Ekonomické pozadie Februára 1948
Áno, dňom 25. februára 1948 sa pre Československo zmenil svet. Predseda vlády ČSR Klement Gottwald a zároveň predseda KSČ potom, čo prezident E. Beneš prijal demisiu členov vlády ČSR, vládu doplnil a od tohto momentu sa začala cesta Československa k socializmu. Antikomunisti tomu hovoria „únorový alebo februárový puč“, alebo štátny prevrat. Posúďte sami.
Ale: Že by sa až od tohto dňa začalo znárodňovanie hospodárstva? Až od tohto dňa že by sa menili súkromné podniky na podniky národné? Podľa pamätníkov najmä z radov živnostníkov a malých súkromníkov – áno. Lebo pre nich prišlo znárodnenie naozaj až po februári 1948. Ale už tu bolo 8-tisíc závodných rád v kľúčových hospodárskych, už národných podnikoch, ktoré fakticky už nebolo možné riadiť bez zástupcov pracujúcich.
Cesta k Víťaznému februáru 1948 bola dlhá…
Už dávno predtým sa začali tvoriť podmienky na to, aby KSČ raz politicky prevzala moc v Československu a aby spoločnosť nastúpila cestu k socializmu. Pevne verím, že túto udalosť budú hlbšie politicky i teoreticky analyzovať aj ďalší autori. Vo svojom komentári sa budem venovať procesu dozrievania podmienok pre Víťazný február 1948, a to dokonca už od roku 1938.
Snímka: TASR
Samotná vojenská mobilizácia, vyhlásená v septembri 1938 proti hrozbe vojny s nacistickou Treťou Ríšou, tento proces začala. Ľudové masy boli „zelektrizované“. Mobilizácia sa uskutočnila do 24 hodín a odrazu tu bola armáda vyzbrojených vojakov, mobilizovaných mužov ľudu v počte jeden milión dvestotisíc mužov. Neuveriteľná a v tých časoch skúsenými účastníkmi, legionármi z 1. svetovej vojny dobre vycvičená ľudová armáda. Ukážka masovosti, odhodlania, aktivizácie ľudí… a aké to bolo obrovské morálne sklamanie, keď bola po Mníchovskej zrade armáda demobilizovaná bez boja! Demokratické mocnosti Anglicko a Francúzsko nás zradili, pričom Taliansko už bolo v tej dobe fašistickým režimom. Príkaz na demobilizáciu dal buržoázny prezident E. Beneš a ušiel z vlasti tak ako stovky, ba tisícky predstaviteľov štátnej moci… ale obyvateľstvo ostalo a trpelo.
Všetky tragédie, čo nastali, si národy Čiech i Slovenska dobre zapamätali. V príprave a realizácii Slovenského národného povstania v auguste 1944 zohrali komunisti významnú úlohu a na povstaleckom území vznikali národné výbory ako orgány štátnej a verejnej moci. Povstanie bolo silou potlačené, ale ľudia si to zapamätali. Po oslobodení sovietskou Červenou armádou znova vznikali národné výbory. V Košiciach sa obnovená vláda ČSR s prezidentom E. Benešom dohodli na Košickom vládnom programe zo 4. apríla 1945, v ňom už boli požiadavky na konfiškáciu majetkov kolaborantov, ale aj požiadavky na znárodnenie hospodárstva, definovaný bol národný správca podniku i národné výbory ako orgány moci. Prezident E. Beneš vydával postupne v roku 1945 so súhlasom vlády a parlamentu zákonné akty, tzv. Benešove dekréty. A medzi nimi aj zákon o znárodnení zoštátnením a ďalšie zákony, na základe ktorých vznikali národné podniky aj závodné rady pracujúcich v nich. Vláda prijala dvojročný plán obnovy republiky. V 1947 po ťažkých diplomatických ťahaniciach vláda ČSR odmietla americký tzv. Marshallov plán pomoci, podmienkou ktorého bolo vylúčiť komunistov zo štátnej moci. Po odmietnutí bolo šťastím, že pomocnú ruku podal Sovietsky zväz, a to nielen dodávkami obilia.
Toto všetko si ľudia pamätali. A pamätali si aj šafárenie niektorých „národných správcov“, ktorí boli korupční a „hrabali len za seba“. Takisto „keťasov“ na trhoviskách, ktorí predávali draho tovary načierno napriek prídelovému systému na potraviny a základné tovary ako obuv či odev.
