Príčiny polarizovanej spoločnosti sú oveľa hlbšie

Po streľbe na premiéra Slovenska sa ešte intenzívnejšie ako predtým ozývajú slová o polarizácii spoločnosti, o jej rozdelení na protichodné tábory. Tragickú udalosť v krajine sprevádzajú rôzne výroky, súdy, názory, pokusy o analýzy. Mnohé z nich povrchné, „rýchlopalné“, nepremyslené, emocionálne. Neraz zjednodušené až naivné. Iné sú fundovanejšie, premyslenejšie a triezve so snahou i šancou hľadať a nájsť skutočné príčiny toho, čo sa udialo a prečo.

Samozrejme, na nájdenie skutočných príčin súčasného stavu spoločnosti – jej rozkolu a polarizácie, bude potrebný dlhý čas a skutočne úprimná snaha nájsť pravdu o faktoroch, ktoré ho spôsobili. S cieľom eliminovania príčin a stabilizovania života spoločnosti v duchu skutočne ľudskej a občianskej jednoty.

Niektorí politológovia sa už pokúšajú určiť obdobia a príčiny, kedy sa tento negatívny jav polarizácie začal. Jedni uvádzajú obdobie vzniku a trvania epidémie Covid 19, iní spomínajú deväťdesiate roky za vlády vedenej Vladimírom Mečiarom. 

Bude zaujímavé sledovať, či sa pri tomto „hľadaní“ niekto odváži ísť do obdobia či skôr do príčin, súvisiacich so zmenou politického a ekonomického systému na Slovensku po novembri 1989. Zmenou vážnou a výraznou, pretože znamenala vznik zásadných sociálnych rozdielov medzi skupinami občanov v našej krajine. Uvedená zmena priniesla vznik, vo veľmi krátkom období, zbohatlíkov, milionárov, neskôr oligarchov, ktorí sa rýchlo sformovali do „smotánky“ či „horných desaťtisíc“. Ostatné milióny občanov sa dostali do postavenia, keď ich životné podmienky ostali závislé od uvedenej skupinky „horných desaťtisíc“ a od zahraničných investorov.

Nezačala sa práve tam etapa rozdelenia spoločnosti a jej postupnej polarizácie?!

Mohlo nedôjsť k rozdeleniu a postupnej polarizácii spoločnosti, keď jedni občania z rozpadu (či rozloženia) socializmu získali majetok, kapitál, firmu a svoje nadštandardné postavenie v spoločnosti, a druhí stratili aj tie istoty a solídne životné podmienky, ktoré v minulosti mali?

Tieto sociálne rozdiely zapríčinili rôzne postavenie a diametrálne odlišnú kvalitu života občanov, ktoré sa odvtedy stále prehlbovali a prehlbujú.

Na takéto veci, ktoré súvisia s krivdami, nespravodlivosťou, podvodmi a klamstvami sa tak ľahko nezabúda. Dôkazom toho sú nezabudnuté krivdy, ktoré dodnes pociťujú generácie „farebného“ obyvateľstva v USA za utrpenie ich predkov, zavlečených do otroctva z ich pôvodných domovov.

U časti našich občanov sa pocit krivdy tiež nevytráca ľahko. Ako sa majú cítiť a cítia tí, ktorí sa v dôvere v novú demokraciu, slobodu a spravodlivosť nechali presvedčiť na podporu zrieknutia sa minulého systému – socializmu, a potom zistili, čo bolo podstatou takzvanej „revolúcie“. 

Veď kým pod heslami „za spravodlivosť, demokraciu, slobodu, rovnosť…“ mnohí očakávali uplatňovanie týchto pravidiel v živote spoločnosti, iná skupina privatizovala majetok štátu, vytvorený niekoľkými generáciami občanov Československa. Okradla ostatných o hodnoty vytvorené týmito generáciami, prisvojila si ich a dodnes si na nich buduje a prehlbuje svoj blahobyt. Ak si uvedomíme, že obdobie či systém, v ktorom sa uvedené hodnoty vytvorili a z ktorých mnohí žijú a viac či menej profitujú, oficiálne pomenovali „zločineckým“, je možné sa k uvedenej skrivodlivosti stavať ľahostajne? Dá sa s lžou, klamstvom, zákernosťou a podlosťou jednoducho zmieriť?

