Kto dnes predstavuje Antikrista

Technofeudálni lordi, ktorí kontrolujú celý priestor sociálnej interakcie.

Ilustračné foto. Antikrist, siedmy album nemeckej thrash metalovej kapely Destruction,
vydaný 15. septembra 2001. Foto: Wikipedia

Technologický miliardár a podporovateľ MAGA Peter Thiel – ktorý sa veľmi blíži k skutočnej postave Antikrista – neustále útočí na svojich oponentov ako na postavy Antikrista. Thiel, zakladateľ spoločnosti zaoberajúcej sa dátovou inteligenciou Palantir Technologies (dodávateľa Pentagonu, ktorého systémy umelej inteligencie sa používajú pri útoku USA a Izraela na Irán), je znepokojený rizikom celosvetového totalitného štátu, ktorý by bránil vedeckému a technologickému pokroku. Tých, ktorí lobujú za reguláciu technológií, vykresľuje ako predzvesť Antikrista:

„Spôsob, akým by Antikrist prevzal svet, je taký, že neustále hovoríte o Armagedóne. Nepretržite hovoríte o existenčnom riziku a toto je to, čo musíte regulovať. Vec, ktorá má politickú rezonanciu, je: musíme zastaviť vedu, musíme tomu jednoducho povedať «stop». [1]

Antikrist využíva strach z apokalypsy, ako  jadrový Armagedón, klimatické zmeny resp. hrozba, ktorú predstavuje umelá inteligencia. na kontrolu „vystrašenej populácie“ – ale prečo máme vyvolávať Antikrista? Thielova kombinácia kresťanského konzervativizmu a radikálneho libertarianizmu má korene v jeho pôvode: rodina Thielovcov žila v južnej  a juhozápadnej Afrike (dnešná Namíbia) v čase apartheidu. Vyrastal v nemeckej evanjelickej kresťanskej rodine, kde sa silne zaujímal o Antikrista a opakovane používal túto biblickú postavu na kritiku jednotlivcov a verejných inštitúcií, o ktorých sa domnieva, že sa síce prezentujú ako sily mieru a stability, avšak argumentujú „za to, aby svetová vláda zastavila vedu“ (často spomína Gretu Thunbergovú). Jeho argumentácia v podstate vyzerá nasledovne: autoritárski agenti sa prezliekli za nositeľov bezpečnosti i ochrany a zneužívajú pocit zraniteľnosti ľudí v nebezpečnom svete. Keď sú ľudia presvedčení, že súdny deň je za rohom, vzdajú sa individuálnych slobôd za prísľub prežitia. Pre Thiela  tento kompromis medzi bezpečnosťou a slobodou predstavuje to, čo nazýva „Antikrist“.

Ide o dostatočne jasný libertariánsky postoj. Hoci Thiel dôrazne oponuje „totalitarizmu“, mnohé z jeho komentárov sú v rozpore s libertariánskym svetonázorom: kritizuje „zombie liberalizmus“ a „chabé libertariánske abstrakcie“ a uprednostňuje antikomunistickú ideológiu, kde „sa dali robiť dosť zlé veci, pretože komunisti boli oveľa horší“. Napríklad Thiel chváli CIA v 60-tych, 70-tych a 80-tych rokoch za to, že bola „takýmto darebáckym prvkom mimo ministerstva zahraničných vecí“, ktoré podľa neho bolo plné komunistov.

