Revolúcia bez násilia, kontrarevolúcia tankami

Tridsiate deviate výročie invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa 21. augusta 1968 opäť raz prináša otázku, či má zmysel vracať sa k udalostiam, ktoré invázii predchádzali, ale aj k reakcii obyvateľov Československa na okupáciu. Čím, okrem pocitu frustrácie nás môžu udalosti celého 1968 obohatiť? Čo z Dubčekovej éry je ešte také živé, že dokáže mobilizovať a povzbudiť aj súčasníkov? Inak ako len nostalgickými spomienkami na usmievavú tvár Alexandra Dubčeka? Ak budeme za najdôležitejší odkaz tohto obdobia považovať demokratizáciu, jedným zo spôsobov ako zodpovedať túto otázku je poznať celkovú spoločenskú klímu a vtedajšie názory ľudí na charakter spoločnosti. Venovať sa obdobiu dubčekovskej éry je zaujímavé aj preto, lebo na rekonštrukciu nálad a typu vzťahu občanov k vtedajšej moci a politike existuje viacero dobových empirických výskumov verejnej mienky. S nástupom snáh o demokratizáciu v roku 1968 totiž nastúpila aj väčšia potreba poznať skutočné nálady a predstavy verejnosti v Československu. Dalo by sa povedať, že výskumy v tom období, keď nebola verejnosť natoľko znechutená a paralyzovaná množstvom marketingových a komerčných výskumov ako dnes, zohrávali aj dôležitú informačnú a emancipačnú funkciu. Napríklad už len tým, že sa kládli otázky, ktoré síce na prvý pohľad obsahovali aj určitú mieru sugestivity, no zároveň vnášali do verejného priestoru témy demokracie, plurality, tolerancie voči politickým oponentom, legitimizovali právo na štrajk, právo na združovanie v mimovládnych a aj politických zoskupeniach a podobne. S určitou mierou nadľahčenia je možné povedať, že šlo čiastočne aj o druh demokratizačnej propagandy. No na druhej strane to bol veľký experiment, v ktorom sa vyše roka testovala schopnosť ľudí otvorene hovoriť v rôznych podmienkach a hlásiť sa k názorom, ktoré nie sú najrozšírenejšie. Pod vedením strany Predstava, že reformný proces roku 1968 bol prijímaný absolútnou väčšinou spoločnosti sa v súčasnosti často spochybňuje a napáda. No v posledných desiatich rokoch sa podarilo zrekonštruovať viacero výsledkov z prieskumov verejnej mienky, ktoré boli uskutočnené od januára roku 1968 až do začiatku normalizácie na jar 1969. Práve vďaka týmto výsledkom možno ukázať, aká bola skutočná podpora verejnosti demokratizácii, predstaviteľom verejného života, no aj to aké boli rôzne predstavy o smerovaní reformného procesu. Vo všeobecnosti z viacerých výskumov z tohto obdobia vidieť, že obyvatelia Československa mali názory a postoje na podobnej úrovni chápania demokracie ako obyvatelia západoeurópskych krajín alebo USA. Len dôsledky uvoľňovania a spoločenských zmien boli v ČSSR v tom čase iné ako na Západe. Zatiaľ čo tam sa niesol rok 1968 v znamení masových nepokojov, protestov a násilia, teda revolty verejnosti proti existujúcej moci, v Československu sa moc paradoxne otvárala verejnosti a sama ju aktivizovala. No to, čo obe podoby roku 1968 spájalo, bolo odmietanie kapitalizmu či technokratickej spoločnosti a hľadanie „ľudskejšej“ alternatívy. Napríklad na prelome júna a júla 1968, v období zverejnenia vyhlásenia 2000 slov a mnohých otvorených diskusií o charaktere ďalšieho vývoja spoločnosti, bol realizovaný výskum predstáv verejnosti o tom, akým smerom by sa mala krajina uberať. V tabuľke č. 1 je okrem dominujúcej podpory socializmu vidieť, že na Slovensku bola takáto deklarovaná podpora o niečo vyššia ako v Čechách. Rovnako aj v ďalších otázkach, kladených v celom roku 1968, sa najvýraznejšie prejavili rozdiely práve na základe toho, či bol respondent zo Slovenska alebo z českej časti spoločného štátu. Tabuľka č. 1: Odpovede na otázku: „Boli by ste zato, aby Československo zanechalo výstavbu socializmu a vstúpilo na cestu kapitalistického rozvoja alebo ste pre ďalší rozvoj socializmu?“