Dnes niektorí tvrdia a opakujú, že rozdelenú a polarizovanú spoločnosť môžu zmeniť „slušní politici“ alebo akési abstraktné „dobro“, ústretovosť, tolerancia a politika uskutočňovaná v takomto duchu. Týmto „odborníkom“ je potrebné pripomenúť, čo je podstatou politiky. Politika je koncentrovaná ekonomika. To znamená, že v nej sú koncentrovane vyjadrené ekonomické záujmy tried. Dnes sú ekonomicky vládnucou triedou oligarchovia a vlastníci výrobných prostriedkov. Im slúžia a ich „obsluhujú“ politici, ktorí sú touto vládnucou triedou priamo i nepriamo „postrkovaní“ na politický piedestál. Prostredníctvom peňazí a vplyvu, ktorý má nadnárodný i národný kapitál k dispozícii. A ak prebieha takzvaný „politicky boj“ v spoločnosti, tak je to boj o ekonomické záujmy tej alebo onej skupiny oligarchie. To je podstata i dôvod problémov, ktoré sa odrážajú aj v súčasnom politickom boji na Slovensku. Hra s voľbami a súperenie politických strán sú len súčasťou politických technologických operácii na vyvolanie zdania demokracie a slobody.

Predstava, že rozdelenie spoločnosti či jej polarizácia sa dá eliminovať LEN nejakým stretnutím lídrov politických strán, či všeobecnými výzvami k slušnosti, ústretovosti a tolerantnosti, je iba „planá nádej“. Bez hlbokej a objektívnej analýzy podstaty problémov v krajine a spoločnosti, bez revízie sľúbených a realizovaných opatrení to nepôjde. Tak, ako to nepôjde ani bez vytvorenia podmienok a predpokladov na očistenie politickej, ale aj ekonomickej sféry od ľudí s praktikami korupcie, podvodov, klamstva. Bez prepracovania a zavedenia do praxe opatrení na vyžadovanie primeranej politickej, právnej, finančnej zodpovednosti politikov za prijaté rozhodnutia, bez vyžadovania profesionálnej pripravenosti na zodpovedajúce funkcie sa nič v spoločnosti zásadne nemôže nezmeniť.

