Voľby odjakživa sprevádzala špinavá kampaň, znevažovanie politického protivníka i jeho kriminalizácia, ba neraz i násilenstvá. Zastrašovaní boli nielen kandidáti, ale aj ich voliči. Nebolo to inak ani pri voľbách do Uhorského snemu v predminulom a v minulom storočí. O tom nám zanechal skvelú literárnu výpoveď Ján Kalinčiak v novele Reštavrácia. Ale kým Ján Kalinčiak sa s istou dávkou humoru pozeral na hašterenie zemianskych voličov, v skutočnosti kandidátom ani ich podporovateľom nebolo až tak do smiechu, často išlo aj o život. Pripomeňme si, ako pred takmer 120 rokmi prebiehali voľby do Uhorského snemu v slovenskom mestečku Vrbové.
Július Markovič: Nitriansky politický proces. Po voľbách v roku 1991 súdili v ňom príslušníkov slovenského národného hnutia R. Markoviča, J. Markoviča, Ľ. Čulíka, F. Veselovského a J. Valáška za tzv. poburovanie proti triedam a národnosti, ktorých sa mali dopustiť počas predvolebných agitácií.
V roku 1901 sa Slovenská národná strana rozhodla po dlhých rokoch prerušiť obdobie pasivity a prejsť k aktívnej politike. Vo voľbách do Uhorského snemu sa v tom roku presadili štyria slovenskí kandidáti – medzi nimi bol aj Ján Valášek, myjavský pravotár, zvolený vo Vrbovskom okrese, a to aj napriek mnohým volebným machináciám.
V januári roku 1905 boli v Uhorsku ďalšie voľby. Vo Vrbovskom volebnom okrese kandidoval Dr. Július Markovič, ktorý si získal veľkú podporu širokej voličskej základne. Vládnuca moc však nechcela v žiadnom prípade, aby vo Vrbovom znovu zvíťazil slovenský kandidát. S heslom „Proti Markovičovi všetko dovolené“ sa neštítila hrubo pošliapať elementárne základy slušnosti a aké-také volebné slobody, ktoré boli v tých časoch v Uhorsku.
Július Markovič, lekár,
významný národovec.
K pozdvihnutiu kultúrneho a národného života
občanov v Novom Meste nad Váhom
prispel roku 1897 založením Ľudovej banky,
čím sa ľud vymanil z moci úžerníkov.
Jeho pričinením vznikol v meste Čítací kruh,
ktorý propagoval slovenskú literatúru
a usporadúval vlastenecké výlety.
Foto na stránke
Osobnosti Nového Mesta nad Váhom.
*
Dolu: Budova Ľudovej banky vo Vrbovom..
Kto bol Július Markovič, ktorý sa odhodlal vstúpiť do tohto brutálneho politického ringu? Narodil sa 21. decembra 1860 v Hrachove. Študoval na slovenskom gymnáziu v Revúcej, po jeho násilnom uzatvorení v štúdiách pokračoval v Rimavskej Sobote, Kežmarku, Banskej Štiavnici a v Bratislave. Vyštudoval medicínu na univerzite vo Viedni. Najprv pôsobil ako lekár v Rudolfínskej nemocnici vo Viedni, neskôr v Myjave a od roku 1891 v Novom Meste nad Váhom. Roku 1890 odišiel na stáž k Robertovi Kochovi do Berlína, aby študoval jeho najnovšie poznatky o liečení tuberkulózy. Bol prvým slovenským lekárom, ktorý začal skúmať tuberkulózu na vedeckom základe. Lenže Markoviča neuspokojovala len medicína. Lákala ho aj politika. Pomáhal Hlinkovi zakladať Slovenskú ľudovú stranu a ako jej kandidát sa zúčastnil na voľbách vo Vrbovskom okrese.