V dôsledku toho je Thielov postoj k štátnej moci nejednoznačný: charakterizuje americké impérium zároveň ako „prirodzeného kandidáta na Katechon*“ (entitu, ktorá odďaľuje objavenie Antikrista) a „Antikrista; nulový bod celosvetového štátu, nulový bod odporu voči celosvetovému štátu“. Aké konkrétne črty teda robia zo štátu postavu Antikrista? Thiel označuje „daňové zmluvy, finančný dohľad a architektúru sankcií“ za určujúce prvky „systému podobného Antikristovi“ medzinárodného vládnutia (governance). Thiel vysvetľuje, ako sa „stalo dosť ťažké skryť svoje peniaze“ po prijatí zákona Patriot Act, v „obrovskom“ administratívnom štáte (najmä ministerstvo financií) a medzinárodnej sieti na výmenu informácií známu ako SWIFT, ktorú banky používajú na spracovanie globálnych platieb. Všetky tieto faktory znemožňujú „vyhnúť sa globálnemu zdaneniu, ak ste občanom USA“. [2]

Stručne povedané, Thiel vidí Antikrista v globalizácii a regulácii technológií, plus v „neochote nechať miliardárov zarobiť viac peňazí“. [3] Keď Thiel oslavuje kreatívnych slobodných jednotlivcov, ktorí sa chcú vymaniť z kontroly Antikrista tým, že skrývajú svoje peniaze, zjavným modelom týchto jednotlivcov sú noví digitálni oligarchovia, ktorí monopolným spôsobom ovládajú web. V skratke,  Thiel „spája svoje pravicové presvedčenie s narastajúcou techno-futuristickou náboženskou horlivosťou k  Silicon Valley“; pokrytecky tvrdí, že „centralizácia štátnej moci a systému globálnych mimovládnych organizácií je podobná Antikristovi. Súčasne zakladá/riadi Palantir, jednu z najinvazívnejších, najdestabilizujúcejších a najtotalitárnejších korporácií, aké kedy boli vytvorené; zároveň financuje oligarchov, ktorí konsolidujú moc a bohatstvo nad/proti «masám», ktoré (podľa jeho interpretácie Girarda) sú uväznené v mimetických cykloch závisti a odporu.“ [4]

Zmienka o René Girardovi je tu kľúčová: okrem toho, že si trumpovci privlastňujú Gramsciho pojem ideologickej hegemónie a charakterizujú našu éru ako čas fenomeni morbosi (morbidných javov), spôsob, akým nová pravica používa koncepty veľkej progresívnej teórie, vyvrcholil Thielovým odkazom na Girardove teórie, najmä jeho pojmy mimetickej túžby a obety.

Pred niekoľkými desaťročiami bol Thiel Girardovým študentom a Girardova predstava mimetickej túžby mu dala nápad využiť digitálne médiá na šírenie myšlienok a tým ovládanie verejnej mienky; neskôr ovplyvnil aj J. D. Vancea čítať Girarda. Dokonca aj predstavu obety vyzdvihoval skresleným spôsobom: zatiaľ čo Girard sa chce vymaniť z uzavretého kruhu logiky obety, Thiel a Vance ju používajú na konceptualizáciu vylúčenia imigrantov, sexuálnych menšín atď. [5] Ako? Tu Thiel predstavuje koncepčný pár, ktorý sa u Girarda nenachádza: konkurencia a monopol. Obracia obvyklú chválu trhovej konkurencie ako dobrej a monopolu ako zlej: pre neho je konkurencia pre porazených, zatiaľ čo monopol je dobrý. Konkurenti sú chytení v mimetickej túžbe: snažia sa robiť niečo, čo už robia iní, lacnejším spôsobom,  tým znižujú cenu a najmä znižujú mieru zisku. Ale ak vyskúšam niečo radikálne nové, správam sa ako monopolista a nemusím sa obávať, že konkurencia zníži moju mieru zisku:

Raz keď máte veľa ľudí, ktorí niečo robia, máte veľa konkurencie a malú diferenciáciu. Vo všeobecnosti nikdy nechcete byť súčasťou populárneho trendu… Takže si myslím, že trendom sa často treba vyhnúť. Ja pred trendmi uprednostňujem pocit poslania. Totiž pracujete na jedinečnom probléme, ktorý ľudia inde neriešia. [6]

