Na dobrej ceste

Ešte neopadlo všetko lístie zo stromov a  opäť sa stretávame (Romanesca – Noveslovo). Jesennému obdobiu by na prvý pohľad azda viac pristali vážne tóny, prečo však neskúsiť iné. Rovnako inšpirujúce, povzbudzujúce ducha v jeho zastavení sa v čase. Dramatické, hravé i vážne, plné citu a spomienok na dni slnečné i tie druhé. Talianske sú presne také.

Zostavenie výberu známych melódií a interpretov z Apeninského polostrova so sebou prináša výzvy a riziká. Aj keď nie každý z jeho obyvateľov je muzikant, skladateľ alebo spevák, hudbu prežívajú od kolísky spontánne. Tvoria ju srdcom a cezeň ju aj prijímajú. Nuž pokúsme sa spoločne preliať oceán do mušle či pohára. Namiesto metodického postupu som sa nechal unášať spomienkami od dôb, keď som husľový kľúč nerozoznal od fabky otvárajúcej dvere rodičovskej garsónky na Peknej ceste v bratislavských Krasňanoch. Výsledok pripomenutia si nezabudnuteľných melódií má čitateľ, divák a poslucháč pred sebou.

Ak v ňom nenájde očakávané mená a tituly, je to tým, že ich je možné počuť v éteri. Pokúsil som sa predovšetkým vydestilovať esenciu krajiny. Pulzujúcej pod etiketami drsne úprimných mokov Montepulciano d’Abruzzo, Barbaresco, Santa Severa a  Negroamara nástojčivejšie ako v zamatovo uhladenom chianti. V „Zlodejovi bicyklov“ a  „Vrchárke“ de Sicu, Felliniho „Ceste“, Monicelliho „Brancaleonovej armáde“ a „Ľudovom románe“, Viscontiho „Roccovi a  jeho bratoch“, „Vášni“ či „Gepardovi“. V smutnoveselých, komediálnych i mužných postavách stvárnených Albertom Sordim, Marcellom Mastroiannim, Vittoriom Gassmanom, Ugom Tognazzim a  Linom Venturom nemenej ako divami, Annou, Sophiou, Silvanou, Claudiou, Ginou a Giuliettou, krásnymi nielen na povrchu, vnútorne a duchovne silnými aj napriek ich ženskej zraniteľnosti. Od Kampánie, Apúlie, Basilicaty, Kalábrie, Sicílie, Sardínie, pláží Ligúrie, Marche a Emilie-Romagne po centrá kultúry, módy a automobilového dizajnu v Ríme, Florencii, Miláne, Bologni a Benátkach po Turín, Maranello a Modenu udávajúcich tón. Dúfam, že nás bude sprevádzať nielen na peknej, no najmä – „sulla buona strada“ – dobrej a správnej ceste.  

Šestnásťročná Gigliola „Ľalijka“ Cinquetti (1947) si získala srdcia Talianska pri víťaznom vystúpení v San Reme (1964) čistotou a úprimnosťou, cez ktoré zvedavo nazerala do budúcnosti v očakávaní prvej lásky cítiac sa na ňu primladá (záznam je z jej účinkovania na Eurovízii, ktorú s rovnakým titulom vyhrala). Pri svojom debute (1969) ešte o rok mladšia Nada Malanima (1953), verejnosti známa najmä pod prvým menom, interpretujúc pieseň „Aký to chlad“ pôsobila vyspelejšie. Obe dievčatá, dnes už vážené dámy, sú tu s nami aj po dekádach od momentu, keď sa z pódií s veľkým úspechom prihovorili domácemu i medzinárodnému publiku. 

Rozpálená Bratislava šesťdesiatych rokov. Horúci letný asfalt ochladzujú kropiace autá vodou z cisterien. Oktávia Ruda Morica išla stovkou, naša, snehobiela z poradovníka, sa o to hrdinsky snažila tiež. Nasledovalo nedeľné kino alebo kúpanie v bazénoch Kamenného mlyna (Bratislava – Kamenný mlyn (1969) ⛱) a návrat preplneným vláčikom domov. Detská cukráreň na Hviezdoslavovom námestí i točená talianska zmrzlina „Carpigiani“ hneď oproti dnešnému „Čumilovi“ na rohu Panskej. Do toho zneli piesne a melódie z krajiny láskanej slnkom a morom. Navôkol vládol „Popocatepetl twist“, no nielen ten (Peppino Di Capri – Saint Tropez twist – YouTube). Jediný Talian, ktorého som poznal z domáceho televízneho vysielania, bol pospolitým národom obľúbený Francesco Di Barbora, rodený Bratislavčan. Ak nestál na divadelnom javisku alebo pred kamerou, spieval v operete. Chýbate nám, maestro. Starší si istotne dokážu v mysliach vybaviť aj medzinárodný úspech Roberta Sattiho alias „Bobbyho Sola“ (1945) spievajúceho o „Slze na tvári“. Umelecké meno, účes a frázovanie prezrádzajú, kde hľadal inšpiráciu. Brilantínová amerikanizácia (lolli)popu postihla aj Taliansko. Chytľavá melódia i jazyk ostali, našťastie, domáce.

