Budúcnosť už bola
Schopný politik musí myslieť len na svojich vlastných ľudí a zabudnúť
na zákony čestnosti a poctivosti, ktorými sa riadi jednoduchý človek.
Mika Waltari, Nesmrteľný Turms (The Etruscan, s. 398)
Na prelome 6. a 5. storočia pred naším letopočtom bol svet oveľa menší, ako ho poznáme dnes, v zásade však rovnaký. Rozprestierajúci sa od Atlantického oceánu po Perzský záliv so Stredozemným morom ako jeho jadrom a hlavnou komunikačnou tepnou uprostred. Práve ono bolo spolu s priľahlými oblasťami zároveň aj jeho srdcom i aortou. Veľké civilizácie existujúce ako hegemóni tisícročia ustupovali do ústrania buď pozvoľne (Egypt) či rýchlo až do ich takmer úplného zabudnutia (Chetitská ríša, Asýria, Urartu, Mitani, Elam, Babylon), z ktorého ich začala od 19. storočia vyslobodzovať archeológia formujúca sa zo zberateľskej vášne vzdelancov a v objavoch nadšených bádateľov na samostatný vedný odbor.
Na Blízkom východe, ktorý bol napokon kľúčový aj pre vývoj jeho vtedajšieho prívesku – Balkánu čoby nástupišťa do Európy, sa objavili noví hráči, Médi a Peržania. Svoju vládu a ríše mali na čom postaviť. Tunajšie štáty dávno pred nimi budovali vodné kanály a zavlažovacie systémy ako základný predpoklad prežitia a rozvíjania sa miestnych populácií. Tieto pri vzniku prvých štátnych útvarov zohrali podobnú úlohu ako budúce rímske cesty a akvadukty. Dialo sa tak približne tisícročie a viac pred príchodom proto-Grékov, Iónov a Achájcov neskôr nasledovaných Dórmi, do oblasti východného Stredomoria. Dávni stavitelia a architekti menili a upravovali toky riek, budovali veľké mestá a chrámy po stáročia. Staré civilizácie poznali viaceré spôsoby zachytávania diania formou prvých „písomných“ záznamov, čím vytvárali predpoklady pre akumuláciu a kontinuitu poznania odovzdávaním získaných poznatkov ďalším generáciám. Mimoriadne dôležitou bola skutočnosť, že sa z minulosti dokázali učiť. Umenie vládnuť a spravovať obsadené územia a viesť vojnu v oboch jej hlavných podobách, expanzívnej a defenzívnej, boli, odmysliac si technológie a ekonomiku ako ich poznáme dnes, na úrovni dneška.
Migrácia bola všadeprítomnou realitou. Grécke mestá vznikali a prekvitali v západnom Stredomorí od 8. storočia pred naším letopočtom. Dnes toľko právom uctievané demokratické Atény na začiatku 5. storočia pred naším letopočtom zaostávali za Syrakúzami, ktorým vládol tyran podporujúci obchod i umenie. V počte obyvateľov, sôch, umeleckých diel, chrámov, s vysokou pravdepodobnosťou i HDP a napokon aj vojenskou silou Sicílčania perlu Attiky predbehli a v priamom súboji neskôr aj porazili. Ak hovoríme o Syrakúzach, nehovoríme len o veľkom meste obklopenom silnými hradbami, ale o celej spádovej oblasti. Trúfli si i na Kartágo ešte predtým, než sa začal jeho viac ako storočný zápas s Rímom.
Nepredbiehajme. Jedinou superveľmocou na prelome sledovaného obdobia, rozhrania 6. a 5. storočia pred naším letopočtom, bola Perzská ríša dynastie Achaimenovcov (Haxāmanišyah). Aj ona dosiahla limity svojho teritoriálneho rozmachu. Expedičný zbor vyslaný Kambysesom II. (Kambudžija), dobyvateľom Egypta (525 p.n.l.), synom a následníkom Kuruša – Kýra Veľkého, proti oáze Siwa, ktorej veštiareň odmietla potvrdiť Peržana za nového faraóna, zmizla zaviata piesočnou búrkou v líbyjskej púšti po tom, čo sám zakladateľ Perzskej ríše ešte predtým zahynul na brehoch rieky Jaxartes (Syrdarja) počas nevydareného ťaženia proti Massagetom v Strednej Ázii (530 p.n.l.). Tak aspoň udalosti opisuje Hérodotos, aj keď dnes sa priebeh ním zaznamenaných dejov nejaví až tak jednoznačne, ako ich otec histórie podal.
Boj Peržanov s Massagetmi a Kýrova smrť od 2:14 do 2:18.
Hérodotos, cca 484-425 p.n.l. Wikipédia.
Kambyses mal údajne v pláne zaútočiť i na Kartágo. Na čele vojska vtrhol do Núbie rozprestierajúcej sa na území dnešného južného Egypta a severného Sudánu. Jeho syn a následník Dārayavauš, v gréckej transliterácii Dáreios, bol prvý, kto prenikol na európsku pôdu. Bol to možno on, kto stál za zrodom legendy o „stratenej armáde“, desaťtisícov púšťou pohltených perzsko-médskych bojovníkov, aby sa vyhol pripusteniu ich (hypotetickej) porážky egyptskými povstalcami a zabránil vlne odporu v ďalších častiach svojej obrovskej ríše. Po návrate z úspešného ťaženia v severnej Indii a Pakistane (518-513 p.n.l.) a vytvorení nových satrapií v oblasti rieky Indus a dnešného Balúčistanu, s armádou, ktorá určite nedosahovala počet Hérodotom uvádzaných 700 000 mužov, no aj tak mnohopočetnou, vypochodoval po prekročení Hellespontu a Dunaja pozdĺž západného pobrežia Čierneho mora na územie Skýtov, dnešnej južnej Ukrajiny (513 p.n.l.). Vraj dosiahol až brehy Volgy (Oaros), pravdepodobnejším bol Don (Tanais). Podľa gréckeho historika zamýšľal obísť celé Čierne more a vrátiť sa do centrálnej časti svojej ríše, dnešného Iránu, cez Kaukaz.