Keď teda Thiel oslavuje kreatívnych jednotlivcov, ktorí unikajú mimetickej túžbe, v skutočnosti hovorí o „oligarchoch, ktorí konsolidujú moc a bohatstvo nad/proti ‚masám‘, ktoré (podľa jeho interpretácie Girarda) sú uväznené v mimetických cykloch závisti a odporu.“ [7] Navyše, jeho obhajoba monopolu proti konkurencii je jasným prípadom obhajoby nových technofeudálov. V tomto bode sa však Thiel uberá smerom, ktorý sa úplne líši od Girardovho. Girardov základný postreh pekne zhrnul Alexander Douglas: v určitom bode ľudia

začnú premýšľať o tom, kto sme. Každý sa môže obzrieť späť na svoje trápne dospievajúce roky, aby si pripomenul strašnú výzvu rozhodovania sa, kým bude, zdieľajúc pocit svätého Augustína: «Stal som sa sám sebe záhadou.» Populárna kultúra, ktorej korene siahajú až do romantickej literatúry, nás bombarduje myšlienkou, že vaša pravá identita je už vo vás hlboko pochovaná. Všetko, čo musíte urobiť, je nájsť ju a vytiahnuť ju von. Girard túto víziu odmieta ako lož – nazýva ju «romantická lož». V skutočnosti neexistuje žiadne pravé ja skryté hlboko vo vás. Vo vašom vnútri je iba prázdnota. Odpovede na otázku, kto ste, môžu prísť iba zvonku, z príkladu, ktorý nám dali ostatní. Preto potrebujeme model, ktorý sprostredkuje naše túžby a všeobecnejšie nám povie, kým máme byť.

Girard uviedol, že prvou filozofickou knihou, ktorej porozumel, bola kniha Bytie a ničota od Jeana-Paula Sartra. Možno od Sartra prevzal myšlienku našej vnútornej prázdnoty, keď napísal, že „človek nie je nič iné ako to, čo sám zo seba urobí“. Sartre veril, že bez vrodenej identity by sme sa mohli vynájsť  v hrdinskom akte radikálnej kreativity. Girard to považoval za nepochopiteľné. Ako si môžeme vymyslieť sami seba, vrátane túžob, ktoré nás motivujú, bez nejakého vzoru, ktorý by sme mohli nasledovať? Ak nemáme vrodenú identitu, nemáme inú možnosť, ako sa modelovať podľa iných.“ [8]

Ako sa vymaniť z tejto násilnej, sebazničujúcej priepasti mimetickej túžby, v ktorej sa moja (alebo skupinová) identita môže stabilizovať iba prostredníctvom obety nejakej postavy druhého (Židov, imigrantov…)? Na tomto mieste  treba spomenúť, že Jacques Lacan poskytuje oveľa vhodnejšie vysvetlenie vhľadu, že túžba je túžbou druhého. Po prvé, navrhuje tri spôsoby, ako to interpretovať. Znamená to, že moja túžba je vždy smerovaná von: Túžim po inom človeku. Znamená to, že chcem byť túžbou iného človeka, byť jeho/jej objektom túžby. A znamená to mimetický moment, na ktorý sa Girard zameriava: Túžim po tom, po čom túži iný človek – moment, ktorý prináša súťaživosť a odpor.

Po druhé, Lacan tu zavádza kľúčový rozdiel, ktorý u Girarda chýba: Nielenže túžim po tom, čo túžia iní, napodobňujúc ich túžbu; „túžba je túžbou Iného“ tiež znamená, že to, čo túžim, nevyrastá z môjho vnútorného priestoru, že je predurčené veľkým Iným, anonymnou symbolickou štruktúrou, sociálnou podstatou našich životov. Táto hustá sieť písaných a nepísaných pravidiel a zvykov slúži ako pozadie, na ktorom robím svoje rozhodnutia, a je dôležité si všimnúť zložitosť tohto pozadia: nepísané pravidlá často kodifikujú, ako a do akej miery nám nielen je dovolené, lež dokonca sa od nás očakáva, že porušujeme explicitné pravidlá. Tu nie je miesto na rozobratie tohto kľúčového aspektu; stačí poukázať na to, že veľký Iný ako tretí činiteľ v každom vzťahu k iným umožňuje jednotlivcom vymaniť sa z rámca mimetickej túžby. Keďže Girard aj Thiel tento rozmer v podstate ignorujú, niet divu, že ich riešenia sa radikálne líšia:

Thiel vo veľkej miere čerpá z mimetickej teórie: čím konkurenčnejší je trh, tým viac firiem sa navzájom kopíruje a produkuje nerozoznateľné produkty. Čím konkurencieschopnejšia je akademická obec, tým viac každý píše rôzne verzie toho istého článku, znova a znova. Zatiaľ je to girardovské (a pokiaľ ide o akademickú obec, bohužiaľ aj pravda). Aké je však Thielovo riešenie? On navrhuje, že skutočný inovátor sa musí povzniesť nad mimetickú konkurenciu a robiť to, čo nikto iný nerobí. To nie je Girard; je to Sartre. Girard nenachádzal zmysel v myšlienke radikálnej, nemodelovanej tvorby. Pýtal by sa: kde máme vziať nápad na to, čo nikto iný nerobí? Je zrejmé, že nie od iných. Ale ani nie z nášho vnútra. Vnútri je len prázdnota. Táto pokorná myšlienka bola potichu vynechaná z Thielovho podnikateľského modelu girardianizmu. [9]

Girardovo riešenie je úplne iné, kresťanské. Sebadeštruktívny cyklus mimetickej túžby možno prerušiť iba paradoxnou obetou, ktorá má ukončiť samotnú logiku obety – obetou Krista, stelesnením nevinnosti. Keď my – ľudstvo – toto urobíme, obetovaná nevinná obeť dáva jasne najavo, že obetovaní neboli vinní, že sme na nich len premietli svoju vlastnú vinu. Nasleduje kresťanský postoj, ktorý najlepšie vyjadril otec Zosima v Dostojevského diele Bratia Karamazovci: „Každý z nás je vinný vo všetkom pred všetkými a ja zo všetkého najviac.“ Postoj, ktorý je úplne nezlučiteľný s tým, ako konajú Thiel a Vance.

Aby sa predišlo nedorozumeniu, Thiel uvádza niekoľko platných bodov, najmä vo svojej kritike konkurencie. Súhlasím s Thielom, keď hovorí, že „trendy sú často veci, ktorým sa treba vyhnúť. Čo uprednostňujem pred trendmi, je zmysel pre poslanie.“ Ja by som však poslanie definoval v oveľa širšom zmysle, v zmysle povolania. Nielen bohatí oligarchovia, ale aj mnohí ľudia pracujúci v nízkoplatených zamestnaniach, ako je opatrovanie, vnímajú svoju prácu ako povolanie, ako niečo, čo nemá nič spoločné s konkurenciou. Táto predstava (s náboženským pozadím, ale napriek tomu otvorená materialistickému výkladu) ukazuje spôsob, ako dať životu zmysel bez toho, aby sme padli do pasce nejakej vyššej moci, ktorá tento zmysel zaručuje. Hanif Kureishi vo svojej knihe Shattered poznamenáva, že oveľa viac ako špičkoví špecializovaní lekári sú práve zdravotné sestry tie, ktoré považujú svoju prácu za povolanie:

Z rozhovorov, ktoré som viedol so zdravotnými sestrami, s ktorými trávim väčšinu dní a aj nocí – keďže som žiadne predtým nepoznal – považujú svoju prácu za povolanie, poslanie, celý spôsob života. Obliekajú a vyzliekajú ma, umývajú mi telo, genitálie a zadok, všetko čistia. Česajú mi vlasy, menia mi obväzy, kŕmia ma a zapájajú ma do rozhovorov; zavádzajú mi čapíky, menia mi katéter a umývajú mi zuby, holia ma a prenášajú ma z postele na stoličku – to je ich každodenná práca. /…/ Zdravotné sestry sú tu veselé, spievajú a robia vtipy, ale nie sú dobre platené. Mzdy sú v Taliansku určite nižšie ako v Spojenom kráľovstve, ale robia to už roky a, pokiaľ viem, chcú v tom pokračovať. [10]