Zdroj: Archivní materiály CVVM, O některých politických a hospodářských problémech. Praha, Z 68-08 Veľmi odvážna, no zároveň otvorenosť respondentov potvrdzujúca bola otázka, zisťujúca spokojnosť s vedúcou úlohou KSČ v spoločnosti. Právny stav, definovaný aj vtedajšou ústavou, však nebol v tom čase problémom a vyhovoval alebo aspoň čiastočne vyhovoval nadpolovičnej väčšine respondentov, výraznejšie však respondentom zo Slovenska. Tabuľka č. 2: Odpovede na otázku: „KSČ dnes vystupuje ako vedúca politická sila v našom štáte. Ako Vám táto skutočnosť vyhovuje?“

Zdroj: Archivní materiály CVVM, O některých politických a hospodářských problémech. Praha, Z 68-08 Hoci bol na začiatku júla 1968 socializmus takmer všeobecne prijímaným modelom spoločenského usporiadania, ako hlavnú politickú silu, ktorá by mala tento smer udržiavať označilo Komunistickú stranu výrazne menej respondentov, predovšetkým v Českej časti republiky. Tabuľka č. 3: Odpovede na otázku: „Myslíte si, že KSČ je politická sila, ktorá je schopná zabezpečiť v našej republike rozvoj socializmu a demokracie?“

Zdroj: Archivní materiály CVVM, O některých politických a hospodářských problémech. Praha, Z 68-08 Čo je zaujímavé, ideu socializmu nezničili sovietske tanky, aspoň nie v prvom období po intervencii. Sociológ Ján Pašiak v prvých týždňoch po invázii viedol výskum, v ktorom oslovili obyvateľov republiky, aby popísali svoje dojmy a prežívanie prvých dní a týždňov po 21. auguste. Hoci celkovo respondenti vyjadrovali z udalostí skepsu a pocity sklamania, neobjavovali sa výrazne hlasy spochybňujúce socialistický charakter spoločnosti. Jedna 22-ročná žena vyjadrila strach z budúcnosti nasledovne: „Nechápte toto moje vyznanie ako prejav antisocializmu. Nie, život v kapitalizme si neviem predstaviť, ale chcem, aby ten môj život, ktorý je predo mnou, zodpovedal skutočnému životu“. Pri porovnaní so Západom je zaujímavé aj to, že zatiaľ čo tam sa zmeny presadzovali na základe tlaku zdola, nepokojmi študentov a robotníkov a ich odporom k vtedajšej moci, v Československu, aj na základe existujúcich výskumov, to bola strana a jej členovia, kto bol motorom zmien a postupného odstraňovania nedemokratických prvkov z politického života. V mnohých otázkach, týkajúcich sa najmä organizovania, obhajovania politických práv a tolerancie voči iným názorom dokonca členovia KSČ vykazovali vyššiu mieru demokratických postojov ako nestraníci. Doba demokratickej jednohlasnosti V máji 1968 skúmali v najväčšom vtedajšom výskume pracovníci takzvaného „Mlynářovho tímu“, ktorý skúmal postoje obyvateľov Československa k demokracii, aj toleranciu a potenciál politickej plurality. Podobne ako v iných otázkach tohto výskumu boli vidieť prevažujúce demokratické názory a postoje opýtaných občanov. Tabuľka č. 4: Odpovede na otázku: „Súhlasíte alebo nesúhlasíte s tým, aby v našej republike boli popri KSČ (KSS) aj iné politické strany, ktoré by s ňou mohli súťažiť o hlasy občanov vo voľbách a tým získať štátnu moc?“