„Tu mi fai girar come fossi una bambola. Poi mi butti giù come fossi una bambola. Non accorgi quando piango quando sono triste e stanca. Tu pensi solo per te“. „Otáčaš ma ako bábiku. Potom ma odhodíš. Nestaráš sa, či som smutná a unavená. Myslíš len na seba.“ Emancipácia žien bola v Taliansku 60. rokov nosnou témou. Nežná a krajšia časť populácie odmietala byť bábkami v rukách mužov. Tak, ako o tom spievala Patty Pravo (rod. Nicoletta Strambelli, 1948), symbol novej a hrdej ženy minimálne rovnocennej svojmu partnerovi. Prirodzene a bez kvót.  

Pripomeňme si dve ďalšie veľké mená, ktorých kariéra sa začala v rovnakom období. Večného chalana s úsmevom z reklám na zdravý chrup Gianniho Morandiho (1944) s piesňou „Čo bude, bude“ (prespievanou Pavlom Novákom, Pavel Novák – Nádherná láska (1971) – YouTube) a búrliváka Adriana Celentana (1938). Belasé „Azzurro“ symbolizujúce jeho vlasť ešte pred celosvetovým hitom Tota Cutugna (1943-2023) „L’Italiano“ (L’italiano – Toto Cutugno Video Ufficiale – YouTube) znelo na Slovensku z rozhlasov po drôte od sesterskej Modry po bratskú Čiernu nad Tisou a naspäť na prelome 60. a 70. rokov takmer neustále. Je pozoruhodné, ako často sa u talianskych autorov a interpretov objavuje motív lásky k vlastnej krajine. V ostatnom čase sa zaklíname donedávna neospravedlniteľne zabudnutým Karolom Duchoňom, no ruku na srdce. Koľko piesní o rodnej zemi a jej dolinách poznáte?  Ak to znie ako výčitka, tak nie adresovaná poslucháčom.

Talianske melódie už pred prvým vypočutím podvedome vzbudzujú isté očakávania. Typickú vášnivosť, dramatickosť a úprimnú radosť zo života podfarbenú krásnymi hlasmi, neraz i príťažlivým zovňajškom interpretov. V 70. rokoch domáca hudobná scéna nezadržateľne vstúpila na medzinárodné kolbište. Už nielen prostredníctvom  ojedinelých melódií, akými boli „Volare“ Domenica Modugna (Domenico Modugno – Nel Blu Dipinto di Blu (Volare) – YouTube) či „Marina“ Rocca Granatu (Rocco Granata – MARINA), no masovo. Mladá generácia experimentovala s punkom, rôznymi podobami rocku i ďalšími hudobnými smermi a štýlmi. Vždy im z toho vyšlo niečo nezameniteľne talianske. Ak hĺbavejší ako popevkový text pretavený do hudobnej formy potreboval, napríklad na Ostrovoch, art-rockovú zostavu, kontemplatívny a originálny Franco Battiato hľadajúci pevný stred gravitácie si vystačil aj sám.   

„Gloria“ Umberta Tozziho je dodnes globálnym hitom, ktorý sa dočkal viacerých adaptácií v podaní iných, a nie hocijakých, interpretov. Originálu sa približuje najmä verzia v podaní populárnej, predčasne zosnulej americkej speváčky Laury Branigan. K dnešku má viac ako dvesto miliónov zhliadnutí (Laura Branigan – Gloria (Official Music Video) – YouTube). Z nostalgie siahajúcej do dávnych čias u mňa predsa len víťazí Umberto. Obe verzie si napokon môžete porovnať sami a vybrať tú, ktorá sa vám páči viac.

Alice, rodená Carla Bissi (ročník 1954), nazývaná vďaka uhrančivému pohľadu „Srnka z Forlì“, si napriek príťažlivému zjavu zvolila náročnejšiu profesiu klaviristky, skladateľky hudby a autorky textov pre svoje kolegyne i svojich kolegov než len kariéru speváčky ľúbivých melódií. Na víťaznej skladbe z festivalu v San Reme v roku 1983 „Per Elisa“ spolupracovala práve s Frankom Battiatom. Titul „Zvláštna noc“ patrí u  jej publika medzi najobľúbenejšie a najpočúvanejšie.