Zlatá plaketa s dobovým vyobrazením skýtskeho jazdca zo severných oblasti Čierneho mora. Ermitáž, Sankt Peterburg. Foto V. Terebenin.
Dnes nepredstaviteľný fyzický a logistický výkon, pred ktorým, nespomínajúc Dáreiove výpravy do Egypta, blednú, s výnimkou Alexandra Veľkého, všetky ostatné. Priveľké vojská, najmä ak sú multietnické, úrovňou materiálnej výbavy, rečou a zvykmi rôznorodé, majú sklon zavadzať sebe samým. Aj to Dáreiovo na míle roztiahnuté, vyčerpané pochodmi, chorobami, nedostatkom vody a potravy, napádané v noci i cez deň pohyblivými oddielmi protivníka vyvolávajúcimi paniku a vyhýbajúcimi sa rozhodujúcej bitke sa napokon vrátilo do Trákie. Mohlo hovoriť o šťastí. Viaceré tunajšie grécke mestá uznali primát Veľkého Kráľa a stali sa jeho vazalmi napodobniac dávnejší príklad svojich príbuzných v Malej Ázii, na Cypre, pôvodne vzdorovitých Milétu s Efezom, prispôsobivého Halikarnassu v Kárii i bohatých a prekvitajúcich lýdskych Sárd. Svet Dáreia a jeho nástupcov bol obrovský.
Portrét Dáreia I. Veľkého (550-486 p.n.l.) vyhotovený v rokoch 521-518 pred naším letopočtom vo forme reliéfu pripomínajúceho víťazstvo Kráľa Kráľov nad desiatimi vzbúrenými panovníkmi. Podobizeň i nápis v staroperzštine, elamčine a babylonskej akkadčine je vytesaný do skaly v Behistune v dnešnej iránskej provincii Kermanšáh. Wikipédia.
Popri kreativite, udatnosti, podnikavosti a inteligencii, abstraktnej i praktickej, negatívnou črtou gréckej povahy boli vzájomné spory a hašterenie sa. Azda je to daň prílišnému individualizmu, ku ktorému boli obyvatelia miest praktikovaným spôsobom života vedení. Keďže svet Grékov pozostával najmä z nich, poznačil aj ich spolunažívanie medzi sebou i s ostatnými. Ak bolo občanov obce – poleis priveľa, lósom či dobrovoľne boli vybraní osadníci poslaní na lodiach, aby si hľadali vhodné miesto na usídlenie. Po jeho nájdení a usadení sa aj naďalej udržiavali kontakty s materským mestom. Takýto spôsob riešenia demografického pretlaku mal svoje klady i zápory. Na jednej strane umožňoval prehľadnejšie vládnutie a kontrolu vlastnej populácie, na druhej limitoval jej rast. Tento moment si zapamätajme, vrátime sa k nemu.
Gelón I., vládca Syrakúz (Syrakousai) založených na konci 8. storočia pred naším letopočtom kolonistami z Korintu postupoval naopak. Pri podpore vonkajšej migrácie na východnú Sicíliu, ktorú ovládal spoločne s ďalšími miestnymi vládcami mestských štátov, akými boli Akragas, Gela, Zancle (Messana) a ďalšie, uprednostňoval Dórov, sám bol pôvodom jedným z nich. Trpel Iónov, ktorí boli jeho konkurentmi, Achájcov nemusel. Staré animozity a predsudky pretrvávali po stáročia. Nech nás to nepomýli. Stále hovoríme o Helénoch, Grékoch líšiacich sa od tých iných, βάρβαροι – barbaroi, barbarov – s čudesnými zvykmi, hovoriacimi z pohľadu prvých nezrozumiteľnou hatlaninou.
Atény v tiesni požiadali Gelóna o pomoc proti opätovne sa črtajúcej invázii Dáreiovho syna a nástupcu Xerxesa I. (Chšajāršā) proti pevninským Grékom neochotných skloniť sa pred majestátom Vládcu Vládcov (Šáhanšáh). Strategos autokrator – vojenský veliteľ a samovládca, ako pán Syrakúz tituloval sám seba, prikývol pod podmienkou, že mu bude zverené hlavné velenie nad spojeneckými silami Grékov. Do boja mohol ihneď vyslať impozantných, výborne vycvičených 20 000 ťažkoodencov – hoplitov, 2 000 jazdcov a ďalších 6 000 ľahkoodencov vrátane lukostrelcov a prakovníkov, čo predstavovalo viac ako jeden a pol násobok počtu Aténčanov a ich spojencov v bitke s Peržanmi pri Maratóne o dekádu skôr (september 490 p.n.l.). Schopnosť vydržiavať takúto stálu profesionálnu armádu a silné námorníctvo s dvomi stovkami lodí bola ďalším z ukazovateľov bohatstva a finančnej kondície Syrakúz. Ako sa malo už čoskoro ukázať, nebol to ich strop.
Na juh a západ od Sicílie v rovnakom čase prebiehala ďalšia migrácia i expanzia súčasne. Nové Mesto – Kw[a]rt H[a]d[a]št, bývalá dcérska kolónia fénického Týru založená pred príchodom Grékov do oblasti centrálneho a východného Stredomoria na prelome 9. a 8. storočia pred naším letopočtom, bolo v druhej polovici 6. storočia pred naším letopočtom etablovanou značkou sily, prosperity a rešpektu v očiach jeho partnerov i protivníkov. Kartáginci sa uchytili v západnej časti Sicílie, Sardíniu a Baleáry ovládali úplne udomácniac sa postupne aj na juhu a juhozápade Ibérie (vo féničtine ybr), dnešného Španielska. Do ich materského mohutne opevneného mesta prúdili tisíce, desaťtisíce nových osadníkov z celého severoafrického pobrežia, južnej Itálie, Sicílie, ostrovov v Egejskom mori i Blízkeho východu.
