Čo znamená žiť v chudobe?

Poznámka redakcie: V diskusii na stránke týždenníka Slovo sa objavilo absolútne neférové obvinenie, že je článok „Globálna chudoba a jej hlavné príčiny“ od Michala Hönscha plagiátom. Aby sme rozptýlili akékoľvek pochybnosti, rozhodli sme sa uverejniť článok na internetových stránkach ešte raz, v nekrátenej forme – teda so všetkými poznámkami pod čiarou aj citáciami. Aj týmto sa chceme autorovi článku ospravedlniť za to, že naše redakčné úpravy umožnili, aby ho niekto (absolútne neprávom) obvinil z plagiátorstva. Pri rozoberaní otázky chudoby je dôležité zvoliť relevantnú metódu jej merania. Najčastejšie sa opakujú dva základné pohľady. Prvý sa usiluje identifikovať absolútnu hranicu chudoby na základe príjmu. Napríklad OSN a Svetová Banka často používa ako hranicu chudoby príjem menší ako 2 USD/ na osobu a deň (vyjadrené v parite kúpnej sily). Za extrémnu chudobu sa pritom považuje príjem nižší ako 1 USD/ na osobu a deň. Druhý prístup poukazuje na to, že chudobu nemožno redukovať len na záležitosť príjmu. Ázijská rozvojová banka definuje chudobu ako: „nedostatok základných zdrojov a príležitostí, ktoré prináležia každému človeku“. Chudoba je oveľa lepšie merateľná v termínoch ako vzdelanie, zdravotnícka starostlivosť, výživa, prístup k pitnej vode a hygiene. Existujú jasné dôkazy, že medzi bohatými a chudobnými sú výrazné rozdiely nielen v oblasti príjmu. Chudobní ľudia musia všeobecne cestovať oveľa väčšie vzdialenosti za zdravotníckymi službami a prístupom k vzdelaniu. Napr. vo vidieckych oblastiach Nigérie deti patriace k pätine najchudobnejších musia cestovať do najbližšej školy päťkrát väčšiu vzdialenosť, a do najbližšieho zdravotníckeho strediska sedemkrát väčšiu vzdialenosť ako deti patriace k pätine najbohatších. Podobne v Kambodži, 96% ľudí patriacich k pätine najbohatších má prístup k pitnej vode, kým z pätiny najchudobnejších má k pitnej vode prístup iba 21%. V Maroku má k pitnej vode prístup 97% z pätiny najbohatších, ale iba 11% z pätiny najchudobnejších. V Peru je tento pomer 98% a 39%. Zúžený pohľad na jeden ukazovateľ (príjem) tak môže viesť k mylným záverom. Práve z toho dôvodu United Nations Development Programme (UNDP) pri hodnotení krajín z hľadiska výšky životnej úrovne používa špeciálny ukazovateľ s názvom Human Development Index (HDI). Pozostáva z troch veličín: HDP/obyvateľa, úroveň gramotnosti a priemerná dĺžka života. Hoci tiež nepredstavuje ideálny spôsob merania, aspoň nezužuje chudobu len na oblasť príjmu. Predpoklad prvý: Globalizácia vedie k znižovaniu chudoby Rozvojové úsilie finančných inštitúcií (Svetová Banka, MMF) v 80-tych a 90-tych rokoch bolo vedené presvedčením, že trhové sily pozdvihnú rozvojové krajiny na cestu k trvalému ekonomickému rastu. Globalizácia bola vnímaná ako nový motor celosvetového ekonomického pokroku. Rozvojové krajiny boli presviedčané, že ak založia makroekonomickú politiku na liberalizácii svojich trhov a privatizácii, dosiahnu ekonomický rast. Ekonomický rast mal viesť k všeobecnému zlepšeniu stavu zdravotníctva, školstva, výživy a prístupu k pitnej vode a hygienickým zariadeniam. Mnohí očakávali, že odstránením bariéry štátnych hraníc, znižovaním tarifných a netarifných prekážok v medzinárodnom obchode, porastie vzájomná obchodná výmena a ekonomické rozdiely medzi vyspelým a rozvojovým svetom sa budú znižovať. Toto tvrdenie navonok podporuje fakt, že podiel ľudí na svete žijúcich s príjmom nižším ako 1 USD/deň za posledných 10 rokov klesol z 30% na 23%. Pri bližšom pohľade však zistíme, že najväčší podiel na tomto poklese globálnej chudoby možno pripísať mimoriadne vysokému hospodárskemu rastu v Číne (v 90-tych rokoch rástol HDP priemerne o 9% ročne). To „štatisticky“ vyslobodilo z chudoby viac ako 150 miliónov ľudí. Všade inde vo svete sa počet chudobných za posledných 10 rokov buď vôbec nezmenil alebo dokonca narástol (pozri tabuľku č. 1). Zarážajúci je viac ako 200-percentný nárast extrémnej chudoby (z 31 miliónov na 97 miliónov) v transformujúcich sa krajinách Strednej a Východnej Európy a v bývalých krajinách Sovietskeho zväzu, ako aj nárast počtu chudobných nastal i v Latinskej Amerike a subsaharskej Afrike.

