších filozofov druhej polovice 20. storočia. Kniha prináša aj širšiu perspektívu diskurzu západného marxizmu, ktorý je v našich končinách aj napriek úsiliu mnohých autorov stále neznámy a nepochopený.
2. Lucie Storchová a kol.: Koncepty a dějiny, Scriptorium, 2014.
Kniha Koncepty a dějiny je metodologickou príručkou predovšetkým pre študentov histórie, no svojim obsahom reflektuje základné pojmy spoločenských vied. Pre slovenský historický diskurz môže pôsobiť osviežujúco, pretože by mohla pomôcť pochopiť, že prácou historika je interpretovať javy, nie ich popierať.
3. Lukáš Perný: Hudobná kontrakultúra na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia v kulturologickej perspektíve, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2014.
Táto práca je významná predovšetkým z dvoch dôvodov. Po prvé, ukazuje ucelený pohľad na prepojenie filozofie a kultúry kľúčových 60. Rokov minulého storočia a po druhé, je dôkazom existencie záujmu o marxistickú filozofiu medzi mladými autormi.
JÁN TAZBERÍK, básnik
1. Július Balco: Kliatba žltých ruží, Matica slovenská, 2014.
2. Etela Farkašová: Vrstvenie času, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2014.
3. Tatiana Jaglová: Znamenie ohňa, SEN 2014.
ANNA LYSÁ, JOZEF LYSÝ, vysokoškolskí pedagógovia
1. František Novosád: Čo? Ako? Prečo? Sociálna teória v otázkach a odpovediach, Hronka, 2015.
Úvahy Františka Novosáda o najdelikátnejších otázkach, ktoré sa týkajú nášho pobytu v súčasnom svete. Sú inšpiratívne a vyzývajú k premýšľaniu o politike, dejinách a o nás, ktorí sme aktérmi vlastných osudov. Pozoruhodný počin hodný obdivu.
2. Slovo, editor Emil Polák: Nezopakovateľné rozhovory, CCW, 2014.
Rozhovory sú pohľadom dovnútra slovenskej spoločnosti a približujú duchovnú atmosféru časti slovenskej spoločnosti, ktorá sa pridržiava idey človeka ako nositeľa duchovných hodnôt. Kniha je svedectvom pulzujúceho intelektuálneho života slovenskej ľavice. Klub Nového slova ponúka inšpirácie na reflexie o dobe, ktorú žijeme.
3. Peter Dinuš, Ladislav Hohoš, Marek Hrubec a kol.: Revoluce nebo transformace. Revolúcia alebo transformácia. Veda, vydavateľstvo SAV, Filosofia, nakladatelství FÚ AV ČR, 2014.
Editori v spolupráci s ďalšími autormi (napríklad Luboš Blaha, František Novosád, Jan Keller, Wiliam Robinson a ďalší) ponúkli reflexiu pojmov revolúcia a transformácia v kontexte zmien, ku ktorým došlo pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Kniha naznačila možné budúce vývojové trajektórie.
4. Moravania, Mojmírovci a franská ríša, Atticum, 2014.
Knihu Miroslava Lysého tvoria štúdie k etnogenéze, politickým inštitúciám a ústavnému zriadeniu na území Slovenska vo včasnom stredoveku.
5. Jón Gnarr: Ako som sa stal starostom Reykjavíku a chcel zmeniť svet, Artforum, 2014.
Problematický školák, taxikár, komediant a napokon starosta Jón Gnarr vtipom a ľudskosťou roztavil stagnáciu a oslobodil politiku od korupčných mocenských hier. Fakt je vtipný.
PAVOL KANIS, historik, politik
1. Viktor Timura: Zamlčané dejiny. Pôvod a začiatky Slovenov-Slovákov, Eko-konzult, 2014.
Rozsiahla monografia s bohatstvom poznatkov, nových pohľadov, provokatívnych otázok, originálnych výkladov ako aj prebratých diskutabilných tvrdení. Pozoruhodný príspevok k tomu, čo viacerí cítime, že v podmienkach vlastného štátu si Slováci majú slobodne nanovo objasniť svoje dejinné počiatky.