Nehovoríme tu o nejakej vyššej forme kreativity (umenie, politika, veda…), ktorá nás vášnivo zamestnáva, hoci tiež nejde o prácu, ktorú robíme len pre peniaze. Hovoríme o ťažkej, nepríjemnej práci, ktorá prináša malú odmenu – robíme ju, pretože cítime, že ju jednoducho nemôžeme nerobiť. V Thielovom mentálnom priestore nie je miesto pre povolanie v tomto rozšírenom zmysle: keď konfrontuje konkurenciu a monopol, jeho stanovisko je striktne stanoviskom bankárov a kapitalistických manažérov, ktorí sa obávajú, ako maximalizovať svoje zisky. Väčšina kapitalistických manažérov, ako aj tí, ktorých zamestnávajú a vykorisťujú, je redukovaná na dav uväznený v mimetickej túžbe a vyhýbajú sa sebadeštruktívnej priepasti konkurencie tým, že svoje zlo premietajú na vonkajšieho votrelca, ktorého treba obetovať. Takže nielenže väčšina je davom, ktorý drží pohromade mimetická túžba; noví lordi oslavovaní Thielom, páni, ktorým sa podarilo vymaniť sa z mimetickej logiky, investujú väčšinu svojej „kreativity“ a peňazí do toho, ako ďalej rozvíjať digitálne médiá pod svojou kontrolou, aby bezohľadne zneužívali mimetickú túžbu používateľov médií.

Opäť platí, že nielenže dav pod vplyvom mimetickej túžby je hlavným objektom, na ktorom pracujú „kreatívni“ jednotlivci oslavovaní Thielom; ich cieľom je dokonca mimetickú túžbu posilniť – zameriavajú sa na to, ako ovládať dav pomocou digitálnych algoritmov, ktoré regulujú a manipulujú s mimetickou túžbou. V ich kráľovstve jednotlivci nenapodobňujú ostatných a nekonkurujú s ostatnými: modely, ktoré jednotlivci napodobňujú, sú už definované digitálnym priestorom, nad ktorým „kreatívni“ géniovia uplatňujú monopolnú moc. Inými slovami, digitálni majstri majú tendenciu nahradiť nášho tradičného veľkého Iného, ​​symbolickú podstatu sociálnych interakcií, algoritmami digitálneho veľkého Iného, ​​ktorého kontrolujú. Uplatňovanie monopolnej moci zahŕňa jeden subjekt ovládajúci trh s cieľom diktovať ceny, obmedzovať konkurenciu a maximalizovať zisky, a digitálni monopolisti ako Bezos, Musk, Zuckerberg a Gates si udržiavajú svoj monopol tým, že nemilosrdne drvia každú konkurenciu.

Thielove úvahy treba brať veľmi vážne, nielen preto, že v nich nachádzame mnoho cenných postrehov (jeho pokus prekročiť rámec konkurencie ukazuje správny smer; obsahuje neočakávaný emancipačný rozmer), ale predovšetkým preto, že Thiel poskytuje veľmi presvedčivý opis, ako to, čo Varoufakis a ďalší nazývajú technofeudalizmom, funguje ako sociálna prax: prostredníctvom medzery v samotnej vládnucej triede, ktorá oddeľuje bežných kapitalistov uväznených v konkurencii od digitálnych feudálnych lordov ovládajúcich celý priestor sociálnej interakcie.