Kartágo ustavične rástlo a bohatlo. Spolu so Syrakúzami ovládalo západné Stredomorie a s približne stotisíc obyvateľmi (v 3. st. p.n.l. trojnásobne viac), so sesterskými mestami Hippo-Zarytos (fen. Ipon – Prístav, pwn), Utika (Atiq – Staré Mesto, tq) a ich zázemím patrilo k najľudnatejším urbánnym osídleniam v celom Stredomorí. Jeho demografické zloženie sa postupne menilo. Obyvateľstva s fénickým a semitským pôvodom bolo na začiatku 5. storočia pred naším letopočtom už len sotva dvadsať percent, zvyšok predstavovali neustále pribúdajúci prisťahovalci. Vnútorná organizácia kupeckého mestského štátu vedeného najbohatšími spomedzi občanov, ktorí si spomedzi seba volili dvoch sufetov (sudca – fén. sophet, spt) ako výkonnú, navzájom sa kontrolujúcu moc, rovnako i viera v hlavného boha – Baala, ochrancu mesta – ostali zachované.
Kartáginci a grécke mestá na Sicílii sprvoti koexistovali bezproblémovo. Vládla rovnováha síl. Úrodný ostrov bol výnimočne bohatý, hospodársky, potravinovo i surovinovo sebestačný. To isté sa nedalo povedať o Aténach, pre ktoré bol námorný obchod a dovoz obilia z čiernomorskej oblasti vrátane Krymu existenčnou podmienkou. O ne sa staralo ich silné loďstvo vybudované z príjmov plynúcich z baní na striebro. Zo zdrojov Sicílie profitovali obe strany, no pôvodnou vlasťou bol pre Sikulov, ktorí mu dali meno, i pre ďalšie miestne kmene (Elymovia, Sikáni). Sicílski Gréci i Kartáginci boli kolonizátormi. Na zmenu rovnovážneho stavu začali vplývať vonkajšie okolnosti. Grécke mestá prekvitali aj v južnej Itálii, kde vytvorili súvislý prstenec osídlenia siahajúci od Adrie k Tyrhénskemu moru. Tým, že neexpandovali do svojho okolia, nedráždili domáce kmene, svojich bezprostredných susedov.
Mierové spolužitie sa premietalo do vzájomného obchodovania, do ktorého Gréci prispievali výrobkami určenými pre dennú potrebu i luxusnými. Ich partneri predovšetkým obilím, potravinami, drevom, stavebným kameňom, travertínom nahrádzajúcim sicílsky mramor určený na výstavbu chrámov a železom. Spoločným menovateľom oboch svetov, gréckeho a italického, bol nízky stupeň integrácie do väčších celkov. Kmeňové konflikty boli lokálne a krátke, rovnako aj účelové koalície konkurujúcich si či navzájom spolupracujúcich gréckych miest. Keďže na juhu Itálie neexistoval hegemón vnucujúci svoju vôľu ostatným, dalo by sa hovoriť o tamojšej vcelku vyváženej multipolarite.
Na nej, ako to neustále dokazujú dejiny, je najzaujímavejšie to, že nikdy nebola trvalým, ale len dočasným stavom. Dodnes záhadní Etruskovia nazývajúci sami seba Rasenna boli hegemónom Itálie od Tiberu po Alpy prinajmenšom od 7. storočia pred naším letopočtom. Žili v mestách s pokročilou infraštruktúrou a vyspelým spôsobom života. V prípade ohrozenia a vojen sa spájali do voľnejších zväzkov konfederačného typu. Konflikty s Grékmi vznikali pri vzrastajúcom ekonomickom vplyve miest tých druhých v oblastiach, ktoré Etruskovia, pre Grékov Tyrrhénoi/Tyrsenoi a Rimanov Tusci, považovali za svoje sféry vplyvu. Niekedy v rozmedzí rokov 540-535 pred naším letopočtom sa stretli obe strany v námornej bitke pri Alalii na Korzike. Etruskom pomáhali kartáginské lode. Hoci tunajší Gréci, kolonisti z Massalie (Marseille), svojich protivníkov porazili, sami utrpeli veľké straty a stiahli sa na juh Itálie prenechajúc ostrov bohatý na striebro, meď a železo Etruskom. V roku 524 pred naším letopočtom porazilo prosperujúce grécke mesto Kúmy ležiace v úrodnej Kampánii, „matka“ budúceho Neapola – Neápolis (opäť Nového Mesta), Etruskov pri pokuse o jeho dobytie. Spojencami druhých v úsilí zastaviť ďalší grécky postup v Itálii bolo opäť Kartágo. Obe strany síce boli konkurentmi pri prenikaní na ostrovy i v obchodovaní v západnom Stredomorí a v Ibérii, no proti podnikavým Grékom objavujúcim sa na všetkých stranách, kde oko dohliadlo, našli spoločnú reč.
Etruský jazdec z konca 6. storočia pred naším letopočtom. Wikipédia (francúzska verzia).
Gelónovi, nielen zdatnému vojakovi, ale aj prefíkanému politikovi a schopnému diplomatovi azda padlo vhod, že Atény odmietli jeho ponuku pomoci, zrejme v obavách, že po víťazstve nad Xerxesom by všetku slávu v gréckom svete, Veľkej Hellade – Megalé Hellas, i v tom okolitom zožali Syrakúzy a ich vládca. Gelón hral na istotu. Do Delf vyslal posolstvo s bohatými darmi pre Kráľa Kráľov s ponukou spojenectva, no s príkazom vyčkať na výsledok ozbrojeného stretu oboch strán pripravujúcich sa na boj. Miesto uloženia darov a pobytu poslov boli bezpečné, keďže ho za miesto pokoja a mieru považovali Gréci aj počas svojich konfliktov a tento úzus Peržania sprvoti rešpektovali. Po odmietnutí jeho podmienky, Sparta si nechcela dať velenie vziať, sa Gelón chrániac si chrbát na východe diplomaciou sústredil na akútny kartáginsko-etruský problém.