2. Slovo, editor Emil Polák: Nezopakovateľné rozhovory, CCW, 2014.
Pätnásť publicistov a spolupracovníkov Slova sa pýta dvadsať domácich aj zahraničných osobností na veci ich histórie, postupujúcej prítomnosti v rokoch 1999 až 2006, i budúcnosti. Tí dvadsiati – historici, politici, spisovatelia, umelci – sú už mŕtvi. Výpoveď o ich živote je tak spomienkou i prejavom úcty.
3. Jozef Honza-Dubnický: Zápisky legionára, edične spracoval Ferdinand Vrábel, PRO, 2014.
Vitálna výpoveď slovenského vlastenca o uhorských pomeroch na začiatku 20. storočia, Amerikána a dobrovoľníka v československej légii vo Francúzsku. Bol medzi tými, ktorí sa zaviazali 30 rokov mlčať. O čom? To si treba prečítať!
ALEXANDER PIEKOV, vydavateľ
1. Slovo, editor Emil Polák: Nezopakovateľné rozhovory, CCW, 2014.
2. Etela Farkašová: Vrstvenie času, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2014. 3. Oskar Krejčí : Sametová revoluce, Professional Publishing, Praha, 2014
JÚLIUS LOMENČÍK, vysokoškolský pedagóg
1. Peter Mišák: Rút, Ján Šindléry – TESFO, 2014
V básnickej zbierke si P. Mišák prizval k dialógu biblickú postavu Rúth, aby rozohral svoju poetickú hru, v ktorej sa pokúsil nastoliť otázky k správe o stave súčasného človeka. Svoje zistenia získané životnou empíriou stvárňuje poetickými reflexiami, v ktorých hľadaním nachádza a nachádzaním stráca, a preto sa pýta, pričom odpoveď ostáva akoby vo vzduchoprázdne: „Kto bude vedieť, Rút, / dať nám odpovede?“ Každou novou básňou (reflexiou) čitateľa vťahuje do dialógu o večných otázkach, na ktoré si odpoveď nájde možno každý sám. V tejto poézii je zdanlivé prelínanie s textami, ktoré už vznikli, čiže na pozadí relatívne známeho biblického príbehu ponúka čitateľovi rozmýšľanie o človečom údele vo svete. Lebo zovšadiaľ číha nevypovedaný, vnútorne utlmený pocit akéhosi strácania sa, ktoré dušu pohlcuje, resp. zasycuje povrchným slovom – „Veď zo dňa na deň / pribúdajú slová, / ale tých pravých / je vždy primálo“.
Mišák svojou originálnou obraznosťou vytvára mnohorozmerne vnímané obrazy ako symboly, ktoré sú objavné a poeticky zvládnuté. So slovom pracuje ako skúsený majster, ktorý nemá v úmysle ohúriť, stupídne provokovať verbálnosťou, lebo – „nie z dlhých viet, / len z okamihov skladám našu vravu…“. V poznávaní hovorí slová pre krásu. Uvedomuje si pritom, že dnes „… melieme / riedku pšeničku“, preto predstavuje myšlienkovo ťaživé verše, ktorými čitateľa na „ohnivom strnisku“ chce primať hľadať na stratených poliach tie zabudnuté klasy, ale nie sláviť dožinky, lebo „v tej záľahe / už nikto tú pravdu nehľadá…“.
Peter Mišák v slovách ako v klasoch odkrýva zrnká pravdy, krásy a dobra vo vzájomnej symbióze. Nechce rozdávať pravdy, ale uskutočňovať hĺbkové ponory do tajomných zákutí, v ktorých prostredníctvom krásy slova pootvára postupne dvere do trinástej komnaty dobra. V tom známom trojuholníku hľadá jeho ťažisko. Tak ako v starozákonnom biblickom spise sa príbeh odohráva v období naplnenom modlárstvom, neposlušnosťou a násilím. A kniha na ne odpovedá príkladom ženy, ktorá nestrácala vieru v ľudské dobro. Tak ani autor, ani lyrický subjekt neobchádza nádej vo veršoch, ktoré v každej básni plynú nielen v tichom, ale aj v hlasnom čítaní pokojnou rytmicko-intonačnou melódiou na konci s umnou pointou. Predstavuje to akúsi vnútornú modlitbu človeka, v ktorej sa nežiada, neprosí ani neodpúšťa, ale v ktorej cez sito poznania a citovej zaujatosti sa presýpa katarzia a triedi sa zrno od pliev.
