Sigimu Bigstainovi, tajomnému autorovi súčasnej českej humoristicko-satirickej scény, sa podarilo napísať a vydať tretie pokračovanie osudov hrdinu so svetoznámym priezviskom (Sigi Bigstain: Švejk se stává milionářem, Propolys s. r. o. 2023, 240 strán). Svojho životom náročne skúšaného hrdinu vovádza do aktuálnej súčasnosti, do poslednej fázy pandémie a prvých rokov postcovidovej éry. Dobrý vozičkár Josef Švejk, vnuk slávneho otca, sa ďalej borí s rôznymi životnými príjemnými i nepríjemnými situáciami so závideniahodným optimizmom a zmyslom pre humor, ktorý by mal byť už čímsi samozrejmým, vzhľadom na už známe súvislosti so životom a tvorbou Jaroslava Haška a jeho nezabudnuteľnej literárnej postavy.
Žije však v úplne inej dobe ako jeho dedo a zažíva úplne iné príhody, čo je v podstate samozrejmé, ale predsa len v mnohom prekvapujúce a nie celkom obvyklé. Na rozdiel od Haškovho Švejka, človeka bez vlastnej rodiny, sa stará o svoju ženušku Eržiku a synčeka Mykolku a záleží mu na tom, aby boli dobre zabezpečení nielen v aktuálnej súčasnosti, ale i v časoch budúcich, keďže je medzi ním a Eržikou predsa len väčší vekový rozdiel. Nielenže stále taxikárči, ale objavil v sebe aj maliarsky talent a darí sa mu zarábať na portrétoch návštevníkov Karlovho mosta, dokonca občas presvedčí nejakú krásku, aby mu stála modelom v Evinom rúchu… Riskuje tak, že by mohla Eržika náhodne na túto občasnú zákazku prísť, čo sa aj raz stane a Švejk musí potom vynaložiť značné úsilie, aby vysvetlil svoje čisto umelecké a nevinné zámery a prekonal tak nepríjemné pocity z ich následnej tichej domácnosti. Dokonca sa rozhodne aj písať knihu, čo je nápad dosť typický pre súčasnú literatúru, využiť „písanie o písaní“, a nevyhol sa mu ani Sigi Bigstain. Švejk nielenže knihu napíše, obetujúc tomu nemalé množstvo času ponocovaním pri počítači, ale na Eržikino prekvapenie sa mu ju podarí aj vydať, naplniac tak jednu zo svojich životných zásad: „Já můžu bejt všecko, co si račte přát.“ (s. 80). Riadením osudu mu jeho životnú cestu skrížila húževnatá vydavateľka Marta Biernhanslová. Stretáva sa s ňou štýlovo prvý raz kvôli podpisu zmluvy na knihu práve v Lipnici, kde dožil svoj život predčasne Jaroslav Hašek. Je prekvapený výzorom „bábochlapa“, teda pani vydavateľky, „genderovo upravenej osoby“ (prítomnosť osoby pani Biernhaslovej by sme dosť určite mohli pochopiť aj ako mystifikačný príklon autora k cimrmanovcom nielen kvôli jej priezvisku…). Kniha však po určitých ťažkostiach uzrela svetlo sveta a mohol ju dokonca ponúkať aj vo svojom taxíku. Švejk teda jednoznačne rozširuje pole svojich aktivít v už uvoľnenejšej fáze po prvej vlne pandémie a nezabudol ani na svoje cestovateľské chúťky, s karavanom a vlkodavom Patrikom-Pajdom absolvuje trip na Slovensko (Sigi Bigstainom pomenovaný „tatranská sexmise“), do obľúbených Vysokých Tatier, kde zažije nielen eroticky vyznievajúcu epizódu, ale aj stretnutie iného druhu s prívržencami kotlebovcov. Po návrate má už menej času na návštevu svojich obľúbených krčiem – minipivovaru Patrik či Na Šachte, no z času na čas sa v nich predsa len objaví a vymieňa si so štamgastami názory na rôzne spoločensko-politické udalosti, pričom nikoho a nič nešetrí, svojský humor, bonmoty rôzneho druhu, sarkazmus a irónia sú