K 200. výročiu narodenia (28. 11. 1824 – 2. 6. 1852)
„Nehanební nepriatelia naši neprestávajú sa nás s iróniou a s posmechom spytovať: „Čo ste, vraj, Slováci, čo ste vyhrali, že ste pod cisárskymi zástavami bojovali? Čo máte z toho, že ste na poliach Nitrianskych proti Maďarom vystúpili a toľké obete priniesli. Čo máte z víťazstva pri Budatíne, Kraľovanoch, Drieňove, Zemplíne, kde ste najviac sami pred nepriateľom v ohni stáli? Čo máte zo zmužilého sa potýkania vášho pri Muráni, Prešove, za služby dokázané pri Leopoldove, Komárne, atď. Akú dostal odmenu zbor zmužilých dobrovoľníkov slovenských pod vedením hrdinského veliteľa baróna Henricha Lewartovského?“ – Takéto pichľavé reči musíme počúvať.“ Tieto otázky trápili prvého kronikára slovenského povstania z meruôsmych rokov Mikuláša Dohnányho. Vyjadrovali rozčarovanie z výsledkov povstania, keď sa nádeje Slovákov na lepší sociálny a národnostný údel nenapĺňali, a keď obrazne povedané, za vernosť trónu boli tak odmeňovaní tak, ako Maďari trestaní.
Mali dobrovoľnícke výpravy zmysel? Mali zmysel obete obyčajných ľudí, ktorí sa so zbraňou v ruke postavili do boja za národné a sociálne práva? Tieto otázky formuloval za svoju generáciu Mikuláš Dohnány v posledných riadkoch v knihe História povstania slovenského z roku 1848. A aj napriek rozčarovaniu z vývoja, ktorý nastal, Dohnány odpovedá úplne jasne. Povstanie malo zmysel, aj keď jeho plody budú zberať až nasledujúce generácie: „Pravda, že iba v ten čas by sa náš život rezkejšie pohyboval, keď by sa Slovensko od Maďarstva oddelilo a slovenské kraje od Dunaja k Toryse a od Tatier až ku Tise našimi vlastnými pomenovať by sme mohli, v ktorých okrem Jeho cisárskej jasnosti a ním vyvolenej, nášmu národu a jednote Ríše rakúskej oddanej Vrchnosti – žiadneho druhého pána by sme uznávať nemuseli. Potom by každý Slovák so zápalom o svojom cisárovi, o svojej vlasti rozprával a ten náš kraj slovenský v nový kvet by vykvitol! Že sa to posiaľ ešte nestalo, preto nezúfame, ani vec za stratenú a namáhanie naše za daromné nedržíme. Príde i k tomu čas; a naši nepriatelia budú zahanbení a porazení.“
Mikuláš Dohnány patrí k tragickým postavám našej literatúry. Neúprosný osud mu nedovolil hlbšie zasiahnuť do jej vývinu, ale to, čo stihol za necelých 28 rokov života, naznačuje, že našu literárnu scénu predčasne opustil nádejný básnik, dramatik, historik, publicista, literárny kritik a teoretik. Možno práve pre rozdrobenosť svojich tvorivých záujmov sa nedokázal výraznejšie prejaviť v jednej disciplíne, ale aj napriek tomu mu zostáva jedno veľké prvenstvo – bol prvým kronikárom slovenského povstania v roku 1848.
Mikuláš Dohnány sa narodil 28. novembra 1824 v Dolných Držkovciach neďaleko od Bánoviec nad Bebravou. Jeho rodičia boli schudobnení zemania, potomkovia kedysi slávneho rodu. Základné vzdelanie nadobudol v Trenčíne a v Győria ako 16-ročný prišiel študovať do Bratislavy na evanjelické lýceum. Už pred tým prejavoval záujem o štúdium cudzích jazykov a literatúru. Dohnány mal všetky predpoklady, aby svoje nadanie a znalosti ešte rozvinul.
Štúdium v Bratislave
Výrazne na neho pôsobili osobnosť Ľudovíta Štúra i jeho starší spolužiaci – budúce piliere slovenskej romantickej literatúry – Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, Ján Kalinčiak, Štefan Marko Daxner, Ján Francisci-Rimavský, Peter Kellner Hostinský, Samuel Dobroslav Štefanovič a ďalší. Popri štúdiu jazykov písal básne, prekladal a na zasadnutiach sa vyjadroval o tvorbe svojich kolegov.