Kandidatúra Dr. Júliusa Markoviča vo voľbách v roku 1905 bol veľmi dobrý diplomatický ťah novovzniknutej Slovenskej ľudovej strany. Jeho úlohou ako evanjelika bolo získať hlasy voličov na Myjave, Brezovej a v Krajnom a zase ako kandidát katolíckej strany mohol osloviť voličov z Trebatíc, Krakovian, Šípkového, Ostrova a Stráží. Ak by voľby boli demokratické a slobodné, Markovič by suverénne zvíťazil.
Markovičovým protikandidátom bol Juraj Rudnyansky, pomaďarčený zeman a myjavský podslúžny, ktorého úrady zo všetkých síl podporovali. Veľmi aktívne si počínal hlavný myjavský slúžny Július Winkler, ktorý sa notárom a richtárom vyhrážal, že ich odvolá z úradu, a krčmárom, že im odoberie licencie, pokiaľ budú voliť Markoviča. Evanjelický farár v Bukovci Július Bodnár neskôr o priebehu volieb napísal:
„Vydaný bol rozkaz, že slovenský kandidát nesmie prejsť a podľa toho sa riadili. Figľovali, ako len mohli, aby Markovičovu väčšinu stlačili. Dôverníkov slovenského kandidáta zatisli do kúta, že nemohli nazrieť, čo predsedovia a zapisovatelia robia. Neskôr sa vyzvedelo, že hlasy Dr. Júliusa Markoviča písané boli vládnemu kandidátovi Rudňanskému a Dr. Július Markovič ostal v menšine, ač mal v skutočnosti viditeľnú väčšinu.“
Markovičovi prívrženci spísali protestnú petíciu proti neregulárnosti volieb, ale boli odsúdení na pokutu 12 – 14 000 korún s odôvodnením, aby sa nabudúce nesťažovali.
Parlament zvolený v januári 1905 nemal dlhé trvanie. Už v júni v tom istom roku panovník vymenoval úradnícku vládu a 19. februára 1906 cisár František Jozef rozpustil Uhorský snem. Ďalšie voľby boli na prelome apríla a mája 1906.
Slováci postavili svojich kandidátov v 18 volebných okresoch, ktorí vystupovali na predvolebných zhromaždeniach s heslami: „Za všeobecné volebné právo“, „Za tú našu slovenčinu“ a „Za slovenské haleny“. Žiadali zavedenie všeobecného a tajného hlasovacieho práva, slobodu zhromažďovania a spolčovania, zavedenie progresívnej dane, zdemokratizovanie administratívy a súdnictva, rozšírenia štátnej starostlivosti o školstvo, dodržiavanie národnostného zákona a pod.
Vo Vrbovskom volebnom okrese opäť kandidoval Dr. Július Markovič a volebné preferencie boli jednoznačne na jeho strane. Ale v akej hrozivej atmosfére sa konali voľby 2. mája 1906 vo Vrbovom, priblížil dôverník slovenskej strany, spisovateľ a evanjelický farár Michal Bodický.
„Hlasovala prvá Myjava, niektoré hlasy vzdor nášmu protestu boli odmrštené, ale viac sme museli protestovať proti pripusteniu do volebnej miestnosti kadejakých chlapčiskov, ktorí ešte i tam voličov terorizovali, ba jedného voliča i nožom pichli… Strhla sa hádka o to, že traja voličia zo Stráže, ktorí by boli radi na Markoviča odhlasovali, boli zatisnutí tými objednanými k stene, keď akoby na dané znamenie vtrhli do volebnej miestnosti s hurónskym krikom ľudia, začali kyvotať stôl, vôkol ktorého sedeli zapisovatelia, poprevrhávali petrolejové lampy, vtedy počul som ešte, ako zapisovatelia sami vo tme trhali papiere volebnej zápisnice.“
Tieto scény, ktoré opísal Michal Bodický, by sa skôr mohli odohrať niekde v zapadnutej krajine, a nie v strede Európy na začiatku 20. storočia. Pretože sa zničili zápisnice, voľby sa museli o dva týždne zopakovať. Vládne heslo „Proti Markovičovi je všetko dovolené“ malo takýto obsah – notári a richtári navštevovali voličov, hrozili im, vyrubovali zastarané vojenské dane, alebo na druhej strane sľubovali 10 – 15 zlatých, ak nebudú voliť Markoviča. Ani hrozby, ani sľuby neovplyvnili slovenských voličov, statočne prišli odovzdať hlas svojmu kandidátovi 17. mája 1906 do Vrbového. Lenže situácia z volieb z predchádzajúceho roku a aj spred dvoch týždňov sa zopakovala. Bližšie o tom napísali Národnie noviny.