Revolúcia
Predstavitelia 8-tisíc závodných rád z celej republiky neboli do Prahy zvolaní náhodou. Zjazd závodných rád v Prahe sa začal v nedeľu 22. februára 1948 v Priemyselnom („veľtržnom“) paláci v Prahe. Zjazd zvolala Ústredná rada odborov 12. februára a dôvodom bolo chváliť spoločný postup voči návrhom vlády ČSR na zvýšenie miezd pre štátnych úradníkov, proti inflácii a za ďalšie znárodnenie závodov s počtom nad 50 zamestnancov. Zo zjazdu sa stala manifestácia sily; účastníci rozhodli o demonštrácii na Staromestskom námestí 21. februára. No a do toho prišla vládna kríza, keď 12 členov vlády podalo 20. februára 1948 demisiu. Predseda vlády ČSR K. Gottwald po neúspešných rokovaniach navrhoval demisiu členov vlády prijať a doplniť vládu novými členmi. Prezident Beneš demisiu 12 členov vlády 25. februára prijal a K. Gottwald o tom informoval na veľkom zhromaždení na Václavskom námestí 25. februára. Prejav uviedol slovami: „Právě se vracím z Hradu…“ Vláda bola doplnená do počtu 26 členov, nie všetko to boli členovia KSČ a KSS. Doplnení boli 3 členovia KSČ a KSS a 9 ministri boli z iných politických strán. V samotných politických stranách však dochádzalo k prudkým pohybom a vo voľbách 30. mája 1948 bol už z politických strán vytvorený Národný front. Konali sa však aj zjazdy SČSP (Svazu československo-sovětského přátelství), v tom čase masového zväzu a takisto i celoštátny zjazd roľníckych komisií.
Nasledovali aj ďalšie zákony o znárodnení. V dominantnej časti národného hospodárstva už fungovali národné podniky, riaditelia a závodné rady pracujúcich. Všetky podniky podliehali príkazom a rozhodnutiam príslušných ministerstiev.
Dňa 24. februára 1948 o 12,00 sa začal výstražný generálny štrajk, na ktorom sa zúčastnilo v celej republike asi 2,5 milióna pracujúcich. Tento štrajk prerástol do jednoznačnej politickej podpory komunistov.
Ešte na Zjazde závodných rád A. Zápotocký uviedol, že ministerstvo vnútra je v rukách KSČ a členov závodných rád môže vyzbrojiť. To sa aj stalo a po 25. februári už závody strážili a príslušníci tvoriacich sa Ľudových milícií.
A áno, až tu niekde sa dá hovoriť otvorene o diktatúre proletariátu. Pretože hlavnú úlohu v spoločnosti prevzala Komunistická strana Československa a ostatné strany boli združené do Národného frontu. KSČ a KSS boli definované ako avantgarda robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie a otvorene sa hlásili ku diktatúre proletariátu.
Lenže to všetko nebolo náhle prepuknutie revolúcie dňa 25. februára 1948. Proces, ktorý som popísal, vzišiel z presvedčenia ľudu, že dokáže sám riadiť spoločnosť, zo skúseností a sklamania zo zrady buržoázie po roku 1938, z tragických skúseností českého a slovenského národa počas vojnových čias a z národno-demokratickej revolúcie. Bez masovosti a iniciatívy by nebol žiadny Víťazný február 1948.
Nakoniec, aj znárodnenie sa začalo už zákonom 100/1945 z 28. októbra 1945, nie 25. februára 1948. Podľa ekonóma F. Nevařila sa „…celková hodnota výrobných základných prostriedkov v roku 1948 odhadovala na 335 miliárd korún. Prevzatý prírastok z ďalšieho znárodnenia v 1948, ktorý zodpovedal 11 percentám z dovtedajšej hodnoty výrobných základných prostriedkov by teda bol cca 33 miliárd korún v obstarávacej cene z trhu.“ Takže to už bolo len dokončenie znárodnenia.
Jedna odpoveď
Peter, výborne rozobraté historické pozadie Februára 1948.
Chcel som tu prispieť filozoficko-ekonomickými súvislosťami, ale asi sme sa veľmi rozpisovali, komentáre sú obmedzené, dlhší komentár by som musel rozsekať na viac častí. Tak nebudem siliť, ide to len do Alternativy.sk.