Tínedžerkám Gigliole a Nade sa otvoril celý svet ešte pred dovŕšením dospelosti. Ich príbeh akoby pokračoval v tom, ktorý sa v prípade Laury Pausini, patriacej dnes už do absolútnej špičky talianskeho hudobného olympu, začal jej víťazstvom na festivale v San Reme (1993) s piesňou „Osamelosť“. Melódia i napriek názvu veštiacemu odlúčenie zvučí nádejou a vierou v budúcnosť. Ako každá, i tá najsmutnejšia, pretože obyvatelia „čižmy“ sú rodení optimisti. Ak sa vám predsa len niečo také stane, môžete siahnuť po krabici so spomienkami.  

Dvaja ďalší páni sú dnes už šesťdesiatnici. Michele a Massimo. V druhej polovici 90. rokov boli autormi a interpretmi piesní, ktoré sú stále mimoriadne obľúbené. Predstavujú ich „značky“. Oboch som nespojil len tak náhodou. Ak sa rozhodnete si skladby „Päť dní“ a „Ak teraz odídeš“ vypočuť, začnite áriou Cavaradossiho z Pucciniho opery Tosca (Plácido Domingo – Puccini: Tosca, „E lucevan le stelle“ (Official Video) – YouTube), ktorá navodí atmosféru. Takto pripraveným sa môžu „rozžiariť hviezdy“ v plnej kráse aj bez toho, aby za nimi museli ísť do opery alebo hľadieť na nočnú oblohu.

Giuseppa Gaetana „Giusy“ Ferreri (1979) sa narodila v sicílskom Palerme no vyrastala v Miláne. Jej hlas je výnimočný aj na talianske pomery, zhoduje sa kritika prirovnávajúca speváčku k Amy Winehouse. Neviem to posúdiť, tvorbu druhej nepoznám. Jedno je však isté, spievať a zanechať dojem v náročnej domácej konkurencii rodáčka zo Sišilie nepochybne vie. A nie sú to len variácie na známe témy. Giusy patrí k najväčším objavom a teraz už aj stáliciam talianskej hudobnej scény ostatných dvoch dekád. Presvedčte sa sami pri počúvaní i zhliadnutí skladieb „Novembre“ a „Momenti perfetti“.  Obe i ďalšie sú tými najlepšími  s možným označením kontrolovaného a zaručeného pôvodu DOCG (Denominazione di origine controllata e garantita) ako ho poznáme z etikiet špičkových vín vzťahujúceho sa tentoraz na interpretačné majstrovstvo.  

Rodený Riman Antonello Venditti (1949) je žijúca a hudobne stále aktívna legenda. Podobne ako ďalší si prešiel rôznymi obdobiami hudobného vývoja a experimentovaním, aby sa napokon symbolicky „vrátil domov“ (Antonello Venditti – Buona Domenica [Multi] Remastered (lyrics) – 1979 HD & HQ @Vdj Lou Official Italy (RAVENNA)). K pôsobivým melódiám kombinujúc balady s temperamentným rockom pridajúc jemu vlastný nezameniteľný štýl vyžarujúci iróniu, nostalgiu a súcit. V prvej ukážke je mužským protagonistom jeho syn Francesco s fyziognómiou, pri ktorej, podobne ako v prípade Giusy, Laury, Alice, Massima i ďalších, môžete mať pocit, že ste ich už niekde videli. Napríklad na etruských náhrobkoch a maľbách, rímskych reliéfoch a mozaikách i obrazoch renesančných majstrov v múzeách a galériách. Možno aj v dave talianskych miest, na vidieku, kde čas plynie ako pred storočiami alebo na životom kypiacich plážach. Najdôležitejšie je, aby sa pocit zrodený z hudby dostal „dalla pelle al cuore“, od pokožky k srdcu.

Non ci sono anime
come me e come te
che sognano una vita che ancora non c‘ è
anime che cercano per l’eternità
quell‘ attimo infinito e libertà.

Spriaznenosť nespočíva výlučne vo fyzickom zážitku, ale najmä v duchovnom prieniku. Duší, snívajúcich o svete, ktorý ešte nie je. Hľadajúcich večnosť – ten nekonečný okamih, a slobodu. 