Tabuľka č. 1: Počet ľudí žijúcich v extrémnej chudobe s príjmom menším ako 1 USD/deň

Podľa údajov UNDP, napriek postupujúcim procesom globalizácie na svete žije pod hranicou chudoby s príjmom menším ako 2 USD denne/obyvateľa viac ako 2,8 miliardy ľudí (45%!) (v Južnej Ázii je to 40%, v Sub-saharskej Afrike 46%, v Latinskej Amerike 16%). To znamená, že takmer polovica planéty žije v chudobe. Je to zarážajúce číslo. Navyše, 1,2 miliardy ľudí žije v extrémnej chudobe, ktorej hranica je stanovená na 1 USD denne/obyvateľa. Uveďme aj ďalšie fakty: 1,1 miliarda ľudí je bez prístupu k čistej pitnej vode 2,4 miliardy ľudí nemá prístup k základnej zdravotníckej starostlivosti Viac ako 10 miliónov detí zomiera každý rok na choroby, ktorým by sa dalo preventívnym očkovaním zabrániť. 4 milióny z tých, čo zomrú sú novorodenci. Okolo 125 miliónov detí vôbec nechodí do školy, z čoho takmer dve tretiny z nich sú dievčatá. Z hľadiska rozvoja životnej úrovne boli 90-te roky rokmi najlepšími ale i najhoršími. Niektoré regióny a krajiny zaznamenali bezprecedentný rast, kým iné stagnáciu alebo pokles. Napriek tomu, že za posledných 10 rokov chudoba v mnohých krajinách výrazne poklesla (Brazília, Chile, India, Uganda, Thajsko, Vietnam), zo 67 krajín s dostupnými údajmi 37 krajín zaznamenalo nárast chudoby. Podobne, ak si pozrieme údaje rastu HDP za obdobie 1990 – 2001 zistíme, že zo 155 krajín s dostupnými údajmi 54 krajín malo v roku 2001 nižšie HDP/obyvateľa ako v roku 1990 (inými slovami – sú teraz chudobnejšie ako boli v roku 1990), u 71 krajín bol priemerný rast HDP nižší ako 3% ročne a len u 30 krajín bol vyšší ako 3% ročne. Zarážajúca je vysoká miera stagnácie a úpadku, ktorá sa v minulých desaťročiach nevyskytovala. Ak použijeme ako indikátor výšky životnej úrovne spomínaný Human Development Index, zistíme, že kým v 80-tych rokoch zo 114 krajín iba 4 krajiny zaznamenali pokles HDI, v 90-tych rokoch ich bolo už 21 (pozri tabuľku č. 2). HDI sa vzhľadom na svoju štruktúru mení len veľmi pomaly (zmeniť priemerný vek občanov a gramotnosť si vyžaduje dlhé časové obdobie), pričom zvyčajne postupne stúpa nahor. Preto ak HDI klesá, poukazuje to na závažnú krízu v danej krajine.