Na Sicílii kontrolujúcej námorné trasy nielen v západnom Stredomorí, ale aj ich pokračovanie do vlastného pevninského Grécka, ostrovov v Egejskom mori a fénických prístavov, sa pretínali mocenské záujmy rozhodujúcich aktérov v regióne. Všetkým bolo jasné, že tomu, kto bohatý ostrov ovládne, padne zvyšok do lona sám. Prvý krok spravil Therón z Akragasu, dnešného Agrigenta, Gelónov svokor a spojenec. Z Himery na severe ostrova vytlačil jej vládcu tyrana Terilla a mesto obsadil narušiac tak krehkú grécko-kartáginskú mocenskú rovnováhu. Terillos bol pre zmenu svokrom Anaxilaa, vládcu Rhegia, ďalšieho gréckeho mesta obývaného iónskymi Grékmi, ležiaceho v Itálii na opačnej strane Messinskej úžiny. Ani spolu však neboli dosť silní, aby porazili Gelóna s Therónom, a tak sa Terillos vybral do Kartága požiadať o pomoc. To sa rozhodlo zakročiť. V hre nebol len osud donedávna spojeneckého mesta, nad ktorým prevzalo patronát, či Sicílie, ale nadvláda nad celým západným Stredomorím.
Niekedy v tomto období Kartáginci zabuchli Grékom pred nosom dvere do „Vonkajšieho“ alebo „Západného mora“, ako Atlantik nazývali oni, zablokujúc vtedajší Hormuzský prieplav známy Grékom ako Heraklova brána a Féničanom ako Melkartove stĺpy, dnešný Gibraltár, oddeľujúci severnú Afriku od Ibérie. Hovoriť o Európe by bolo predčasné a aplikovať jej neskorší Hérodotov koncept na západné Stredomorie v tomto období nemožné. Poznanie okolitého sveta ako ho vnímali Kartáginci i Gréci bolo fragmentované, obmedzujúce sa na priestor ohraničený severnou Afrikou, Itáliou, Ibériou a dnešným južným Francúzskom obývaným Keltmi (Gallia a Hispania sú neskoršie rímske názvy). Región bol pre nich miestom, kde zapadá slnko a zem sa ponára do tmy – Ereb (fénicky rb).
Vytesnenie Grékov z Atlantiku bola odveta za dávnejší stret pri korzickej Alalii. V časovom oblúku, kým si Gréci, Kartáginci a Etruskovia brúsili meče a budovali koalície, „Novomešťan“ Hanno Moreplavec sa plavil popri západoafrickom pobreží a jeho krajan Himilko dosiahol ostrov hmiel – budúcu Britániu (možno). Hamilkar I., faktický vládca Kartága, medzitým zhromaždil mohutnú armádu. Kartáginské mená opakujúce sa storočiami nech nás nemýlia, Magov, Hamilkarov, Hannov, Gisgov či Hasdrubalov bolo medzi kartáginskou aristokraciou nemálo. Vládnucou dynastiou boli dve storočia vrátane uvedeného obdobia Magónovci.
Mapa Veľkého Grécka (Megalé Hellas, Magna Graecia) s mestami podľa etnicity ich populácii (dórskej, iónskej, achájskej a severozápadnej). Map of Magna Graecia | Dickinson College Commentaries (prevzaté z Wikipédie).
Náboženský konflikt nehral podstatnú úlohu, všetky náboženstvá (okrem židovského) zastúpené v Stredomorí a na Blízkom východe boli v danom období polyteistické. Spôsob ich vyznávania nebol doktrinálny a antagonistický, ale synkretický. Každý obyvateľ vtedajšieho antického sveta si mohol vybrať, ponuka bola bohatá. Grécky Zeus splýval s egyptským Amun[om]-Ra a perzským Ahura Mazdom (Oromasdes, neskôr i dnes Hormuz). Od Hérodotových čias bol Apolón Hórom a naopak, rovnako egyptský Thovt zrodený sám zo seba i grécky Hermes Trismegistos (Trojjediný). Blízko k sebe mali grécka Hekaté a sumersko-babylonská Ereškigal, vládkyne podsvetia, na rozdiel od ochrankýň materstva a života, egyptskej Eset/Izis a perzskej Anahity alternujúcich v podobách Afrodity či Artemis. Popri pôvodne frýgickej Kybelé, ekvivalentu gréckej Rhey, Diovej matky, i Demeter, bohyne plodnosti, boli k dispozícii egyptská Hathor, babylonská Ištar a fénická Aštarth s lokálne prispôsobenými modalitami ich poslania a miesta v panteónoch jednotlivých národov a kultúr antiky. Ani mimoriadne maloázijskými Grékmi obľúbená „Artemis Efezanov“ nebola prvá a jediná, predchádzali jej egyptská Bastet a Anat s fénicko-ugaritským pôvodom.
Socha „Veľkej Matky“ Kybelé (lat. Cybele) z rímskeho obdobia. Wikipédia, grécka verzia.
V službách a administratíve Kráľov Kráľov vládnucemu v Egypte ako faraón a priamy pokračovateľ predchádzajúcich dynastií pôsobili Gréci, Baktrijčania, Egypťania, Sýrčania, Indovia a predstavitelia desiatok ďalších národov (v antickom význame slova) či kmeňov. Podobne ako Perzská ríša rozdelená na satrapie spravované guvernérmi boli mozaikovito poskladané aj perzské armády. Dobre vycvičení a zaplatení grécki žoldnieri boli ich „crème de la crème“. Nemali problém zabíjať iných Grékov. Nacionalizmus, ako ho chápame dnes, neexistoval, vedomie spolupatričnosti a vlastných, spoločných tradícií však áno. V gréckom prípade bolo „vlastenectvo“ ovplyvnené charakterom konkrétnej štátnej formy (kráľovstvá – demokracie – tyranie), osobných a kolektívnych lojalít i teritorialitou danej poleis zahŕňajúcimi vzťahy materských a dcérskych miest. Vo vojnách išlo o prežitie i bohatstvo. Nemenej o prestíž a slávu. Podstatné je najmä uvedomenie si, že priebeh udalostí vyúsťujúcich do prvej sicílskej vojny z celkovo siedmich (480-265 p.n.l.) sa dá vnímať aj ako dobový globálny konflikt.
Minca s vyobrazením profilu vládcu Syrakúz Gelóna I. (540-478 p.n.l.)