2. Milan Abelovský: Čerešne v hanebnej ulici, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2014.
Milan Abelovský aj vo štvrtom knižnom vydaní básní pokračuje vo svojej tradičnej poetike poznačenej takpovediac emocionálnou racionalitou. V predostretých vnútorne precítených veršoch však ponúka zrelší pohľad na svet a život. Reflektuje svet vlastným subjektívnym hľadaním a odkrývaním (s)poznaného, a to so stoickým nadhľadom a odstupom. V svojskej výpovedi zachytáva, čo ho na životnej ceste stretáva a čo ho zaujme, a následne to premieta básnickým intelektom do zväčša krátkych poetických reflexií. V nich je viac extrovertný a analyzujúci; svoj vnútorný zápas s nazeraním na problémy osobné, spoločenské a vôbec človečenské v každodennom nachádzaní a strácaní transformuje poetickým očistcom, keď „… smiem porozumieť a zmĺknuť v odpovedi“ (Pútnik, s. 68). Pri všetkých protirečeniach života, ktoré autorský a lyrický subjekt vníma, kladie dôraz na váhu slova a uprednostňuje pokoru, „… keď svetlom platíš za milovanú vec“ (Svetlo, s. 93). Pritom vnútorný zážitok vystužuje subjektívnym hľadaním ľudského optima.
Básnická zbierka je kompozične rozdelená do štyroch tematicko-motivačných cyklov/častí s poetickými názvami – Čerešne v hanebnej ulici, Továreň na pružiny lúčnych koníkov, Prelet sovy a Svetlo. V nich je čitateľ vtiahnutý do poetického sveta spoluúčasťou na neprerušovanom rozhovore s tvorcom veršov pri objavovaní posolstva „básnických právd“. Hlavnou postavou je človek ako reálna bytosť i tajomstvo zároveň, zmietajúci sa v súčasných biosociálnych a duchovných víroch.
V 85 básňach (reflexiách, impresiách, sekvenciách) – vybraných z tvorby za ostatné desaťročie – s využitím slov z okruhu základnej slovnej zásoby sa Milan Abelovský usiluje nielen odkrývať z tajomstiev človeka na základe podnetov, nálad, udalostí, pocitov, ktoré vytvorili myšlienkovú databázu jeho osobnostného profilu. Zvažuje aj priviesť recipienta k mysleniu, úvahám nad nastolenými okruhmi tém s cieľom cez pocitový zážitok, emóciu priviesť racio v symbióze so srdcom k poľudšteniu. Aj básnikova duša sa totiž k podstate života, sveta, zachyteného cez svoju poetiku, usilovala prepracovať pri večnom hľadaní ťažiska trojuholníka Pravdy, Krásy a Dobra.