ingredienciami už typickými a očakávanými v podaní tohto húževnatého a všestranne rozhľadeného človeka, uvádzame za hrsť pozoruhodných bonmotov: Vono je to tak, že některý vymyšlený postavy časem ožijou a stanou se nesmrtelnými, zatímco spousta živejch a slavnejch lidí umře, ale za chvíli po nich ani pes neštěkne. (s. 133), Co Čech, to spisovatel! Nebo aspoň bloger. (s. 184). Ještě se nenarodil tak blbej autor, aby si nenašel ještě blbějšího čtenáře. (s. 210) S profesorom Palcátom v krčme Na Šachte dokonca vedie hlbokomyseľnú debatu o význame pojmu „konotácia“…(ss. 148-150), potvrdzuje tak bravúrne využívanie všetkých štylistických vrstiev rodného českého jazyka, s ktorého neadekvátnym používaním v rôznych médiách však vôbec nie je spokojný, nakoľko si posťažuje: “Chtělo by to nějakýho novýho Jungmanna nebo Dobrovskýho, aby tahali za uši provinilýho novináře a za každý zbytečný cizí slovo jim dávali ukazovátkem přes prsty (s. 147). Je príhodné konštatovať, že to platí aj pre Slovensko, kde úroveň spisovného vyjadrovania v ústnej i písomnej forme vo všetkých typoch médií povážlivo upadla a takmer nikoho z kompetentných to vôbec netrápi… Najväčšie prekvapenie zažije Švejk u notára JUDr. Ctirada Nevybíravého, ku ktorému na Eržikino naliehanie predsa len ide, hoci pozvaniu príliš neveril, tam však ohúrený musí spracovať informáciu, že sa stal dedičom veľmi slušného imania po bezdetnej pani Polákovej, ktorú raz práve v deň jej narodenín nezištne odviezol svojím taxíkom na železničnú stanicu a odmietol platbu, táto pani si pred smrťou ako reštituentka a dedička nemalého majetku spomenula práve na jeho veľkodušnosť. Stáva sa tak nečakane milionárom a nie je preňho ľahké prijať túto novú skutočnosť. Prekvapivý dedičský proces sa najprv skomplikuje objavením sa nemanželského potomka pána Poláka, ktorý sa však v prospech Švejka vyriešil potom, ako jeho spoludedič doplatil rýchlou jazdou na novom motocykle, keď mu neuhol z cesty javor, na ktorý Švejk potom umiestnil pamätnú tabuľku bezdetnému motorkárovi…
Jeho ďalším zaujímavým počinom či rozhodnutím bol úmysel prebudovať zdedenú vilu, teda jednu časť dedičstva, na útulok pre vyslúžilých politikov. Autor tak elegantne zmiernil podozrenie z príliš lacno vyznievajúceho happyendu svojej obdivuhodnej trilógie. Švejk myslel dokonca aj na „posledné veci“, keď sa prekvapujúco Eržike zveril s tým, že stvoril epitaf na svoj hrob. V ňom sa však skrýva aj ďalšia mystifikačná stopa, naznačujúca, kto by asi mohol byť zo súčasných českých spisovateľov autorom celej trilógie:
Tady leží pozůstatky
vozíčkáře Švejka.
Kudy jezdil, dělal zmatky,
Zpíval hůř než čejka.
Okrem konštatovania, že Sigi Bigstain (?) vo svojej trilógii úspešne vzdal poctu jednak Jaroslavovi Haškovi, ale v postave vozičkára Josefa Švejka sa mu podarilo presvedčivo zobraziť človeka, statočne vzdorujúceho nepriazni osudu a bojujúceho so svojím hendikepom s espritom a závideniahodným optimizmom a humorom. Mohli by sme ho bez zveličovania označiť za človeka vzácne empatického, prirodzene vynaliezavého a bystrého. Takých postáv v literatúre či vážnej alebo humoristickej sa až tak veľa nevyskytuje…
(Napísané pre Literárny týždenník)
SÚVISIACE:
Jozef Špaček: Osudy dobrého vozíčkara Švejka pokračujú
Jozef Špaček: Švejk sa vracia