Výber interpretov mohol byť iný, a pritom, z hľadiska výsledného pocitu, rovnaký. Nechýbali by v ňom Mina, Ornella Vanoni, Lucio Battisti, Renato Zero, Matia Bazar, Antonella Ruggiero, Gianna Nannini, Amedeo Minghi, Claudio Baglioni, Jovanotti, Vasco Rossi, Francesco de Gregori, Fausto Leali, Loretta Goggi, Riccardo Cocciante, Loredana Berté, Rita Pavone, Angelo Branduardi, Lucio Dalla a, samozrejme, I Ricchi e Poveri, duo Al Bano & Romina Power a Eros Ramazzotti. Ak však jestvuje meno, ktorého absenciu na akokoľvek selektívnom zozname gigantov domácej hudobnej scény by Taliani neodpustili, je to formácia Pooh. Talianski Modus, Elán, Tublatanka i Rolling Stones. Písať o nich je ako nosiť do „Bel paese – Krásnej krajiny“ citróny. Započúvajme sa do hlasov hymnicky znejúcich „Osamelých mužov“, s ktorými vyhrala San Remo v roku 1990 a staňme sa svedkami opätovného stretnutia sa jej členov vrátane Riccarda Fogliho, ktorý sa v sedemdesiatych rokoch od svojich kolegov kariérne, nie muzikálnym cítením, odpojil, o dve a  pol desaťročia neskôr. Menia sa len kulisy, staré priateľstvá, ak boli ozajstné a úprimné už pri svojom zrode, zostávajú. Spoločne s myšlienkami a spomienkami.

Excentrická? Extravagantná? Možno. Originálna, sebavedomá a príťažlivá? Bez diskusie. Anna Oxa (Anna Hoxha, 1961) narodená taliansko-albánskemu páru v Bari, nikdy neprekračujúca hranicu dobrého vkusu, dvojnásobná víťazka San Rema, od počiatkov svojej kariéry speváčky a moderátorky obľúbených televíznych programov svojím hlasom i zjavom imponovala nemenej ženskej ako mužskej časti publika. Anna nebola žiadna „bambola“ a dávala to „Senza pietà – Bez ľútosti“ najavo.

Už nejaký čas vieme, že „ticho“ sa dá kúpiť v konzervách a plechovkách od kokakoly („Reklama na ticho“, Team, 1988). No dajú sa v nich kúpiť aj pocitové explózie? Rodáčka z Ríma Giorgia Todrani (1971) je považovaná na Apeninskom polostrove i mimo neho za absolútnu spevácku špičku fanúšikmi aj kritikmi. Doteraz sa predalo viac ako dvadsaťpäť miliónov jej albumov, a to nielen v románskych krajinách a Latinskej Amerike, ale aj vo Veľkej Británii, v Holandsku, Kanade a Spojených štátoch. Prirodzene pôsobiaca a elegantná Giorgia vyskúšala viacero hudobných štýlov, tradičný jej však pristane najviac. Che passione! Che emozioni! Víťazka San Rema z roku 1995, držiteľka mnohých domácich a medzinárodných ocenení, sa na festivale v tomto roku  zúčastnila so skladbou „La cura per me – Môj liek“. Un capolavoro vero. Skutočne majstrovské. Takto znejú árie 21. storočia.  

Col tempo sai
Col tempo tutto se ne va…

S časom, vieš
S časom všetko uplynie …

Filozofovia smútia do svojho vnútra, aby ich nik nevidel. Gianmaria Testa (1958-2016) bol jedným z nich. Vo svojich albumoch i na vystúpeniach plynule prechádzal z taliančiny do francúzštiny, od ľudových motívov k džezu. Bola pocta francúzskemu kolegovi Léovi Ferrému, autorovi zamyslenia sa nad časom, s ktorým všetko odchádza, predtuchou toho, čo malo nastať v jeho vlastnom živote?  Cantautore,skladateľ i spevák, povolaním prednosta železničnej stanice v Cuneu v regióne Pie(d)mont hraničiacim s Francúzskom, za sebou zanechal výraznú stopu nechávajúc sa unášať vlnami mora i života. Zabudnutia sa báť nemusel a nemusí. Nie nepodobný Diogenovi hľadajúcemu za bieleho dňa s lampášom v ruke človeka a Diokleciánovi, ktorý sa vzdal vlády nad svetom, aby sa mohol venovať záhradníčeniu.

Sì, sulla buona strada, che grande occasione c’è,
la giusta direzione si traccia davanti a me.

Nerozlúčme sa za smútočných tónov. Svieži, mladícky prejav Riccarda Fogliho (1947, Pontedera, prov. Pisa) strhával publikum desaťročia. Na veľkých rovnako ako komornejších podujatiach (Riccardo Fogli – Storie Di Tutti e Giorni (Disco of the 80’s Festival, Russia, 2011), riccardo fogli – malinconia-1981-YouTube). Prinášal spontánne, autentické emócie a  povzbudzoval k zamysleniu počas všedných dní i v momentoch, keď sa dostavila melanchólia. Riccardovo umelecké a ľudské posolstvo je obsiahnuté v piesni, ktorej názov som si pri zostavovaní tohoto hudobného výberu vypožičal. Aká to veľká príležitosť. Zotrvajme „na dobrej ceste“ rozprestierajúcej sa pred nami. Tej, ktorá nikdy nekončí. Nech nás na putovaní po nej Italesca neustále sprevádza.