3. Mišo Šesták a kolektív: Hradište, vydala obec Hradište, 2014.
Monografia málo známej novohradskej obce Hradište (pri Poltári), koncipovaná ako pamätnica, nezvyčajným spôsobom zachytáva dejiny a život jej obyvateľov. Z rámca monografií obcí sa vymyká svojím ľudským rozmerom, pretože obec spolu aj s osadami Hradištské vrchy a Hrabovská zachytáva aj cez individuálne zážitky takmer 250 osobností (každá je predstavená aj na fotografii) v kapitole Kto bol kto. Na rozdiel od iných prác tohto druhu sa autori nezamerali len na najvýznamnejšie osobnosti obce. Svedčí to o mimoriadne náročnej práci relatívne mladého autorského kolektívu (8 autorov), ktorý v ďalšej kapitole Rozhovory pripravil pre čitateľa zaujímavým spôsobom históriu obce za ostatných cca 70 rokov. Autori to dosiahli autentickými rozhovormi s viac ako desiatimi miestnymi obyvateľmi alebo ľuďmi, ktorí prechodne tu bývali. Cez rozhovory sa čitateľ dozvie netradične o škole a priebehu vyučovania, o detských hrách, športových aktivitách, miestnych kapelách, o poľnohospodárstve a JRD, práci MNV, ale aj o poštovom doručovaní, partizánoch v čase SNP a o oslobodení roku 1945, cez spomienky bývalého učiteľa o učiteľovaní v 50. rokoch 20. storočia, ale aj o trávení voľného času za socializmu. V poslednej kapitole nechali autori priestor viacerým ľuďom na vyrozprávanie svojich zážitkov na rôzne témy. Monografiu obce Hradište možno teda čítať doslova ako zaujímavý príbeh „života obce“ vyrozprávaný ľudským posolstvom nielen osobností slovenskej vedy, politiky, kultúry a umenia, ktorí tu vyrástli, ale aktérmi osobných svedectiev boli miestni obyvatelia z každodenných rovnako slávnostných ako aj všedných udalostí obce. Veď aj napriek rôznym politickým režimom a priaznivým či nepriaznivým vplyvom každej doby tu ľudia svojím životom a prácou nad všetkým tým vytvorili svojský genius loci. A tak Hradišťania majú byť na čo hrdí, pretože „… obec v každom úseku dejín čestne obstála a navyše vynikala svojou činorodosťou“ (z textu na zadnej strane knihy).
MATEJ BEŇO, pedagóg, školský pracovník
Otázka, ktoré tri knihy ma v uplynulom roku 2014 oslovili najviac, ma zahnala do kúta. Sledujem knižnú produkciu na Slovensku a úprimne sa teším z každej dobrej novej knihy bez ohľadu na to, či ju chcem, môžem alebo musím mať. K najlepším „úlovkom“ však nemusia patriť iba čerstvo vydané knihy.
Veľmi silný zážitok mám z minuloročného 22. medzinárodného knižného veľtrhu Bibliotéka 2014 (6. – 9. novembra), ktorý bol v bratislavskej Inchebe. V sobotu 8. novembra, krátko pred deviatou ráno, som už stál pred vstupom do Incheby v presvedčení, že budem medzi prvými. A bol som, ale veľtrh otvárali až o desiatej! Hodinu času som strávil prechádzkou po pravom brehu Dunaja. Pred desiatou som však už stál pri hlavnom vchode do areálu Incheby. No a tu ma čakalo prvé prekvapenie. Pred pokladňami stáli dlhé rady návštevníkov, ktorí, rovnako ako ja, čakali na desiatu hodinu. Keď prišiel čas, rady sa pohli a na výstavisko sa hrnuli ľudia, ako keby išlo o život. Prevažovala mládež. Kým som vlastným tempom došiel do výstavnej haly, bola prakticky plná. Azda prvýkrát v živote som sa tešil z tlačenice, hoci dostať sa k vyhliadnutému štósu vystavovaných kníh niekedy nebolo ani jednoduché, ani ľahké.
Pri stánku s pultom nie širším ako 2 metre som natrafil na knihu, po ktorej roky túžim: Slovensko a kultúra od neobyčajne vzdelaného človeka Jána Lajčiaka (Vydavateľstvo Q111, 2007, 4. vydanie). Kedysi dávno mi prvé vydanie tejto (na Slovensku prvej vedeckej sociologickej) knižky z roku 1921 požičal bývalý kolega. No a zrazu v stánku veľkom ako orientálne starinárstvo, ležalo niekoľko výtlačkov vytúženého diela. Chamtivo som uchmatol knihu s pevným rozhodnutím, že ju už z ruky nedám. Dáma z vydavateľstva Q111 v Bratislave mi vystavila účet a na dôvažok mi zadarmo pribalila útlu knižôčku. Tá sa stala korunou mojich prekvapení tohto dňa.