„Ešte vo dne, kým odhlasovala Myjava a Brezová, neboli naše životy ohrozené, ale po tom, to už nebola voľba, lež násilničenie, verejné a drzé šliapanie každej slušnosti a zákonov. Opravdivé jatky pre našich voličov. Z Myjavy nám odhodili 93 hlasov. Keď naši dôverníci zbadali, že zapisovatelia naše hlasy pripisujú Rudňanskému, energicky sa proti tomu postavili, predseda dal našim dôverníkom zvláštny stôl do kúta, medzi nich sa postavilo zo 30 ľudí, takže nevideli na koho sa hlasy zapisujú. Predseda hrozil vyvedením našich dôverníkov, keď sa proti tomu ohradili. Keď odhlasovali Myjava, Brezová, Krajné, mali sme väčšinu, trebárs nám 150 hlasov odhodili… Učiteľ Šimonovič s nasadením vlastného života priviedol 49 Ostrovanov, z tých 10 pustili hlasovať, ostatným povedal predseda, že len tí môžu hlasovať, ktorí na Rudňanského hlasy odovzdajú… Našich Krakovancov nepustili viac hlasovať, vyhlásili záverečnú hodinu, prišla i naša rezerva, pozostávajúca z 30 hlasov so staručkým seniorom Leškom na čele, takže sme mali 130 hlasov neodovzdaných, lebo ich nemal kto priviesť k voľbe. Konečne otvorili kordon našich voličov, naháňali od jednej komisie k druhej, a keď ich opľuvaných, dokopaných pustili k voľbe, hlasovali na Markoviča. Ale nášho dozorcu už tam nebolo a všetky hlasy zapísali na Rudňanského, takže mu takto narobili takmer 700 hlasov. V skutočnosti nemohli mať viac ako 550. Konečný výsledok bol, že vyhlásili 94 hlasovú väčšinu pre Rudňanského.“
Dr. Július Markovič vo voľbách vo Vrbovom neuspel. Nevyhral preto, lebo jednoducho nesmel vyhrať. Tak sa Vrbové stalo jedným zo symbolov brutálneho potláčania nielen národnostného práva, ale aj občianskeho vo vtedajšom Uhorsku.
Markovičovské voľby mali dohru pred súdom. Siedmich statočných Brezovčanov odsúdil súd na Myjave za to, že niesli biele zástavy do Vrbového, na pokutu spolu 1 160 korún. O dvanásť rokov neskôr v pamätné dni októbra 1918, keď sa rúcala rakúsko-uhorská monarchia, Brezovčania opäť vytiahli biele zástavy z markovičovských volieb a na slávnostnom zhromaždení sa prihlásili k novému štátu Česko-Slovenskej republike. Statočný boj Dr. Júliusa Markoviča dnes pripomína pamätná tabuľa v mieste konania volieb – vo Vrbovom.
„Túto banku založil Dr. Július Markovič, národovec a ľudomil. Ako kandidát do uhorského snemu prežil vo Vrbovom roku 1906 následkom teroru volebnú porážku, hoci väčšina voličov z národného povedomia stála pod jeho zástavami.
K 30. výročiu tejto voľby -17. mája 1936 venovala obec Vrbové.“