Keď Kartágo začalo zhromažďovať veľké lodstvo na prepravu vojska a vojnového materiálu, sicílski Gréci vedeli, ktorá bije. Hamilkar (Hamilkart, hmlqrt) vyplával z Kartága v roku 480 pred naším letopočtom s flotilou, ktorej veľkosť historik Diodóros Sicílsky žijúci štyri storočia po opísaných udalostiach (cca 90-30 p.n.l.) udáva na 200 bojových a 3 000 transportných lodí, celkovo 300 000 mužov. Tento počet uviedol vo svojich Históriách už Hérodotos (pre celkový priebeh udalostí ako sú v článku zachytené pozri LacusCurtius • Herodotus, kniha 7, 153-167 aLacusCurtius • Diodorus Siculus, kniha 11, 20-26). Oveľa pravdepodobnejších je 50 000 a menej. Aj tak to bolo približne raz toľko, než mali reálne k dispozícii jeho protivníci Gelón s Therónom veliaci 25 000-30 000 ozbrojencom. Gréci však boli kompaktnejší a lepšie vycičení ako ich protivník a ich výzbroj bola kvalitnejšia a unifikovaná. Presný dátum začiatku vojnových operácií nepoznáme, no vydedukovať sa dá neskoré leto V druhej polovici septembra už začínajú jesenné búrky a práve takúto predčasnú zažil Hamilkar so svojím loďstvom počas inak krátkej plavby na Sicíliu. Predtým, ako dosiahol svoju základňu v kartáginskom Panorme (fén. Ziz – Kvet), dnešnom Palerme na území spojeneckých Elymov, musel oželieť časť lodí prepravujúcich kone, bojové záprahy a obliehacie stroje. Skončili na morskom dne.
Po trojdňovom odpočinku na súši, oboznámení sa so škodami a stavom armády sa protivenstvom počasia neodradený najvyšší kartáginský veliteľ (rab mahanet) so svojou pozemnou armádou vydal na pochod severným pobrežím Sicílie smerujúc k Himere. Po mori, prispôsobujúc sa tempu pochodu vlastných oddielov na pevnine, ho sprevádzali jeho lode. Takto chránený sa ostražito priblížil k mestu a dal vybudovať dva tábory, jeden pre lode, ktoré dal vytiahnuť na pevninu vybudujúc okolo nich ochranné násypy a palisády, druhý západne od mesta pre svoju pozemnú armádu. Uzurpátor moci Therón osobne veliaci posádke Himery poslal Gelónovi správu o príchode nepriateľa. Ten neváhal, na tento okamih čakal a bol pripravený. Bez otáľania vypochodoval zo Syrakúz a vo vzdialenosti poldňového pochodu od Himery si vybudoval tábor aj on. Plán bol jednoduchý, zamestnať Hamilkara súčasne bojom s posádkou mesta i hlavnými silami sicílskych Grékov. Syrakúzsky vládca však skrýval v rukáve dve ďalšie karty.
Hamilkar bol skúsený veliteľ, presne na takýto scenár bitky sa pripravil. S čím nerátal, bola vojnová lesť. Prvá karta. Ráno pred bojom prenikla časť Gelónových jazdcov vydávajúcich sa za očakávané oddiely spojencov z mesta Selinus (Selinous) podporujúceho Kartágo do námorného tábora nič netušiacich protivníkov vyvolajúc v ňom chaos. Boj medzi hlavnými silami oboch armád medzitým prebiehal od rána do večera pred mestom i v jeho širšom okolí. Therónovi muži boli po výpade z mesta zatlačení späť a podporný útok Syrakúzanov zastavila fénická pechota, žoldnieri z Líbye a osvedčení Kantábrijci z Ibérie. Gelónova jazda zložená z mladých aristokratov mala po prvotnom prielome kartáginských línií v centre veľké straty a musela ustúpiť za vlastných hoplitov. Hamilkar, podľa mena Melkartov/Heraklov brat, sledoval sprvoti pre jeho mužov sľubne sa rozvíjajúci boj z pahorka, na ktorom dal postaviť oltár Baalovi Hammonovi – Pánovi Hojnosti prinášajúc mu aj v priebehu bitky zúriacej pred jeho očami býkov ako zápalné obety prosiac boha Kartága o pomoc a podporu.
V dôsledku diverznej akcie Gelónových jazdcov považovaných pôvodne za spojencov vypukli v námornom tábore Kartágincov požiare pohlcujúce lode. Spustiť na vodu sa podarilo len dvadsať plavidiel. Keď sa pri pobreží zrazu objavili grécke trirémy, ktoré oboplávali Sicíliu z juhu zjaviac sa v tyle kartáginského loďstva a zablokujúc jeho únikový koridor, Hamilkarovi muži zneisteli a začali ustupovať. Druhá karta. Jadro sufetovej armády zatlačené Gelónovými elitnými oddielmi k neďalekej rieke sa drobilo a rozpadávalo. Disciplína sa stratila, nepomáhali ani kliatby, poháňanie vpred a bičovanie váhajúcich veliteľmi. Vojaci ich vzápätí začali zabíjať. Tí, ktorí boli, podľa vtedajšieho zvyku, ešte pred bojom vzájomne prikutí železnými reťazami, nemohli kvôli telám mŕtvych a ranených druhov, s ktorými boli spojení, utiecť preklínajúc bohov i svoj život. S padajúcim súmrakom, v žiare blčiacich ohňov osvetľujúcich bojisko, v dyme a huriavku spôsobeným desiatkami tisícov bojujúcich mužov kričiacich v nadšení i zo zúfalstva všade navôkol, Hamilkar pochopil, že bitka je stratená. Gréci sa už neúprosne prebíjali do jeho tábora.
Záverečné okamihy bitky pri Himere a posledná Hamilkarova obeta. Giuseppe Rava – Blog di Giuseppe Rava.