Doma som si pozrel knižný darček a zistil som, že ide o spomienkovú prácu Štefana Žáryho, ktorá vyšla pod názvom Spanilej múzy osídla a vnady alebo malé literárne múzeum a v roku 2001 ju vydalo Vydavateľstvo Q111. Básnik, spisovateľ, esejista, ale aj učiteľ Žáry spomína. Tých 100 strán textu knihy som prečítal bez dychu na dúšok. Pútavý, pomerov znalý, humorný, ironický, vážny i nevážny pohľad na ľudí a dobu, v ktorej autor žil. Spomína napr., ako prof. A. Mráz v recenzii „zvozil“ Žáryho básnický debut, ktorý „spáchal“ ešte ako oktaván. „Revanšoval som sa mu, píše Žáry, podpisom jeho recenzie divadelnej premiéry Tanec nad plačom… Ako redaktor Národnej obrody som zámerne skomolil podpis Dr. Mráz na doktor Fráz“.
V mojom súkromnom rebríčku kníh, ktoré vyšli v r. 2014 je na 3. mieste dielo Ellen Meiksinsovej-Woodovej Impérium kapitálu, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2014. Prečo? Teoretické štúdium politickej ekonómie kapitalizmu mi v socialistických časoch umožnilo vytvoriť si obraz o štruktúre a fungovaní tohto systému, no poprevratové časy s praxou divokého budovania a obnovy kapitalizmu ukázali, že to bolo málo. Mám pocit a silnejúce osobné presvedčenie, že nie zdanlivá, ale reálna anarchia rozvoja kapitalizmu prostredníctvom zákonov trhu destabilizuje a rozkladá existujúci sociálny systém. Práca pani Woodovej moje obavy, žiaľ, len potvrdila a moje poznanie „impéria kapitálu“ významne rozšírila a prehĺbila.
Na 2. miesto svojho rebríčka dávam knihu Stephen Hawking: Moja stručná história, Slovart, 2014. Ide vlastne o krátky životopis slávneho teoretického fyzika, ktorý ma veľmi zaujal. Ohúril ma vecným, stručným, jadrným a pritom vtipným až humorným jazykom. Bral som do úvahy fakt, že vo veku 21 rokov mu diagnostikovali ALS (amyotrofnú laterálnu sklerózu) a toto ochorenie veľmi obmedzuje napr. aj rýchlosť písania. Pokora, s akou zvládol svoje myslenie a proces jeho transformácie do tvorby a zápisu textu je obdivuhodná. Dúfal som, že v texte nájdem môjmu vzdelaniu a pochopu prístupné vysvetlenia z modernej fyziky a kozmológie. Ani tentokrát sa (mi či mu) to nepodarilo. Podarilo sa mi však pochopiť veľkosť človeka Hawkinga, ktorého napriek, ba možno aj vďaka hrozbe smrti z nebezpečného ochorenia, priviedla k prelomovým objavom. V tejto súvislosti napísal: „Keď čelíte možnosti blízkej smrti, uvedomíte si, že život stojí za prežitie a že existuje ešte mnoho vecí, ktoré by ste chceli urobiť.“ Mimoriadne zaujímavá, poučná, povzbudivá a presvedčivá autobiografia.
1. miesto môjho pomyselného rebríčka najlepších kníh roka 2014 patrí celkom nedávno vydanej „kronike“ Slovenského komorného orchestra, ktorý založil a dlhé roky viedol národný umelec Bohdan Warchal: Kornel Klatt: Hral som s Warchalovcami, Hudobné centrum, 2014. Violista K. Klatt na 236-tich stranách opisuje život a prácu SKO v období rokov 1966 až 1995. Sám som dlhé roky mal možnosť počúvať, presnejšie, byť svedkom a účastníkom živých koncertov Warchalovcov. V pamäti mi trvalo ostali hlboké dojmy z úžasných umeleckých výkonov tohto ojedinelého hudobného telesa. Vzťah k tomuto orchestru môže pochopiť najmä človek, ktorý bol svedkom jeho výkonov, ktorý zažil iskrivý pohľad, nasadenie, prednes a počínanie jeho vedúceho – Bohdana Warchala, ale aj nasadenie všetkých jeho kmeňových hráčov. Klattova kniha dopĺňa a kompletizuje pohľad na toto hudobné teleso par excellence. Kniha umožňuje pochopiť, čo za „umenie“ vyžaduje a predpokladá robiť skutočné umenie.