Úvodné foto: Ivan Dubovský

(Celkovo 435 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Jedna odpoveď

  1. K nastolenej súčasnou dobou vážnej otázke hĺbky „polarizácie“ súčasnej občianskej spoločnosti vo vývoji liberálnych demokratických pomeroch vyjadrím jeden dôležitý, povahou bazálny a možno aj (trochu) nadčasový pohľad a názor, ktorý by mal byť tiež (nahlas) zmienený a braný v úvahu. (Nie som jeho originálnym autorom, humanitárne vedy ho poznajú, a som len jedným z mnohých interpretátorov tohto nazerania na svet.)
    Spoločnosť sa vždy nejako „polarizuje“, a to počas celej historickej genézy ľudstva. Ľudia ako jednotlivci nie sú od prírody „rovnakí“: Jedni sú schopnejší, vôľovejší a presadia sa lepšie (efektívnejšie), iní sú menej schopní, menej vôľoví, nechcú za každú cenu bojovať a súťažiť o úspech, chcú žiť voľnejšie, majú inak a voľnejšie rozvrhnuté hodnoty (síce skromnejšie ale často aj univerzálnejšie a zdravšie) a títo obsadzujú spodné priečky spoločenského rebríčka, je to ten prostý ľud. Z tejto „typologickej nerovnakosti“ potom vzniká a spravidla zákonite sa vždy sformuje aj agregovaný praktický výsledok „faktickej nerovnosti“ a hierarchicky rozvrstvená spoločnosť, len podľa historicky meniacich sa rôznych kritérií vo vnútri každej historickej formácie. V historickej genéze politické zriadenie (ako politická nadstavba spoločnosti) môže byť akékoľvek, socialistické alebo kapitalistické (alebo inak hybridné, napríklad „Tretia cesta“), agregovaný výsledok faktickej nerovnosti ľudí sa vždy dostaví. Ide o imanentnú zákonitosť sociálneho sveta ľudí (ako biologického kmeňa).
    Nespokojní ľudia na tejto bazálnej (fundamentálnej) sociálnej zákonitosti málo čo zmenia. Jednotlivec môže najviac a najlepšie ovplyvniť svoj život (svoj sud, svoju karmu) len tak, že „mení seba“, že začne (adaptačne) meniť seba a seba prispôsobovať dobe a pomerom, v akých historicky žije. Kto to dokáže robiť šikovnejšie a elegantnejšie, dotiahne seba k určitému úspechu vo svojom pracovnom a sociálnom prostredí, a teda aj „vyššie“, a stúpne aj v spoločenskom rebríčku. Ostatní menej šikovní a menej sociálne a pracovne adaptabilní, nemajú to šťastie a nedarí sa im si polepšovať svojím vlastnou individuálnou evolúciou, a pokiaľ sa s tým neúspechom alebo malým úspechom nevedia aj individuálne (psychologicky) vyrovnať, zostáva ich duša v stave prevládajúcej frustrácie, a títo sú náchylní (skoro vždy) aj na nejakú sociálnu rebéliu (nevediac, že aj tak je málo pravdepodobné, že sociálna rebélia – v nádeji na zmenu sociálnych pomerov – zmení ich vlastný individuálny osud k lepšiemu. Nezmení. Rebelantské alebo revolučné udalosti časom prehrmia, a všetko sa znova ustáli dosť podobne ako tomu bolo predtým. Aj rozvodná riečka sa neskôr viac menej (poväčšine) vráti do pôvodného koryta.
    Veľké politické vzorce, za ktoré sa ad hoc (historicky) bojuje, sú spravidla vždy len dočasná historická vlna, ktorá dá svoje určité plody, vyčerpá sa a pominie. A ľudia ako individuálne bytosti musia žiť stále ten svoj vlastný individuálny osud. Dejú sa však aj originálne individuálne výnimky. Vhodný príklad je vzostup a pád Napoleona Bonaparte. Svojmu osudu neušiel, svoj pestrý, bohatý na udalosti a veľmi dramatický život zakončil v biednej izolácii na ostrove Svätej Heleny v r. 1821), ale jeho rodina ako celok sa vyšvihla v sociálnom rebríčku vysoko k európskej elite. V našej dobe, po r. 1989, sa to udialo s privatizačnou elitou. Po dokončení privatizácie sa zase exponovaní jedinci a ich politické strany (ako politickí servis) vrhli na prilepšovanie si na štátnych a verejných zakázkach. Tento trend trvá doteraz. Kto uchopí v demokratických voľbách politickú moc a sformuje koaličné vládnutie, ten aj ekonomický ťaží. Neomylným a diskrétnym cieľom politiky a politického snaženia je teda permanentne ekonomika a produkcia ekonomického bohatstva. „Demokracia“ (a zvlášť liberálna) je len k tomu najvhodnejšia forma politickej nadstavby ľudskej spoločnosti. To platí lokálne aj globálne, pokiaľ cieľom všetkého je individuálny úspech „menšiny“ a neustávajúci proces tvorby a rastu jej ekonomického bohatstva.
    Avšak má to aj svoju čiernu odvrátenú stránku. Na to je potrebný neustály udržateľný hospodársky rast. Jeho nežiaducim výsledkom (bočným negatívnym efektom) je však bezbrehé vyšťavovanie prírodných zdrojov a ničenie živej prírody i všetkého živého na Zemi. Liberálny individualizmus, súkromné vlastníctvo, kapitalizmus a trh spojazdnili ľudstvo do veľkých prosperitných hospodárskych výkonov, ale pažravý kapitalizmus ľudstvo aj zahubí. Kapitalizmus sledujúci prosperitu menšiny (lebo vytvorená „nadhodnota“ sa väčšine odoberá a väčšine sa vypláca len mzda), neustávajúcu tvorbu nových ziskov, akumuláciu a rast ekonomickej moci a rozhodujúceho vplyvu na organizáciu života ľudskej spoločnosti, totiž pristupuje úzko účelovo k Zemi ako ku kolónii. Vývojovým agregovaným výsledkom toho všetkého a celého bude síce existencia veľkého ekonomického bohatstva ale aj ekologické uhynutie Zeme. A to núti k vážnemu zamysleniu nad našou dobou ako ju žijeme a aké pravidlá sme si ako ľudstvo (ľudská spoločnosť) historickým vývojom vymysleli (vynašli) a praktizujeme ako typ „civilizácie“. Nie je žiadnym veľkým tajomstvom, že praktizujeme (excesne) koristnícky, parazitický a konfrontačný typ civilizácie. A preto ani nemôže byť žiadnym veľkým prekvapením, že sme (ako typ civilizácie) „v koncoch“ a eskaluje „kto z koho“. To sa deje v 21. storočí tak globálne ako aj prienikovo lokálne.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter