K 50. výročiu úmrtia prozaika Jána Hrušovského | 4. februára 1892 – 7. marca 1975
V medzivojnovom období 20. storočia sme v knižniciach v mnohých slovenských domácností mohli nájsť knihy autorov populárnych historických románov Joža Nižnánskeho a Jána Hrušovského. Niežeby v tom čase nevychádzali kvalitnejšie knihy, mohol by som vymenovať rad autorov, ktorých diela boli na oveľa vyššej umeleckej úrovni, ale či sa to literárnym kritikom páči, alebo nie – romány Joža Nižnánskeho a Jána Hrušovského patrili vtedy medzi najčítanejšie knihy našej literatúry. Najväčšiu zásluhu na tom má predovšetkým veľký rozprávačský talent obidvoch spisovateľov, ktorým vedeli pútavo vypovedať príbehy zo slovenskej histórie. A aj keď sa nie vždy pridržiavali historických faktov a dejiny si romanticky prispôsobovali, ich tvorba bola nesmierne obľúbená.
Rodinné tradície
Spisovateľ Ján Hrušovský dostal lásku k písanému slovu už do kolísky – jeho starým otcom bol popredný slovenský štúrovský spisovateľ Viliam Pauliny-Tóth a medzi jeho príbuzných patrili národohospodár a spisovateľ Žigmund Pauliny-Tóth, literárny kritik Jaroslav Vlček a spisovateľka Elena Maróthy-Šoltésová, svokra jeho sestry Oľgy.
Literárne začiatky Jána Hrušovského sa viažu k jeho pobytu v Novom Sade, kde po skončení štúdia na vyššej obchodnej škole v Martine pôsobil ako praktikant v Slovenskej banke. Najprv prispieval do časopisu Dolnozemský Slovák a v roku 1912 mu v Národných novinách uverejnili prvú poviedku Strýko Eliáš, ktorú napísal pod pseudonymom Arctur. Poviedku ocenil aj Svetozár Hurban Vajanský.
Vojnové skúsenosti
Ján Hrušovský v roku 1913 narukoval ako jednoročný dobrovoľník. Už v nasledujúcom roku sa však presvedčil, že vojenská služba nie sú len romantické ľúbostné dobrodružstvá a slávnostné prehliadky, ako ju často vykresľovala dobová populárna literatúra. Dňa 28. júla 1914 sa začala do tých čias najkrvavejšia vojna, ktorá vošla do dejín najskôr pod názvom Veľká vojna a potom ako prvá svetová. Na toto obdobie neskôr Ján Hrušovský spomínal: „Prvá svetová vojna zanechala vo mne hlboké stopy. Prežil som ju až na niekoľko mesiacov rekonvalescencie celú na fronte. Vojna ma zastihla práve, keď som skončil vojenskú službu v rakúskom Bregenzi ako jednoročný dobrovoľník. A tak som odišiel s plukom na východný front. Po rekonvalescencii však na front taliansky ako dôstojník, veliteľ roty. Tiež bolo tam všelijak.“
Vstup do slovenskej literatúry
Vojna výrazne ovplyvnila tvorbu mladého spisovateľa. Už rok po jej skončení vydáva spomienkovú knihu na východný front Zo svetovej vojny. Celá jeho tvorba v 20. rokoch čerpá predovšetkým z vojnových udalostí – tak vznikli prózy Muž s protézou a Peter Pavel na prahu nového sveta.
Ján Hrušovský krátko pôsobil aj ako tlačový pridelenec na československom veľvyslanectve v Ríme. Pobyt v Taliansku sa odrazil v jeho poviedkovej tvorbe v zbierkach Pompiliova madona a Dolorosa. Tieto ambiciózne prózy vydobyli Jánovi Hrušovskému popredné miesto vo vtedajšej slovenskej literatúre. Ale len z literatúry sa ani v tých časoch, samozrejme, nedalo vyžiť, a tak Ján Hrušovský pracoval ako mnohí jeho literárni kolegovia ako redaktor v novinách – najskôr v Slovenskom denníku a potom v Slovenskej politike.
Lenže čitateľov bolo málo a noviny priam živorili. Vtedy šéfredaktor Slovenskej politiky František Votruba prišiel s nápadom podľa francúzskeho a anglického vzoru uverejňovať v novinách romány na pokračovanie. Lenže zahraničné romány sa neujali, čitatelia ich neprijali. A vtedy sa zrodil ďalší návrh – uverejňovať pôvodné romány zo slovenskej histórie. A tak sa najprv Jožo Nižnánsky románom Čachtická pani a neskôr Ján Hrušovský historickou prózou Jánošík zaslúžili o to, že pôvodný náklad Slovenskej politiky vzrástol z počiatočných 2 000 výtlačkov na rekordných 40 000. Boli to práve títo dvaja spisovatelia – Jožo Nižnánsky a Ján Hrušovský – , ktorí v medzivojnovom období historickými románmi, obrazne povedané, zachránili a postavili na nohy slovenské novinárstvo.
Autor Jánošíka a ďalších historických románov
Ján Hrušovský vytvoril Jánošíkom typický príklad populárneho ľudového dobrodružného románu. Vybral si atraktívnu postavu slovenských dejín, opradenú mnohými legendárnymi povesťami o jeho neuveriteľnej sile a zázračných schopnostiach, ktorými bojuje za zlepšenie sociálnych podmienok biedneho ľudu. Dej priam nabitý dobrodružnými príbehmi rozšíril ešte o romantickú ľúbostnú historku s grófkou Zuzankou Révayovou. Román tvoril protiváhu rôznym zahraničným ľudovým pseudohistorickým románom. Široké čitateľské masy reagovali na Jánošíka, rovnako ako aj na tvorbu Joža Nižnánskeho, pozitívne, a tak sa obidvaja spisovatelia pustili do písania ďalších dobrodružných románov.
Ján Hrušovský napísal v krátkom čase do Slovenskej politiky a Slovenského denníka romány na pokračovanie s historickou, detektívnou a exotickou tematikou. Zrodili sa diela František Ferdinand, Dráma na ostrove, Verný hrdina, Neuveriteľný prípad Dr. Gallusa, Pohroma a Prízrak. Hrušovský bol takým plodným spisovateľom, že naraz uverejňoval dva historické romány v dvojo novinách – vo svojej domovskej Slovenskej politike, ale aj v konkurenčnom Slovenskom denníku.
O štýle svojej práce neskôr Ján Hrušovský v spomienkovej knihe Umelci a bohémi napísal: „Na šéfredaktorov pokyn sa dal súčasne s iným redaktorom na písanie takzvaných veľkých, oveľa výnosnejších či historických románov. V skutočnosti šlo o pokus podstatne zvýšiť počet predplatiteľov časopisu, v ktorom obaja pracovali (t. j. Ján Hrušovský a Jožo Nižnánsky), čo sa napokon s nevídaným úspechom i podarilo. Romány vychádzali v časopise na pokračovanie a práve tento moment hral rozhodujúcu úlohu, lebo spisovateľ sa vynasnažoval napínavým vykresľovaním a dobrodružnosťou deja tak upútať čitateľov záujem, aby ani na chvíľu nepoľavil, ba aby sa ešte po ďalších pokračovaniach ešte viac stupňoval – až do ukončenia románu. Rastúci dopyt po novinách, respektíve po týchto pokračovaniach, nevdojak nútil spisovateľa, aby sa neuspokojil len s jedným zväzkom, ale aby roztiahol príbeh hoci na štyri zväzky, čo sa v dvoch prípadoch i stalo. Obaja autori mali úlohy rozdelené tak, že raz napísal svoj román jeden z nich, po ňom zas ten druhý, pri čom však ten druhý ich napísal vari raz toľko. Časove na každý román pripadlo priemerne asi pol roka, iba na tie štvorzväzkové ozruty potrebovali najmenej rok, ba i viac, na pokračovanie.“
Po skončení druhej svetovej vojny sa Ján Hrušovský na dlhší čas literárne odmlčal. Za činnosť počas Slovenského štátu (pracoval ako šéfredaktor Slovenskej politiky, redaktor Gardistu a bol pracovníkom Úradu propagandy) ho postavili pred Národný súd, ale v roku 1947 ho zbavili obžaloby. Až koncom 50. rokov vydal spomienkovú knihu na roky svojej mladosti Stalo sa v našom mestečku, na ňu nadväzujú spomienky na medzivojnové bratislavské obdobie v publikácii Umelci a bohémi.