Bol účastníkom dramatických udalostí na prelome rokov 1843 a 1844 na bratislavskom evanjelickom lýceu. Na Silvestra odvolávajú Ľudovíta Štúra z Katedry reči a literatúry českoslovanskej, keď už pred tým mu zakázali prednášať. Tento čin veľmi pobúril študentov a 22 z nich, medzi nimi aj Mikuláš Dohnány, sa rozhodlo na protest opustiť bratislavské lýceum.
Mladí revoltujúci študenti sa v búrlivej atmosfére často stretávali a recitovali svoje básne plné protestu a revolučného zápalu. V tomto období vznikli napr. báseň Janka Matúšku Ponad Tatrou blýska i Kráľova Duma bratislavská.
Odchod do Levoče
Ani Mikuláš Dohnány nestál bokom. Tri mesiace po príchode 13 študentov do Levoče, 24. júna 1844, Dohnány recituje báseň Nad slovenskou Tatrou ranné zory svietia, ktorú venoval svojim revoltujúcim kolegom v Bratislave i novým spolužiakom a priateľom, s ktorými v Levoči pôsobil v Jednote mládeže slovenskej. Atmosféru uvedenia básne opisuje Pavol Dobšinský: „V lúčivom zasadnutí v Levoči dňa 24. júna 1844 rečnil Mikuláš Dohnány na bratislavský Ústav ako svätyňu a Ľudovíta Štúra ako jej kňaza, potom ako na tábor a na Ľudovíta ako na vodcu, pri tom na opustenie Ústavu a na prijatie v Levoči spomínajúc – ako tu z pôvodného rukopisu opisujem.“
Nad slovenskou Tatrou ranné zory svietia
a od nich zarána mladí orli letia,
nie sú to orli, lež sú naši bratia,
oni sa po svete širokom roztratia!
Oj, tam na brehoch Dunaja tichého
za veľa rokov v časoch búrnych, divých
stála svätyňa rodu slovenského,
ako tá skala pri vlnách búrlivých;
nad ňou sa čierne mrákavy zháňali,
lež posvätenci do nej sa schádzali;
kde synov rodu velebný kňaz Slávy
k obetám svätým statne pripravoval,
pod slovenské ich spojoval zástavy,
srdce zahrieval, ducha rozpaľoval!
Tam sme my, bratia, naše dni trávili,
jeho slová nám tajomstvá odkryli.
Okrem básne Nad slovenskou Tatrou ranné zory svietia Mikuláš Dohnány reagoval na exodus študentov z bratislavského lýcea aj hrou Odchod Slovákov z Bratislavy, z ktorej rukopisu sa zachovalo len nedokončené prvé dejstvo. Hra má skôr dokumentárnu než umeleckú hodnotu a približuje nám rozpory medzi študentmi, ktorí boli za odchod z lýcea, a tými, ktorí navrhovali aj napriek odvolaniu Ľudovíta Štúra zostať na škole. Hru Odchod Slovákov z Bratislavy inscenovali levočskí študenti 5. marca 1846. Po rokoch na uvedenie hry spomínal Pavol Dobšinský: „Mikuláš Dohnány predstavil, tuším v troch dejoch, znamenité výstupy a výjavy bratov našich bratislavských rozlučujúcich sa so zapadlým Ústavom a jeho odstráneným vodcom Ľudovítom Štúrom, ako ich sám videl a zažil. Dojímavá to bola zábavka, bárs predstavenie nesnadné: prológ zarečnil sám básnik. Osobu Ľudovíta Štúra predstavoval Rimavský.“
Odchod Slovákov z Bratislavy nebolo jediné stretnutie Mikuláša Dohnányho s divadlom. V Levoči ako študent hral v niekoľkých hrách, v roku 1847 preložil napríklad Molièrovu frašku Násilná svadba alebo Manželstvo z prinútenia a pokúsil sa vyložiť svoje teoretické názory v stati Slovo o dramate slovenskom. Jeho ďalšia hra Podmanínovci sa dočkala premiéry až po vyše desiatich tokoch po jeho smrti, v roku 1863 v Liptovskom Mikuláši, ale bez väčšieho úspechu.