Tabuľka č. 2: Krajiny, ktoré zaznamenali v 80-tych a 90-tych rokoch pokles HDI

Možno konštatovať, že globalizácia neviedla k rastu HDP automaticky vo všetkých regiónoch, ale len v niektorých. V iných mala naopak za následok stagnáciu a u 54 krajín dokonca výrazné zhoršenie.. Predpoklad druhý: Otváranie trhov (ekonomická liberalizácia) vedie k rastu HDP a rast HDP znamená rast životnej úrovne Mnoho ekonomických štúdií sa snaží dokázať súvislosť medzi globalizáciou a rastom – a medzi rastom a znížením chudoby. Odkaz týchto štúdií je jasný: otvárajte svoje ekonomiky, liberalizujte svoje trhy a budete rásť; a ako budete rásť, chudoba sa bude znižovať. Faktom je, že bezprecedentný pokles celosvetovej chudoby z 30% na 23% by bez globalizácie pravdepodobne nebol možný. Najväčšie zníženie chudoby nastalo zvyčajne v tých regiónoch, ktoré dosiahli najvyšší rast HDP (tabuľka č. 3). Podľa UNDP len veľmi zriedkavo (ak vôbec) dochádza k poklesu chudoby aj bez rastu HDP. Ekonomický rast je teda základným predpokladom pre zníženie chudoby.

Tabuľka č. 3: Súvislosť medzi ekonomickým rastom a znížením chudoby 1990 – 2000

Na druhej strane, ako sme si podrobne ukázali v predchádzajúcej časti, nie je tomu vždy tak. Navyše, nie všetky regióny, ktoré zaznamenali ekonomický rast, dosiahli aj rast životnej úrovne. U niektorých došlo napriek rastu HDP dokonca k prehĺbeniu chudoby. V Indonézii, Poľsku a na Srí Lanke počet ľudí žijúcich v chudobe počas 90-tych rokov vzrástol, hoci dlhodobo dosahovali ekonomický rast. Hoci ekonomický rast môže viesť k zníženiu chudoby, rovnako aj nemusí. Súvislosť jednoducho nie je automatická. Opäť sa presviedčame, že výšku životnej úrovne jednoducho nemožno merať len prostredníctvom výšky HDP/obyvateľa. Ako v knihe „Keď korporácie vládnu svetu“ upozorňuje David C. Korten, profesor na Harvard University Graduate School of Business, problém spočíva v spôsobe výpočtu HDP: „…kým v štandardnom účtovníctve sa od celkového príjmu vždy odpočítavajú odpisy hodnoty základných prostriedkov, ekonomický systém, ktorým sa meria ekonomický rast, vôbec neberie do úvahy vyčerpávanie spoločenského a prírodného kapitálu. V skutočnosti mnohé negatívne dopady ekonomického rastu eviduje ako prínosy, hoci namiesto zvyšovania nášho blahobytu ho celkom jednoznačne znižujú.“ Dôsledky sú niekedy absurdné. Napríklad náklady na vyčistenie následkov havárie ropného tankera Exxon Valdez pri pobreží Aljašky, boli vykázané ako prínos k ekonomickému rastu. Podľa tejto logiky, náklady na odstránenie priemyselnej katastrofy, ktorá je tragická pre ľudí a životné prostredie, sú často evidované ako prínos pre ekonomiku. Okrem toho, životné prostredie viac zaťažujú také činnosti, ktoré zvyčajne najviac prispievajú k rastu HDP. Napríklad jeden kilometer jazdy autom prispeje k rastu HDP viac než kilometer jazdy na bicykli. Zapnutím klimatizácie sa prispeje k rastu HDP viac ako otvorením okna. Kupovanie vopred balených a spracovaných potravín zvyšuje hodnotu HDP viac než používanie prirodzených potravín kupovaných v opakovane použiteľných prepravkách a recyklovateľných obaloch. Trhová cena prírodných zdrojov doteraz nebola určená, hoci ich vytvorenie trvalo milióny tokov (ropa, uhlie). Masívna ťažba dreva v pralesoch z ekonomického hľadiska prispieva k rastu HDP (čím viac dreva z pralesov vyťažíme, tým vyššie bude HDP). Merať hodnotu pralesov trhovou cennou vyťaženého dreva a zároveň ignorovať súvisiace závažné ekologické dopady je nepostačujúce. Takto sa mnohé negatívne dopady ekonomického rastu chybne evidujú ako prínosy. To môže byť vysvetlenie klesajúcej životnej úrovne v niektorých krajinách aj napriek rastu HDP. J. Stiglitz – svetoznámy ekonóm, laureát Nobelovej ceny za ekonomiku a bývalý vedúci predstaviteľ Svetovej Banky – konštatuje: Rast neznamená len to, že bohatí získali mnohonásobne viac, ale časť výdobytkov rastu môže ísť aj na úkor chudobných. Debata by sa nemala zaoberať tým, či je rast dobrý alebo zlý, ale tým, či určité politiky vedú k takému druhu rastu, ktorý zlepšuje postavenie chudobných. Vecou politiky by nemalo byť, či „globalizovať alebo neglobalizovať“, alebo „rásť alebo nerásť“. Namiesto toho by otázka mala stáť: Akým spôsobom máme liberalizovať? Aký typ politiky by mal tento proces sprevádzať? Stiglitz tvrdí, že ani teória ani prax nepotvrdila názor, že otváranie trhov krátkodobému (špekulatívnemu) kapitálu zvyšuje ekonomický rast. Naopak. Máme množstvo dôkazov a teoretických poznatkov, že prílev krátkodobého kapitálu zvyšuje ekonomickú nestabilitu, a že ekonomická nestabilita prispieva k zvýšeniu chudoby a bezpečnostných rizík. V takýchto formách môže liberalizácia kapitálového trhu síce zvýšiť „globalizáciu“, ale nemusí zvýšiť „rast“. Priamo naopak – môže chudobu ešte viac prehĺbiť.

