Uctievaný Stepan Bandera? Nie, nie je koho uctievať!
NA Ukrajine sa v súčasnosti premenovávajú mestá, obce, ulice, námestia či iné lokality. Krajina sa tak údajne očisťuje od „sovietskej éry“ alebo tiež od „rusifikácie Ukrajiny“. Zároveň sa likvidujú sochy, pomníky a iné pamätníky, pripomínajúce dobu, keď bola Ukrajina spojená s Ruskom, či už cárskym alebo sovietskym, a dokonca sa stavajú pomníky alebo iné pamätníky osobám, ktoré sa previnili spojením s nemeckým nacizmom. Zvlášť ide o pomníky „zbožšteného“ Stepana Banderu, ktorý sa narodil pred 114 rokmi (1. januára 1909 – 15. októbra 1959).
Bol, alebo nebol hrdinom?
Vlastne by sme sa mali opýtať: Kto bol Bandera? Preto stručne jeho životopis…
Stepan Bandera bol jedným zo šiestich potomkov gréckokatolíckeho kňaza v Starom Uhrynive, nie príliš vzdialenom od vtedajších československých hraníc. V tej dobe šlo o územie, patriace k rakúskemu mocnárstvu. Po Veľkej vojne však Halič prešla pod poľskú jurisdikciu. Matka zomrela na TBC, keď mal Stepan 13 rokov. Podľa niektorých svedectiev mala mať dokonca český pôvod.
Stepan v tej dobe študoval na ukrajinskom gymnáziu v meste Stryj, štúdium ukončil maturitou. V roku 1929, ako 20-ročný, sa zapojil do tamojšieho hnutia ukrajinských nacionalistov (Organizácia ukrajinských nacionalistov – OUN). Mal organizačný a vodcovský talent. Čoskoro sa dostal na čelo tamojšej územnej organizácie a kvôli svojmu cieľu, samostatnej Ukrajine, vytvoril po vzore talianskych „karbonárov“ teroristické komandá, ktoré neváhali dokonca zabíjať poľské obyvateľstvo. Rovnako narábali s Ukrajincami, ktorí nesúhlasili s násilníckymi akciami OUN, alebo sa len usilovali o kompromis s poľskými vládnucimi úradmi. Takto chceli vytvárať všeobecný pocit strachu.
Atentát proti ministrovi
Za účasť na atentáte proti poľskému ministrovi vnútra Bronislawovi Pierackému bol odsúdený v roku 1934 na trest smrti. Jeho údajne plamenná reč, obhajujúca právo na ozbrojený boj proti poľskému štátu, sa stal všeobecne známa. Najvyšší trest mu bol nakoniec zmenený na doživotie. Vo väzení v Breste zostal do roku 1939, keď sa mu v dobe vypuknutia vojny podarilo utiecť. Podľa niektorých verzií však bol prepustený. Súčasní ukrajinskí nacionalisti akcentujú variant úteku pred Červenou armádou, ktorá začala túto časť krajiny obsadzovať po 17. septembri 1939. Zrejme však v skutočnosti došlo k úteku už začiatkom septembra 1939, nie neskôr.
Bandera sa okamžite postavil na čelo svojich ukrajinských nacionalistov a v tyle poľskej armády organizoval teroristické akcie, podporujúce nacistov. Súčasťou tohto boja boli i vraždy poľských vojakov, aktivistov, miestnych predstaviteľov, ale tiež mučenie a zabíjanie detí.
Po porážke Poľska úzko spolupracoval s nacistami. Jeho stúpenci, členovia OUN, sa tak stávali v oblasti Haliče predstaviteľmi nového nacistického režimu. Tu tiež vykonávali súdnu a správnu moc, bez súdov vyrážali do miest, ktoré pokladali za strediská odporu a v mnohých prípadoch zabíjali tamojšie poľské obyvateľstvo. V tomto kraji dodnes stoja pomníky, pripomínajúce hrozné banderovské akcie. Banderovské bojové oddiely však často prechádzali i cez hranice so Sovietskym zväzom a terorizovali pohraničné oblasti sovietskej Ukrajiny. Niektoré si tu dokonca vytvorili svoje „oslobodené územia“, v ktorých vyrážali zabíjať stúpencov sovietskej vlády, ničiť materiálne hodnoty, zapaľovať stohy, polia s obilím, kultúrne domy, budovy sovietov a kolchozov. Zostávali za nimi desiatky mŕtvych. Sovietska moc musela do boja často nasadzovať armádu. Boj so sovietskou mocou sa v tej dobe už podobal na skutočnú vojnu.
