K 155. výročiu založenia a k 150. výročiu násilného zatvorenia prvého slovenského katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom
Táto správa, ktorú uverejnili Národnie noviny, znamenala, že niekoľkoročné úsilie slovenských katolíkov založiť vlastné gymnázium prinieslo svoje plody. Po dvoch evanjelických gymnáziách vo Veľkej Revúcej a v Turčianskom Svätom Martine sa podarilo slovenským národovcom založiť aj nižšie katolícke gymnázium v Kláštore pod Znievom. Gymnázium vzniklo vďaka nadšeniu Martina Čulena, Františka Víťazoslava Sasinka, Gustáva Kazimíra Zechentera Laskomerského, Andreja Kmeťa, Andreja Radlinského a znievskeho richtára Jána Capka, ale aj Štefana Moysesa, ktorý sa, žiaľ, otvorenia školy už nedožil.
Založiť slovenské gymnázium v nepriaznivých podmienkach Rakúsko-Uhorska nebola ľahká záležitosť. Okrem nadšenia bolo treba získať aj značné finančné prostriedky. V krátkom čase sa podarilo zozbierať 21 000 zlatých na prenájom Točekovského domu v Kláštore pod Znievom, ďalej na vybavenie tried, učební, kabinetov i na učiteľské platy. Okrem našich dejateľov na gymnázium po grajciaroch prispieval i pospolitý ľud, ba peňažné dary posielali aj krajania z Rumunska, Bulharska a Ruska. Obyvatelia Kláštora pod Znievom veľmi lacno alebo úplne zadarmo ubytovávali študentov gymnázia vo svojich domoch, ba aj ich stravovali.
Dňa 3. októbra 1869 sa slávnostnou svätou omšou začal školský rok na znievskom gymnáziu. Keďže sa prihlásilo 73 žiakov, riaditeľ školy Martin Čulen otvoril hneď prvé dva ročníky. Väčšina študentov, ktorí sa sem prišli učiť, pochádzala z chudobných rodín z celého Slovenska. Takmer dve tretiny žiakov nemala ani tie najzákladnejšie potreby ako obuv, šatstvo či školské pomôcky. Tých Čulen zobral pod svoje ochranné krídla a dával im viac ako polovicu svojho skromného platu. Bývali a stravovali sa u neho a Čulen ich aj šatil.
Profesori na znievskom gymnáziu?
Profesormi boli predovšetkým slovenskí vlastenci, ktorí neváhali pre národnú myšlienku priniesť akúkoľvek obeť. Zároveň to boli vynikajúci odborníci, ktorí by si našli miesto na hociktorom gymnáziu v Uhorsku za dvojnásobný aj vyšší plat. Len na porovnanie – podľa správy z roku 1873 najvyššie platy učiteľov boli v Pešti – riaditeľ mal ročne 1 650 zlatých a riadny profesor zarábal 1 450 zlatých. Najvyšší plat na znievskom gymnáziu mal Gabriel Zaymus, a to 735 zlatých. Platy ostatných profesorov boli od 500 do 600 zlatých. Riaditeľ Martin Čulen spočiatku nedostával plat, žil len z penzie 500 zlatých. Neskôr, keď mu ju odňali, nežiadal vyšší plat, ako mali ostatní profesori. A aj polovicu z tohto platu, ako som už spomenul, rozdal chudobným žiakom.
Čulen presadzoval, aby na gymnáziu žiaci boli vychovávaní nielen v klasickom duchu, ale aby v učebnom programe boli aj praktické predmety ako výučba lesníctva, ovocinárstva, záhradníctva, výstavba hospodárskych budov, výstavba ciest, jarkov a potokov. Čulen spojil klasickú formu gymnázia s reálnym gymnáziom a s jeho učebným programom vybudoval zo znievskeho gymnázia prvé reálne gymnázium v Uhorsku vôbec.
Po zrušení gymnázia odišiel Martin Čulen do chudobnej slovenskej dedinky Čaka. A ani tu, vzdialený od národného centra a kultúrneho života, neprestával udržiavať kontakt s priateľmi a bývalými žiakmi. Zomrel opustený v úplnej chudobe 23. januára 1894. Ambro Pietor, jeho bývalý žiak ešte na gymnáziu v Banskej Bystrici, v nekrológu v Národných novinách napísal: „Profesorská perióda jeho života zostane požehnanou a spomínanou, zakiaľ len slovenské zvuky v Tatrách nevyhynú. Málo je učiteľov, ktorí by od žiactva tak ctení a milovaní boli ako on.“
Vynikajúcim profesorom na znievskom gymnáziu bol Dr. Matej Korauš. Medicínu vyštudoval na Inštitúte pre výchovu vojenských lekárov vo Viedni. Roku 1871 zanechal Korauš sľubnú kariéru vojenského lekára a nastúpil na miesto profesora na znievskom gymnáziu. Učil fyziku, chémiu, biológiu, telovedu a počty. Korauš ako lekár publikoval mnohé vedecké články o cholere, a keď počas jeho pôsobenia na gymnáziu v Turci vypukla cholera, Korauš v priebehu dvoch rokov dokázal vyliečiť desiatky obyvateľov. Po zrušení školy sa nemohol ďalej venovať vedeckej odbornej činnosti a stal sa dedinským lekárom. A takto si na profesora Dr. Korauša spomína jeho žiak, spisovateľ Anton Bielek: „Priama, vojenská príroda. Dobrého srdca – mäkký i prísny, ako bolo treba… a vedel vychovávať. Tá slovenčina vynímala sa na jeho jazyku tak pekne. Žiadal priamosť, otvorenosť, určitosť od žiakov. Vtedy som porozumel, čo v tomto mužovi vrelo, čo ho pohlo zaujať miesto učbára na Znievskom gymnáziu – teda na stratenej varte. Nerád mal pochlebovanie, líškanie, žaloby. Srdečný tón jeho reči, veselá usmievavá tvár veľmi sa zamlúvala žiakom. Pri prednáškach a vyučovaní bol trpezlivý, ale potom bolo zle, keď zbadal lenivosť alebo ľahkomyseľnosť.“
Profesor Gabriel Zaymus učil latinčinu, slovenčinu, maďarčinu a francúzštinu. Na znievske gymnázium prišiel roku 1872, keď predtým pôsobil na učiteľskej preparandii v Banskej Bystrici. Napísal niekoľko čítaniek, mluvníc a cvičebníkov pre prostonárodné školy. Osobitnú pozornosť si zaslúži jeho Ústavopis. Knihu označil ako náuku o právach a povinnostiach občianskych pre počiatočné, opakovacie a meštianske školy, učiteľské prípravne a pre pospolitý ľud v Uhorsku. Zaymus sa snažil týmto dielom prebúdzať národné povedomie. Dokazoval, že náš národ je doma a že Uhorsko vzniklo na základoch Veľkomoravskej ríše. Poúčal ľud aj o povinnostiach občanov a o tom, ako má občan využívať práva zaručené ústavou. Pretože kniha bola v rozpore s maďarizačnými tendenciami, v školách ju zakázali. Po zatvorení školy krátko pôsobil vo Viedni ako súkromný učiteľ, potom učil na gymnáziu v Užhorode a v Prešove a roku 1881 prijal profesorské miesto v Levoči, kde pôsobil až do smrti roku 1894.
Zaymus zostavil veniec katolíckych cirkevných piesní. Bola to záslužná práca, pretože spevník, ktorý vyšiel v štyroch vydaniach, udržiaval v najširších vrstvách materinskú reč. V posledných rokoch života sa pokúsil preložiť Danteho Božskú komédiu. Toto dielo pokladal po Písme svätom za najslávnejšie dielo kresťanskej literatúry. Svoje tvorivé plány však už neuskutočnil. Z jeho prekladu sa zachoval len 3. spev z časti Peklo, ktorý Zaymus publikoval v prvom ročníku zborníka Tovaryšstvo.