Zdroj: Postoje Československých občanov k demokracii v roku 1968, Sociologický ústav AV ČR Praha Aj pri tejto otázke sa ukázal pomerne vysoký demokratický potenciál vtedajších členov Komunistickej strany. Otázka zaoberajúca sa podporou jedného z najpodstatnejších princípov dovtedajšieho režimu – vedúcou úlohou Komunistickej strany v spoločnosti, ukázala viac ako polovičnú podporu politickej pluralite a súťaži politických strán aj u členov strany. Stratu vedúcej úlohy KSČ a slobodné voľby schválilo 57 % straníkov (z toho 29 % rozhodne súhlasilo), s pluralitou politických strán a s ich súťažou o moc nesúhlasilo 37 % členov KSČ/KSS. Iba 2 % straníkov nevedelo odpovedať. Toto hodnotenie podľa autorov záverečnej štúdie z výskumu, ktorý bol zverejnený až v roku 1997 – L. Brokla a A.Seidlovej – vyvracia doteraz prevládajúce hodnotenie „Pražskej jari“ ako iba vnútrostraníckej záležitosti, ktorá sa netýkala širšej verejnosti. Celkové záverečné výsledky výskumu ukázali na demokratický potenciál vtedajších členov KSČ a sú jedným z vysvetlení takých rozsiahlych čistiek v strane, akéé nasledovali po nástupe normalizačného vedenia. Napriek tomu, že výskum pod vedením Zdeňka Mlynářa ukázal na prevažujúcu demokraticku orientáciu občanov Československa, bolo vidieť, že, najmä na Slovensku, boli stále početne zastúpené skupiny, ktoré nie veľmi podporovali pluralitu politických programov.

Tabuľka č. 5: Odpovede na otázku: „V súčasnej dobe sa objavilo mnoho rôznych, často aj protichodných názorov na politické dianie v našom štáte. Akého ste názoru? Je správne, aby v politike bola jedna línia záväzná pre všetkých alebo je správne, aby medzi sebou súperilo niekoľko skupín, každá s vlastnou líniou?“