Sufet chránený zvyškami žoldnierov z Rhegia nepriateľského voči Syrakúzam si na znak smútku zahalil hlavu, dal strhnúť Baalovu sochu, aby ju nepriatelia nepotupili a vstúpil do horiacej hranice. Takto zachytáva priebeh boja pri Himere Hérodotos. Strhujúco, so znalosťou pôvodných historických opisov i dávkou autorskej fantázie a voľnosti aj obľúbený fínsky spisovateľ veľkolepých historických románov Mika Waltari. Diodóros prišiel s inou verziou. Podľa nej bol Hamilkar počas boja zavraždený syrakúzskym agentom, čo rozhodujúcim spôsobom ovplyvnilo priebeh bitky. Nič to nemení na výsledku. Kartáginská armáda bola zničená, zachránili sa len jej malé zvyšky. Gelón a s ním aj Syrakúzy dosiahli drvivé víťazstvo. Na Západe vtedy známeho sveta nebolo od nich mocnejších.
[PDF] [EPUB] The Etruscan Download, 5, ss. 393-404.
V roku 2008 bol pri pozemných prácach v blízkosti oblasti, v ktorej sa odohrala pred viac ako dva a pol tisícročím rozhodujúca bitka prvej sicílskej vojny a jedna z najdôležitejších v predrímskom staroveku vôbec, objavený rozsiahly masový hrob s viac ako desiatimi tisícmi kostrových pozostatkov. Takmer všetky patrili mladým mužom často s devastačnými poraneniami. Ich výskum neustále pokračuje. Vysoké číslo padlých hovorí o intenzite boja a napomáha stanoviť počty bojujúcich armád siahajúcich k desaťtisícom na oboch stranách. Hrob nemusí byť jediný, ďalší vojaci vrátane posádok lodí, ktoré sa pokúsili uniknúť, sa mohli utopiť v mori či byť pochovaní na iných miestach. Zaujímavé je, že víťazní Gréci telá protivníkov nespálili, ale pochovali, čo by sa dalo vysvetliť strachom z božstiev porazených a ich pomsty. Hoci Gelón pred bitkou vydal rozkaz nebrať zajatcov, napokon ich boli tisíce. Sicília bola nimi preplnená. Vládca Syrakúz ich podaroval spojencom a najviac si z nich zobral do svojho, v ktorom prebiehala masívna výstavba.
Prezieravosť jeho politiky odrážali aj údajne mierne požiadavky vojnových reparácií. Kartágo obávajúce sa následného protiútoku Grékov vo svojich severoafrických dŕžavách ich prijalo s úľavou. Malo zaplatiť dvetisíc talentov striebra (1 talent – 34 kg), dnešných približne 70 ton v hodnote 50 miliónov dolárov. Podľa vtedajšej ceny práce však mali hodnotu až jednu miliardu dolárov. Rovnako sa zaviazalo financovať výstavbu dvoch chrámov v Syrakúzach pridajúc z vlastnej iniciatívy zlatú korunu v hodnote 100 talentov pre Gelónovu manželku Demareté, dcéru Gelónovho spojenca Theróna, ktorá významne prispela k úspechu diplomatických rokovaní a uzavretiu mieru. Demareté si diadém neponechala, dala ho roztaviť, pridať striebro a vyraziť špeciálnu kolekciu hodnotných mincí (demaretéion) pripomínajúcich grécke víťazstvo. Tak to aspoň uvádza Diodóros Sicílsky. Nie všetci špecialisti numizmatici s ním súhlasia datujúc razbu do o čosi neskoršieho obdobia.
Gelón pridal ešte jednu požiadavku. Vyzval Kartágo k odstúpeniu od tradície ľudských obetí. V domácej politike postupoval mierne aj proti svojim bývalým protivníkom. Anaxilaaa ponechal vládcom v Rhegiu a rovnako si počínal i v ďalších prípadoch kombinujúc overenú politiku cukru a biča. Ďalšieho gréckeho víťazstva, tentoraz námorného nad Etruskami pri Kúmach (474 p.n.l.) dosiahnutého pod velením Hiera I. pokračujúceho v politike svojho zosnulého strýka sa už nedožil. Etruské nebezpečenstvo hroziace Grékom v Itálii a na Sicílii pominulo, kartáginské však ostalo. Syrakúzy s pomocou Sparty odrazia aj inváziu expedičného zboru Atén a ich spojencov v roku 413 pred naším letopočtom. Výprava útočníkov sa skončí katastrofou.
Demaretéion. Na averze mince je zobrazený, hoci to tak nevyzerá, štvorzáprah s vozatajom a bohyňou víťazstva Niké vznášajúcou sa nad ním ako symbol triumfu. Na reverze je profil nymfy Arethusy s delfínmi, jej sprievodcami a spoločníkmi na podobných vyobrazeniach. Známych je 17 zachovaných mincí veľkej historickej i finančnej hodnoty, čo nevylučuje existenciu ďalších exemplárov v súkromných zbierkach.
O „tyranovej“ popularite svedčí fakt, že keď po triumfe pri Himere jednoducho odetý predstúpil pred zhromaždené obyvateľstvo Syrakúz vyzvúc svojich odporcov, aby ho, ak s jeho vládou nesúhlasia, zabili, odpoveďou mu boli ovácie svedčiace o širokej ľudovej podpore. Majstrovský ťah. Ani na chvíľu nepochybujme, že Gelón mal všetko pod kontrolou. Ako keď poslal výkvet syrakúzskej mládeže do boja v prvej línii využijúc jej vlastenectvo a nadšenie. Nech jej nepriateľ pustí žilou. Mohli v nej byť jeho budúci vyzývatelia a on sám bol len prišelec z Gely. Z toho istého dôvodu privádzal, neraz násilne, do Syrakúz obyvateľstvo z iných gréckych miest na Sicílii vrátane rodného. Nech jeho nové léno stratí svoju homogénnu podstatu a stane sa z neho „melting pot“, hrniec, v ktorom sa dá zmiešať a uvariť všetko. Prijímaním tisícov žoldnierov do svojich služieb darujúc im pôdu i občianske práva vytvoril pevnú základňu svojej moci ako protiváhu starej aristokracie. Gelón, ktorý rovnako dobre chápal aj dôležitosť ľudovej popularity a komunikácie s verejnosťou, predbehol Machiavelliho, Bismarcka, teoretikov, politikov i dnešných sociálnych inžinierov, podobne ako jeho štvorzáprah súperov na olympijských pretekoch v roku 488 pred naším letopočtom, o dve a pol tisícročia.
Boj sicílskych Grékov s Kartágincami pri Himere, ktorý sa podľa Hérodota odohral v ten istý deň ako víťazná námorná bitka Grékov s Peržanmi pri Salamíne (september 480 p.n.l.) odkryl popri tradičných aj ďalšie aspekty výkladu dejín. Nové archeologické objavy a možnosti modernej vedy nabúrali mýtus o koordinovanom „pan-gréckom“ víťazstve nad barbarmi, Perzskou ríšou i Kartágom postupujúcimi, údajne, synchronizovane, podávaný ako triumf Západu nad Východom. Tam, kde nestačia chladné čepele, pokračujú ostro nabrúsené perá. Už žiakom základných škôl je známy príbeh s míľnikmi ako Maratón, Salamína, Termopyly, Plataje, Mykalé a ďalšími. Zatiaľ čo prvý určite pozdvihol bojovú morálku Grékov a vyvolal nádej, že Peržanom sa dá úspešne vzdorovať, tamojší boj na rozdiel od nasledujúcich neriešil nič alebo len málo. Bol ako poštípanie slona komárom, ktorý si bodnutie ani nevšimne. V porovnaní s masakrom pri Himere bola bitka pri Maratóne z hľadiska počtu kombatantov, dĺžky, variability a intenzity boja a napokon i strát len zrážkou. Nafúkli ju historici v 19. storočí nasledujúc Hérodotov príklad. Xerxesove oddiely pred oveľa dôležitejším bojom, veľkou námornou bitkou pri Salamíne, obsadili Atény, ktorých obyvateľstvo mesto opustilo a utiahlo sa na blízke ostrovy.
Trvalo ďalšieho poldruha storočia, kým vojenská moc Macedóncov považovaných za polobarbarov samotnými Grékmi, umožnila novému hegemónovi a šampiónovi Hellady vyraziť do Malej Ázie s cieľom oslobodiť tamojšie grécke mestá z perzského područia. Ich osloboditeľ napokon skončil až v Indii. Pritom mnohé z nich o oslobodenie nestáli. Zo svojho takmer autonómneho postavenia v nesmiernej Perzskej ríši profitovali a bohatli. Z pôvodnej morálne odôvodňovanej misie ambiciózneho Macedónca sa stala dobyvačná vojna vedúca k rozšíreniu poznatkov o vtedajšom svete podmanením dovtedy neznámych národov a zároveň aj ku kultúrnemu prieniku jednotlivých častí jeho ríše násilne integrovaných do jedného celku. Ten sa po predčasnej smrti svojho charizmatického tvorcu vzápätí politicky rozpadol.
Popri svete vládcov, ktorých mená história zachovala, je tu aj ten druhý, neviditeľných, neznámych a anonymných jedincov, ľudských bytostí s ich vlastnými snami, túžbami a cestami k ich naplneniu. Izotopické dáta získané analýzou ľudských kostrových nálezov z nekropoly pri Himere odkrytej v roku 2021 preukázali realitu priebehu konfliktov Grékov s ich severoafrickými protivníkmi korigujúc etnicky zužujúci Hérodotov výklad udalostí. Pohrebisko uchovávalo nálezy spojené s dvomi bitkami, prvej z roku 480 p.n.l., i ďalšej, ktorá sa odohrala v nanovo sa rozhoriacom konflikte Syrakúz s Kartágom o sedemdesiat rokov neskôr (409 p.n.l.).
Kým ľudské pozostatky zo skupiny piatich nálezov pochádzajúcich z neskoršieho boja patria výhradne domácej grécko-sicílskej mužskej populácii, v prípade prvej bitky je to inak. Sedem kostier patrí domácim obyvateľom, no v deviatich prípadoch, zrejme prvogeneračných migrantov, bol zistený iný ako „domáci“ pôvod. Ich pôvodnou vlasťou boli stredná Európa, Balkán, Pobaltie, Kaukaz a stredná Ázia. Do Syrakúz prišli prilákaní podnebím, úrodnou krajinou, migračnou politikou Syrakúz za Gelónovej vlády, žoldom a možnosťou získať v ich službách občianske práva. Kartáginská armáda za Gelónovou vo svojej etnickej rozmanitosti nezaostávala. V oboch boli prítomní popri populáciách Stredomoria aj menšie či väčšie skupiny migrantov obývajúcich vzdialenejšie než len tradičné oblasti vtedy známej „Európy“.
In ancient Sicily, migrant mercenaries helped Greek settlers defeat Carthaginians
Dejiny sa opakujú, len v iných kostýmoch a kulisách. Ak je Tridsaťročná vojna (1618-48) ako vnútorný náboženský konflikt kresťanstva v širšom historickom zábere porovnateľná s križiackymi výpravami podniknutými proti islamu v 11. až 15. storočí, potom je možné na vojenské strety Grékov, Etruskov, Kartágincov a ich spojencov v západnom Stredomorí v ich prepojení na grécko-perzské konflikty vo východnom nahliadať podobne ako na Sedemročnú 1756-1763) či prvú svetovú vojnu 1914-1918), teda ako na imperialistické v pravom zmysle slova. V prípade situácie z prelomu 6. a 5. storočia pred naším letopočtom začínajúcej stretom pri korzickej Alalii (540-535 p.n.l.) sa dajú identifikovať fázy a momenty predchádzajúce prvej vojne na Sicílii vrcholiacej bitkou pri Himere (480 p.n.l.) podobné gradácii napätia medzi európskymi mocnosťami pred prvou svetovou vojnou v rokoch 1898-1914. Teda britsko-francúzskemu incidentu v egyptskej Fašode (1898), marockým krízam s participáciou wilhelmovského Nemecka (1905/6-1911) odstaveného nabok Francúzmi a Angličanmi v zápase o africké kolónie, i obom balkánskym vojnám (1912-1913) prerastajúcim do prvého moderného celosvetového konfliktu. (1914-1918).