Predpoklad tretí – otváranie trhov je univerzálny proces Významným medzníkom v procese svetového otvárania trhov malo byť stretnutie World Trade Organisation v meste Doha (Katar) v roku 2001. Výsledkom deklarácie, ktorú podpísali ministri zúčastnených krajín bolo potvrdenie cieľov zníženia chudoby a veľkolepý záväzok: umiestniť záujmy rozvojových krajín do centra záujmu budúcej práce ministrov a odstrániť všetky kvóty a colné bariéry na produkty prichádzajúce z najmenej rozvinutých krajín. Výsledkom očakávaní z Uruguajského kola GATT (1986–1994) a Deklarácie z Doha (2001) bolo, že bohaté štáty otvoria svoje trhy pre produkty poľnohospodárstva a textilného priemyslu (pre rozvojové štáty dvoch najdôležitejších sektoroch). Dnešná realita je pre rozvojové štáty veľkým sklamaním. Počas Uruguajského kola GATT boli síce clá znížené zo 40% až na 5%, ale len u priemyselných výrobkov. V tejto oblasti môžu rozvojové štáty vyspelým krajinám len ťažko konkurovať. Voči produktom pochádzajúcim z najchudobnejších krajín ostávajú trhy napriek formálnym záväzkom naďalej zatvorené. Obchodné politiky bohatých krajín sú teda vysoko diskriminačné. Ako vyplýva z Human Development Report 2003 , ochranárske opatrenia vyspelých štátov stále ostávajú mimoriadne vysoké. Rozdeľme si ich do troch skupín: Colné bariéry: Väčšina bohatých krajín uplatňuje vyššie clá na poľnohospodárske produkty a polotovary – jediné tovary, ktoré sú rozvojové štáty schopné vyrábať a vyvážať. Napríklad: Bangladéš vyváža ročne do USA tovar v hodnote približne 2,4 mld. USD a platí priemerne 14% clo, kým Francúzsko vyváža do USA viac ako 30 mld. USD a platí iba 1% clo. Navyše, rozvojové štáty, ak chcú namiesto polotovarov a surovín vyvážať hotové výrobky, musia čeliť vyšším clám. Napr. Nový Zéland uvaľuje 5% clo na kávové zrná ale už 15% clo na hotovú kávu. Podobne Japonsko, uvaľuje 0,1% clo na nespracovaný textil a 8,6% clo na hotové textilné výrobky atď. Dovozné kvóty: Dovozné kvóty sú ešte viac extrémne ako colné opatrenia. Nielenže znižujú konkurencieschopnosť výrobkov z rozvojových krajín, navyše ešte zabraňujú týmto výrobkom prekročiť stanovený objem, čím im ani nedávajú šancu vôbec súťažiť. Krajiny OECD uplatňujú dovozné kvóty na širokú škálu výrobkov, obzvlášť na textilné tovary – práve tie, v ktorých by mohli mať vďaka lacnej pracovnej sile komparatívnu výhodu práve rozvojové krajiny. Exportné subvencie: Iný spôsob, ako si bohaté krajiny udržiavajú svoje postavenie na svetových trhoch už s trhom nemá vôbec nič spoločné: platia obrovské subvencie svojim domácim poľnohospodárskym producentom. Tieto subvencie sú tak vysoké (okolo 311 mld. USD ročne!), že ovplyvňujú svetové ceny poľnohospodárskych produktov, výrazne znevýhodňujúc rozvojové krajiny, ktoré si takéto subvencie svojich výrobkov nemôžu dovoliť. Smutným faktom je, že výška subvencií krajín OECD na bavlnu a hovädzí dobytok/1 kus je výrazne vyššia ako rozvojová pomoc/1 osobu krajín OECD krajinám Sub-Saharskej Afriky. Hlavné príčiny pretrvávajúcej globálnej chudoby Je pravdou, že samotné rozvojové krajiny majú svoj podiel viny na vlastnej zaostalosti (napr. neschopné resp. nedemokratické režimy, vysoká miera korupcie a pod.). Zároveň však existujú dôkazy, že aj vyspelý svet svojím postojom nesie určitú zodpovednosť za pretrvávanie globálnej chudoby. Hlavné príčiny globálnej chudoby by sme mohli zhrnúť do niekoľkých nasledovných bodov: „Vyspelé“ krajiny, ktoré najviac presadzujú v medzinárodných ekonomických vzťahoch liberalizačný model, ho samy nedodržiavajú bránia rozvojovým v prístupe na svoje trhy, hoci na druhej strane samy od nich otvorenie trhov požadujú. V oblastiach, v ktorých nie sú globálne konkurencieschopné odmietajú otvoriť svoje hranice a vpustiť výrobky rozvojových krajín na svoje trhy (napr. oblasť poľnohospodárstva a textilného priemyslu). Vyspelé štáty dokážu v procese otvárania trhov lepšie presadzovať svoje záujmy i prostredníctvom medzinárodných ekonomických inštitúcií ako sú Svetová banka, Medzinárodný menový fond a Svetová obchodná organizácia. Dosahujú preto v priemere vyššiu mieru ekonomického rastu ako rozvojové štáty, ktoré na otváranie trhov zvyčajne nie sú pripravené a nedokážu čeliť silnej konkurencii. Ak vezmeme do úvahy údaje z kontrolnej správy, ktorú vydal The International Financial Institution Advisory Commission (IFIAC), zistíme, že v období rokov 1990–1999 neuspelo celkovo 59 %(!) projektov Svetovej banky. Z týchto údajov vyplýva, že iba necelá tretina projektov financovaných Svetovou bankou má návratnosť, ktorá odôvodňuje pôvodnú investíciu. Avšak bez ohľadu na to, či ide o úspešný alebo neúspešný projekt, pôžičku musí daná rozvojová krajina splatiť – v devízach. Svetová banka za svoje vlastné chyby nenesie žiadnu zodpovednosť. Vysoká miera orientácie rozvojových krajín na poľnohospodárske a primárne produkty s nízkou pridanou hodnotou a zároveň nedostatočná miera technologických inovácií neumožňuje výraznejšie zvýšiť ekonomický rast a následne aj životnú úroveň (R. Prebish – teória závislosti) . Rozvojové krajiny majú svoje hospodárstvo orientované predovšetkým na poľnohospodárske a primárne produkty (t.j. polotovary, slúžiace na výrobu iných tovarov), kým vo vyspelých štátoch hlavnú časť výroby tvoria hlavne priemyselné výrobky. Ak chcú teda periférne krajiny zvýšiť svoj rast, mali by sa podľa Prebisha orientovať na zvýšenie produkcie priemyselných výrobkov – s vyššou pridanou hodnotou a zároveň vyššou cenovou elasticitou ich dopytu. Pretrvávajúca vysoká miera zadĺženia mnohých rozvojových krajín bráni naštartovaniu zdravého ekonomického rozvoja – keďže dlhová služba pohlcuje všetky vytvorené ekonomické prebytky. Deklarovaná snaha zvýšiť rozvojovú pomoc krajinám tretieho sveta je len formálnym gestom. Fakt, že u mnohých vyspelých krajín sa už 30 rokov nedarí naplniť záväzok zvýšiť výšku rozvojovej pomoci (Official Development Assistance – ODA) na 0,7% HNP, len dokazuje nezáujem o problémy rozvojových štátov. Väčšina OECD krajín dnes poskytuje rozvojovú pomoc vo výške len O,33% HNP (USA napr. len 0,13% HDP) . Podľa údajov UNDP, ak by členovia Výboru OECD pre rozvojovú pomoc splnili svoj záväzok vo výške 0,7 % HNP, celkový objem finančných prostriedkov by dosiahol 165 mld. USD – čo by predstavovalo sumu trikrát väčšiu ako je dnešná úroveň. Táto suma by bola podstatne vyššia ako suma potrebná na dosiahnutie Millenium Development Goals. geografické faktory (geografická poloha, suché podnebie, nedostatok úrodnej pôdy, nedostatok vody na zavlažovanie) sociálno – politické faktory (neschopné, nedemokratické režimy, vysoká miera korupcie, nevhodné hospodárenie) Záverom Ani jeden z vyššie vyslovených predpokladov sa nepodarilo jednoznačne dokázať. Z citovaných údajov vyplýva skôr opak. Globalizácia nielenže neviedla k znižovaniu rozdielov medzi štátmi, ale priepasť medzi vyspelým a rozvojovým svetom sa dokonca prehĺbila. Podobne, mohli sme sa presvedčiť, že otváranie trhov (ekonomická liberalizácia) nemusí viesť k zvýšeniu HDP. K rastu HDP nedošlo automaticky vo všetkých regiónoch, ale len v niektorých. V iných mala globalizácia naopak za následok stagnáciu a u 54 krajín dokonca výrazné zhoršenie. Navyše, zistili sme, že je potrebné rozlišovať medzi rastom HDP a rastom životnej úrovne. Ekonomický rast je síce základným predpokladom pre zníženie chudoby (podľa UNDP len veľmi zriedkavo dochádza k poklesu chudoby aj bez rastu HDP), ale nie vždy k zníženiu chudoby aj skutočne vedie. Som presvedčený, že rozvojový svet nemôže čakať od vyspelého sveta žiadnu skutočnú pomoc. Napriek politikmi vyspelých štátov už mnoho rokov verejne deklarovanej podpore rozvojovým krajinám, dochádza v medzinárodných vzťahoch k presadzovaniu vlastných národných záujmov – s nízkou mierou solidarity so záujmami ekonomicky omnoho slabších rozvojových štátov. Realita vývoja za posledných 20 rokov a uvedené fakty sú toho len dôkazom. Potvrdzuje sa téza, že nástrojmi politiky sú získanie, udržanie, rozširovanie a demonštrácia moci. Globalizácia slúžila a pravdepodobne aj bude slúžiť ako nástroj boja silnejších voči slabším, v ktorom slabší nemôžu nikdy vyhrať.