Ale vráťme sa znovu do Levoče, kde Mikuláš Dohnány završuje svoje štúdiá. Zapájal sa do činnosti Jednoty mládeže slovenskej, zbieral ľudové rozprávky, piesne, obyčaje, prednášal svoje básne a prispieval do rukopisného časopisu Život, ktorý vydával Mikuláš Štefan Ferienčík. Zároveň posielal príspevky do Orla tatránskeho i do tretieho zväzku almanachu Nitra. V roku 1846 skončil s výborným prospechom lýceum.
Po absolvovaní lýcea v Levoči odchádza za vychovávateľa do rodiny Dr. Hoffstädtera do Bytče. Vydrží tam len niekoľko mesiacov. Prostredie ho deprimuje, túži po slobodnejšom, tvorivejšom živote. Koncom roka 1846, po konflikte s Hoffstädterom, ktorý mu, mimochodom, prorokoval, že sa raz zblázni, odchádza Dohnány z Bytče na matkin majetok do Ovčiarska. Neskôr pôsobí v Levoči ako vychovávateľ v rodine Györgya Szemereho. Stáva sa správcom Jednoty mládeže slovenskej a prispieva do rukopisného časopisu Považje. Posiela príspevky do Slovenských národných novín, naďalej píše básne do Orla tatránskeho a prekladá Homérovu Iliadu, Byrona, Deržavina a Mickiewiczovu Ódu na mladosť. Prejavuje sa aj ako literárny kritik. Recenzuje Pejkov Sklad rozličných spevov a najmä kladne hodnotí básnickú skladbu Andreja Sládkoviča Marína. Plne pochopil veľký význam a hlbokú umeleckú hodnotu ľúbostnej skladby svojho druha z bratislavského lýcea a aj napriek niektorým výhradám víta jej vydanie: „Marína je pekný kvet na poli literatúry slovenskej, bo je ona výtvor najčistejšej poézie veku budúceho, pravdy a skutočnosti a zmierenia sa sveta s Bohom. Do tajných svetov uchvacuje ona myseľ človeka a svätými túžbami naplňuje ducha a jeho srdce. Vyzliekol básnik náš všetku nečistotu doterajších časov zo seba a vezmúc na seba podobu znovuzrodeného človeka, odokryl nám krásu v obraze Maríny.
Nejdem súd písať na Marínu, ale poviem len myšlienky moje, jej krásou som nadšený. Horí duša moja zápalom, všetky túžby srdca môjho sú vzbudené, všetky sily sú napnuté a súc celý očarovaný jej príjemnosťou, musím volať s jej tvorcom. „Nemožno nespievať!“ Možno ju nepojmem v jej pravdivosti, ale myšlienky moje utajiť mi nemožno. Čím ju viac čítam, tým hlbšie mi do duše preniká.“
Revolučné roky
Ideály roku 1848 oslovili aj mladého Mikuláša Dohnányho. Už v apríli píše do Slovenských národných novín úvodník Sloboda a slobodný národ, v ktorom víta ideály rovnosti a slobody a verí, že ani slovenský národ v tomto zlomovom období nezostane bokom a dokáže využiť nové priaznivé okolnosti pre slobodný život: „Ľud slovenský, akože privítaš prvé blesky rannej slobody? Či sa opovážiš aspoň potichu povedať: „Ja som slobodný!“? Ej, ale kto chce byť slobodný, musí najprv vedieť, čo je sloboda? Ale tebe posiaľ nik nepovedal, nesmel povedať, čo je sloboda! Iba keď do duše svojej nahliadneš, vtedy si zanôtiš bolestným hlasom: „Sloboda je zlatá, služobnosť prekliata“ a v povestiach ako na skalách driemajúca panna sa ti ona tu i tu predstavuje!
