Pred pár dňami (21. februára 2024) sa v Kazani (hlavnom meste turkického Tatarstanu, súčasti Ruskej federácie, ktoré je historicky vnímané ako záložné hlavné mesto s nádherným Kremľom, ale aj s najväčšou mešitou v Európe) stretli prezidenti Kazachstanu, Kirgizska, Tadžikistanu, Uzbekistanu a Ruskej federácie.
To, že stredoázijský prezidenti reagujú na novotvoriace sa usporiadania sveta, je všeobecne známe, ale oficiálnym cieľom tohto minisummitu bolo slávnostné zahájenie „Hier budúcnosti“[1]. A tu sa treba pozrieť, ktoré krajiny sa týchto hier zúčastňujú.
Upozorňujeme na to, len preto, aby bratislavská kaviareň nebola prekvapená z toho, kto a odkiaľ sa hier zúčastnil!
Komu sa nechce sliediť po internete, letmý pohľad na zoznam (spolu 107) zúčastnených krajín podľa abecedy vychádzajúcej z azbuky sa začína Austráliou a končí Etiópiou, kde je v zozname o.i. aj revolučne fialové Česko alebo skromné Slovensko…
No a potom prišlo to hlavné
Prezident V. Putin sa separátne stretol so svojimi stredoázijskými kolegami, aby bilaterálne prerokovali otázky dynamiky ekonomických vzťahov. Podľa slov Vladimira Putina tu neexistujú „… otázky, ktoré by potrebovali doplnkové rozhodnutia na najvyššej úrovni…“
Zľava – prezidenti K.-Ž. Tokajev, V. Putin, Š. Mirzijojev, E. Rachmon a S. Žaparov.
Foto: www.president.gov.uz
No prezidenti Kasym-Žomart Tokajev a Šavkat Mirzijojev rokovali s V. Putinom o možnej realizácii projektu železničného spojenia Ruskej federácie cez Kazachstan, Uzbekistan smerom na Afganistan a potom ďalej (Pakistan, India a Irán), pritom nekonkurujúc, skôr doplňujúc čínsky projekt Jeden pás – jedna cesta.
V zásade ide o oživenie cárskeho projektu Indo-Volžskej železničnej trate z dielne inžiniera Stanislava Baranovského z roku 1874.
Vtedy išlo o tri relatívne samostatné, ale podmieňujúca sa projekty: Jekaterinburgský, Orengburský a Saratovský, ktorých strategickým cieľom bolo pripútať príslušné regióny Strednej Ázie k Ruskému impériu a rozvoj obchodných vzťahov s Indiou a Čínou. Samozrejme, že sa predpokladal aj rozvoj tranzitného obchodu z Európy smerom do Ázie (cez Rusko).[2]
Mapka: TripTonkosti
Plnou parou vpred
Pripomeňme si, že v júli 2023 Pakistan, Uzbekistan a Afganistan podpísali spoločný protokol o výstavbe Transafganskej železničnej magistrále, ktorá by mala spojiť uzbeckú železničnú sieť s pakistanskou sieťou cez Afganistan. Reč je o trase: Termez – Mazar-i-Sarif – Logar – pakistanská hranica (Kuram). Inak v rámci tejto trasy sú dosť dôležité náleziská medi, olova, granitu, zinku či železnej rudy. Aspoň je jasné, prečo sa US tak, okrem ópia, angažovali v Afganistane.
Železničné aktivity Taškentu a Astany potvrdzujú, že aj keď sa okolie snaží (aj ich prostredníctvom) dotlačiť Moskvu do izolácie, pravda a realita je iná. Zásadne sa totiž zmenil záujem Ruska o Strednú a najmä Centrálnu Áziu, kam vedie cesta aj cez Afganistan. Južný azimut, ako diverzifikačná realita, je nielen geopolitickým záujmom, ale aj prioritou Moskvy. Tu si treba uvedomiť, že tým pádom sa Európa stáva marginalizovaným príveskom.
Nezabúdajme ani na to, že – a možno sa to bude zdať nedôležité – cez Afganistan sa má budovať trasa s rozchodom 1 520 mm, čo je ruský (ale aj ukrajinský) štandard, ktorý bude niekde potrebné zladiť so štandardom 1 435 mm (Irán ) a rozchodom 1 676 mm (India, Pakistan).
Aj táto technická dilema, ktorej riešenie je možné, potvrdzuje, že projekt Transafgánskeho železničného koridoru má síce nejasný ekonomický, ale jasný geopolitický zmysel.
(Autor je emeritný vysokoškolský učiteľ)
[1] Pozri: Игры Будущего — Википедия (wikipedia.org)
[2] Bližšie pozri: Железные дороги Евразии – Слон (Индия), Дракон (Китай), Медведь (Россия и Евразийский Союз). http://sobiainnen.livejournal.com/39426.html