V druhej polovici 60. rokov opäť vzrástol záujem aj o historicko-dobrodružnú tvorbu Jána Hrušovského, ktorá sa počas uplynulých dvadsiatich rokov zaznávala a odsudzovala ako literatúra nevhodná pre socialistického čitateľa. Po určitých úpravách vychádzajú nové vydania Jánošíka a pod novými názvami Javorový generál a Ruže a trón Hrušovského predchádzajúce romány Verný hrdina a František Ferdinand. Výrazne prepracoval román Pohroma a v roku 1968 vydáva román z obdobia stavovských povstaní Rákocziho pochod. Hrušovský v knihe realisticky podáva príčiny vzostupu, ale i pádu kuruckého hnutia. Rákocziho pochod predstavuje vrchol Hrušovského historickej tvorby. Aj sám spisovateľ si román vysoko cenil: „Kurucké časy vôbec, tie ma strašne zaujímali, už aj práve preto, že slovenský ľud zohrával v nich skoro by som povedal rozhodujúcu rolu. Najviac rákocziovských teda kuruckých plukov pochádzalo zo slovenských stolíc. Východných i stredoslovenských stolíc. Myslím si, že sa mi podarilo vystihnúť celé to prostredie, v ktorom sa odohrávali tieto veľmi významné a pre dejiny Slovákov tiež veľmi dôležité príhody. Najviac ma zaujala postava obyčajného kuruckého strážmajstra Čipku. Ten strážmajster aj jestvoval. Bol to bohatier celým svojím výzorom, ale i skromným a pevným charakterom. Toho som posadil do prostriedku týchto dejov.“
V záverečnej fáze svojej tvorby Ján Hrušovský už nemal v úmysle písať romanticko-dobrodružné romány vychádzajúce z vkusu čitateľa. Dobre si uvedomoval, že jeho čitateľ rokmi vyspel, že vzdelanostná štruktúra sa zmenila, a preto romány adresoval náročnejšiemu čitateľovi. V rozhovore pre Československý rozhlas v roku 1970 o tom povedal: „Pokiaľ ide o moje dva posledné historické romány z čias veľkomoravských či kuruckých Pohroma a Rákocziho pochod – tie som už napísal so všetkou zodpovednosťou a historickou vernosťou, pokiaľ to len znalosť podkladových materiálov dovoľovala. A robil som to rád. Už i z úcty k našim dejinám.“
V tomto rozhovore sa zdôveril, že chce napísať ešte jeden historický román, tentoraz zo života veľkého renesančného uhorského kráľa Mateja Korvína.
Ján Hrušovský však svoje tvorivé plány už nerealizoval. Zabránili mu v tom vysoký vek a napokon aj smrť. Zomrel 7. marca 1975 vo veku na tie časy úctyhodných 83 rokov. Aj keď je v širokej čitateľskej verejnosti Ján Hrušovský zafixovaný predovšetkým ako autor nenáročných historicko-dobrodružných románov, predsa v ranej tvorbe dokumentoval svoj literárny talent v umelecky náročných prózach ako Muž s protézou, Peter Pavel na prahu nového sveta či v zbierkach noviel ako Zmok a iné poviedky, ale aj novelách s talianskou tematikou Pompiliova Madona a Dolorosa, ktorými zasiahol do vývinu modernej slovenskej literatúry.
Snímky: Autor a sk.wikipedia.org