Zavítali tie časy, v ktorých nie egoizmus, samoláska má spravovať národy, ale bratstvo a ľudskosť, a to je práve, ako hovorím, ten vek, ktorý by Slovania za svoj uznať mali, ako i mnohí vo vzdelanosti ďalej stojaci, históriu svojho národa znajúci kmeňovci slovenskí to istotne uznajú. Slovák ako Slovák posiaľ nežil, ani žiť nechcel, ale iba ako človek, a to ho priviedlo na skazu; ale teraz to ho práve k oslave priviesť môže, keď dostane povedomie seba samého. Ale človek má žiť život národa svojho, a nie svoj vlastný, má pocítiť jeho vôle, túžby i neresti; má nielen v prítomnosti si prežívať, ale i do predošlosti sa pohrúžiť a každú žilku národa svojho obhliadať, každé vydýchnutie za slobodu vedieť ctiť, vážiť si a požehnávať! To je skutočný život, ten vedie ku sláve! – Slobodný národ takto žiť musí.“
Mikuláš Dohnány bol aj mužom činu a svoje výzvy o slobode premenil na skutky. Podľa Jozefa Miloslava Hurbana nechal v Levoči vytlačiť text Žiadostí slovenského národa v Liptovskom Mikuláši z 10. mája 1848 a sám 5 000 exemplárov medzi ľudom rozširoval. Ďalších 5 000 výtlačkov však bolo zhabaných. Dohnányho v tejto súvislosti vypočúvali, ale ako píše Vajanský: „… správal sa rázne a s opovrhnutím hľadel na tých, čo moc zákona používali na nečlovečenské trýznenie Slovákov.“
Vypuknutie povstania ho zastihlo v Tepličke u strýka Jozefa Budaya. Keď toto územie obsadili slovenské dobrovoľnícke zbory, vstúpil do nich v hodnosti poručíka. V certifikáte, ktorý podpísal major Lewartowski 12. novembra 1849 v Štiavniku, sa chváli Dohnányho zmužilosť pred nepriateľom a vynikajúci výkon služby.
Z tohto obdobia pochádza jediná podobizeň Dohnányho, dagerotypia 4 centimetre široká a 5 centimetrov dlhá, na ktorej je Dohnány v dobrovoľníckej rovnošate so šabľou.
História povstania slovenského z roku 1848
Po rozpustení dobrovoľníckych zborov odchádza Dohnány k matke do Ovčiarska, aby tu pracoval na svojom najvýznamnejšom diele História povstania slovenského z roku 1848. V úvodných riadkoch knihy sa zamýšľa nad osudom Slovákov, ktorých história, napriek tomu, že je bohatá na ich udatné hrdinské činy, je takmer neznáma nielen svetu, ale i Slovákom samým: „Slováci! S nábožnou mysľou začínam písať vašu históriu. Za tisíc rokov ona bola pretrhnutá; lebo vy ste neboli povedomým národom, ale iba ľudia živoriaci sa, cudzincom slúžiaci, cudzincom poslúchajúci. Vaši veľkí mužovia len veľkoleposť, rozmanitosť dejov cudzích rozmnožovali a naplňovali. Výtvory a deje ducha slovenského prelievali sa do maďarstva: a tomuto sa pripisovali všetky veľkodušné, odvážne a neohrozené skutky, umom i srdcom slovenským vyvedené a dokázané. Za tisíc rokov sa nepísala slovenská história; a svet už natoľko zabudol na Slovákov, že keď prebudenejší rodu synovia na svoju predošlosť sa spytovali, deje starých otcov skúmali, pátrali a vyhľadávali, vysmieval sa a zatracoval počínanie také. Lež nedali sa oni odstrašiť a požehnaná bola ich práca: lebo našli seba v dejoch starých otcov svojich a našli históriu slovenskú vpletenú v deje ľudstva a človečenstva. Ktorý syn Slovenska s útechou sa nerozpomína na Ríšu veľkomoravskú. Kto s hrdosťou nevyslovuje mená slávneho Svätopluka, Rastislava, Mojmíra, Cyrila, Metoda, atď., ktorí pred tisíc rokmi ako králi, kniežatá a svätí apoštolovia slovanskí sa mu pred oči stavajú, upomínajúc ho na slávu jeho národa?“
V knihe, ktorá vyšla v roku 1850 v Škarniclovej kníhtlačiarni v Skalici, Dohnány rozoberá príčiny, ktoré viedli k povstaniu, bohato cituje z dokumentov a opisuje najdôležitejšie udalosti počas prvej dobrovoľníckej výpravy. Kniha je veľmi cenným autentickým prameňom k štúdiu dejín slovenského povstania, je písaná horúcim vlastenectvom i láskou k pospolitému ľudu.
Nešťastná láska
V marci 1851 dostáva Jozef Miloslav Hurban konečne povolenie vydávať obnovené Slovenské pohľady. Listom zo 4. marca oslovil Mikuláša Dohnányho, v ktorom mu ponúka miesto redaktora. Mikuláš Dohnány sa hneď presťahoval do Skalice, kde časopis mal vychádzať a obetavo pomáhal Hurbanovi pri jeho vydávaní.
