Vývoj po novembri 1989 sa napriek „oslavám a ospevovaniu“ zo strany jeho protagonistov, nasledovníkov a obdivovateľov dostal do etapy, kedy sa jeho „zahnívanie“, nemorálnosť, degenerovanosť a iné negatívne javy už nedajú skryť. Ľahko by sa dal urobiť zoznam vecí a javov, ktoré sťažujú život občanom Slovenska a ktoré sa vzpierajú zdravému rozumu. Nie je potrebné však takýto zoznam spracovávať, pretože občania sa s nimi stretávajú každý deň vo svojom živote.
V ostatných rokoch vrátane súčasného obdobia môžeme sledovať do očí bijúcu neprofesionalitu politikov a osôb nominovaných do politických štruktúr, ktoré majú riadiť jednotlivé oblasti nášho politického, ekonomického a spoločenského života.
V prvých rokoch po kapitalistickom prevrate takzvanou „nežnou revolúciou“ bolo pochopiteľné, že politické strany vyzdvihovali do funkcií osoby predovšetkým s ohľadom na ich politickú orientáciu a presvedčenie o jedinečnosti nového, kapitalistického systému. Do „veľkej politiky“ sa však ešte darilo vyberať ľudí s adekvátnym vzdelaním, prípadne s určitými skúsenosťami z výkonu či riadenia niektorých inštitúcii pred „revolúciou“.
Po rozvrate vzdelávacieho systému a znížení úrovne vzdelávania na stredných i vysokých školách, sa čoraz častejšie do politických funkcií dostávalo viac ľudí vzdelaných v tomto systéme len povrchne a s ohľadom len na ich politické „tričko“. Určitým kritériom boli ich verbálne vyjadrenia o „nejakých“ hodnotách a predstavách, ktoré odznievali v predvolebných kampaniach. Častokrát však nemali predpoklady ani vzdelanostné, teda odborné, ani skúsenosti, ani predpoklady na zastávanie vysokých riadiacich funkcií v štátnom aparáte. Najvyššou skúsenosťou z riadenia pre mnohých z nich bola skúsenosť z riadenia osobného auta, možno ešte aj bicykla a motocykla. Ak by sme porovnali kvality ministrov z dôb socializmu a „po ňom“, tak je to ako porovnávať prvú ligu vo futbale so štvrtou či piatou ligou.
Preto došlo až k tomu, že nie tak dávno, výpravca z malej železničnej stanice riadil vládu SR. Boli doby, kedy herci boli v čele ministerstva zahraničných veci, manažér z obchodného reťazca, strojár či politológ stáli na čele ministerstva obrany. Ani nie tak dávno obuvník /či kaderník?/ riadil rezort školstva, bábkoherečka usmerňovala regionálny rozvoj a informatizáciu na Slovensku, kotolník riadil životné prostredie. Keby sme chceli zostaviť zoznam chýb, nedostatkov, prechmatov, hlúpych ustanovení zákonov, ale aj vyhlášok, nariadení a pokynov, ktoré vysokí štátni úradníci a politici prijali pri svojej činnosti, bola by z toho možno solídna brožúra či dokonca kniha.
To, kam až doviedol politiku a kvalitu politikov tento systém, môžeme názorne vidieť i na súčasnej situácii – v parlamente, vo vláde, v spoločnosti. Na politickú scénu sa dostali osoby, ktoré už je ťažko rozoznať, posúdiť či porovnať, či už podľa politickej príslušnosti, profesionálneho smerovania, odbornej pripravenosti, skúsenostných predpokladov. Čoraz výraznejšie a bezočivejšie sa vynára stále viac jedincov či skupín poslancov v slovenskom parlamente, ale možno aj v samosprávnych orgánoch, ktorí preferujú svoje osobné záujmy, ciele a vlastný prospech. Už to ani neskrývajú a dovolia si uplatňovať nátlak, vydieranie svojich kolegov – poslancov, ale aj vládu na dosiahnutie svojich záujmov.
Je to jasný prejav prehnitosti a degenerácie systému kapitalizmu, kde sa síce ešte používajú slová a vety o službe občanom, o službe vlasti, o službe národu, ale čoraz zreteľnejšie na povrch vychádzajú osobné záujmy, egoizmus, bezohľadnosť, drzosť, bezočivosť a iné negatívne vlastnosti ľudí, ktoré začínajú prevažovať v ich konaní. Takéto javy v konaní osôb, ktoré šli do politiky, sa nedajú charakterizovať inak ako morálne zlyhanie v konaní jednotlivcov, ale aj v spoločnosti. Pretože okolie týchto osôb toleruje ich správanie a ostatní občania v spoločnosti to svojím spôsobom tolerujú tiež. Je to zlý signál pre nás, samotných občanov. Dúfajme, že do ďalších volieb sa prebudí zdravý rozum a odhodlanie ovplyvniť vlastnú budúcnosť a budúcnosť našich potomkov a že takíto jednotlivci už nedostanú šancu zotrvať v politike. Najspravodlivejším a najúčinnejším riešením bude ich ignorovanie v prípade ich ďalšieho kandidovania.
2 Odpovede
Erich Fromm to skonštatoval už roku 1976. Nevenovali sme tomu náležitú pozornosť (a nielen my): „Sebeckosť, ktorú toto zriadenie plodí, vedie k tomu, že hodnota osobného úspechu vodcov je väčšia, než spoločenská zodpovednosť. Dnes už nikoho nešokuje, keď politickí lídri a obchodní riaditelia prijímajú rozhodnutia, ktoré sú v ich osobný prospech, spoločnosti však škodia a sú pre ňu nebezpečné. Ak je sebeckosť jedným z pilierov súčasnej praktickej etiky, prečo by konali inak?“
Plne súhlasím s názorom autora, len by som doplnil, že jasný a hlboký úpadok politických predstaviteľov je „pevne“ spojený so všeobecným úpadkom a naivitou voličov, ktorí do politiky posielajú občanov podľa svojho obrazu.