Profesor Samuel Jaroslav Zachej učil slovenčinu, maďarčinu, nemčinu, zemepis, prírodopis a kreslenie. Viedol samovzdelávací krúžok žiakov a nacvičoval divadelné hry. Po zatvorení gymnázia krátky čas pôsobil v redakcii Národných novín. Zlé sociálne pomery a prenasledovanie za národné presvedčenie ho prinútili, aby sa vysťahoval najprv do Bukurešti a o dva roky neskôr do Sofie. Hoci sa v Bulharsku živil ako obchodník, neprestal sa zaujímať o kultúrne a politické dianie. Prispieval článkami a historickými štúdiami do Národných novín a v slovenských časopisoch publikoval preklady diel významných bulharských spisovateľov. Zachej sa veľmi zaslúžil o rozvoj slovensko-bulharských kultúrnych vzťahov a žil v Sofii ako vážený človek. K 70. narodeninám mu osobne prišiel zagratulovať spisovateľ Ivan Vazov, ktorého román Pod jarmom preložil, a minister výučby Stefan Bobčev. Zacheja navštívil pri tejto príležitosti aj náčelník tajného kabinetu bulharského cára Ferdinanda a odovzdal mu vlastnoručne cárom napísaný telegram a vyznamenanie – Oficiersky kríž radu sv. Alexandra IV. stupňa. Takéto vyznamenania sa udeľovali len veľmi zaslúžilým úradníkom a dejateľom.
Mimoškolská činnosť znievskeho gymnázia
Znievske gymnázium zohralo významnú úlohu nielen vo výučbe mladej slovenskej inteligencie, ale aj pri formovaní jej národného uvedomenia. Mimoriadne bohatá bola mimoškolská činnosť, ktorú organizoval profesor Zachej. Študenti si založili literárny spolok Budič a pravdepodobne vydávali aj časopis.
Na činnosti Budiča sa podieľal aj budúci spisovateľ Andrej Bielek. Táto tragická postava slovenskej literatúry študovala na gymnáziu v Kláštore pod Znievom v rokoch 1871 až 1874. Na toto obdobie Anton Bielek spomínal takto: „Obdobie mojich študentských liet živo mi je v pamäti, vďačne pamätám sa naň. Môj duch tak rád sa zastaví pri dobe, kde s knihou a perom v ruke stál som v radoch ctiteľov múz a robil im poklony, tu geometrickými radmi všemožných hypotéz, tam skandovaním Ovídiových distích, alebo učením sa spamäti veršov Vergíliovej Aeneidy.“
Bielek sa vrátil do Kláštora pod Znievom ešte raz. Roku 1876 – teda dva roky po násilnom zatvorení gymnázia – sem prišiel študovať na učiteľskú preparandiu. Ale to už nebol slovenský ústav, ale práve naopak, presadzovala sa tu tvrdá maďarizačná politika. Nie div, že Bieleka ako nenapraviteľného pansláva vylúčili zo školy. „Išiel som na učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom, poneváč štát chovancom dával celé zaopatrenie. Po dvoch rokoch vylúčili ma, bárs som bol prvým žiakom v ústave. Súkromne som poskladal skúšky dospelosti s prospechom výborný.“
Po maturite Bielek jedenásť rokov učil v zastrčených kútoch Slovenska, potom pôsobil ako bankový úradník. V roku 1906 sa vysťahoval do Spojených štátov, kde redigoval noviny Slovák v Amerike. V roku 1910 v hlbokej depresii opustil USA a o rok neskôr zomrel v ústave pre choromyseľných.
Najznámejším spisovateľom znievského gymnázia matičného obdobia je dramatik Ferko Urbánek, ktorý práve tu prišiel prvýkrát do styku s divadlom. Veľmi naňho zapôsobil povestný Dubský, majiteľ veľkého bábkového divadla. Pochopenie pre jeho záľubu mali riaditeľ gymnázia Martin Čulen a učiteľ Samuel Zachej. Ferko Urbánek pôvodne pre svojich spolužiakov pripravoval bábkové hry, sám si stružlikal bábky i pripravoval kulisy. Neskôr v spomienkach, ktoré publikoval na sklonku života v časopisoch Slovenská liga a Naše divadlo, napísal: „Repertoár som zostavoval tak, že dramatizoval som naše slovenské povesti, rozličné výjavy z bežného života a rozmanité udalosti z ľudu atď. Bol som vtedy mladý, jarý, duch môj bol bystrý a fantázia moja bola živá, plodná; nuž bolo mi to i hračkou na každú sobotu alebo na každú druhú sobotu napísať novú divadelnú hru pre naše bábkové divadlo.“
Stavba novej budovy
Kvalitný učebný program, dobrí profesori a pedagogické úspechy – to boli dôvody, kvôli ktorým počet žiakov znievskeho gymnázia rástol. V rokoch 1870 – 1874 ich bolo okolo 150. Prenajaté priestory Točekovského domu už nestačili požiadavkám školy, preto patronát vyhlásil ďalšiu zbierku na stavbu novej budovy. Zbieral sa celý slovenský národ a za dva roky patronát zhromaždil vyše 7 000 zlatých. Za 2 280 zlatých kúpil pozemok a 19. apríla 1874 položili na ňom základný kameň. Pri tejto udalosti sa tu stretli národovci zo všetkých kútov Slovenska.
