„Odmena“ za obranu vlasti

Podľa nedávno zverejneného prieskumu by Slovensko bránilo pred ruskou inváziou približne 14 % obyvateľov. Zaujímavé je, že ruskou intervenciou výrazne strašia potomkovia tých, ktorí v roku 1948 „strčili“ Československo do sovietskeho chomúta. Možno bolo vtedy nenaplneným snom ich predkov, aby sa Československo stalo 16. republikou Sovietskeho zväzu, ale Stalin mal vtedy iné plány. Chvalabohu, nestretol nás tragický osud pobaltských štátov z roku 1940; Sovietsky zväz vstúpil po vojne do medzinárodnej arény a potreboval v OSN okrem Bieloruska a Ukrajiny aj hlasy svojich poslušných satelitov. Uspokojil sa s územím Podkarpatskej Rusi, ktorú pridelil Ukrajine, na rozdiel od Východného Pruska, ktoré sa stalo exteritoriálnym územím Ruska. Mnohí z tých, ktorí sa zúčastnili na veľmi turbulentnom februárovom dianí v roku 1948, dvadsať rokov servilne sovietizovali našu vlasť, sa zrazu v roku 1968 nečakane stali veľkými vlastencami a odporcami okupácie.

Priznám sa, neviem, ako by som zodpovedne odpovedal ja, keby mi položili otázku, či by som bránil Slovensko pred intervenciou. História nás učí, že vlasť, resp. jej predstavitelia, sa zachovali veľmi nevďačne až hanebne voči hrdinom, ktorí za ňu bojovali. Okrem toho mám už takmer 70 rokov a som už niekoľko rokov aj vo vojenskom dôchodku. Mám však predkov, ktorí za našu (nie „túto“) krajinu bojovali. V mojich žilách dokonca koluje aj niekoľko kvapiek krvi, možno aj nejaké to deci, ministra národnej obrany londýnskej exilovej vlády armádneho generála Sergeja Ingra. Bol vzdialeným bratancom môjho starého otca Jana Babíka, rodáka z moravského Slovácka, ktorého som nepoznal, pretože zomrel ešte v roku 1937, ale jeden priateľ mi poslal list z archívu, kde začiatkom 30. rokov opisuje svoje vojenskú anabázu.

Ako poslucháč farmácie na Viedenskej univerzite musel v roku 1918 narukovať do rakúskej armády ako jednoročný dobrovoľník. Začiatkom novembra 1918 sa vo Fijume (dnes v Rijeke) prihlásil do československého vojska. Neskôr bol vyslaný na východné Slovensko, kde sa ako náčelník poľnej lekárne zúčastnil na obranných bojoch proti útokom maďarských boľševikov. Od roku 1928 bol majiteľom lekárne, najprv v Čeklísi (v dnešnom Bernolákove), od 1930 až do smrti vo Vrbovom.

Môj druhý starý otec, Gustáv Neštiak, sa počas Slovenského štátu zapojil do protifašistického odboja. Ako dôstojník Slovenskej armády spolupracoval s ilegálnou odbojovou organizáciou Flóra, dodával jej rôzne spravodajské informácie, v čase príprav Slovenského národného povstania zabezpečoval podľa pokynov Imricha Karvaša, Petra Zaťka, Mirka Vesela a ďalších presun vojenského materiálu a potravín na stredné Slovensko, o ktorom sa predpokladalo, že bude strediskom odporu boja proti fašizmu. Po vypuknutí Povstania sa ako jeden z mála dôstojníkov z Ministerstva národnej obrany, vtedy evakuovaného v Trenčianskych Tepliciach, zapojil do bojov. Vojenské ústredie ho vyslalo brániť juhozápadný úsek pred útokmi jednotiek SS Schill. V hodnosti kapitána, neskôr štábneho kapitána bol pobočníkom veliteľa a náčelníkom štábu IV. taktickej skupiny Muráň. V 50. rokoch bol ako drvivá väčšina jeho spolubojovníkov z Povstania väznený. Rozsudok nad ním vyniesol mjr. justice JUDr. Antonín Merta v júni 1955, teda nie je pravdivá téza, že po Stalinovej a Gottwaldovej smrti sa politické procesy skončili. Niektoré totiž pokračovali ešte aj na začiatku 60. rokov. Antonín Merta presne rok pred mojím starým otcom poslal na 14 rokov do väzenia Silvestra Krčméryho. Môjho starého otca odsúdil na 19 rokov, pričom v rozsudku zdôvodnil, že trest smrti neudelil, pretože zobral účasť môjho dedka v SNP ako poľahčujúcu okolnosť. Z najhoršieho jáchymovského tábora Rovnost bol starý otec prepustený na amnestiu v roku 1960 a v roku 1967 bol čiastočne rehabilitovaný. Starý otec sa však na základe rehabilitačného zákona dožadoval v roku 1968 úplnej rehabilitácie. V jeho pozostalosti som našiel list z roku 1969 podpísaný jeho priateľom Lacom (neviem, kto to bol), ktorý mu písal, že sa bol informovať na jeho prípad na Ministerstve národnej obrany v Prahe. Uisťoval môjho dedka, že jeho rehabilitácia je na dobrej ceste, okrem toho bude povýšený na plukovníka a priznajú mu aj výsluhový dôchodok. Nič z toho sa neuskutočnilo. Náčelníkom kancelárie ministra bol plukovník justice JUDr. Antonín Merta a nie je vylúčené, že sa práve on pričinil o to, aby žiadosť môjho dedka ostala nevybavená. Merta bol náčelníkom kancelárie ministra do roku 1970, o jeho ďalšom osude sa mi nepodarilo zatiaľ nič zistiť.

Vojenská kariéra môjho otca bola už trochu iná. Ako vyštudovaného farmaceuta ho často volali na manévre ako náčelníka poľnej lekárne a dotiahol to bez veľkého úsilia na majora v zálohe. S obľubou rozprával, že keď už bol major, tak ho poslali na ostré streľby. Keď mu podávali samopal, nešikovne ho uchopil. Dôstojník nižšej hodnosti riadiaci streľby s pochopením povedal, súdruh major, tie zbrane sa za tie roky, čo ste neboli na manévroch, zmenili, na čo môj otec odvetil, že to je možné, ale nevie to posúdiť, pretože on teraz drží samopal prvý raz v živote. Ale netreba sa tomu čudovať, mnohí to dotiahli v armáde podstatne vyššie bez toho, aby si poriadne vystrelili.

V roku 1968 sa veľa písalo o generálovi Janovi Šejnovi, ktorý to s podivnými vojenskými skúsenosťami dotiahol za sedemnásť rokov na generálmajora. Ešte veľkolepejšiu kariéru mal hlavný politruk Václav Prchlík, za šesť rokov služby v armáde sa stal generálmajorom a ďalších šesť rokov trvalo, kým mu na výložkách v roku 1962 zažiarila ďalšia generálska hviezda, za dvanásť rokov vojenskej služby to ako námestník ministra národnej obrany a náčelník Hlavnej politickej správy dotiahol z nadporučíka na generálporučíka. Tak sa rozšafne v 50. a 60. rokoch udeľovali vojenské hodnosti nie za bojovú činnosť, ale za stranícku prácu. Napĺňala sa Gottwaldova direktíva – nebudeme robiť z generálov komunistov, ale z komunistov generálov. Tento grandiózny Prchlíkov hodnostný vzostup sa odohral v čase, keď väčšina hrdinov protifašistického hnutia s hodnosťami vybojovaných v prvej línii a degradovaných po politických procesoch hnila vo väzeniach a v Jáchymove.

Ani s mojou vojenskou kariérou to nebolo práve najružovejšie. Bez akejkoľvek snahy som to ako 35-ročný dotiahol na nadporučíka. Bol som v roku 1991 aj na manévroch v Topoľčanoch, ktoré sme s ostatnými záložnými dôstojníkmi poňali ako permanentnú žúrku. Stretol som tam aj kolegu z rozhlasu, bol tiež na manévroch, ale na štábe a medzi rečou mi prezradil veľké vojenské tajomstvo, že náplňou jeho činnosti je fixkou začierňovať vo vojenských poriadkoch slová Komunistická strana Československa, socializmus, komunizmus, komunistický, Ľudové milície a podobné výrazy. Po rozdelení federácie už armáda o mňa neprejavila záujem; jednoducho mi ani neoznámili, že ma vyraďujú z evidencie.