Preto by sme nemali Thiela redukovať na postavu v Trumpovom vesmíre. Globálna hegemónia USA sa teraz postupne rozplýva a Trumpove pokusy správať sa ako pán sveta, ktorý zasahuje kamkoľvek chce, od Venezuely po Irán, sú vo svojej značne svojvoľnej a prehnanej podobe čoraz viac komédiou resp.čiernou komédiou, ale napriek tomu komédiou. Hegemónia USA nebola len zlá vec, napríklad pomáhala udržiavať mier v Európe počas rokov studenej vojny. Teraz táto hegemónia neupadá iba kvôli vzostupu iných superveľmocí: samotný Trump svojou chaotickou politikou tento úpadok urýchľuje. Avšak aj keby sa prebiehajúca vojna v Iráne ukázala ako koniec Trumpovej vlády v podobe praktizovanej v minulom roku, Thielova vízia zostane relevantná, vrátane jej základného paradoxu boja proti Antikristovi z pozície, ktorá je v konečnom dôsledku pozíciou Antikrista. Nie je to pravda nacionalisticko-populistických kresťanov? Nie sú oni dnes konečnou postavou Antikrista?

Záhada spočíva v tomto: prečo sa Thiel, zástanca digitálnej kontroly, odvoláva na pojem Antikrista? Prečo nekoná tak ako mnohí iní, ako jednoduchý radikálny technokrat, ktorý si myslí, že nás môže zachrániť iba neobmedzená umelá inteligencia? (Nehovoriac o tom, že mnohí veľkí vynálezcovia umelej inteligencie varujú pred jej nebezpečenstvami.) Prečo ospravedlňuje neobmedzenú vládu digitálnych korporácií odkazom na kresťanskú spiritualitu? Myslím si, že v hlbšom zmysle má Thiel pravdu voči čistým technokratom. Digitálna technokracia nemôže prežiť sama; potrebuje nejaký duchovný základ a keďže naše spoločnosti sú prevažne kresťanské, najzrejmejším spôsobom je prezentovať ich antikresťanský postoj ako pravé kresťanstvo – nezmysel, ale nezmysel, ktorý očividne funguje. V skutočnosti mám oveľa radšej než Thiela Aliho Larijaniho, nedávno „eliminovanú“ sivú eminenciu iránskeho režimu, ktorý absolvoval štúdium umelej inteligencie a napísal tri knihy o Immanuelovi Kantovi – keďže Larijani bol blízkym dôverníkom Alího Chameneího, niet divu, že na fotografii je na obálke knihy za ľavým ramenom Chameneího jasne viditeľný veľký Kantov portrét.

*Katechon biblický pojem „ten, ktorý zdržiava“ – biblická sila, ktorá odďaľuje príchod Antikrista (koniec sveta)

Odkazy:

1 https://www.ft.com/content/fc1e7e9a-9d5d-4217-b9b2-38069eb1197b.

2 https://reason.com/2025/10/14/i-listened-to-over-7-hours-of-peter-thiels-leaked-antichrist-lectures-theyre-surprisingly-libertarian/

3 https://sfstandard.com/opinion/2025/10/01/i-m-priest-s-should-reject-peter-thiel-s-antichrist-talk/

4 https://www.reddit.com/r/CriticalTheory/comments/1o4py7s/peter_thiel_and_the_apocalypse_of_bad_theory/.

5 From Philosophy To Power – Salmagundi Magazine.

6 https://www.reddit.com/r/CriticalTheory/comments/1o4py7s/peter_thiel_and_the_apocalypse_of_bad_theory/.

7 Op.cit.

8 https://unherd.com/2025/06/tech-bros-dont-get-rene-girard/.

9 Op.cit.

10 Hanif Kureishi, Shattered, London: Penguin 2024, p. 154-155.

Zdroj: https://slavoj.substack.com/p/conclusion-who-is-the-antichrist-f3d?publication_id=2152876&post_id=193568266&isFreemail=true&r=scfwg&triedRedirect=true Apr 08, 2026

Preložil Ladislav Hohoš.

SÚVISIACE:
Yanis Varoufakis: Prečo záleží na pracujúcej triede