Nadšenie obyvateľov Kláštora pod Znievom nemalo konca-kraja. Aby bola budova rýchlejšie postavená, vybudovali za mestečkom tehelňu. Pomáhať stavať prišli aj robotníci z Kremnice, Banskej Bystrice a blízkeho okolia. Mnohí študenti neodišli na prázdniny, ale spolu s profesormi stavali novú budovu. Keď už dva týždne pred začatím školského roku budova stála, domáci sami z vlastných domácností do novej školy prinášali nábytok – stoly, stoličky, pece, vešiaky. Napriek tomuto nadšeniu sa v novej budove mladí slovenskí gymnazisti nikdy neučili.
Vyšetrovanie a násilný zánik gymnázia
Nižšie reálne katolícke gymnázium v Kláštore pod Znievom vzniklo totiž v čase zostrujúceho sa národnostného útlaku, po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Uhorská vláda začala presadzovať tvrdú asimilačnú politiku, a tak nie div, že tŕňom v oku jej boli tri slovenské gymnáziá a Matica slovenská. Profesori, ktorí nezištne za skromné platy zapaľovali v žiakoch svetlá poznania, boli vystavení v maďarónskej tlači neustálemu ohováraniu a osočovaniu. Za všetky útoky aspoň jedna ukážka: „Sám Čulen je vysvätený kňaz, diplomovaný profesor. Človek nadmieru surových manierov a fanatický pansláv. Dr. Korauš, vojenský lekár, je vzdelaný človek, ale v národnostnom fanatizme, ešte aj od Čulena väčší ultrista. Zachej je tiež zúrivý národovec. Zaymus je kňaz, diplomovaný profesor, ale v národnostnom ohľade prepiatych náhľadov… Medzi týmito panslávskym ideám najnáruživejšie oddaní sú: Čulen a Korauš.“
Situácia sa zhoršila, keď podžupan Zvolenskej stolice Béla Grünwald založil po slovensky písaný časopis Svornosť. Nebolo čísla, v ktorom by časopis neútočil na Maticu alebo na niektoré slovenské gymnázium. Dňa 15. apríla 1874 dal Grünwald na zasadnutí Zvolenskej stolice odsúhlasiť žiadosť, aby sa slovenské školy i na žiadosť samých Slovákov zrušili. Túto žiadosť podporili všetky stolice okrem Turčianskej.
A to bol podnet, aby sa začalo vyšetrovanie proti slovenským gymnáziám. Prvé vyšetrovanie sa začalo v Revúcej, druhé bolo práve v Kláštore pod Znievom. Prešporský hlavný riaditeľ Barton, ktorého minister poveril vyšetrovaním, však nezistil nič, kvôli čomu by sa malo gymnázium zavrieť. Jeho správa znela: „Čo do výučby zaslúži si tento ústav všeobecne pochvalu. Zvlášte v maďarskej reči pozorovať taký pokrok, že žiaci už v tretej triede môžu sa učiť zemepis a dejepis v maďarčine. Ústav tento zasluhuje pochvalu pre čisto katolícky ráz; opravdivá nábožnosť žiakov javí sa takmer v každom počínaní žiakov. V samom ústave nenašiel som nič takého, čo by sa v pozitívnom smere mohlo nazvať protivlasteneckým. Skoro negatívny je ten smer, v ktorom sa môže urobiť námietka proti ústavu menovite: Slovenskej reči sa dáva prednosť pred maďarskou rečou, ba maďarčina sa nazýva cudzou rečou. Všetky nápisy ústavu sú slovenské. Mládež v kostole spieva po slovensky, latinsky, len po maďarsky nie. Učbári sú vzdelaní ľudia, ale do jedného zmýšľania slovenského. A preto navrhujem, aby riaditeľ ako hlavný činiteľ gymnázia pre svoje terajšie i minulé politické pôsobenie bol z ústavu odstránený a na jeho miesto vymenovaný muž vlasteneckého zmýšľania, ktorý by na tomto dobrom ústave mohol svojej úlohe zodpovedať.“
Keďže Bartonova misia nepriniesla želané výsledky, vláda navrhla gymnázium poštátniť. To patronát odmietol. Vláda vyslala ďalšiu inšpekciu – štátneho sekretára Gedeóna Tanárkyho a ministerského radcu Mészárosa. Ich vyšetrovanie sa skončilo pre odporcov gymnázia fiaskom, pretože po vyšetrovaní Tanárky povedal: „Teším sa, pánovia, že vám musím zalichotiť a povedať, že takéto gymnázium ako vaše niet ani v čisto maďarských mestách, a poviem to i pánu ministrovi a ak bude treba, aj na sneme budem zastávať túto svoju mienku.“
Vláda urobila tretí pokus. Vyšetrovaním poverila riaditeľa banskobystrického gymnázia Dr. Jána Klamárika, úhlavného Čulenovho nepriateľa. Klamárik tri dni vyšetroval, a keďže odišiel bez slova, zdalo sa, že je všetko v poriadku. Aj žiaci sa začali schádzať na otvorenie nového školského roku 1874/75. Očakávalo sa, že ich bude 200.
