Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu som si pripomenul na mieste koncentračného tábora Buchenwald v Nemecku. Učinil som tak zámerne: aby som si uctil obete holokaustu spomedzi všetkých skupín – Židov, Rómov, Slovanov, politických väzňov, sexuálnych menšín či mentálne postihnutých.
Ambíciou nacistov totiž bolo postupne odstrániť každého, kto nezapadal do ideálu ich rasovo čistej spoločnosti, alebo „zavadzal“ pri rozširovaní ich životného priestoru. Preto popri židovskom holokauste poznáme aj rómsky holokaust. Menej sa už hovorí o tom, že nacisti v táboroch zabili milióny Slovanov. A politickí oponenti z radov komunistov, socialistov či odborárov boli prakticky prví na rane všade, kam vstúpila nacistická čižma. Boli totiž aktívni, vzdelaní a odhodlaní.
Nemusela to byť pritom výlučne smrť v systematickom procese vyhladzovania – ale aj smrť v dôsledku zverských pokusov, vyčerpania v práci či masových popráv.
Koncentrák s odbojom
Buchenwaldom počas ôsmich rokov existencie prešlo takmer štvrť milióna väzňov. Každý piaty tu zároveň našiel svoju smrť.
Do koncentračného tábora blízko Weimaru od počiatku sústreďovali najmä politických oponentov. Končili tu radoví komunisti, odborári, sociálni demokrati, ale aj politickí lídri – napríklad francúzsky premiér León Blum, líder nemeckých komunistov Ernst Thälmann, pražský primátor Petr Zenkl. Takisto tu skončilo mnoho umelcov. Za všetkých spomeniem českých výtvarníkov Josefa Čapka a Emila Fillu, spisovateľa Ferdinanda Peroutku, rusínskeho básnika Andreja Karabeleša, španielskeho spisovateľa Jorgého Semprúna či chorvátskeho filozofa Rudiho Supeka.
Z pôvodných 12 600 väzňov na začiatku vojny ich počet prudko rástol. S postupom Červenej armády sem nacisti eskortovali aj väzňov z už oslobodených území, a tak tu vo februári 1945 bolo umiestnených 86 000 väzňov.
Bolo prirodzené, že pri takej koncentrácii politických väzňov a so zvyšujúcim sa počtom sovietskych vojnových zajatcov tu vznikne aj odboj. Československo zastupoval vo vedení odboja Květoslav Innemann. Aktívny v odboji bol aj Slovák Ladislav Holdoš, ktorý mal bojové skúsenosti zo španielskej občianskej vojny a v tábore využívali aj jeho znalosť francúzštiny.
Odboj sa spočiatku sústreďoval na záchranu životov odsúdených, či na ochranu detí. Neskôr odbojová organizácia realizovala systematickú sabotáž na výrobe rakiet V-2, na výrobu ktorých nacisti využívali práve buchenwaldských väzňov. Na jar 1945 mal odboj na rôznych miestach tábora sústredenú aj muníciu na ozbrojený odpor – 1 guľomet, 96 pušiek, 100 pištolí, viac ako 100 granátov či 200 Molotovových kokteilov.
Oslobodili sa sami
Účastníci odboja boli rozdelení do 188 bojových skupín; 56 z nich bolo sovietskych, 23 nemeckých, 22 francúzskych, 16 juhoslovanských, 14 poľských, 9 španielskych, 8 belgických, 5 talianskych a rakúskych a 7 zmiešaných.
Keď sa k táboru blížil front, nacisti začali s expresnou evakuáciou tábora. Do iných táborov stihli odvliecť 28-tisíc väzňov. Mnohých však odboj ukryl (v tábore boli miesta, kam stráže nechceli veľmi chodiť, ako napr. karanténna časť), velenie tábora preto vydalo rozkaz na nástup 49 väzňov, o ktorých predpokladalo, že sú vo vedení odbojovej organizácie. Väzni rozkaz odmietli. Brutalitu u nacistov začínali nahrádzať strach a neistota. Napätie v tábore rástlo.
Dňa 8. apríla poslali poľskí a sovietski príslušníci odboja pomocou vysielačky správu americkým vojskám: „Spojencom, armáde generála Pattona: Tu koncentračný tábor Buchenwald. SOS. Žiadame pomoc. Chcú nás evakuovať. SS nás chce zničiť.“ Odpoveď prišla o niekoľko minút: „Koncentračnému táboru Buchenwald: Držte sa, ponáhľame sa na pomoc. Štáb tretej armády.“
Návrhy sovietskych väzňov (ktorých o. i. podporili aj Česi a Slováci), aby sa povstanie začalo okamžite, boli zamietnuté. Čakalo sa, kým nacisti z tábora nestiahnu väčšinu síl. Prešli dva dni a Američania sa stále k táboru prebojúvali. Až 11. apríla na obed, keď nacisti stiahli väčšinu vojakov, sa na obed za zvuku sirény začalo povstanie väzňov. O niekoľko hodín bol tábor pod kontrolou väzňov. Nacisti boli odzbrojení a zajatí. Väzni zaujali kruhovú obranu a čakali. Vonku totiž stále zúrili boje… O 15.15 prišli na územie tábora prví americkí vojaci. Je to čas, na ktorom sa zastavili hodiny v Buchenwalde a zároveň je to čas, ktorým sa označuje oficiálne oslobodenie tábora. Aj keď si väzni de facto vybojovali oslobodenie vlastnými silami. A pod úplnú americkú kontrolu sa tábor dostal až 13. apríla.
Niekedy v tomto období vznikla aj slávna fotografia väzňov v Buchenwalde, na ktorej je zachytený aj bratislavský rodák Naftali Fürst.
Nedopustiť ďalšiu genocídu je naša povinnosť
Z preživších holokaust a koncentračné tábory sa po vojne stali poslovia mieru. Živé svedomia ľudstva, ktoré nasledujúce generácie vystríhali od toho, aby sa dejiny opakovali. Lenže tým, ako pamätníci zverstiev pravicového extrémizmu postupne vymierajú, silnie vo mne pocit, že pomaly vymiera aj ich posolstvo mieru a ľudskosti. Že nasledujúce generácie (najmä politikov) sú naučené chodiť k pamätníkom, sú naučené odprezentovať to vopred pripravenými floskulami, no preniesť to do súčasnej politiky a súčasného života často nedokážu. Preto sme čoraz častejšie svedkami čoraz silnejších útokov na menšiny, slabších či inak zmýšľajúcich ľudí. A strácame odvahu ozvať sa voči týmto krivdám. V tomto období som myšlienkami veľmi často v Palestíne. A myslel som na jej ľudí aj tu, v Buchenwalde.
V týchto dňoch Medzinárodný súdny dvor priznal, že v pásme Gazy prebieha genocída a vyzval Izrael, aby ju zastavil. Pre mňa je to memento, že odkaz holokaustu si nemôže nikto monopolizovať. A strašné historické krivdy nedávajú nikomu imunitu pred kritikou či dokonca právo na páchanie nových krívd. Ani Izraelu.
(Status na FB 1. januára 2024, titulok SLOVO)
Snímky: www.wikimedia.commons