Keď som bol na základnej vojenskej službe v rokoch 1979 – 1980, moji priatelia v zbrani neraz ironizovali fakt, že československá armáda ani raz nevystrelila, že nebránila naše územie, takže prečo strácame čas na vojne. Čiastočne mali aj nemali pravdu. Poukazovali najmä na roky 1938 a 1968, keď sa Československo vzdalo bez boja najprv Nemcom, potom vojskám Varšavskej zmluvy. Na druhej strane sa prehliada fakt, že naše vojská bránili niekoľkokrát Slovensko. V roku 1919 pred maďarskými boľševikmi, o dvadsať rokov neskôr v tzv. malej vojne a v roku 1944 v Slovenskom národnom povstaní.

Obrana Slovenska v rokoch 1919 a 1939

V marci 1919 bola vyhlásená Maďarská republiky rád pod vedením Bélu Kuna a začal sa export revolúcie leninského typu aj na Slovensko. V skutočnosti išlo o snahu zachrániť z rozpadnutého Uhorska čo najviac územia pre Maďarsko. V podstate bez väčších problémov sa im podarilo obsadiť časť východného Slovenska a v Prešove vyhlásiť tzv. Slovenskú republiku rád, ktorá tvrdo prenasledovala nielen predstaviteľov tzv. buržoázie a bohatších roľníkov, ale aj príslušníkov slovenskej národne orientovanej inteligencie. Po troch týždňoch sa československým jednotkám v súčinnosti s vojskami Talianska a Francúzska podarilo Maďarov z územia Slovenska vytlačiť, čím logicky zanikla aj Slovenská republika rád. Jej maďarský originál ju prežil o necelý mesiac. V tomto vojenskom konflikte padlo na československej strane asi 1 000 vojakov a 3 700 ich bolo zranených.

O dvadsať rokov neskôr prišlo k ďalšiemu vojnovému konfliktu s Maďarskom, ktoré bolo kráľovstvom bez kráľa, na čele s admirálom bez mora. Maďarsko už v novembri 1938 na základe Viedenskej arbitráže získalo rozsiahle územia Slovenska bez boja. Dedko, vtedy ako záložný dôstojník, bol zmobilizovaný a s trpkosťou spomínal, že kvalitne a moderne vyzbrojená československá armáda musela ustúpiť maďarským honvédom v deravých čižmách, v roztrhaných uniformách, ktorí nosili zastarané pušky nie na remeni, ale na špagátoch. Aj keď Maďarsko uznalo vznik samostatného Slovenského štátu, 23. marca 1939 v duchu hesla Mindent vissza! (Všetko späť!) zaútočilo na nový štát. Nasledujúceho dňa prešla síce slovenská armáda do protiútoku, ale Maďari zbombardovali Spišskú Novú Ves. Tento konflikt, ktorý trval niekoľko dní, si vyžiadal 35 obetí z radov vojakov i civilného obyvateľstva. Po diplomatických rokovaniach bol síce uzavretý mier, ale Slovenský štát prišiel o ďalšie rozsiahle územie, na ktorom žilo asi 40 000 obyvateľov.

Na tieto dva vojnové konflikty sa akosi zabúda. Po roku 1945, ale najmä po roku 1948 sa obrancovia vlasti stali akísi nežiaduci. V prvom prípade sa im vytýkalo, že bojom s vojskami Maďarskej republiky rád bránili rozšíreniu svetovej revolúcie na naše územie a bojovali proti prvému štátnemu útvaru robotníkov a roľníkov v Československu. Z hľadiska vtedajšej ideológie to neboli vlastenci, ale kontrarevolucionári, prisluhovači buržoázie, ktorí konali v rozpore so záujmami robotníckej triedy a ostatných pracujúcich. V druhom prípade sa obrana slovenského územia interpretovala ako boj za klérofašistický režim, účastníci bojov boli prenasledovaní, mali problémy v práci a boli i väznení. Ťažkosti mali aj pozostalí obetí týchto vojnových konfliktov. Pamätníky na ich boj boli zlikvidované, alebo zarástli bodľačím.

Situácia sa nezmenila ani po roku 1989, v rámci udržania istých dobrých vzťahov s Maďarskom sa tieto bojov pripomínajú v tichosti a rovnako ako spomienky na výročie Trianonskej mierovej zmluvy sa odohrávajú divže nie v utajenom konšpiratívnom prostredí.

Prenasledovanie odbojárov po II. svetovej vojne

Aj keď je Slovenské národné povstanie sa považované za jednu z najslávnejších udalostí slovenských dejín, jeho organizátori, kľúčoví bojovníci a hrdinovia sú stále odsúvaní a (azda aj úmyselne) zabúdaní. Protifašistický odboj bol po roku 1948 interpretovaný ako heroický boj komunistov, ktorý vedome poškodzovala skupina buržoáznych politikov a ich prisluhovačov z radov armády.