Zdroj: Postoje Československých občanov k demokracii v roku 1968. Sociologický ústav AV ČR, Praha Zabúdanie alebo prehodnocovanie? Od roku 1990 bolo realizovaných niekoľko výskumov verejnej mienky, v ktorých sa zisťovalo, aký význam mali udalosti od januára 1968 pre dnešných obyvateľov Slovenska. V najvšeobecnejšej rovine sa v nich ukazuje postupné znižovanie významu udalostí predchádzajúcich „bratskej pomoci“ armád Varšavskej zmluvy. Na druhej strane sa v kolektívnej pamäti občanov Slovenskej republiky ako významné a pozitívne obdobie našej histórie dostáva do popredia vznik Slovenskej republiky v roku 1939. Bez ohľadu na historické výskumy a zápasy profesionálnych znalcov histórie o to, kto mal v ktorých udalostiach aké možnosti meniť svet, slobodne sa rozhodovať, či kto nemal dostatok informácii o tom, do akého politického projektu sa tí-ktorí politici pustili, za pozornosť stojí, aké odkazy sú nám do súčasnosti odovzdávané v rozprávaní o období Slovenského štátu a o období roku 1968. V súčasnosti sa stáva príťažlivejším obraz vzniku štátu, ktorý v mene poriadku, ekonomickej prosperity a jediného pravdivého svetonázoru len jednej časti spoločnosti dokázal vyhnať, odstrániť a prenasledovať veľkú časť svojich spoluobčanov. Vízia obetí potrebných na prežitie a rozvoj národa má posvätiť naše súčasné úsilie a zároveň má legitimizovať systém, v ktorom občan, ak nie je nositeľom tých správnych národných a náboženských hodnôt nemá svoje plnohodnotné miesto. Zvyšovaním významu totalitnej Slovenskej republiky z rokov 1939 – 1945 zároveň uberáme na význame obdobiu demokratickej emancipácie Slovenska v rámci federalizujúceho sa Českoslovenka v roku 1968, no najmä potláčame význam obdobia prvej Československej republiky a jej možno až priveľmi ambiciózneho, hoci nie dôsledne napĺňaného demokratického projektu. Oproti tomu sa obdobie od januára 1968 – keď sa v podmienkach totalitného režimu spontánne zvnútra, zo strany predstaviteľov a členov štátostrany spustil zápas o demokratizáciu, zrovnoprávnenie, poľudštenie režimu a aktivizáciu obyvateľstva – stále silnejšie vytláča z priestoru našej spoločne udržiavanej pamäti. Paradoxné je – aj keď si to pravdepodobne málokto uvedomuje – že príťažlivejšou sa dnes stáva vízia, ktorá v mene národného sebaprežitia vyháňala a prenasledovala svojich spoluobčanov, a ktorá bola dôvodom k emigrácii veľkej časti jej elít, ktorá nastoľuje poriadok aj násilím a stigmatizáciou nepohodlných občanov a obmedzovaním verejného a politického života, oproti vízii, ktorá priviedla veľké množstvo ľudí naspäť z emigrácie, vízii, ktorá spustila pluralizáciu verejného a politického života a dopriala občanom stotožniť sa s charakterom svojej krajiny. Prestávame oceňovať alebo sa aspoň zaujímať o obdobie, keď sa začal posilňovať význam občianstva a dôležitosť účasti každého človeka, bez ohľadu na svetonázorové presvedčenie, na verejnom a politickom živote. Je vytesňované obdobie, ktorého výsledkom bola federalizácia Československa, a ktorého symbolom bol Slovák, výrazne podporovaný aj verejnosťou v českej časti štátu. Obdobie, keď bola diskusia dôležitejšia ako poriadok. Myslím, že sa nedá v žiadnom prípade obísť otázka, prečo sa viac diskutuje, a tým aj oživuje režim, ktorý ľudí vypudzoval, oproti obdobiu „oživenia“, ktoré ľudí priťahovalo a napĺňalo nádejami do budúcnosti. To, čo je však vidieť v pozadí oboch historických období, je násilie, ktoré priťahuje, no ktoré zároveň zbavuje moc legitimity. O legalite a legitimite Silná idea „socializmu s ľudskou tvárou“, alebo socializmu ako takého, ktorá bola aj jedným z hlavných hesiel v novembri 1989, však v súčasnosti nevyvoláva v obyvateľoch Slovenska také pocity, aby ich považovali za svoje. Pre sociológov je obzvlášť zaujímavá otázka, ako je možné, že sa väčšina spoločnosti tak ľahko pridáva k akejkoľvek, momentálne najpropagovanejšej predstave o charaktere spoločnosti. Ako je možné, že na Slovensku, kde bola v roku 1946 podpora Komunistickej strane malá, sa už o dvadsať rokov stala výraznejšou ako v českej časti republiky; odkiaľ sa na Slovensko režim presadil? Podobne je možné sa pýtať, ako je možné, že na Slovensku, ktoré sa v roku 1989 silnejšie hlásilo k socializmu a sociálnej demokracii, sa tak ľahko stal dominantným názor, že trhové hospodárstvo a kapitalizmus sú tými lepšími cestami do budúcnosti? Ako je možné, že obyvatelia Slovenska majú takú „pružnú“ pamäť a sú vždy konformní s aktuálnymi mocnými? Jednou z možných odpovedí je napríklad to, že na Slovensku chýba tradícia demokratickej moci. Že jediná, práve tá, ktorá sa začala budovať bez násilia v roku 1968 bola vojensky potlačená. Práve v roku 1968 písala Hannah Arendtová svoju známu štúdiu O násilí, v ktorej uvažovala o vtedajších nepokojoch v západnej Európe a v USA. Napriek tomu, že v týchto častiach sveta sa objavovalo politické násilie, nebolo mocensky potlačené, ale vyústilo do politických zmien usporiadania spoločnosti. V Československu bola naopak pokojná zmena potlačená vojenskou silou a existujúce mocenské vedenie krajiny bolo postupne za asistencie tankov nahradené dovtedy bezmocnými straníkmi. Podľa Hannah Arendtovej, ktorá akoby takéto mechanizmy predvídala, „nahradenie moci násilím môže priniesť víťazstvo, ale jeho cena je veľmi vysoká, neplatí ju len porazený, ale vzhľadom k svojej vlastnej moci aj víťaz.“ Znamená to, že strata moci vedie k pokušeniu nahradiť moc násilím a že násilie samotné končí v bezmoci. Tvrdé jadro straníkov, ktoré strácalo od januára 1968 moc, tiež neodolalo pokušeniu násilia a zavolalo si na pomoc cudzie armády, prinajmenšom sa pokúsilo vybudovať si novú moc pod ich ochranou. Výsledkom bola dvadsaťročná bezmocnosť obyvateľov Československa a zároveň deštrukcia ideí socializmu, ktoré predtým legitimizovali moc Dubčekovských reformátorov. Argumentáciu konzervatívneho jadra KSČ, ktoré podporilo inváziu do krajiny, Hannah Arendtová vlastne výstižne popísala, keď konštatovala, že „moc vzniká, kedykoľvek sa ľudia spoja a konajú v súčinnosti, avšak svoju legitimitu odvodzuje skôr z pôvodného spojenia, než akéhokoľvek možného následného činu. Ak je legitimita spochybnená, jej základom sa stáva odvolanie na minulosť, zatiaľ čo ospravedlnenie sa vzťahuje k cieľu, ktorý sa nachádza v budúcnosti.“ Deklarovaná snaha zachrániť socializmus tankami nakoniec socializmus zdiskreditovala. „Násilie môže byť ospravedlniteľné, avšak nikdy nebude legitímne. Jeho ospravedlnenie stráca na vierohodnosti tým viac, čím viac sa zamýšľaný cieľ vzďaľuje do budúcnosti. Nikto nespochybňuje použitie násilia v sebaobrane, pretože nebezpečenstvo je tu nielen zrejmé, ale aj prítomné, a cieľ ospravedlňujúci prostriedky je bezprostredný“ napísala Arendtová bez toho, aby vedela ako nakoniec v roku 1989 socializmus skončil. Prorocké výskumy? Na tému prevratu alebo vojenského zásahu boli takmer prorocky položené otázky už na prelome júna a júla 1968. Aj v tomto výskume bolo vidieť pomerne rozšírené obavy, najmä v českej časti populácie Československa. Bolo to v období masívnej kampane médií v okolitých krajinách o rizikách vývoja v Československu.