Mikuláš Dohnány s radosťou privítal možnosť pracovať v Slovenských pohľadoch, a to z pracovných dôvodov, pretože veľmi obdivoval a vážil si Jozefa Miloslava Hurbana, ale aj z osobných pohnútok. Na jednej návšteve v Hlbokom sa stretol s jeho švagrinou Emíliou Jurkovičovou, mladšou sestrou Aničky Jurkovičovej. Plachého mládenca deva očarila a hlboko sa do nej zaľúbil. Jeho city však zostali neopätované: „Ej, čože si mám myslieť o Vás a o Vašom mlčaní? Ani dopisy ani spevy moje nie sú v stave Vás pohnúť k vyjaveniu tajností Vašich? Odokryl som pred Vami vnútornosti moje; znáte lety a vzdechy i plamene duše pohľadom Vašim očarovanej. A či všetko toto ohlasu u vás nenachodí? Mŕtvy a pustý je život tento, keď v ňom niet duše, ktorá by ho obživovala a osladzovala. Zdalo sa mi, že i Vy rozumiete túžbam mojim a pozorujete slzu v oku mojom: a nechal som sa baviť slobodne mysli mojej so všetkými obletujúcimi Vás krásami.“
Listy beznádejne zamilovaného mládenca zostávali bez odpovede. Dohnány si nenaklonil ani Emíliinho otca Samuela Jurkoviča. Svoju beznádejnú lásku i hlboké citové sklamanie vyjadril napokon veršami v básni Sestrou ti zostanem.
Chvíľa mlčania, vtom na tvári Tvojej
vidím nevinné anjelské zardenie —
oči sklopené, boj v duši vzbúrenej
a ňadier búrne, úzkostné vlnenie.
V očiach sklopených nadzemskosť mi zjaví
a v rukotisku city sa preliali
a Tvoje rtíky ticho mi šeptali:
Sestrou ti zostanem!
Sestrou ti zostanem! Čujte, anjelovia,
čujte tie hlasy, vy noční duchovia,
vy lásky našej jediní svedkovia!
Sestrou ti zostanem! Ó, nebeské zvuky,
vy mne svet na raj radostný meníte.
Vitajte búrky, žiale, túžby, muky,
pri nej mi život iba osladíte.
Sestrou mi zostane! Čujte, hory, rieky,
aj skaly, vetry, slová šepotajte,
stíšte sa v svete, bolestné nároky,
čujte, vy vetry, doliny poznajte!
Sestrou ti zostanem až po večné veky,
aj vy, slávici, sladko mi spievajte —
sestrou ti zostanem!…
Duševná rozorvanosť, pracovná preťaženosť, neúspech v láske, nedôvera vo vlastné sily, ale i trpké sklamanie z porevolučného vývinu – to všetko sa odrazilo na duševnom stave Mikuláša Dohnányho. Často upadával do depresií, ktoré u neho vyvrcholili koncom mája 1852.
O posledných chvíľach Mikuláša Dohnányho napísal Jozef Miloslav Hurban v Slovenských pohľadoch: „Nad ránom dňa 23. už zúril, takže potrieskal i daktoré náradia v izbe. Ráno dňa 23. mája však už celkom vybuchla nemoc pomätenia mozgu. Vyvinul takú silu, že štyria chlapi ho ledva ovládali. Pán mešťanosta hneď poslal koč a potrebných ľudí – a nášho chorého odviezli do mestského špitála, odkiaľ ho hneď p. stoličný fyzikus doktor Dévan prijal do stoličného špitála. Ale tu ho nemoc neopúšťala ani len na okamih, ustal, až keď bola vysoptená celá sila a celý život jeho nervov. V deň smrti prijal raňajky a s chuťou jedol polievku, podobne aj obed, popoludní pil aj vodu; nato o 6. hodine vypustil ducha.“
Niť života nádejného historika, ale i básnika a literárneho kritika Mikuláša Dohányho sa pretrhla ešte pred dovŕšením 28. roku. Za taký krátky čas toho nestihol málo. Ale chýbala ešte väčšia žičlivosť osudu, aby sa jeho talent i vedomosti mohli vo väčšej miere prejaviť v službe národu.
Jeho životný údel i skon charakterizoval jeho blízky spolupracovník a priateľ Jozef Miloslav Hurban v nekrológu v Slovenských pohľadoch. „Jeho život je obeť jeho ducha prinesená národu; a jeho smrť je tragická obeť oddaná sile slovanského života.“
Snímky: www.wikimedia.commons, www.sk.wikipedia.org