Preto ako blesk z jasného neba zapôsobilo nariadenie ministra kultúry a bohočesti Augustína Treforta, ktorý 21. septembra 1874 zakázal činnosť gymnázia. Dôvody boli viac ako absurdné – stará budova podľa neho nevyhovuje a novú zo zdravotných dôvodov zakazuje otvoriť. O päť dní neskôr riaditeľ Čulen vydáva toto nariadenie: „Následkom ministeriálneho 21. septembra vydaného a cestou gymnasiálneho dozorstva dňa 26. septembra doručeného prísneho rozkazu úradne uvedomujú sa všetci tí rodičia, ktorí svojich synáčkov do výchovy a výučby do Kláštorského samostatného katolíckeho gymnásia zamýšľali, že toto gymnasium od Uhorsko-kráľovského ministra osvety dočasne je zatvorené, ani v ňom sa vyučovať nesmie, a preto nech sa o výchovu a výučbu svojich dietok na inom ústave postarajú.“
Takto smutne zakončilo činnosť gymnázium v Kláštore pod Znievom v matičnom období. Napriek tomu jeho päťročné pôsobenie prinieslo svoje plody. Jeho žiaci znamenali aj keď počtom skromný, ale predsa len základ budúcej slovenskej inteligencie. Zo študentov vyrástli kňazi, učitelia, právnici, spisovatelia, kultúrni dejatelia, ktorí sa v najťažších chvíľach slovenského národa na prelome 19. a 20. storočia postavili proti maďarizácii, pomáhali dvíhať národné uvedomenie a v časoch najväčšieho útlaku vlievali nádej do žíl. Veľmi správne to predpovedala aj báseň uverejnená v Národných novinách, ktorú pod pseudonynom B. napísal Ján Botto:
Obtnite mladej lipy vetvy zelené; –
príde nová jar, sila skypí, – koruna vyženie!
Padol oltár obetí! Junač naša zbitá,
Prápor svätý rozniesli barbarské kopytá.
Zvíťazili! No hanba na jejich sedí zbroji;
Hrad padol, ale pravda naša – stojí!
Zatĺkli prameň živý; oj, deti sokolie!
Nebojte sa, vôd majú ešte naše hole.
A keď všetky zakujú tí kňazi slobody:
Zo skál holých vyvedie Mojžiš druhý vody!
Snímky: www.wikimedia.commons, www.wikipedia.sk, www.vets.cz | Ladislav Barabás, FB stránka Kláštora pod Znievom
Jedna odpoveď
Vďaka za množstvo zaujímavých informácií o vzniku, pôsobení a zániku gymnázia v Kláštore pod Znievom, ale aj o osobnostiach jeho profesorov a ich osudoch, o učebnom pláne či o rôznych aktivitách. Tristné je čítanie o tom, ako v r. 1874 všetky stolice okrem Turčianskej podporili návrh zvolenského podžupana Bélu Grünwalda zatvoriť slovenské školy, vrátane znievskeho gymnázia…. Ale sme dnes iní? Nepodkopávame si vlastné korene, hoci inými metódami?