To, čo sa u nás po februári 1948 dialo s príslušníkmi protifašistického odboja, bolo hrozné. Začalo sa s tvrdou kriminalizáciou odbojárov. Najprv boli zlikvidované špičky demokraticky orientovaných politikov a vysokí dôstojníci. Po niekoľkých rokoch prišiel rad aj na komunistických účastníkov SNP, ktorí boli obvinení z tzv. buržoázneho nacionalizmu. Mnohí boli postavení pred súd, ktorý im udelil drakonické tresty. Cieľom súdnych procesov a krutých rozsudkov proti účastníkom odboja bolo predovšetkým zasiať medzi širokými vrstvami strach, že komunistická moc je všemocná, večná a nebude mať žiadne ohľady proti nikomu a ničomu. Protifašistických bojovníkov považovala vtedajšia moc zrejme za veľké nebezpečenstvo, pretože  v minulosti dokázali, že za demokraciu sú ochotní obetovať aj vlastné životy a nebola istota, že svoj odboj nezopakujú aj proti novej totalite.

Už v článku v Novom slove Signatári Vianočnej dohody po 78 rokoch som pripomenul, ako skončili títo významní organizátori Povstania v tzv. 50. rokoch. V tzv. 50. rokoch píšem preto, lebo ich rámec v skutočnosti presahuje toto desaťročie; začínajú sa dokonca ani nie v roku 1948, ale na Slovensku už v roku 1947 snahou kriminalizovať vysokých funkcionárov Demokratickej strany a jej prívržencov, a ako symbol krutých perzekúcií sa končia niekedy v polovici tzv. zlatých rokov šesťdesiatych. Pravdepodobne posledný protifašistický bojovník, ktorý opustil po vyše šiestich rokoch väzenie, bol evanjelický kňaz Jozef Juráš na základe amnestie prezidenta Ludvíka Svobodu v máji 1968.

Zo spomínanej Vianočnej dohody piati signatári (Ján Ursíny, Gustáv Husák, Ivan Horváth, Ladislav Novomeský, Peter Zaťko) skončili po februári 1948 vo väzení (spolu si odsedeli približne 30 rokov), dvaja (Jozef Lettrich a Matej Josko) si zachránili holý život útekom na Západ a len Karol Šmidke zomrel v pokoji, aj keď sa tvrdí, že jeho smrť nebola prirodzená.

Z dvadsiatich ôsmich členov povstaleckých dvoch Zborov povereníkov, ktoré sa konštituovali počas Slovenského národného povstania, dvaja zahynuli pred skončením vojny (Viliam Pauliny, Štefan Višňovský), traja po februári 1948 emigrovali (Jozef Lettrich, Mikuláš Ferjenčík, Pavol Blaho), šiesti boli uväznení (Gustáv Husák, Karol Markovič, Ján Ursíny, Ján Ševčík, Jozef Styk, Fedor Thurzo), jeden sa stal obeťou tzv. B. akcie (Ivan Pietor). Priznám sa, že sa mi nepodarilo dopátrať povojnové osudy niekoľkých povereníkov – Alexandra Bahurinského, Jozefa Staneka a Mikuláš Styka. Za prenasledovaného sa vydával napr. aj Ondrej Pavlík, ktorého pre nezhody vylúčili v roku 1955 z KSČ a zbavili ho funkcie predsedu SAV, čo považoval za takú perzekúciu, že o tom musel v roku 1968 vydať celú knihu. Zdá sa mi, že vylúčení vysokí (zdôrazňujem vysokí, nie radoví členovia) komunistickí funkcionári boli najmä v normalizácii mimoriadne precitlivení, každý svoj profesionálny ústup zo slávy považovali za mimoriadne bezohľadný akt perzekúcie. Nuž a dnes sa zdá, že najviac postihnutí, ako nám to prezentujú niektorí historici, neboli v 50. rokoch popravení, dlhoroční väzni, či rodiny, ktoré prišli o majetky, ale bývalí vysokí stranícki funkcionári v normalizácii vylúčení z KSČ, pretože nemohli vykonávať lukratívne funkcie, či učitelia marxizmu-leninizmu, ktorí nemohli prednášať svoj obľúbený predmet, pre prax drvivej väčšiny študentov skôr zbytočný.