Cyklicky, so železnou pravidelnosťou sa opakujúci rytmus dejín i ľudských životov, ako ho postrehol Seneca Starší sa uberá po rovnakej trajektórii – zrod, mladosť, zrelosť, starnutie, slabnutie, nemoci a postupný zánik. Syrakúzy v 5 a 4. storočí pred naším letopočtom dosiahli svoju zrelosť a vrchol moci. Postupne starli a slabli. O čosi neskôr ich nasledovalo Kartágo, ktoré Syrakúzy na konci 5. storočia pred naším letopočtom porazilo. Obe mestá sa stali spojencami v druhej púnskej vojne (218-202 p.n.l.). Dejiny pokračovali s novými protagonistami. Kým sa tak stalo, do Periklových Atén v roku 454 pred naším letopočtom dorazila skupina desiatich mužov z malého mesta v strednej Itálii. Pred päťdesiatimi rokmi vyhnali Etruskov, ktorí mu vládli ako cudzí králi rozhodnúc sa pre republiku. Tú odpočiatku kvárili ostré spory medzi privilegovanou nobilitou, patricijmi, a druhými takmer bez práv, plebejcami. Spoločenská priepasť bola hlboká, dokonca boli zakázané vzájomné sobáše ich príslušníkov. To sicílski Gréci si bez problémov brali za manželky ženy pochádzajúce z domácich kmeňov, Sikulov, Sikánov i Elymov zakladajúc si spoločne rodiny.
Teraz sa skromní Rimania prišli učiť ako vládnuť, deliť sa o moc a spravovať štát od najpovolanejších. Naozaj? Polovica členov „delegácie“ boli patricijovia a druhá plebejci (niekedy je udávaný pomer šesť k štyrom v prospech prvých), ktorí si už predtým vydobyli právo mať v Ríme svojich zástupcov, tribúnov ľudu. Perikles o ich prítomnosti v Aténach možno ani nevedel, venoval sa zahraničnej politike a s ňou spojeným obľúbeným činnostiam Grékov – vojne s inými Grékmi. Najmä však projektu Akropoly, ktorá sa mala stať symbolom Aténinho mesta nesúceho meno jeho božskej ochrankyne, neskôr aj helénskej civilizácie a gréckej demokracie. Po návrate do Ríma decemviri postavia základy na ktorých bude spočívať ďalej sa vyvíjajúce rímske právo, zákony dvanástich tabúľ – leges duodecim tabularum – zachytené na kamenných doskách, aby odolali času (449 p.n.l.).
O ďalšie tri storočia neskôr bude po moci a sláve Etruskov, Kartágincov, západných Grékov a rovnako aj ich pôvodnej vlasti žijúcou už zväčša pod macedónskou čižmou. Nad všetkými a mnohými ďalšími sa tentoraz pyšne vztýči bývalý žiak tých posledných a pozorný pozorovateľ konfliktov všetkých. Rím. Učebnú látku zvládol dokonale a pridá i čosi navyše. To, čo vášniví a rozhádaní Gréci napriek svojim nespochybniteľne silným stránkam a nesporným intelektuálnym kvalitám nemali. Disciplínu, poriadok, vytrvalosť a systematickosť vo všetkom, na čo upriami svoju pozornosť. Nespolieha sa na žoldnierov, vojny vedie a bitky si vybojúva sám. Mier napriek porážkam neuzavrie dovtedy, kým to nie je ten jeho. Neposiela komandá, aby vraždili vodcov protivníkov, ale légie, aby ich porazili. Nevytrubuje navôkol, že má najlepšiu armádu zo všetkých, ostatní to dobre vedia. Hlavnou oporou mu je občan s pevne a jasne stanovenými povinnosťami a právami. Stane sa superveľmocou antiky, až kým aj on nezvetrá ako jeho predchodcovia i tí, čo nasledujú jeho príklad. Na rozdiel od nich ostane ozvenou dávnych čias zvučiacou dodnes. Grécky svet sa zachoval najmä v pamiatkach a múzeách. Rímsky je v praktických životoch prítomný dodnes.
Hranice Západu posunie na storočia k Eufratu, za ktorým sa k novému životu prebudí Novoperzská ríša, sasánovská nástupkyňa predchádzajúcej achaimenovskej. Partov nepočítajúc, vojny s malými prestávkami budú obaja hlavní predstavitelia Západu a Východu viesť ďalšie štyri storočia. Ich spoločnou Nemesis sa stane islam. V prípade Peržanov, ktorí ho prijmú, prostredníctvom arabských Mohamedových nástupcov (636-642 n.l.), fyzický koniec východných Rimanov – Rómajov, v podstate Grékov, a Byzantskej ríše ako pokračovateľky Ríma, bude znamenať dobytie Konštantínopolu osmanskými Turkami (1453).
V pokračujúcich konfliktoch krajín, štátov, náboženstiev, ideológií a režimov či ich symbióze platia slová Larsa Turmsa, literárnej postavy prebudenej k životu fínskym spisovateľom Mikom Waltarim (v živom preklade Márie Horváthovej, Slovenský spisovateľ, 1979), súčasníka a účastníka dejov z prelomu 6. a 5. storočia pred naším letopočtom. Rozšírené hovoria o ambíciách vodcov i mieste jednoduchého človeka pri ich napĺňaní. Premietajú sa do autorovho presvedčenia, že dejiny, spoločenské systémy, inštitúcie a ríše vytvárajú ľudia, známi jednotlivci i neznáme masy. Vôľa, apatia, charakter, schopnosti a výsledky ich konania zmiešané v jedno.
Osudy nesmrteľného Etruska žijúceho v epicentre zložitých vzťahov a zlomových historických udalostí vyvolávajú z hlbín minulosti neodbytnú myšlienku zjavujúcu sa aj pri pozorovaní dnešného človeka v jeho snahe o technologické napredovanie odsúvajúce mentálne a spirituálne do úzadia. Pripomínajúcu mu, že ak nezmení svoje správanie k lepšiemu, jeho budúcnosť už bola.