Dňa 22. júna 1941 bola OUN spoluúčastníčkou napadnutia Sovietskeho zväzu zo strany nacistického Nemecka. Po dobytí Ľvova nacistickou armádou, ktorú podporovali i banderovci, Bandera 30. júna 1941 z veže miestnej radnice vyhlásil vytvorenie samostatného ukrajinského štátu. Za prezidenta vybral dovtedy neznámeho Jaroslava Stecka. Potom žiadal od Nemcov, aby súhlasili s vytvorením dočasnej ukrajinskej vlády. Nacistické vedenie bolo krokom banderovcov zaskočené. Adolf Hitler mal totiž s Ukrajinou celkom iné plány. Bola „obilnicou Európy“, mala slúžiť na zásobovanie Nemecka a neskôr, po vojne, sem mali prísť státisíce nemeckých roľníkov a postupne vytlačiť ukrajinské obyvateľstvo. A tak bolo skoro celé velenie OUN vrátane Banderu zadržané a odvezené do Berlína. Tu im odporučili, aby vyhlásenie samostatnosti odvolali. To však neurobili, preto nacisti predstaviteľov ukrajinskej nacionalistickej vlády jednoducho odviezli do koncentračného tábora Sachsenhausen, kde ich v zvláštnom, takmer luxusnom postavení čakalo prežitie niekoľkých nasledujúcich rokov.
Hnutie však zatknutím najvyšších vodcov nezaniklo, ale pokračovalo ďalej. Čiastočne v protinemeckom a v protisovietskom zameraní (partizáni), čiastočne sa nacistom podriadilo a vykonávalo správnu a policajnú moc v obsadených obciach. Po bitke pri Stalingrade mnohí z banderovských bojovníkov prešli dokonca do Waffen SS. V roku 1943 vznikla z krídla, bojujúceho so všetkými, Ukrajinská povstalecká armáda (UPA), ktorá sa však postupne zamerala predovšetkým na boj so silami, vernými Sovietskemu zväzu a s poľskými ilegálnymi komandami a stále viac spolupracovala s Nemcami.
Samotný Bandera bol prepustený na jeseň roku 1944, pretože nacisti sa domnievali, že jeho prostredníctvom sa podarí zmazať rozpory medzi jednotlivými veliteľmi a likvidovať „pro-červené partizánske hnutie“.
Zámer síce – pokiaľ ide o vytvorenie jednotnej bojovej armády – nacistom nevyšiel, ale boj s tvoriacou sa poľskou armádou (Armia Krajowa) mal svoje výsledky. Nacisti sa vo svojej „ústupovej taktike“ v oblastiach na sever od Karpát stále viac spoliehali na banderovcov a dokonca im dodávali zbrane. Po skončení vojny Bandera v roku 1946 utiekol do „mníchovského bezpečia“, avšak boj proti Sovietskemu zväzu a Poľsku pokračoval. Bandera si v Mníchove zriadil okamžite svoj štáb, z ktorého riadil svoje jednotky v Poľsku a na sovietskej Ukrajine, a to dokonca s vedomím amerických okupačných orgánov. Jednou z obetí „tejto vojny“ bol i legendárny veliteľ interbrigadistov v Španielsku, generál Karol Schwierczewski (krycie meno Walter), v tej dobe minister obrany ľudového Poľska.
Stepana Banderu vo vchode jeho domu na Kreittmayrstrasse 15. októbra 1959 usmrtil agent KGB Bohdan Stašinský za pomoci kyanidu, strieknutého do tváre. Údajne – podľa dnešných kyjevských predstaviteľov – sa tak stalo na príkaz vtedajšieho šéfa KGB Alexandra Šelepina a Nikitu Chruščova. Pochovaný je v Mníchove. Dňa 17. augusta 2014 jeho hrob znesvätili neznámi vandali, ktorí zničili kríž, vysoký 1,8 metra.