Na druhej strane z povstaleckého Zboru povereníkov celkom slušnú kariéru urobili František Kubač, ktorý sa stal predsedom SNR, Samuel Takáč, permanentný povereník a minister i člen ÚV KSS v 50. a 60. rokoch, ďalej Jozef Šoltész, povereník, minister i veľvyslanec alebo aj Ján Púll. 

Keby som pokračoval, ako skončila povstalecká armáda, musel by som tiež uviesť veľmi smutné čísla. Príliš veľa vyšších povstaleckých dôstojníkov, ak včas neemigrovali, bolo skôr či neskôr prepustených z armády a mohli hovoriť o mimoriadnej priazni osudu, ak neskončili vo väzení. Minimálne ôsmi účastníci odboja – Viliam Žingor, Ladislav Nosák, Samuel Bibza, Josef Trojan, Vladimír Velecký, vojak Bernard Jaško, partizán Pavel Babík(nie je mojím príbuzným) a Vojtech Lacko – boli popravení, záchrancu amerických letcov Pavla Harušťáka rozstrieľali eštebáci pri pokuse o prechod cez hranice, generál Vojtech Danielovič a plukovník Alexander Korda zomreli v krutom väzení.

Keby sme sa sústredili len na generalitu, prídeme tiež k otrasným číslam. Vo februári 1947 bolo povýšených vzhľadom na zásluhy v SNP a v odboji trinásť slovenských dôstojníkov do hodnosti generála, dvaja dovtedajší generáli boli povýšení o jeden hodnostný stupeň. Spolu bolo na začiatku roka 1948 v československej armáde 18 generálov slovenskej národnosti. Uplynulo len niekoľko mesiacov a z drvivej väčšiny generálov sa stali štvanci. Generáli Samuel Korbel, Mikuláš Ferjenčík, Ivan Trebichavský, Mirko Vesel, Ján Ambruš si zachránili holý život emigráciou. Vo väzení postupne skončili Vojtech Danielovič, Vojtech Kováč, Jozef Martin Kristín, Pavol Kuna, Viliam Ján Lichner, Jozef Marko, Emil Perko a Michal Širica. Ostatní generáli, František Borský, Július Nosko, Mikuláš Markus a Ján Imro, boli z armády prepustení a degradovaní. Generáli Ján Golian a Rudolf Viest sa konca vojny nedožili, tak režim prenasledoval aspoň ich blízkych príbuzných. Uväznil Golianovu manželku Jarmilu Golianovú a Viestovho brata Dušana s manželkou Kvetoslavou, vedúcou odbojovej organizácie Flóra. V chudobe a zlomený zomrel aj bývalý povstalecký generál žandárstva Vladimír Bodický, ktorý bol odsúdený na 25 rokov väzenia. A tak by sme zrejme mohli pokračovať aj v nižších hodnostiach, v plukovníkoch, podplukovníkoch, majoroch, štábnych kapitánoch cez rotmajstrov, poddôstojníkov až po obyčajných vojakov, partizánskych veliteľov i radových partizánov, ale aj mnohých ilegálnych pracovníkov.

Vojna má vždy víťazov a porazených. Aj keď Povstanie bolo čiastočne potlačené, predsa jeho účastníkov môžeme považovať za víťazov. Mnohí boli ale porazení v mieri – sú to teda porazení víťazi. Nedočkali sa povojnového ocenenia ani vďaky, skôr krutého zaobchádzania. Slovenskí protifašistickí bojovníci utrpeli veľké straty nielen v boji, ale aj po vojne. V boji od nepriateľa, v mieri od vlastných – a to bolí viac. Drvivá väčšina povojnových obetí SNP je zabudnutá. Len výnimočne o nich píšu historici, väčšinou sa ich osudmi zaoberajú publicisti a spisovatelia literatúry faktu.

Tento článok som začal ako reakciu na prieskum, v ktorom len 14 % opýtaných prejavilo ochotu brániť vlasť pred prípadnou ruskou agresiou. Keď sa takto po druhej svetovej vojne zaobchádzalo s hrdinami protifašistického odboja, ale aj vojenských konfliktov s Maďarskom, tak sa potom nečudujme, že mladšie generácie sa z osudov svojich predkov poučili a na otázku, či by bránili vlasť, odpovedali, ako odpovedali…  

Snímky: Archív autora
Hrob neznámeho vojaka v Bratislave. Úvodná snímka: Martin Krno