Tabuľka č. 6: Odpovede na otázku „Myslíte si, že je možné, aby sa u nás nejaká skupina pokúsila vyvolať nepokoje a snažila sa o zmenu demokratického a socialistického vývoja?“

Zdroj: Archivní materiály CVVM (ÚVVM 1968, Z 68-08) Ak už veľká časť verejnosti pripúšťala riziká prevratu, zaujímavé bolo, že občania ČSSR videli najväčšie riziko práve medzi konzervatívnymi komunistami. A to dokonca bez ohľadu na územie, kde respondenti bývali. Tabuľka č. 7: Odpovede na rozvíjajúcu otázku „Keby k takémuto pokusu došlo, čo je pravdepodobnejšie?“

Zdroj: Archivní materiály CVVM (ÚVVM 1968, Z 68-08) Charaktery a dôvera V týchto dňoch sa diskutuje o tom, či vôbec existuje originál pozývacieho listu, na základe ktorého do krajiny vstúpili vojská Varšavskej zmluvy, alebo či šlo len o dodatočnú legitimizáciu intervencie. Bez ohľadu na to, ako to naozaj bolo, verejnosť v roku 1968 jednoznačne rozlišovala, komu dôverovala a komu nie. Na rozdiel od súčasnosti boli otázky o dôvere kladené vo výskumoch ako otvorené a teda spontánne, teda nepodsúvali respondentom zoznamy osôb, ktoré by mali byť posudzované. Výrazná podpora verejnosti vydržala u predstaviteľov „demokratizácie socializmu“ alebo „socializmu s ľudskou tvárou“, ešte aj do jari 1969, keď bol realizovaný pravdepodobne posledný dostupný prieskum dôveryhodnosti osobností verejného a politického života. V ňom boli bez rozdielu republík, na prvých štyroch miestach popularity Ludvík Svoboda, Alexander Dubček, Josef Smrkovský a Oldřich Černík. Dôvera k dlhodobo najčastejšie uvádzaným osobnostiam bola po invázii, až v decembri 1968 ešte kontrolovaná uzavretou otázkou, ktorá zisťovala dôveru k piatim vedúcim osobnostiam politického života. Medzi predstaviteľmi sa objavila zaujímavá výnimka – Gustáv Husák, ktorý si začal budovať obraz nedôveryhodného politika. Tabuľka č. 8: „Akú dôveru máte v Ludníka Svobodu ako prezidenta republiky? (v Alexndra Dubčeka ako I. tajomníka ÚV KSČ, v Oldřicha Černíka ako predsedu vlády, v Josefa Smrkovského ako predsedu Národného zhromaždenia, v Gustáva Husáka ako I. tajomníka ÚV KSS?)“