„Hrdina“ Ukrajiny
Vtedajší ukrajinský prezident Viktor Juščenko udelil Stepanovi Banderovi 22. januára 2010 titul Hrdinu Ukrajiny. Nasledoval protest Centra Simona Wiesenthala, Študentskej únie francúzskych Židov a množstva demokratických inštitúcií vrátane Európskeho parlamentu (25. februára 2010). V Českej republike sa však vyskytli aj Banderovi obhajcovia. Za všetkých menujme predsedníčku českej Konfederácie politických väzňov Nadeždu Kavalírovú, ktorá ocenenie Banderu privítala slovami na adresu Viktora Juščenka: „Zaplaťpánboh za to, že urobil ten krok.“ Donecký okresný súd však následne titul Banderovi odobral, čo potvrdil i Vyšší správny súd Ukrajiny.
Zdalo by sa, že tým je všetko uzavreté. Ale nie je to tak. V apríli 2015 ukrajinský parlament schválil zákon, ktorým udelil Banderovi a ostatným členom OUN a UPA status bojovníkov za slobodu Ukrajiny a ukrajinský prezident Petro Porošenko dokonca označil bojovníkov UPA za „príklad hrdinstva a vlastenectva na Ukrajine“.
Mapovať dnes stopy banderovcov nie je jednoduché už len preto, lebo súčasní kyjevskí vládcovia robia z nich národných hrdinov. Pod vedením Banderu a jeho nasledovníkov či nižších veliteľov bolo na Volyni vyvraždených na stotisíc Poliakov, niekoľkotisíc Čechov a Židov. Vo Ľvovskej, Tarnopoľskej a Stanislavovskej provincii sa udáva viac než dvestotisíc zabitých. Len v „oslobodenom Ľvove“ došlo v júli 1941 k „očiste“, pri ktorej bolo zavraždených viac než osemtisíc miestnych obyvateľov: Rusov, Poliakov, Židov a ukrajinských komunistov. Ušetrené neboli ani ženy a deti. I volynských Čechov zahynulo nemálo; prípad Českého Malína je dodnes živý.
Po porážke Nemcov pri Stalingrade sa banderovské velenie UPA rozhodlo vziať svoj osud do vlastných rúk a etnicky vyčistiť Volyň. Vtedy napríklad došlo k masakru v Parosli, po ktorom nasledovali ďalšie prípady vyvražďovania obcí, obývaných Poliakmi (Lipniky, Janova Dolina, Ugly, Konstantinovka, Osty, Uberez, Staryki atď.). „Akcia“ vyvražďovania kulminovala v júli 1943. Operáciu začala tzv. krvavá nedeľa z 11. júla 1943, ktorá trvala do 16. júla. Počas nej bolo napadnutých 530 poľských dedín, osád a statkov a brutálne zavraždených okolo 17-tisíc poľských civilistov. V auguste 1943 vyvražďovacie zámery UPA pokračovali – napadnutých bolo ďalších 85 dedín. Dňa 30. augusta 1943 UPA vo volyňskej dedine Ostrówki napr. zavraždila 483 Poliakov vrátane 246 detí.
Poľskí historici zhromaždili mnoho dôkazov o banderovských zločinoch. Zaznamenali dokonca, akým spôsobom sa banderovci mstili neukrajinskému poľskému obyvateľstvu v miestach, ktoré dobyli. Nie je to ľahké čítanie… Išlo napr. o vtĺkanie silných a dlhých klincov do hlavy, skalpovanie, rozbíjanie hlavy tupou stranou sekery, rany tupou stranou sekery do čela, vylúpnutie jedného alebo oboch očí, odrezanie nosu, jedného alebo oboch uší, podrezanie krku nožom alebo kosákom, pribíjanie na vráta… Tak boli vraždené i ženy a deti. Stepan Bandera je dnes zbavovaný obvinenia tým, že v dobe, keď sa to všetko najviac dialo, teda v rokoch 1942 – 1944, bol v koncentračnom tábore. Lenže so zmieňovaným vraždením a krutými metódami mrzačenia a zabíjania začali jeho stúpenci už pred osudným júlom 1941 a pokračovali v nich i potom, čo sa znovu postavil na čelo hnutia, t. j. koncom roku 1944, v roku 1945 i neskôr. Aj preto sa poľský prezident pred krátkou dobou odmietol zúčastniť sa stretnutí s bývalým ukrajinským prezidentom Porošenkom, ktorý sa 1. januára opäť poklonil odkazu Stepana Banderu.
Znovu si teraz položme otázku: Boli banderovci hrdinovia, alebo vrahovia?
Koniec
Náčrt dejín ukrajinského nacionalizmu (I. časť)
Náčrt dejín ukrajinského nacionalizmu (II. časť)
Snímky: www.wikimedia.org