Poznámky:

[1] Human Development Report 2003, United Nations Development Programme, New York 2003, str. 145

[2] Human Development Report 2003, United Nations Development Programme, New York 2003, str. 155

[3] Human Development Report 2003, United Nations Development Programme, New York 2003, str. 155

[4] Human Development Report 2003, United Nations Development Programme, New York 2003, str. 155

[5] BAŇOUCH H., FEDORKO M.: Mezinárodní organizace. Masarykova univerzita – Mezinárodní politologický ústav, Brno 2000, str. 96 – 98.

[6] „Raul Prebish and the ECLA School: Free Trade and Underdevelopment“ In: SKARSTEIN, R.: Development Theory: A Guide to Some Unfashionable Perspectives. Oxford University Press, New Delhi 1999, str. 40

[6] Len niekoľkým krajinám sa tento záväzok podarilo naplniť: Nórsku, Švédsku, Holandsku a Luxembursku. USA sa zaviazali do roku 2006 zvýšiť výšku svojej rozvojovej pomoci na 15 mld. USD, čo predstavuje približne 0,13% HDP. EÚ sa zaviazala, že do roku 2006 svoju rozvojovú pomoc zvýši na 0,39 % HNP; Švajčiarsko sa zaviazalo k 0,37% HNP do roku 2010; Rakúsko k 0,33% do r. 2006,; Kanada k 0,28% do roku 2010 a pod.

[7] Human Development Report 2003 by the United Nations Development Programme. Oxford University Press, New York 2003, str. 146

Autor je doktorandom na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici